Priznať lásku k jeho operám nie je žiadna snobská póza. Tou by bol postoj opačný. Pripusťme však, že isté diskrétne zóny tento vzťah v mnohých z nás skrýva. Skôr z neznalosti. Slovenská dramaturgia totiž neprekypuje túžbou odkrývať tajomstvá a sprostredkúvať ich verejnosti. Deliaca čiara vo Verdiho odkaze sa vinie pomedzím ranej periódy a tzv. populárnej trilógie. A my holdujeme populárnosti.
<A>Rok 1813. Svetlo sveta uzreli dvaja géniovia opery. 22. mája v Lipsku Richard Wagner a 10. októbra v Le Roncole, časti Busseta, Giuseppe Verdi. Syn Carla a Luigie bol zaregistrovaný ako Joseph Fortunin Francois, keďže Parma bola pod francúzskou nadvládou. V detskom veku sa naučil hrať na organe, neskôr s podporou hudobného nadšenca a obchodníka Antonia Barezziho navštevoval konzervatórium a začal komponovať. V roku 1836 sa oženil s jeho dcérou Margheritou. Obe ich deti Virginia a Icilio zomreli počas štrnástich mesiacov. Do dvoch rokov pochováva Verdi aj svoju manželku.
V úvodnej fáze poznačenej tragédiami v osobnom živote sa zrodili dve opery. Oberto, gróf zo San Bonifacia, bol odpoveďou na objednávku milánskej La Scaly. Hoci inšpirovaný schémou Donizettiho drám, debut zaznamenal úspech a otvoril 26-ročnému skladateľovi brány do prestížnych divadiel. Na Slovensku sa Verdiho prvotina nehrala. Druhú zákazku La Scaly stihol krutejší osud. Komickú operu Jeden deň kráľom, dokončenú bezprostredne po smrti manželky, publikum vypískalo. Nedožila sa ani reprízy. Až jej návrat po piatich rokoch do Benátok vdýchol jedinej Verdiho skutočnej buffe nádej na budúcnosť. Na slovenskom profesionálnom javisku dielo nezaznelo, pod názvom Falošný Stanislao ho oprášila v roku 1974 bratislavská VŠMU. Prvé Verdiho diela patria aj vo svete k skutočným repertoárovým raritám.
Prelomový rok 1841 a „roky galejí“. Karta vo Verdiho života sa obracia. Z depresie ho vyvádza triumfálne prijatie Nabucca v milánskej Scale, na ktoré stavil domáci impresário Bartolomeo Merelli. Túžbu talianskeho ľudu po jednote vlasti ešte demonštratívnejšie vyjadrili Lombarďania (La Scala, 1843). Verdi bol v tridsiatke stále začiatočníkom (Rossini mal v jeho veku za sebou 33 opier, Donizetti vyše dve desiatky, Schubert takmer celý svoj krátky život) a prešlo ďalších sedem rokov, kým zavŕšil „ranú“ tvorivú periódu. Počas nej komponoval intenzívne, často dva tituly za sezónu. Otváralo sa mu Miláno, Benátky, Rím, Neapol, Florencia, Terst, Londýn i Paríž.
Námety nachádzal v silných literárnych predlohách (Hugo, Byron, Schiller, Voltaire, Shakespeare), z ktorých mu obľúbení libretisti, predovšetkým Solera, Piave a Cammarano, vyčarili podklady pre silné, neraz v duchu „risorgimenta“ burcujúce hudobné drámy. Tradičný pôdorys opier belcanta postupne obohacoval o čoraz prepracovanejšie charaktery postáv i atmosféru maľujúci orchester. Z kolekcie štrnástich opier, zrodených medzi Nabuccom a Stiffeliom, sa všetky netešili rovnakej popularite.
V čase opadnutého záujmu o poetiku talianskeho romantizmu, za ktorou stojí expanzia Wagnerovej hudobnej drámy i mladého verizmu, väčšina sa skryla do tieňa. Vlna masívnejšej renesancie raného Verdiho (a vedno s ňou Donizettiho a Rossiniho drám) nastala až v polovici 20. storočia. Späť na javiská priviala Lombarďanov a ich mladšiu francúzsku verziu Jèrusalem, Ernaniho, Dvoch Foscariovcov, Giovannu d'Arco, Alziru, Attilu, Zbojníkov, Korzára, Bitku pri Legnane, Luisu Miller a Stiffelia. Hrajú sa dodnes, hoci nepravidelne.
Kapitola „raného Verdiho“ je na troch slovenských javiskách popísaná poskromne. Scénicky sa okrem kultového Nabucca (osem inscenácií) objavil štyrikrát Macbeth, trikrát Luisa Miller a dva razy Dvaja Foscariovci. O jediného Ernaniho a Attilu sa zaslúžila banskobystrická Štátna opera, líder v oprašovaní zabudnutého Verdiho. Vďaka smelej dramaturgii a koprodukčným projektom so Zámockými hrami zvolenskými v koncertnej verzii oživila šesť svedectiev geniality skorých opusov: Lombarďanov, Janu z Arku, Alziru, Zbojníkov, Korzára a Bitku pri Legnane.
Na týchto partitúrach sa vyprofiloval na skutočného znalca daného slohu dirigent Marián Vach, pod ich hlavičkou sme spoznali bezmála dve desiatky sólistov medzinárodného renomé. Bystrické inscenácie (z ranej periódy Nabucca, Ernaniho, Attilu a Luisu Miller) okorenil nekonvenčnými a na svoju dobu (1995–2005) provokatívnymi poňatiami režisér Martin Bendik. Dirigoval ich popri Vachovi Pavol Tužinský, po rokoch sa vracajúci Anton Buranovský či Igor Bulla. Celý rad domácich sólistov (za všetkých Mária Tomanová či Zoltán Vongrey), ale aj z bystrického angažmán sa odrážajúci Tolstov, Ovsepian, Benci či Hudsonová, si cibril techniku a vokálny vkus práve na verdiovskom belcante.
Za kratší koniec ťahá košické divadlo, ktoré nerátajúc Nabucca, si spomenulo po prvej slovenskej Luise Miller (1965) len na Dvoch Foscariovcov. Vzhľadom na prirodzenú dominanciu Opery SND najväčšie dlhy má voči skorým Verdiho operám práve ona. Tieň na všetky doterajšie direktóriá vrhá fakt, že jediným titulom, ktorý Bratislava uviedla v slovenskej premiére, bol Macbeth v pohnutom roku 1968. Okrem neho a „fenoménu“ Nabucco (falzifikujúca nemecká úprava zaznamenala v réžii Júliusa Gyermeka 420 predstavení), sa na prvej scéne kratučko hrala len Luisa Miller.
Dvaja Foscariovci zasa paradoxne v jubilejnom roku ustúpili „kasovejším“ opusom. V tejto kapitole niet z čoho stopovať domácu interpretačnú tradíciu. Do pamäti sa aj tak vryli kreácie Hanáka a Martvoňa, Česányiovej a Kittnarovej, či ich následníkov Mauréryho, Starostovej, Blahušiakovej, Mikuláša, Rybárskej – najmä v Nabuccovi a Macbethovi.
„Populárna trilógia“ sa rodila v rokoch 1851 až 1853. Rigoletto, premiérovaný v benátskom Teatro la Fenice, je prvým z trojhviezdia, ktoré zadefinovalo unikátne postavenie Giuseppe Verdiho na opernom nebi 19. storočia. V čase premiéry mal vyše 37 rokov a za sebou rad opusov, oslovujúcich národnooslobodzovacím nábojom. Nastal čas, aby kompozične i ľudsky zrelý umelec spracoval silné témy a charaktery postáv s hlbokými psychologickými i emocionálnymi vrstvami.
Za prvý námet si zvolil spoločensko-kritickú drámu Victora Huga Kráľ sa zabáva. Pôvodnú verziu zmietla benátska cenzúra, až úprava mien hrdinov otvorila Rigolettovi víťaznú cestu za divákmi. Triumf sa onedlho zopakoval v Ríme. Trubadúr s vyhrotenou drámou cigánky Azuceny si rovnako získal srdcia. Do tretice v Traviate, príbehu parížskej kurtizány, sa dotkol témy súčasnej a chúlostivej. Nastavila zrkadlo a prepadla. Nie nadlho, dnes je hitom.
Toto trio sa vinie históriou slovenských operných divadiel najbohatšie. Po dve desiatky inscenácií Rigoletta a Traviaty či pätnásť Trubadúrov môžu smerovať k úvahám o interpretačnej tradícii. Rigoletto bol vôbec prvou Verdiho operou, uvedenou roku 1920 v Slovenskom národnom divadle. V úvodnom desaťročí sa objavuje prekvapujúco už len raz, počas éry Oskara Nedbala, keď ho hudobne naštudoval šéf opery Pavel Dědeček a réžie sa ujal Václav Poláček. V etape 1920 – 1938 do SND prichádza dvakrát Trubadúr (dirigenti Holeček a Folprecht, režiséri Knittl a Vilím) a raz Traviata, pričom každá z inscenácií sa niekoľkokrát obnovovala.
Počas vojnovej Slovenskej republiky sú na plagátoch SND všetky tri opery už v slovenských prekladoch. Roku 1940 pod taktovkou Ladislava Holoubka a v dobovo konvenčnej réžii Bohuša Vilíma zaznieva Rigoletto. Triumfujú protagonisti – Franjo Hvastija v titulnej úlohe, Janko Blaho ako Vojvoda a Mária Kišonová ako Gilda. Popri Rigolettovi si 40. výročie skladateľovho úmrtia pripomína nová Traviata (1941) a o rok neskôr Trubadúr. Obe diriguje Juraj Viliam Schöffer, prvého úspešne režíruje Drahoš Želenský, druhého stálica bratislavskej opery Bohuš Vilím. K tenoristovi Jankovi Blahovi sa pripája v Traviate alternujúci Rudolf Petrák, sopránové postavy stvárňuje Zita Frešová.
Populárnu trilógiu nachádzame na programe hneď po skončení vojny a obnovuje sa v takmer každom desaťročí. Pozvoľna sa mení jej javisková poetika, striedajú sa dirigenti, rastú nové spevácke generácie. O javiskový vzhľad Rigoletta sa po pražskom Karlovi Jernekovi postaral počas rekonštrukcie historickej budovy SND Július Gyermek (1970), v prelomovo prvom naštudovaní v taliančine, pod taktovkou Tibora Freša.
Po ňom ho v modernejšom svetle predstavil Marián Chudovský (1987) v spolupráci s dirigentom Oliverom Dohnányim. Trubadúr patril v poňatí inscenačného tandemu Gyermek – Gábor k najzaujímavejším počinom doby, keď na oprostenom javisku pod lúčmi reflektorov zavládla koncentrovaná dráma postáv. Pre zmenu do tradičného rúcha ho obliekol Václav Věžník (1995), aby kontroverzný Martin Bendik o dvanásť rokov neskôr umiestnením príbehu do podzemnej garáže vyvolal búrlivú polemiku. Históriu Traviaty písali bez výraznejších stôp Miroslav Fischer a Bedřich Kramosil, pričom ostatnú podobu v Chudovského réžii udržiava SND pri živote už vyše dve desaťročia.
Na Verdiho operách sa menili i spevácke generácie. Koloratúrne hlasy od Hrušovskej po Vargicovú, soprány dramatickejšie od Česányiovej po Rybársku. V mezzosopránovej Azucene zostáva v pamäti trio Sedlářová – Hazuchová – Baricová, z neskorších Ida Kirilová, Jitka Sapara Fischerová či Denisa Hamarová. Galériu tenoristov po Blahovi zdobí farebne jedinečný Imrich Jakubek a stopercentný „céčkar" Jiří Zahradníček. V Traviate a Rigolettovi sme živými svedkami vzostupu Petra Dvorského na svetovú špičku. Výbornými verdiovskými interpretmi sú aj Miroslav Dvorský, Michal Lehotský, Ľudovít Ludha. V barytónovom odbore sa po tandeme Hvastija – Schütz zaskveli Pavol Mauréry a neskôr Dalibor Jenis. K tejto trojici opier sa pravidelne vracali aj Košice (18-krát) a Banská Bystrica (12-krát).
Obdiv a svetové uznanie Verdiho tvorby vystúpilo na zenit. V súkromnom živote spečatil roku 1859 svoj dlhoročný vzťah so speváčkou Giuseppinou Strepponi manželstvom. Pre Paríž skomponoval Sicílske nešpory, pre benátske La Fenice Simona Boccanegru a do novej opery Aroldo zrevidoval Stiffelia. Ďalšie štyri tituly, Maškarný bál (premiéra v Ríme), Sila osudu (St. Peterburg), v štýle francúzskej grand opery skoncipovaný Don Carlo a napokon k otvoreniu Suezského prieplavu objednaná Aida, sa dokonalou syntézou hudby a drámy stali trvalkami repertoárov. Túto etapu dopisuje Verdi v zrelom veku 58 rokov.
S výnimkou Sicílskych nešporov, ktorým sa dosiaľ slovenské divadlá vyhýbajú, a jediného uvedenia Arolda (pozoruhodná bystrická inscenácia z dielne Pavla Tužinského a Martina Bendika), sa ďalšie Verdiho opery hrali s rozdielnym odstupom. V SND boli frekventovanejšími Maškarný bál a Aida (po sedem inscenácií), menej Don Carlo a Sila osudu. Počas šéfovania Milana Zunu v 20. rokoch uvádza SND Aidu (kritika vyzdvihla Zunovo hudobné naštudovanie i monumentálnu réžiu Milana Munclingera) aj Maškarný bál. Za Oskara Nedbala verdiovský okruh rozširuje len Otello a Sila osudu, zatiaľ čo progresívne vnímaná éra Karla Nedbala zaznamenáva priradenie Simona Boccanegru, Falstaffa a Dona Carla.
Viaceré produkcie stoja za povšimnutie aj v novšej etape. Punc hudobnej štýlovosti im vtláčali mená dirigentov Freša, Holoubka a Málka, neskôr predovšetkým Ondreja Lenárda. Verdiovský terén formovali interní režiséri Július Gyermek (objavný v práci so svetlom v Maškarnom bále) a drámu cítiaci Miroslav Fischer. Pred nimi v Donovi Carlovi Miloš Wasserbauer, po nich v rovnakom titule svojráznu poetiku vyznávajúci Jozef Bednárik. Z plejády úspešných sólistov ťažko menovať všetkých. Aspoň zopár.
V sopránovom fachu po univerzálnej Helene Bartošovej farbou hlasov a technikou štýlovú Česányiovú, Polákovú, Blahušiakovú, Rybársku či Matyášovú. Celý rad už zmienených mezzosopránov, z tenoristov sú to okrem spomenutých aj hrdinný Gustáv Papp, na domácich i svetových doskách víťaziaci Peter Dvorský a „náš“ Sergej Larin. V barytónovom odbore do svojej emigrácie víťazil Bohuš Hanák, neskôr Pavol Mauréry či Dalibor Jenis. Po ére Arnolda Flögla medzi basmi kraľoval Ondrej Malachovský, krátky čas Sergej Kopčák (neskôr vyťažený v zahraničí), a najmä Peter Mikuláš. Mimo Bratislavy sa zaskveli Gita Abrahamová, Eva Šmáliková, Jozef Konder, Mária Adamcová, Juraj Šomorjai či Bystričania Dagmar Rohová, Štefan Babjak a Ján Zemko.
Po vyše pätnásťročnej pauze ohromil Verdi dvoma záverečnými operami na libretá Arriga Boita, spracúvajúcimi Shakespearove námety. Po Otellovi (1887) o šesť rokov nadišiel čas na definitívnu bodku, Falstaffa. „Všetko na svete je špás“ – záverečnou fúgou vo filozoficko-humornom veľdiele sa lúči s javiskom neprekonaný velikán opery. Jeho život sa uzatvára na prahu 20. storočia (27. januára 1901), jeho tvorba je tu stále s nami.
Slovenská bilancia vrcholných opusov je opäť skromnejšia. Sedem Otellov a traja Falstaffovia. Historicky prvý Otello vstupuje na javisko SND roku 1925, ďalší o dve desaťročia už v slovenčine pod Vincourkovou taktovkou a vo Vilímovej réžii. Tretieho režíroval Štefan Hoza, predstaviteľ titulnej roly z predchádzajúcej inscenácie. Pod Frešovou taktovkou medzi protagonistami nájdeme mená Gustáva Pappa, Bohuša Hanáka či Margity Česányiovej. Raz vošiel Otello do dejín košickej opery v zaujímavom tvare Drahomíry Bargárovej (jeden pokus podnikla i Banská Bystrica) a pod štýlovou taktovkou Borisa Velata.
V titulnej úlohe triumfoval Jozef Konder. Falstaffa pre Slovensko objavil Karel Nedbal (1932) a dobová kritika ho zaraz zapisuje do análov zlatými písmenami. Verdiho „labutia pieseň“ javiska sa ozýva až po 46 rokoch z Banskej Bystrice. A napokon ešte raz, pred prelomom storočí, z Bratislavy.
Dvesto rokov je výročím hodným súvah. Spravili sme pre Giuseppe Verdiho dosť? Sme mu dlžní? Azda odpoveď si nájdeme. Je to prosto náš chlebík každodenný. Aj keď nebol vždy obložený.
Pavel Unger (1951)
Absolvent LFUK v Bratislave, hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo. Od začiatku 70. rokov spolupracuje so slovenskými denníkmi, odbornými časopismi, Slovenským rozhlasom, Divadelným ústavom (Monitoring slovenských divadiel). Lektoroval viacero kníh, je autorom hesiel do Encyklopédie dramatických umení Slovenska. V súčasnosti je recenzentom denníka Pravda, časopisu Hudobný život a internetového portálu Operaplus.