Uvedomiť si 20. storočie

Obe knihy Tonyho Judta, britského historika a esejistu, ktoré v českom preklade vyšli v rozmedzí dvoch rokov, spája hraničná situácia autorovho života. Politický manifest Zle se vodí zemi (Ill Fares the Land, 2010, český preklad 2011) a rozsiahly rozhovor s kolegom – historikom Timothym Snyderom Intelektuál ve dvacátem století (Thinking the Twentieth Century, 2010, český preklad 2013) vznikali totiž na sklonku Judtovho života. Pracoval na nich sužovaný fatálnou chorobou, amyotrofickou laterálnou sklerózou, ktorá mu spôsobila postupnú paralýzu a nakoniec smrť. 

Obe práce sú považované za Judtov intelektuálny testament zoči-voči nepokojnej a rozpornej súčasnosti, poznamenanej nielen ekonomickou krízou, ale aj hlbšou relativizáciou hodnôt, ktoré sa kedysi zdali neotrasiteľné. Je preto prirodzené, že v pozadí týchto textov je prítomný pátos, nie je to však pátos pochmúrny, ale naopak, inšpirujúci a povzbudzujúci. Judt beztak zrejme nikdy nebol typ ironického mysliteľa. V jeho úvahách bolo vždy prítomné vedomie celku a kontextu, ako aj určitej miery záväznosti a zodpovednosti poslania intelektuála.

Výdobytky, ktoré nehodno zavrhnúť

Kvality Judtovho intelektuálneho výkonu sú dané jeho pevným ukotvením v 20. storočí, ktoré sú podmienené nielen jeho profesionálnym zameraním, ale aj osobnou biografiou. Judt sa špecializoval na dejiny (predovšetkým ľavicového) európskeho politického myslenia, pozornosť venoval aj dianiu vo východnej Európe a disponoval pozoruhodnými znalosťami o tomto geopolitickom priestore. V jeho živote a v rodinnom zázemí sa sprítomňujú výrazné udalosti a traumy tohto obdobia.

Pochádzal z ľavicovo orientovanej židovskej rodiny, ktorej predkovia žili v strednej i vo východnej Európe. Do ich životov zasiahol holokaust, sám bol v mladosti prívržencom sionizmu a marxizmu, ale neskôr svoje postoje kriticky prehodnotil, ako historik sa zaoberal dejinami francúzskej ľavice a v 70. rokoch uplynulého storočia sa začal zaoberať problematikou strednej a východnej Európy. Judtovi ako historikovi toto prepojenie vlastného života s udalosťami, ktoré vedecky skúma, neprekáža. Neprestajne ho zdôrazňuje a snaží sa, aby mu to pomohlo neuniknúť do prílišných abstrakcií.

Originálny názov knihy rozhovorov Timothyho Snydera a Tonyho Judta, ktorá mapuje rôznorodé podoby politického myslenia v súvislosti s míľnikmi Judtovho života, vyznieva dvojznačne. „Thinking the Twentieth Century“ znamená totiž aj „rozmýšľať o dvadsiatom storočí“, ako aj „rozmýšľať dvadsiatym storočím“. Tony Judt opakovane zdôrazňuje, že 20. storočie napriek všetkým svojim hrôzam a zlyhaniam disponuje odkazom a výdobytkami (pochádzajúcimi predovšetkým z obdobia po druhej svetovej vojne), ktoré nehodno zavrhovať:

„Probíraná éra započala katastrofální světovou válkou a skončila zhroucením většiny dobových názorových systémů; sotva lze tedy čekat, že se jí zpětně dostane laskavého vylíčení. Od masakru Arménů po Bosnu, od Stalinova vzestupu po Hitlerův pád, od západní fronty po Koreu je 20. století nepřetržitým příběhem lidských neštěstí a kolektivního utrpení, z něhož jsme vyšli zachmuřenější, ale moudřejší. Co kdybychom ale nevyšli od popisu hrůz? Zpětně – avšak pouze zpětně – se odhaluje, že 20. století též přineslo neuvěřitelné zlepšení celkové životní úrovně lidstva. Přímým důsledkem lékařských objevů, politických změn a institucionálních inovací bylo, že většina lidí na světě vedla delší a zdravější životy, než mohl v roce 1900 kdokoliv předvídat. A jakkoli se to ve světle všeho, co jsem právě uvedl, může zdát podivné, žili též ve větším bezpečí – alespoň většinou.“

Žijeme v ére trpaslíkov

Napriek vedomiu, že túto éru nebude nikto nostalgicky sprítomňovať a oplakávať, nie sú Judtove reflexie 20. storočia len jeho objektívnym zhodnotením. Sú aj rovnako polemicky vyhrotenou reštitúciou jeho ziskov a hodnôt (prinesených predovšetkým sociálnou demokraciou), ktoré etablovalo a ktoré sa v súčasnosti potichu vytrácajú. Sociálna demokracia, ktorú Judt tak vášnivo obhajuje, nie je vyprázdneným populistickým klišé. Je rezervoárom ekonomických a občianskych možností, ako prekonať ekonomickú, ale aj morálnu krízu, ktorá nás na sklonku prvej dekády nového storočia postihla.

V úvahách oboch aktérov knižného rozhovoru pretrváva vedomie, že 20. storočie neskončilo politickými zmenami rokov 1989 – 1992, jeho koniec nebol náhly a katastrofický, ako v prípade „dlhého“ storočia devätnásteho, ukončeného veľkou vojnou. Počas dvoch desaťročí, nasledujúcich po roku 1989, mentálne schémy 20. storočia ešte nenápadne erodovali. A vyprázdňovali sa aj následne, až kým ekonomická kríza definitívne nespochybnila aj poslednú ilúziu tejto éry. Ilúziu o prepojenosti trhových ekonomík s demokratickým zriadením. Až kým kríza nevrátila na scénu tak dlho prehliadanú a vytesňovanú sociálnu otázku.

Koniec 20. storočia žijeme zároveň začiatkom toho nového, všetky nastupujúce zmeny sa konfrontujú s odchádzajúcou érou. Toto „odchádzanie“ nebolo a nie je nostalgické ani rezolútne. Neprestajne sa totiž vracajú rezíduá, ktoré potvrdzujú tézu o opakovaní dejín v rozličných formách a miestami nie sme ušetrení ani momentov trápnosti, ktoré vznikajú konfrontáciou nového a starého.

Jednou z posledných chvíľ, keď bolo možno precítiť, že sa končí jedna éra, bol pohreb Nelsona Mandelu na sklonku tohto roku. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi nebolo možné v slušnej spoločnosti spochybňovať étos Mandelovho boja proti apartheidu, dnes sa v súvislosti s jeho úmrtím ozvali hlasy, že išlo o teroristu, ktorý rozbil fungujúci štát. Vážnosti chvíle nepomohli ani bizarná aféra s tlmočníkom do znakovej reči či adolescentné fotenie sa svetových politických lídrov mobilom.

Étos Mandelovho odkazu a jeho ideály boli zatienené sériou rozpačitých epizód a škandálom so „selfies". Tieto momentky dokonale ilustrujú Judtove reflexie súčasnej doby a jeho presvedčenie, že „politicky vzato, žijeme v éře trpaslíků“ a že uplynulá éra, napriek všetkému disponovala politickou triedou, „která si silně uvědomovala své mravní a spoločenské závazky“.

Desaťročia kobyliek

Pozvoľný koniec 20. storočia predstavuje obdobie rokov 1989 – 2008, epocha samoľúbej hedonistickej bezdejinnosti, ktorú označil Judt sebeckými „desaťročiami kobyliek“. Po diskreditácii ľavicového myslenia sa premárnila príležitosť nanovo skoncipovať ideály spravodlivej spoločnosti, pretože 20. storočie predviedlo ich spektakulárne zlyhanie. Dominantu v spoločenskej sfére tak prebrali neoliberálne koncepty, presadzujúce sa v euroatlantickom kontexte od 70. rokov, ktoré prepojili neoliberálne ekonomické dogmy s rétorikou ľudských práv. Toto prepojenie prispelo aj k premárnenému potenciálu spoločenských zmien vo východnej Európe, ktoré na chvíľu, ako pripomína povedzme aj chorvátsky filozof Boris Buden, vytrhol Západ z politickej dezilúzie a poskytol mu chvíľkovú eufóriu z realizácie prevratných systémových spoločenských zmien, vo svojej podstate utopických.

Realita však bola iná a táto zmena nadobudla podobu, o akej hovorí Judt, keď ju v knihe Zle se vede zemi charakterizuje ako „přechod od represivního rovnostářství k ničím neomezené chamtivosti“.

Spoločenskú sféru posledných desaťročí napokon charakterizovalo postupné vytrácanie sa zmyslu pre solidaritu a verejné blaho, neschopnosť využívať verejný priestor na spoločný prospech, absolutizácia individuálneho a čiastkového záujmu a bezprecedentná morálna relativizácia, ktorá vyvrcholila inváziou do Iraku. (Tony Judt, pôsobiaci v tom čase v USA, patril k západným intelektuálom, ktorí vojnu v Iraku nekompromisne kritizovali.)

Podobné postoje ovládli aj „novú ľavicu“, zrodenú v študentským nepokojoch roku 1968, požadujúcu inštitucionalizáciu súkromných túžob, čo prispelo k poklesu zmyslu pre kolektívne a sociálne práva a spoločné ciele. Jej iniciatívy poznamenali aj podobu humanitných vied, ktoré sa vzdali spoločných orientačných bodov a namiesto prezentácie integrovaného zmyslu servírujú čiastkové a konkurenčné príbehy identít a minorít, zbavené kontextov.

Judt sa proti týmto tendenciám vo vlastnom odbore ostro vymedzoval dlhodobo, aj za cenu, že si tým v okruhu svojich kolegov akademikov vyrobil nepriateľov. Podľa neho totiž aj tento novoľavicový postoj, založený na „nadmernej privatizácii každodenného života“, prispieva k rozdrobovaniu verejného priestoru a k jeho getoizovaniu či jednoducho k strate elementárneho a spontánneho záujmu o druhého: „V době, kdy jsou mladí lidé podněcováni, aby usilovali především o vlastní zájmy a kariéru, přestává být jasné, proč bychom se měli vlastně chovat altruisticky nebo prostě slušně.“

Dospelo, ukotvene a naliehavo

Ak názov českého prekladu znie „intelektuál v dvadsiatom storočí“, vystihuje sa tým fakt, že Tony Judt bol stelesnením intelektuála 20. storočia, intelektuála „predglobálnej éry“, ktorý nechcel svoj odbor prepisovať a spochybňovať jeho pravdy, ale trpezlivým historickým bádaním jednotlivé dejinné udalosti vysvetľovať a dávať do kontextu s ohľadom na integrujúci spoločenský zmysel.

Jeho úvahy vyrastajú z konkrétnych historických situácií (britských, francúzskych, poľských, českých i slovenských dejín) a z tejto situovanosti prechádzajú k univerzálnejším otázkam. Jeho názory sa svojím proklamovaným univerzalizmom hlásia k tomu najlepšiemu z intelektuálnej sekulárnej tradície osvietenstva. Sú pripomienkou prirodzenej občianskej angažovanosti intelektuála a príslušníka akademickej sféry, ktorý sa k tomuto postoju otvorene hlási aj s vedomím, že minulosť je bohatá na zlyhania v tejto oblasti.

Intelektuál, ktorým sa Judt po celý život snažil byť, nie je uzavretý v akademickom prostredí, ale ide mu „o širší intelektuální a kulturní diskusi s účastí novinářů, nezávislých publicistů, umělců, hostů i místních vyučujících“. Jeho vzormi neboli ani Sartre, ani Foucalt, skôr Zola a Masaryk. Judt napokon nikdy nebol intelektuálnym provokatérom. V ére globalizovanej, hysterizujúcej kritiky, ktorá klipovo prehodnocuje všetky hodnoty a paranoidne usvedčuje všetko z ideologizácie, bez toho, aby ponúkla aspoň náčrt nejakých východísk, pôsobí jeho hĺbavé a kontextuálne myslenie sympaticky dospelo a ukotvene. Nie je ani katastrofické, ale ani falošne upokojujúce, skôr tak starosvetsky naliehavé.

Je paradoxom súčasného akademického sveta, že sa Judt vo svojej profesii stal týmto prihlásením k tradícii celoživotným outsiderom. Ale práve na tejto starosvetskosti je dnes založená príťažlivosť Judtovho myšlienkového odkazu. Pripomenutím toho dobrého, čo 20. storočie prinieslo v hospodárskom, spoločenskom, ale aj intelektuálnom živote, uvedomením si 20. storočia vo všetkých jeho podobách, Judtovo dielo sprítomňuje, že nech akokoľvek rozhodne chceme vykročiť do novej éry, sú to ideály a prínosy, na ktoré nenadviazať by bolo hazardom.