Inštalácia svietiaceho posolstva

Pravda, aj v takej spoločnosti sa sporadicky vynoria nad lenivú hladinu témy bezbrehej korupcie či ohlupujúceho nacionalizmu. Vari len zbedačení intelektuáli rozpoznali zmenu demokratizácie na demokraciu a zmenu obyvateľov na občanov. Zrazu bolo o čo stáť. Ale kto? Ale s kým? Jeden statočný? Dvaja? Sedem? V slnečnom štáte?

Lenže zbedačení intelektuáli sa aj v rozpoznaných podmienkach stávali čoraz marginalizova­nejšími elementmi a ich účasť na "mocenskom“ rozhodovaní bola ešte úbohejšia. Žiaľ, tento stav vecí nás čoraz festovnejšie priklincováva na kríž našich trablov so zákonodarnou situáciou v Tatránii – našej rodnej.

Naslovovzatý umelecký čin

Položím si rečnícku otázku: Prečo musela odznieť lamentácia predchádzajúceho odseku? Pretože 17. november 2013 bol aj dňom pripomenutia si ponovembrovej zmeny naslovovzatým umeleckým činom Daniela Fischera (1950) v šamorínskej synagóge.

Daniel Fischer určite nezveličuje, keď tvrdí, že dobrých dvadsať rokov mal pri sebe list vytrhnutý z notesa s citátom z úvahy Naplnenie života od laureáta Nobelovej ceny za rok 1913 Rabíndranátha Thákura: "Jedine tí, ktorí spoznali, že radosť sa prejavuje zákonom, vedia ísť za zákon. Nie že by pre nich nebolo pút zákona – ale putá sa im stali formou stelesnenej slobody. Duša oslobodená rada prijme putá a nesnaží sa im uniknúť, lebo v každom pute vidí prejav nekonečnej energie, ktorej radosťou je tvorenie.“

Znamená to, že Daniel Fischer tých dvadsať rokov pociťoval rastúcu hrozbu bezbrehej nehanebnosti modelov správania reprezentantov moci voči občanom. Ich cynickú manifestáciu toho, že slušnosť sa tu považuje za prejav slabosti. A už vôbec nepochybujem o tom, že Thákur Fischerovi nástojčivo pripomínal vrchol ľadovca, plávajúceho nad štyrmi tisícročiami bengálskej kultúry. Že básnik a filozof vyvolal výtvarníkovu úctu k osobnému zainteresovaniu na lyrickom vyjadrení zmyslu života, ale aj k svojim kritickým myšlienkam z výberu esejí v knihe Kríza civilizácie. Naslovovzatým umeleckým činom Daniela Fischera je inštalácia nazvaná zdanlivo čisto technicky: Inštalácia. V šamorínskej synagóge privíta diváka úctyhodný strapec svietiacich plexisklových tabuliek s vyfrézovanými slovami maximy Rabíndranátha Thákura. Zvláštnu vodivosť svetla v reliéfnej stope vrypu do plexiskla objavil Fischer celkom náhodne, lenže v Inštalácii ju "podčiarkol“ miniatúrnym zdrojom elektrického svetla, umiestneným pod každým slovom osve.

Niektoré tabuľky sú dlhé len zopár decimetrov, ale sú aj menšie i rozmernejšie, metrové. Pravda, len čo sa divák zorientuje vo výstavnom priestore, zistí, že sa pozerá zozadu na slová svietiace vo vzduchu. Priamo oproti nemu však dávna ruka kamenára vytesala do kamennej špalety – vo vertikálne predĺženom fonte hebrejčiny – privítanie v chráme. Fischer umne vyšiel z ponuky pôvodne sakrálneho priestoru a každého diváka prevedie okolo Inštalácie a bezpodmienečne ho privedie k malému kovovému očku na zhruba meter vysokom jednoduchom stojane. Len z toho jediného miesta, z toho jediného bodu sa zdanlivo chaotické rozmiestnenie svietiacich slov zleje do dobre čitateľného výroku Rabíndranátha Thákura.

Ako blesk z jasného neba

Daniel Fischer ten koncept nosil v hlave dva roky. Dva roky si pred seba doslova predkladal – čiže predstavoval si – svietiace slová spustené z roštu s milimetrovým odhadom predsunutia či zasunutia a rovnako aj s milimetrovou presnosťou určenia výšky každej plexisklovej tabuľky, každého slova. Nazdávam sa, že všetkým čo len trochu pozornejším divákom zíde na um myšlienka o zákonitosti zrodenej z chaosu. Možno niečo rovnako úzko súvisiace s Thákurovou predstavou naplnenia života prostredníctvom zákona i cesty vedúcej za zákon.

Ale ako? Cestou zákona, v ktorom každý nech ctí nekonečnú energiu a jej premenu na radosť z tvorenia. Na tomto mieste textu by som si len veľmi ťažko nepriznal aj môj vlastný problém so sofistikovanou podobou tesne predchádzajúceho tvrdenia a aj tak trochu zbytočnú ambíciu nájsť jeho potvrdenie v mohutnom prúde štyroch tisícročí – tak či onak – fascinujúcej kultúry. Nazdávam sa, že ten problém súvisí s úvodnou lamentáciou o možnom intelektuálnom diskurze vykázanom na úplný okraj záujmu spoločnosti. Totiž jeho úroveň či úplná absencia súvisí so stratou viery v jeho znovuzrodenie.

Napriek tomu sa mi vidí, že skepsa nie je zanedbateľný vklad do kritickej reflexie, ale aj tak ma vždy oslní ako blesk z jasného neba napríklad naslovovzatý umelecký čin Daniela Fischera. A vždy znovu vynárajúca sa otázka: Kde kotví a s čím sa viaže étos tohto konceptuálneho umelca?

Odkiaľ je to gesto?

Rovnakú otázku som si položil na papier v apríli roku 2010. Prechádzal som sa medzi ôsmimi portrétmi statočných občanov z moskovského Červeného námestia, ktorí s rozvinutým transparentom "Za vašu i našu slobodu“ demonštrovali 25. augusta 1968 proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Čiže prechádzal som inštaláciou Daniela Fischera s názvom Vynáranie (8 statočných). Vynárali sa – dnes už po štyridsiatich štyroch rokoch – jeden po druhom portréty Konstantina Babického, Tatiany Bajevovej, Larisy Bogorazovej, Vadima Deloneho, Vladimira Dremljuga, Viktora Fajnberga, Natalie Gorbanevskej a Pavla Litvinova. Vynárali sa portréty občanov zatknutých v onú nedeľu po zásahu KGB, následne odsúdených na viacročné tresty do vyhnanstva a niektorým z nich ešte aj pritvrdené medzipristátím v psychuškách, špeciálnych psychiatrických ústavoch určených na psychické a fyzické týranie.

Daniel Fischer formou cylindrickej anamorfózy sprítomnil portréty aktérov jedinečnej protestnej akcie stvárnenej jedinečnou výtvarnou technikou. Stojí za poznámku, že rovnakou technikou sa vyjadroval – navýsosť konceptuálne – už Hans Holbein uprostred 16. storočia i takmer sto rokov pred ním Leonardo da Vinci. Pravda, aj tento takrečeno archeologický rozmer je jednou z ozaj charakteristických čŕt konceptuálnych inštalácií Daniela Fischera. Navyše v súvislosti s určením rázu výtvarného diela Daniela Fischera sa práve tu oplatí pripomenúť, že o zmienenej "technickej hre“ polkruhovej anamorfózy môžeme uvažovať aj ako o tajomstve "komplexného zobrazenia reality“ (André Chastel).

Spomínam si, že takmer rovnakými otázkami som zasypal Fischerovu inštaláciu Retrospektíva (20. storočia), ktorú vystavil roku 2000 na svojej individuálnej výstave Svety za svetom v Galérii mesta Bratislavy. Autorom predpísaná päťmetrová vzdialenosť od rozmerného obrazu (310×750 cm) zaisťovala, že divák sa chtiac-nechtiac musel pozrieť na montáž zo 780 podlepených fotografií jednou z ôsmich "špioniek“ – ako sa kedysi hovorilo dverovým priezorom – v rôznej výške visiacich zo stropu. Lenže v tej chvíli namiesto chaotickej montáže z desiatok fotografií – najmä detailov – reklamných prospektov "meďákov“ a iných super značiek chýrnych autosalónov, rovnako aj najrôznejších luxusných výrobkov spotrebného priemyslu, teda spotrebnej politiky a predovšetkým spotrebnej životnej filozofie, sa náš divák pozeral na "zväčšeninu“ dokumentárnej fotografie deportácie Židov zo Slovenska. Dômyselný výtvor Daniela Fischera – to je aj jedným pohľadom z jedného miesta neobsiahnuteľná fotomozaika ako konceptuálne gesto par excellence: Ľudská tragédia pohlcovaná trivialitou luxusných hračičiek-sračičiek.

V záhyboch viditeľného

Vlastne by sme tu mohli podľahnúť pokušeniu a pasovať Daniela Fischera na angažovaného umelca z rodu Pabla Picassa, Gerharda Richtera, Goyu či Caravaggia. Podľahnúť však takému zjednodušeniu bolo by nerozumné. Prečo? Pretože Daniel Fischer je výtvarným umelcom s hlboko vžitým konceptom. Konceptom pátrajúcim po skrytom v medzerách času i priestoru. Povedzme, že skrytom v záhyboch viditeľného. Tak voľajako už vyše štyridsať rokov vždy znovu začína úvahou niekde pred hustým porastom kríkov a stromov na kraji lesa či uprostred záhradného haraburdia pod vykrivenými haluzami ovocných stromov.

Pred časom som si nazval metódu Fischerovej úvahy úvahou rovnako lingvistickou ako výtvarníckou. Vždy sa začína otázkou, ako prečítať nečitateľné písmo tisícov znakov povykrúcaných haluzí, ako využiť interpunkčné znamienka spadnutých listov i listov zožltnutých či sčervenených studeným vetrom jesene. A ešte mu bolo treba zodpovedať aj otázku, ktoré verše z témy náhle sa vynoriacej ako báseň zo závetria bude vhodné vynechať, ktoré skrátiť a ktoré verše ponechať pre niektorý z obrazov cyklov Malieb v krajine či z najnovšej série rozmerných plátien Peak Experience.

Ozaj, vrcholné zážitky z nesmierne rôznorodej krajiny presnívanej a prerozprávanej nesmiernym zážitkom milostných okamihov sú aj nie sú pripodobiteľné vrcholnému zážitku (s)poznania étosu zmeny. Ako? Trebárs inštaláciou rozsvecujúcou posolstvo Rabíndranátha Thákura: "Jedine tí, ktorí spoznali, že radosť sa prejavuje zákonom, vedia ísť za zákon. Nie že by pre nich nebolo pút zákona – ale putá sa im stali formou stelesnenej slobody. Duša oslobodená rada prijme putá a nesnaží sa im uniknúť, lebo v každom pute vidí prejav nekonečnej energie, ktorej radosťou je tvorenie.“