Robert Dahl - Elvis americkej politickej vedy

16.02.2014 00:07

Pred niekoľkými dňami nás vo veku nedožitých 99 rokov opustil, ak aj nie najuznávanejší, tak zaiste jeden z najvplyvnejších politológov 20. storočia, americký emeritný profesor politickej vedy Robert A. Dahl, pôsobiaci na svetoznámej univerzite v Yale.

Máloktorý americký politický mysliteľ – kritizujúci elitárstvo vo svojich najrôznejších podobách – sa dožil takého vplyvu svojich myšlienok ako práve on. A to je dostatočný dôvod na to, aby sme si niektoré z nich s nostalgiou pripomenuli.

Rozptýlená moc

Robert Dahl považoval demokraciu vo svojej ideálnej podobe za utópiu. Nemýlil sa, pretože ako ukazuje vývoj, demokraciu sa v „čistej“ podobe v politickej praxi nikde nepodarilo uskutočniť. Iste neprekvapí, že Dahl svoje teoretické koncepcie skonštruoval na základe empirického výskumu politických procesov v Spojených štátoch amerických. Analytickými metódami skúmal, ako sa v moderných demokratických spoločnostiach realizuje moc, dominantný objekt záujmu politickej vedy. Ignoroval však skutočnosť, podľa ktorej je moc vždy v zásade triednou mocou.

Teória tzv. polyarchie („vláda mnohých“), ktorej je Robert Dahl autorom, chápe dizajnovanie demokratického modelu spoločnosti ako permanentný a postupný proces skvalitňovania etablovaných foriem politického života smerom k ideálu „čistej“ demokracie prostredníctvom artikulácie a konfrontácie záujmov politicky relevantných skupín. Záujmové skupiny, ktoré sú odrazom sociálnej štruktúry a organizácie spoločnosti, manifestujú záujmy a potreby človeka. Každá, aj tá najhomogénnejšia spoločnosť pozostáva z množstva rozmanitých a paralelne existujúcich záujmových združení, ktoré spolu so štátom tvoria inštitucionálnu bázu politického systému.

R. Dahl svoju pluralistickú demokratickú teóriu, pozostávajúcu z hypotéz postavených na empirickom výskume, v ktorej „namiesto jedného centra suverénnej moci musí existovať mnoho centier moci, z ktorých ani jedno nie je ani nemôže byť celkom suverénne“, skonštruoval s cieľom vypracovania normatívnej teórie demokratického procesu.

Nebolo to však tak, že jeho pluralistická teória v skutočnosti znamenala pokus zamaskovať reálne triedne rozpory v triedne diferencovanej kapitalistickej spoločnosti a mala tak zaručiť vládnucej triede dominantné postavenie v sociálnej hierarchii? Otázkou taktiež je, či štát, ktorý absorbuje skupinové (partikulárne) záujmy a preferencie, je neutrálnym arbitrom?

Moderný marxizmus oprávnene odmieta pluralistické teórie a pluralizmus ako taký a zdôrazňuje skutočnosť, že štát nie je neutrálny, ale má triedny charakter. V štáte má totiž dominantné postavenie vládnuca trieda, ktorá vlastní a kontroluje výrobné prostriedky. Táto trieda je zároveň úzko prepojená na politickú elitu, takže má priamy vplyv na politické rozhodnutia. Dahl ako kritik „demokratického elitárstva“ si však uvedomoval, že demokracia v skutočnosti nie je „vládou ľudu“, ale „vládou ľudu ľudom zvolenou elitou“.

Chýba životaschopná alternatíva?

Ak bol pád Berlínskeho múru symbolom zlyhania komunizmu, potom symbolom zlyhania globálneho kapitalizmu bol pád na Wall Street v roku 2008. Dnes už niet akýchkoľvek pochýb o tom, že súčasná kríza kapitalizmu kompletizuje pád Berlínskeho múru, pretože kapitalizmus ako taký sa diskredituje rovnako zdrvujúcim spôsobom ako skostnatený komunizmus v roku 1989. Dnešnú krízu globalizácie sprevádza najväčšia kríza kapitalizmu v celej histórii ľudskej civilizácie. Bolo by však nepochybne omylom počúvať ideológov a advokátov ekonomickej globalizácie, že kapitalizmus sa len transformuje, či iba ďalej pokračuje vo svojom nevyhnutnom pohybe k akumulácii ďalších finančných ziskov.

Globálny kapitalizmus, ktorý postupne modifikuje celú logiku spoločenského priestoru, je morálnym ekonomickým modelom len v prípade, že sa na jeho dôsledky pozeráme prostredníctvom ružových okuliarov etablovanej neoliberálnej ideológie. Jedným z mnohých výlučne negatívnych dôsledkov existujúcich globálno-kapitalistických vzťahov je okrem rastúcej nezamestnanosti spojenej so sociálnym vylúčením aj extrémne prehlbovanie sociálnej nerovnosti.

Robert Dahl bol dôsledným kritikom sociálnych pomerov, tvrdil, že sociálna nerovnosť deformuje demokraciu, pretože umožňuje majetným a vysokopríjmovým triedam ovplyvňovať politické rozhodnutia prostredníctvom politických strán a iných mocenských aktérov verejného života.

Sociálnou nerovnosťou, touto mimoriadne zložitou témou, sa nedávno zaoberali aj svetoví ekonómovia a prominentní štátnici na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Podľa najaktuálnejších správ totiž 85 najmajetnejších osôb sveta vlastní taký istý majetok ako tá chudobnejšia polovica svetovej populácie, ktorá predstavuje viac ako 3 a pol miliardy ľudí. Vo svete je teda nahromadené obrovské bohatstvo, ktoré hŕstke boháčov ponúka život v neobyčajnom lu­xuse, kým stovky miliónov ľudí na tejto planéte žijú v absolútnej chudobe a sociálnej deprivácii.

Paradoxom je, že táto nová globálna supertrieda sa na tomto fóre opäť zhodla v tom, že príčinou súčasnej systémovej krízy nie je globálny kapitalistický systém ako taký, ale jeho čisto náhodné a ojedinelé deviácie. Aktivity týchto globálno-kapitalistických elít už v roku 2008 demaskoval slovinský filozof a kultúrny kritik Slavoj Žižek, keď napísal: „Davos je exkluzívne švajčiarske letovisko, kde sa v podmienkach stavu obliehania a pod silnou policajnou ochranou pravidelne stretáva globálna elita manažérov, štátnikov a mediálnych osobností, ktorí sa snažia nás i seba presvedčiť, že globalizácia je sama osebe najlepším liekom.“

V súčasnej ekonomickej kríze, ktorá výrazne poznačila aj náš kontinent, sporadické záblesky oživenia hospodárskeho rastu očividne nebudú stačiť na vytváranie pracovných miest v množstve a kvalite požadovanej na zabezpečenie blahobytu a dôstojnej životnej úrovne väčšiny populácie. Okrem toho, „len blázon alebo povrchný ekonóm môže veriť, že rast bude pokračovať donekonečna“, vyjadril sa v tomto kontexte významný ekonóm a interdiscipli­nárny filozof Kenneth Boulding.

A nezamestnanosť? Tá predsa nie je akousi kapitalistickou odchýlkou, ale jeho nevyhnutnou štrukturálnou (systémovou) črtou. Nezamestnanosť je v určitom zmysle neviditeľná ruka s palicou, ktorá udržiava „šťastlivcov“ z pracujúcej triedy v poslušnosti a v podradnej pozícii. Je nutné si uvedomiť, že „rezervná armáda nezamestnaných“, postávajúca v našich podmienkach v radoch na úradoch práce, o ktorej svojho času písal už Karol Marx, je kľúčovým komponentom a súčasne dôsledkom kapitalistickej ekonomiky typu laissez-faire.

Čudné a trápne ticho

<A>Robert Dahl nebol len geniálnym teoretikom politickej demokracie a jej inštitúcií a autorom originálnej politickej teórie – už zmienenej „polyarchie“, ale patril aj medzi najznámejších teoretikov a apologétov modelu ekonomickej demokracie (zamestnaneckej participácie a výrobnej samosprávy), ktorá aj vďaka jeho podnetným impulzom už dnes nie je len politicky a ekonomicky nepremyslenou utópiou. Ekonomická demokracia vo svojej najradikálnejšej podobe predpokladá, že zamestnanci podniku sú zároveň jeho vlastníkmi.

Dahl síce nebol klasickým (ba ani iným) marxistom, ale (podobne ako Charles Lindblom či Michael Walzer) si bol veľmi dobre vedomý zarážajúcej a absurdnej anomálie vyspelých kapitalistických ekonomík spočívajúcej v paradoxe, podľa ktorého ľudia síce majú možnosť zvoliť si (dokonca na niekoľkých úrovniach) svojich politických zástupcov, nie však šéfov v zamestnaní, resp. na pracovisku, na ktorom, aspoň vo väčšine prípadov, človek prežije podstatnú časť svojho aktívneho života. Čudné a trápne ticho progresívnej európskej ľavice v tejto záležitosti je viac ako mätúce.

Kým demokraciu vo verejnej sfére už v súčasnosti vnímame ako neodmysliteľnú samozrejmosť našich životov, jej presadzovanie na pôde dominujúcich kapitalistických podnikov a nadnárodných korporácií si dnes, v čase bezprecedentnej ontologicky i geograficky všadeprítomnej krízy kapitalizmu, nedokážeme ani len predstaviť. Zdá sa teda, že absencia demokracie na pracovisku je akýmsi neredukovateľným sprievodným javom či inherentnou a neoddeliteľnou súčasťou kapitalistickej ekonomiky.

Niet divu, už od Marxových čias predsa veľmi dobre vieme, že námezdná práca podliehajúca disciplinácii je charakteristickou črtou kapitalistického výrobného spôsobu založeného na dominancii a otvorenom a priamom vykorisťovaní človeka človekom, ktoré vždy a za každých okolností obohacovalo bohatých a mocných a zbedačovalo chudobných a slabých. Marx však nepovedal takmer vôbec nič o tom, ako by mala byť systémová alternatíva vo forme spravodlivejšieho spoločenského poriadku, ktorú nazval termínom socializmus, skonštruovaná.

Robert Dahl, rovnako ako Marx, bol radikálnym demokratom, a rovnako ako Marx aj on kritizoval súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré považoval za existenčné ohrozenie pauperizovaných pracujúcich tried. Dahl v tejto kritike nebol osamotený, dokonca aj český ľavicovo-liberálny filozof Václav Bělohradský tvrdí, že: „Súkromné vlastníctvo je konvencia, jedno z umelo utvorených práv.“ Neoliberálna dogma, podľa ktorej je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov tou najprogresívnejšou a najefektívnejšou formou vlastníctva, je ideologickým konštruktom, čoho dôkazom je práve prebiehajúca štrukturálna kríza kapitalizmu.

Byť proti tejto a iným kapitalistickým dogmám a postulátom v zásade znamená predovšetkým vyjadrovanie túžby riadiť celý systém produkcie, vrátane deľby práce, akumulácie a redistribúcie bohatstva radikálne demokratickým spôsobom.

Tak ako dvadsaťpäť rokov po rozpade a kolapse sovietskeho impéria a konci studenej i mnohých horúcich vojen medzi dvoma polarizovanými ideologickými svetmi, v epoche globálneho kapitalizmu, nezačali výrobky padať z neba, tak sa ani neskončilo morálne neospravedlniteľné vysávanie nadpráce z námezdne pracujúcich, keďže drvivá väčšina z nich vyrába nadhodnotu pre tých, ktorí vlastnia výrobné prostriedky, buď priamo, alebo prostredníctvom veľkých korporácií. Iba sa čiastočne presunulo do krajín tretieho sveta. Anonymná logika kapitálu má totiž svoje jasné pravidlá.

„Asi toľko slobody ako za stalinizmu“

V čom je teda príčina, že nenávidíme, kritizujeme a tvrdo trestáme autokratické tendencie a prejavy politických aktérov vo verejnom živote našich spoločenstiev, ale na pracoviskách pokojne a asertívne tolerujeme sparťanskú autokraciu a despociu vlastníkov a manažérov vo forme príkazov, zákazov, ponižovania, nezmyselných pravidiel, obmedzení či sankcií? Inými slovami, prečo zužujeme demokraciu iba na politiku, zatiaľ čo v ekonomike akceptujeme tyraniu šéfov a majiteľov? Prečo nepožadujeme rozšírenie politickej demokracie na celú spoločnosť?

Prečo akceptujeme skutočnosť, že demokracia sa končí pred bránami fabriky? Podobne ako Robert Dahl, ktorý v týchto intenciách tematizoval „ekonomickú slobodu“, vplyvný americký intelektuál Noam Chomsky hovorí aj o druhej strane mince tejto záležitosti, o deficite, ktorý bráni skutočnej sebarealizácii človeka v pracovnom procese, o absencii autentickej (pozitívnej) slobody v kapitalistických korporáciách, v tejto súvislosti si kladie otázku: „Akáže sloboda existuje v korporácii?“

A následne prichádza aj s prekvapujúcou odpoveďou: „To sú totalitárne inštitúcie!“ Modus operandi týchto spoločností, ktoré v našom geografickom priestore nazývame eufemizmom „zahraniční investori“, možno zhrnúť do jeho nasledujúceho výroku: „Vykonávate rozkazy zhora a prípadne ich prenášate ďalej na tých dolu. Je tu asi toľko slobody ako za stalinizmu.“

Požiadavka zavedenia demokracie do podnikov a firiem preto dnes už nie je a nemôže byť len predsudkom či akýmsi čudným resentimentom z čias tzv. byrokraticky riadeného „komunizmu“, pravdepodobne najväčšieho eticko-politického fiaska v moderných dejinách, ktoré v hlavách triezvo zmýšľajúcich ľudí vyvoláva takmer výlučne negatívne reminiscencie.

Robert Dahl sa však nikdy nezmieril s prísnymi teoretickými mantinelmi všemocnej kapitalistickej ideológie, ktorá sa od druhej polovice 80. rokov minulého storočia s nástupom neokonzervatívnej dvojice Margaret Thatcherovej a Ronalda W. Reagana stala exkluzívnou a neporušiteľnou doktrínou a jediným vzorom pokrokového postupu takmer vo všetkých štátoch našej planéty. Dahl vo svojej akademickej práci pregnantne spochybňoval prevládajúce dogmy neoliberálneho triumfalizmu založené na iracionálnej viere, že všetky problémy našej postindustriálnej civilizácie efektívne vyrieši kombinácia trhu a súkromného vlastníctva. A to stojí za viac ako len za povšimnutie.

Ak je totiž nevyhnutné v čase prebiehajúcej krízy etablovaného systému, ktorá (ako je dobre známe) vypukla v samotnom srdci kapitalizmu, v Spojených štátoch amerických, voči tejto doktríne vytvoriť koherentnú, dôveryhodnú a životaschopnú alternatívu, potrebujeme dnes

Dahlove empiricko-analytické poznatky a normatívno-ontologické odporúčania viac ako kedykoľvek v minulosti. Aspoň pokiaľ máme ako globálne politické spoločenstvo v záujme nahradiť kapitalistický poriadok etablovaných liberálnych (parlamentných) demokracií niečím, čo dosahuje štandardy autentickej politickej a ekonomickej demokracie; tým, čo by sme – v tej najvšeobecnejšej a najabstraktnejšej rovine – mohli v duchu hlbokých humanistických ideálov nazvať novým emancipačným a demokratizačným projektom ľudskej civilizácie.

Peter Daubner

Ekonóm a politológ. Špecializuje sa na neo- a postmarxistickú politickú teóriu a sociálnu filozofiu, teórie sociálnej spravodlivosti, kritickú teóriu spoločnosti, marxistickú ekonómiu kapitalizmu, teórie demokracie, teóriu systémovej masmediálnej manipulácie, zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie a marxisticky orientované teórie medzinárodných vzťahov. V súčasnosti pôsobí vo funkcii štátneho radcu pre európske záležitosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk