Skráteným názvom sa označuje aj sovietsky totalitný trestný systém ako celok. Ako politicko-mocenský nástroj komunistického despotizmu svojím rozsahom a brutalitou prekonal najstrašnejšie fantázie spisovateľov antiutopistov.
Pred rokom vyšlo vo vydavateľstve Premedia dielo Alexandra Solženicyna Súostrovie GULAG, v druhom vydaní a revidovanom preklade. Spolu so 40. výročím jeho prvého ruského vydania (YMCA-Press, Paríž, december 1973), s nedožitým 95. výročím narodenia ruského spisovateľ a 60. výročím Stalinovej smrti máme dosť dôvodov na pokus o slovenské zamyslenie nad týmto epochálnym dielom, ktoré je obrovské rozsahom, obsahom, významom i dosahom na spoločenské vedomie civilizovaného sveta. Hoci treba podotknúť, že nad takýmto dielom by sme sa mali zamýšľať sústavnejšie aj bez formálnych dôvodov v podobe výročí – to je sebakritika, aj za našu kultúrnu obec.
Bez edičného hriechu
Toto vydanie sa pozoruhodne vymyká pravidlám našej vydavateľskej praxe, logike podnikania a trhu. Podujalo sa naň mladé, tzv. obývačkové vydavateľstvo Premedia, nezaťažené edičným hriechom vydavateľov. Edičný hriech je, keď vydavateľ prichádza s komerčnou produkciou, aby sa ekonomicky postavil na nohy a potom mohol vydávať aj hodnotné neziskové knihy. Väčšinou na hodnoty nedôjde. Pre úplnosť: v ostatnom čase sa vydavateľstvá rodia s edičným hriechom čistého biznisu, ku ktorému sa už otvorene hlásia, a nechlácholia sa ilúziami o budúcich kultúrnych hodnotách.
No je tu aj zopár vydavateľov pôvodnej literatúry bez edičného hriechu a k nim sa zaradili dvaja vydavateľskí romantici prevažne s prekladovou literatúrou. Na Solženicynovo dielo s rozsahom bezmála dva a pol tisíca normovaných strán si trúfli bez grantu či inej štátnej podpory. Vydali ho na slušnej polygrafickej úrovni, tri zväzky v kartónovej kazete, v dôstojnej úprave. So zasvätenou historickou štúdiou ako doslovom od Igora Slobodníka. A podľa ich vlastných odhadov v budúcom roku sa tento titul môže dostať do plusu.
V texte sú len ojedinelé korektorské a jazykové chyby. Pri tom objeme – klobúk dolu. Niektoré prekladateľské riešenia sa môžu zdať diskutabilné, ale to je v poriadku, keďže nie sú jednoznačne chybné. Zvládnutá je ťažká väzensko-galejnícka matéria aj príklady subštandardných jazykových vrstiev. Solženicynovo charakteristické tempo a rytmus, významová hutnosť a nástojčivá publicistická intonácia, to všetko je pretlmočené adekvátne a čitateľ iste ocení zachovanie autorových osobitostí. Na pozadí prevládajúcej štýlovej nivelizácie prekladov to je výsledok záslužnej práce Dušana a Igora Slobodníkovcov a Eleny Linzbothovej (preložila 2. zväzok), s významným prispením Igorovej revízie celého prekladu, okrem iného zohľadňujúcej novšie, dopracované vydania originálu. Tvorcovia knihy teda vykonali kusisko profesionálnej roboty a výsledkom je nielen vynikajúci knižný titul, ale aj výnimočný kultúrny fenomén hodný ocenenia.
Užitočný čin
Neformálnym, ale hodnotným ocenením môže byť reflexia prínosu vydaného diela. Zistenie, že to nebol iba vydavateľský husársky kúsok, ale kultúrne potrebný, užitočný čin. Že naša kultúra ho vie absorbovať – aj druhý raz po 22 rokoch, vylepšený – a je pre ňu obohatením, ktoré je schopná zhodnotiť. Že ho prijmeme ako čitatelia. A tu sme v rozpakoch, či nám práve GULAG stojí za to, aby sme doň investovali more času a ďalších kapacít – veď tie hrôzy sa odohrali už strašne dávno, hlboko v minulej epoche, sú neaktuálne a nám vzdialené zemepisne, mentálne a civilizačne a dnes už predsa o tom všetko vieme z množstva iných zdrojov či z prvého vydania. Všetko je to tak, ale nie celkom.
Svedectvo o gulagu ako o najohavnejšom uplatnení politickej moci nad ľuďmi má nadčasovú platnosť. Ak v dejinách boli obludnejšie režimy, azda aj s väčším množstvom obetí a škôd, nijaký z nich tak nevyjadruje v čistej podobe potenciál perverznosti politickej moci ako ruský komunizmus. Štátna moc v Sovietskom zväze bola obrátená proti vlastným ľuďom, sociálnym, vzdelanostným vrstvám, celým národom – proti spoločnosti, ktorú mala riadiť a viesť. Namiesto toho ju celých 38 rokov (1918 až 1956 – oficiálne) sústavne decimovala, pričom osobitne koncentrovane a metodicky postupovala pri likvidácii elít, vrátane politických. Nie konkurenčných, lebo tie eliminovala na prvom mieste po uchvátení moci, ale vlastných. Odstraňovala všetko, čoho sa paranoidne obávala, že by mohlo aj zvnútra narušiť jej mocenskú pyramídu s jediným straníckym vrcholom na večné časy. Stalinské nivočenie ľudí je historicky bezprecedentné a verme, že neprekonateľné svojím kanibalizmom, rozsahom a trvaním.
Súostrovie GULAG je zamerané na fyziológiu a psychopatológiu represií ruského komunizmu. Politická moc a ideológia sú tam v pozadí, za štátnym terorom. Autor má v charaktere sovietskej politiky jasno a nepotrebuje vykladať svoje videnie režimu, o ktorom tu vydáva svedectvo. No nás, päťdesiat rokov od napísania, Súostrovie nabáda k uvažovaniu o príčinách a zákonitostiach, ako sa môže štátna moc tak zvrhnúť a fungovať celé desaťročia bez politických problémov, bez účinného odporu, bez konzekvencií, beztrestne. Aj v súčasnom relatívnom pokoji medzi ľuďmi a mocou nás Súostrovie znepokojuje do neba volajúcou neľudskosťou. Lebo tušíme, že neľudskosť je zakódovaná a latentne prítomná v politickej moci všeobecne.
Kríza, vojna alebo revolúcia
Logiku antihumánneho potenciálu politickej moci si potrebujeme uvedomiť, aby sme zbavili mocenské štruktúry ideologických a propagandistických kamufláží. Vychádzame z postulátu, že ľudskosť sa zakladá na morálke. Morálka je princíp, podľa ktorého človek koná správne – neminem laede, immo omnes, quantum potes, iuva (nikomu neuškoď, naopak, pomôž každému, koľko môžeš – Schopenhauerov základ všeobecnej morálky). Aj keď to preňho nie je výhodné – takto si ho dovolíme spresniť. Riadiť sa morálkou môže iba jednotlivec sám za seba alebo spoločne s okruhom blízkych ľudí (s rodinou), s ktorými má rozhodujúce množstvo spoločných charakteristík a väzieb. S nimi sa môže zhodnúť, že ich spoločným záujmom je morálne konanie. Pre väčšie spoločenstvá, národné alebo politické komunity tento princíp neplatí; môžu ho aj deklarovať vo svojich základných dokumentoch, no bude to zase len kamufláž. Lebo národná či politická komunita je zložitý systém rozličných individualít, skupín, záujmov a vzťahov. Ako entita, subjekt má len jeden záujem bezpochyby spoločný a dominantný: záujem na všetkom výhodnom a odmietnutie všetkého nevýhodného.
Ak za pozitívny pól človečenstva budeme pokladať morálku, potom musí oproti nej existovať negatívny pól, ktorý je tiež jedinečným výdobytkom ľudského rodu. Je to opak morálky – zvrátenosť. Zatiaľ čo morálne človek koná podľa uvedeného Schopenhauerovho princípu, a to aj vtedy, keď to preňho nie je výhodné, potom amorálne škodí, ak je to preňho výhodné, a zvrátene škodí, aj keď nie je. Každá osobnosť a každá politicko-mocenská štruktúra má v sebe potenciál zvrátenosti. K jeho patologickému uplatneniu u osobnosti dochádza vtedy, keď okrem iného chýbajú morálne zábrany, v politických štruktúrach vtedy, keď úplne absentuje systém kontrol a protiváh. Spúšťačom pre patologický vývoj spoločenského organizmu môže byť vývojová anomália, kríza, vojna alebo revolúcia. V prípade Ruska zapôsobili všetky súčasne.
Moc potrebuje sama seba
Politik zastupuje, má viesť a riadiť svoju komunitu a s tým cieľom ju musí aj ovládať. Potrebuje na to účinný nástroj – moc. Čím väčšia je komunita, čím je rôznorodejšia, čím viac obsahuje podsystémov a prvkov na rôznych vývojových stupňoch, čím diferencovanejšie a menej kompatibilné sú ich parciálne záujmy, čím horšie fungujú jej základné funkcie – ekonomika, sociálna sféra, právny poriadok, kultúra v širšom zmysle – tým väčšia moc je potrebná na jeho udržanie a ovládanie. Treba živiť o to väčší a rozvetvenejší mocenský aparát, ale aj ten treba kontrolovať, ovládať, a celú tú mašinériu treba obmieňať, aby sa obnovovala hierarchická závislosť jej zložiek a aby nemohla ohroziť sama seba zvnútra.
Slovom, pyramída – nesmierna plocha základne, tomu zodpovedajúca výška, objem, megatony materiálu a ich obrovský tlak na základňu. Mocenská pyramída pritom nie je kamenná hrobka v púšti, je to živá a nenásytná štruktúra. Prirodzene, s morálkou nemá nič spoločné, platí v nej len zákon sily, ale v takej komplikovanej a premenlivej spleti siločiar – vplyvov, konexií, kompromitujúcich informácií, legálnych i korupčných vzťahov, ktorá je zle čitateľná aj pre jej aktérov. Energiu čerpá zo vzájomnej nedôvery, podozrievavosti a pohromade ju drží strach. Strach, ktorý v zárodku umŕtvuje čo len pomyslenie na hoci aj politicky neškodnú zmenu, zlepšenie, alternatívu, pohľad za horizont. Strach ako smrtonosné žiarenie emitované z vrcholu pyramídy, v ktorom sa zbiehajú všetky mocenské siločiary.
Rusko je hyperbola
To je podobenstvo ruskej štátnej moci. Ibaže na Rusko je akákoľvek metafora slabá, hyperbola nemožná – Rusko je hyperbola. Má všetky modelové parametre štátneho útvaru, systému, v ktorom je nevyhnutná totalitná moc, aby sa štát, čiže ona sama udržala. Moc potrebuje samu seba. Jej absolutizácii a koncentrácii nič nebráni. Zákonnosť, politická pluralita, teda systém kontrol a protiváh, ktorý v spoločenských štruktúrach nahrádza chýbajúci ľudský regulatív morálky, bol (je) v Rusku, a zvlášť v boľševickom Sovietskom zväze nemysliteľný. Nekontrolovaná a neobmedzená moc naplno uvoľnila svoj potenciál zvrátenosti. Začala likvidovať svoj protipól – všetky náznaky individuality, duševnej aktivity, nadpriemerných schopností, morálku, ľudskosť. Čo mala viesť, riadiť, usmerňovať, povedzme, že aj ovládať, to ničila. Preventívne. V tom je jej zvrátenosť – v paranoidnom sadomasochistickom sebapoškodzovaní.
Friedrich Nietzsche o tom písal krásne, ale keby poznal ruský komunizmus, Sovietsky zväz a gulag, asi by priznal, že vôľa k moci, podľa neho základ sveta, nie je mimo dobra a zla, ako hlásal vo svojom rovnomennom opuse.
Gulag bol najúčinnejším prostriedkom uplatňovania hypertrofovanej moci a v zmysle jej absurdnosti aj cieľom. Bol zdrojom strachu i prostriedkom preventívnej eliminácie ľudí a ľudskosti. Milióny zničil fyzicky a ďalšie desiatky miliónov obral o morálku – stali sa z nich rafinované zvery schopné všetkého za nepatrné uľahčenie neznesiteľných podmienok. No nielen tam. Pre Súostrovie pracovala rozvetvená „infraštruktúra“, najmä subdodávatelia „ľudských zdrojov“. Plnili politickú objednávku podľa drakonickej legislatívy („politický“ článok 58 Trestného zákonníka), pri ktorej by sa stredovekí inkvizítori červenali za svoju humánnosť a právnu čistotu. Tvorili sieť najrôznejších informátorov, všetkých druhov bezpečnostných (policajných) síl, súdov čudesných foriem, napríklad trojčlenných Osobitných porád (schôdzok) s právom vynášať rozsudky vrátane trestu smrti.
Táto sieť sčasti rovno likvidovala a z väčšej časti dodávala Súostroviu kontrarevolucionárov, nepriateľov ľudu, špiónov, sabotérov, záškodníkov atď. atď. podľa kvót direktívne pridelených regiónom z centra. V duchu politickej línie, ktorú vytýčil sám veľký stratég Stalin – tézy o vyostrení triedneho boja po definitívnom víťazstve proletariátu v socialistickej revolúcii. Sieť pokrývajúca obrovskú krajinu šírila povedomie o existencii a sústavnej hrozbe táborového pekla pre každého, spolu so strachom roznášala amorálnosť, s ktorou jedine bolo možné podriadiť sa moci, aktívne jej prisluhovať, a tak sa vyhnúť tomu bitúnku a prežiť.
Bez kontrol a protiváh
Desiatky miliónov obetí, zničených, pokazených, stigmatizovaných životov… Umŕtvená kultúra, duchovnosť, znehodnotená výchova, vzdelávanie niekoľkých generácií. Celé to je tragédia, aká nemá obdoby v dejinách ľudstva. Aj to, že nie „národ oboril sa na národ“, ale že veľký národ zdegradoval sám seba, neobmedzenou mocou, vyzdvihnutou na trón a svojvoľne vybavenou antihumánnymi právomocami, obalamutený vábnou kamuflážou jej dal plnú podporu. To je, zdá sa, najvážnejšie memento protiľudskej podstaty absolútnej moci, najmä keď akože vychádza z ľudu a je vykonávaná jeho zástupcami. Boľševikov síce nikto nezvolil, boli to čistí uzurpátori, ale to je len technický detail, veď tie ľudové masy s vierou v správnu vec odhodlane pochodujúce pod červenou zástavou – to je hádam silnejší mandát, ako neskoršie 99-percentné výsledky volieb (spomedzi jednej strany).
A nezabúdajme, že každá politická sila sa prirodzene usiluje o absolútne víťazstvo. Keď sa jej podarí deklasovať súperov (alebo sa vyradia zo súťaže sami), vládne bez kontrol a protiváh. V našich končinách víťazná sila nebýva dosť osvietená a dejinami poučená, aby si tie poistné mechanizmy vytvorila, ak na to nemá partnerov, tak vnútri vlastných štruktúr… No, to len pre prípad, že by sme ten potenciál moci stále chceli poslať na smetisko dejín, že nám tu a teraz nič také nehrozí.
O paralyzujúcom strachu
Sovietska tragédia má ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý ju robí živou a aktuálnou, nielen ako dejinné poučenie. Brutalita moci koncentrovaná v gulagu vyvolávala v živote okolia Súostrovia paralyzujúci strach. Napokon, zastrašovanie bolo jednou z hlavných funkcií gulagu. Strach to bol silnejší ako živočíšny, lebo vznikal z vedomia hrozby takého rafinovaného, dlhotrvajúceho, fyzického aj duševného utrpenia, aké v prírode neexistuje – ani utrpenie, ani uvedomenie. Bola to sila, ktorá účinne eliminovala morálne hodnoty z ich domovských sfér – z individuálnej mentálnej výbavy a z medziľudských vzťahov.
Pre sovietskeho človeka zachovať si ľudské hodnoty – morálku, poctivosť voči sebe a svojim blízkym, vnútornú slobodu, skúmavú pochybnosť, až po neuniformné citové a vkusové náklonnosti – znamenalo riskovať holú existenciu celej rodiny. Jediná istota bola zbaviť sa tej príťaže ľudskosti. Bezpečné bolo morálnu a hodnotovú vyprázdnenosť kompenzovať bezvýhradnou akceptáciou, priam nábožnou vierou v predpísanú ideológiu, lojálnosťou k štátu a strane a oddanosťou vodcovi. Určite sa dobre vládne masám takto vypreparovaných ľudí. Len treba udržiavať ten strach. A príslušné orgány vedeli ako na to, pod múdrym vedením paranoidného vodcu.
Aktuálnosť tej tragédie je v tom, že duševná adaptácia človeka na devastačné okolnosti sa prenáša na potomkov a pretrváva v spoločnosti aj po uvoľnení tých tlakov. Dokonca pri dlhodobom tlaku sa s ním národ tak zžije, že ho celkom prestane vnímať. Homo sovieticus potom náhle uvoľnenie pociťuje s podráždením až bolestne. Takto reagovali sovietske široké masy na Chruščovov odmäk začiatkom šesťdesiatych rokov, na Gorbačovovu perestrojku a glasnosť v druhej polovici osemdesiatych, na Jeľcinov politicko-organizačne nezvládnutý prechod ku kapitalizmu. Prostý ľud to zvyčajne vyhodnotil ako rozvrat a slabosť štátnej moci, k čomu zakaždým prispel aj hospodársky úpadok. V novom storočí už dostávajú ruské masy ten druh politickej moci a takú hierarchickú štruktúru spoločenských vzťahov, na aké sú historicky uspôsobené.
Ako predísť recidíve?
Ale pozor: čo lepšie duševne vybavení Rusi sa po uvoľnení zvieracej kazajky stihli nadýchnuť, zbaviť sa stŕpnutosti a na nové zovretie sú už takí precitlivení, že vydajú najprv ston, potom aj výkrik protestu a možno sa aj vzoprú. Alebo len zatnú zuby a pousilujú sa znova prispôsobiť? Závisí to od mnohých vecí, určujúcich pomer síl zovretia a odporu, moci a ľudskosti. Po desaťročiach gulagizácie spoločnosti a degradácie osobnosti Rusi nanovo spoznali duchovnú voľnosť, pocit slobody voľby vlastného pohľadu, prístupu a cesty životom, stále limitovanej objektívnymi okolnosťami, ale už nie ponižujúcim strachom. Zažili takmer zabudnutý pocit osobnej zvrchovanosti. Vzpriamení znova uvideli pestrú nádheru svojej i svetovej duchovnej kultúry, umenia, myslenia neskorumpovaného mocou, nesprzneného triednym prístupom a vulgárnym materializmom.
Politická moc v rukách najsilnejšej, najmenej morálnej strany sa skonsolidovala a ponúkla osvedčené, jednoduché a bezproblémové istoty širokým masám, ľuďom, ktorí s nevôľou vnímajú zložitosť ľudského sveta, a najmä nie sú ochotní prevziať svoj diel osobnej zodpovednosti ani len za seba. Radšej ju delegujú späť politickej moci. No exkluzívne ľudské hodnoty antagonistické voči moci vyšli z debát v kuchyniach disidentov a zo samizdatu do verejného priestoru a stali sa témou znovuzrodeného spoločenského diškurzu. V ňom okrem iného pretrváva zásadný konflikt medzi tendenciou čestne sa vyrovnať s dedičstvom gulagu, reflektovať zločiny Stalinovej hrôzovlády a celého komunizmu a predísť tak jeho recidíve – na jednej strane, a medzi úsilím pokračovať v duševne nenáročnom, istom, ale ľudsky nedôstojnom smerovaní vývoja cez ich popretie a uchlácholenie spoločenského svedomia na druhej.
Ten konflikt zrejme nemá koniec, ale zdá sa, že ľudská, morálna strana konfliktu má dosť vitality a už sa nedá umlčať, tobôž zlikvidovať. Aj vďaka globálnym informačným technológiám spoločenský diškurz žije nezávisle od politickej moci. Ona už nemôže ani zamedziť pohľady za horizont, ani vykoreniť nové všeobecné povedomie o alternatívach k všetkému, aj k nej samej. Môže predstierať bohorovnosť a demonštrovať, že človek, morálka, ba aj zákon sú pre ňu ničím a platí len jej svojvôľa, ale brutálne masové represie si nedovolí.
Gulag sa nevráti. Jeho veterán Dušan Slobodník citovaný v Igorovom doslove môže odpočívať v pokoji. Len ktovie, v nejakej global soft forme, s terorizmom namiesto triedneho nepriateľa, s prioritou bezpečnosti, utilitárnej kvality života a slobody konzumu namiesto ideálov komunizmu… Ľudia vždy nájdu spôsob, ako si pristrihnúť ušľachtilú ľudskosť a strčiť hlavu do chomúta moci, tentoraz globálnych korporácií či finančných skupín. Tí, ktorí sa usilujú v zmysle uvedených priorít „niečo v živote dosiahnuť“, už teraz hrdlačia ako väzni v gulagu, len v „soft“ podmienkach.
Nech aj druhým prejde chuť vytŕčať
Diametrálna odlišnosť až protikladnosť slovenskej a ruskej spoločnosti v prevažnej väčšine parametrov (okrem blízkosti oboch slovanských jazykov, aj to len v lexike a gramatike, nie v ich duchu) neznamená, že aj naša ľudská, morálna imunita voči zákernosti politickej moci je spoľahlivo vyššia, ako bola v sovietskej či v súčasnej ruskej spoločnosti.
Pre menšie európske národy je porovnávanie s Rusmi problematické aj v takých nemerateľných a iracionálnych kategóriách, ako spôsob uplatňovania moci a jej (ne)akceptácie ľuďmi. Okrem nedefinovateľnej národnej letory, kultúrnosti a duševnej výbavy to súvisí s podobne komplexným faktorom, nazvime ho „prah utrpenia“. Národy ho majú rôzny, podobne ako živočíchy aj ľudia majú rôzny prah bolesti. Vysoký prah utrpenia Rusov nemusí znamenať duchovnú zdatnosť a morálnu odolnosť, hrdinstvo. Rovnako to môže byť otrlosť, duševná zatvrdnutosť, morálna inertnosť. Ani náš nízky prah nenaznačuje analogické vlastnosti s opačnými znamienkami. Jednoducho sme historicky navyknutí znášať ťažšie alebo menej ťažké útrapy z moci a znášame ich zhruba rovnako vzhľadom na adekvátne vyvinutú citlivosť. Rusi a Slováci a všetci trpia a radujú sa podobne vo svojich veľmi rozdielnych podmienkach. S ľudskosťou – duchovnosťou a morálkou sme na tom tiež asi narovnako. Rusko je naša zväčšenina so silnejšími kontrastmi. Ak sa mu pokúsime rozumieť, môže nám byť modelom pre uvažovanie o sebe.
Rusi sa vyznačujú sklonom ku krajnostiam, vo všetkom. Nepoznajú mieru, nuansy, neuznávajú kompromisy, stredné cesty a priemer. Buď – alebo, červený alebo biely, víťazstvo alebo smrť, vlastenec alebo zradca, kto nie je s nami, je proti nám. (Za Stalina platilo: aj kto je s nami, je proti nám – toť zvrátenosť!) Preto sú konfrontační, večne v principiálnych sporoch, ťažko zvládajú pokojný dialóg. Milujú superlatívy, prvenstvá, musia byť majstri sveta. My sme opační: národ priemeru, umiernený, skromný, neambiciózny, ale s chronickým pocitom ukrivdenosti, ktorý ventilujeme kverulantstvom. Naša úcta k inštitúciám a autoritám nie je taká bezvýhradná ako v Rusku, ani tá vytúžená štátnosť nie je pre nás modlou a naši ľudia si viac cenia seba ako princípy, idey, inštitúcie. No ak niekto ľudskými kvalitami vynikne nad nás, vtedy ho ten náš mierne zapáchajúci (dá sa na to zvyknúť), ale príjemne teplý, pohodlný priemer svojou žiarlivou závisťou vtiahne späť do seba, pohltí ho a pridusí, nech aj druhým prejde chuť vytŕčať. Svojpomocne a humánne.
Najvyšší čas vstúpiť do seba
Rusi svorne pomáhali politickej moci likvidovať vlastnú elitu, no nie mäkko zadúšajúcou závisťou, ale donášaním natvrdo v podmienkach udavačskej hystérie, keď neudanie bolo trestné. (Vystihol to spisovateľ Sergej Dovlatov: všetci preklínajú Stalina, a plným právom, ale, prepáčte, kto to napísal tie štyri milióny udaní?) Slovenský spôsob nivelizácie a minimalizácie ľudských hodnôt je iste humánnejší, ale nesvedčí o našej väčšej ľudskosti. Skôr o umiernenosti politickej moci – veď tento národ svoj protimocenský ľudský potenciál skrotí sám. Či by sme s takým slabým potenciálom ľudskosti obstáli so cťou proti aktivovanej zvrátenosti moci, aj tej našej príštipkárskej – to je otázka. Ukázali sme v minulom storočí ľudské vzopätia i zlyhania. Dobré znamenie by bolo, keby sme oboje poctivo zhodnotili a prestali s relativizovaním a nivelizovaním v úsilí odôvodniť vlastnú morálnu indiferentnosť. Práve ona je živnou pôdou pre zvrátenosť politickej moci všetkých farieb, no najviac ide k duhu jednofarebnej. Najvyšší čas vstúpiť do seba.
Súostrovie GULAG môže byť na to silným podnetom. Nielen vlastnosťami autenticky dokumentovaného materiálu, ale najmä silou komplexného umeleckého výrazu núti k prehĺbenému a zodpovednému uvažovaniu. Kongruentne v ňom pôsobia podstatné literárne charakteristiky, predovšetkým rozsah zodpovedajúci veľkosti témy, množstvu ľudských obetí, morálnych i materiálnych škôd, priamemu dosahu na charakter veľkej časti civilizácie a nadčasovému odhaleniu háklivých miest človečenstva.
Veľkosť diela tiež zvýrazňuje morbídnosť reality, takže je ako celok len pre silné žalúdky, presne ako tá realita. Tradujú sa odporúčania znalcov Solženicynovho diela nečítať ho naraz ani po poriadku; ako svojho druhu epos (dokumentárny epos?) sa dá otvoriť kdekoľvek s garanciou hlbokého čitateľského zážitku. Fascinujúce je množstvo ľudských osudov, autentických, tragických, úchvatne vyrozprávaných. Mnohé z nich by vydali na samostatný román a všetky sú jedinečné a neopakovateľné.
Tomu všetkému dominuje osobnosť autora. Nie ako mravný vzor a autorita, aj keď Solženicyn sa rád tak vidí a prezentuje. Pozorný čitateľ vytuší faloš vo viacerých detailoch, prezrádzajúcich, že dokumentarista gulagu je aj jeho mentálny produkt. Cez sebaštylizáciu autora s nadhľadom preniká zmes velikášstva a martýrstva. Je tu aj tendencia stavať na najvyšší mravný piedestál utrpenie, ktoré má byť patentom na mravnú nadradenosť – autorovu osobnú a ruskú národnú, nevraživosť k Západu s jeho demokraciou aj kultúrou (nevykúpenou utrpením), neskôr aj k ľudským právam (aký to paradox u bývalého disidenta, keď v ZSSR to bol pojem totožný s obhajcom ľudských práv!), sklon idealizovať predrevolučné cárske Rusko v úsilí kontrastnejšie zobraziť sovietsku dobu temna, a nakoniec nacionalizmus a sofistikovaný antisemitizmus.
V Súostroví GULAG to ešte nie sú hlboké, určujúce kazy a nebránia tomu, aby sa pokladalo za Solženicynovo vrcholné dielo. Až v jeho neskoršom osobnostnom vývoji sa rozvinuli do povážlivých koncepcií a pozícií. Spolu s preukázanými nedostatkami charakteru zanechali obraz Solženicyna ako, mierne povedané, rozpornej figúry. Celistvý i vnútorne protirečivý kultúrny fenomén autora je silný akord súzvučný s disonantným vyznením tohto literárneho monumentu.
Peter Birčák (58)
Absolvoval moskovský Gorkého literárny inštitút. Preložil niekoľko kníh ruských autorov, publikoval články o ruskej literatúre a o prekladoch. V rokoch 2006–2009 bol riaditeľom Slovenského inštitútu v Moskve.