Neberte mi Svätopluka

Takto je nám historická postava bližšia, je viac v nás, až tak, že všetky historické fakty strácajú na význame. Svätopluk je kolektívnou predstavou.

Zdá sa mi, že je dnes na Slovensku móda nadávať na Svätopluka. V tom zmysle, akoby tento veľkomoravský panovník z 9.¤storočia niesol leví podiel viny za to, že sa u nás v súčasnosti nevygenerovali elity takej úrovne, aby mali rešpekt, aký mávajú elity toho-ktorého národa, krajiny či spoločnosti. Aj nedávno istý autor nadával v celostranovom článku v Hospodárskych novinách, ktorý nazval veľkolepo Kráľ s ručením obmedzeným. Mýty a pravda o Svätoplukovi, no podpísal ho len skratkou HST.

Svätopluka prezentoval ako amorálneho trpáka, ktorý bol neprimerane ctižiadostivý a vierolomný a z Veľkej Moravy vyhnal Metoda a určite nebol kráľom a okrem toho, za manželku mal Češku, zatiaľ čo druhú Germánku, a vôbec, bol to Moravan, a žiadny Slovák. Nijako mi nešla do hlavy argumentácia vychádzajúca z opačného princípu ako v Krylovovej bájke, kde husi hlúpo a namyslene gágajú, že sú viac než iní, lebo ich predkovia zachránili Rím.

Tu „husí gagot“, všelijako kombinujúc údaje a tvrdenia, dokazoval, že náš predok (aj to je údajne sporné…) Svätopluk a pamäť o ňom sú vážnou brzdou vývoja Slovenska. Priečilo sa mi použitie samoľúbej optiky dneška, ignorujúce každý historický a iný kontext…

No a potom – celkom nedávno – istý slovenský spisovateľ v jednej diskusii zaúpel: „Ako len neznášam toho človeka!“ A mal na mysli Svätopluka, ktorého asi vinil aj za to, že mu v hlave práve skrsol nezmysel… No ale pardon! Ja, čo som v 60. rokoch ako mládežníčka rástla s predstavami o Veľkej Morave, nemôžem mlčať. Pretože otvorene povedané, čo s tým vlastne má Svätopluk? A volám: Neberte mi Svätopluka! Čím nechcem tvrdiť, že Svätopluk nemá byť témou, práve naopak – má.

Romantici udali základný tón

Európske kroniky a anály dokladajú, že bol reálnou postavou dejín nášho územia. A celkom reálne je aj súčasťou slovenskej kultúry, kde je prítomný nielen ako postava z dejepisu, no aj z umeleckej reality tvorenej slovenskými tvorcami. O Svätoplukovi tu máme jeden veľký intermediálny príbeh, živý v slovenskej poézii, v próze a dráme, v opere, vo výtvarnom umení a najnovšie možno aj vo filme, ak sa režisérovi Jurajovi Jakubiskovi podarí film o Svätoplukovi nakrútiť. Takto je nám historická postava bližšia, je viac v nás, až tak, že všetky historické fakty tak trochu strácajú na význame… Svätopluk je takou našou kolektívnou predstavou.

Napokon na Slovensku sa o ňom vždy tak aj uvažovalo, hovoriac o Svätoplukovi mali ľudia na mysli jeho predstavu, predstavovali si svoj ideál. Alebo v časoch útlaku, keď boli existenčne na dne, nachádzali v ňom správu o národe a o národných elitách. A v tom teda niet pochýb, bol to vskutku elitný muž. Stredoveký veľmož a knieža, vojvoda, vladár, ba možno aj kráľ Veľkej Moravy.

Muž legenda je zarytý v hlbokých vrstvách kultúrnej pamäti Slovákov, ku ktorej sa ešte aj dnes môže pridať nejaké to (fantazijné) zrnko. Povedzme, že je to postava vyfantazírovaná v našich snoch. A snový pôvod tu má svoje opodstatnenie, a to aj vzhľadom na národné vedomie (a či podvedomie…), veď v ponímaní slovenských romantikov, ktorí do budúcnosti udali základný tón v tom, ako tradične chápeme národ a národné, symbolizovala Slovensko a slovenský národ mladá deva.

Kto iný môže byť ideálom panny, než vytúžený muž jej dievčenských snov? A tým je Svätopluk. Silný muž v stredovekej zbroji, ochranca a rytier. V sne sa na svetelnom pozadí črtá temný trojuholník pevnej, obrnenej siluety. Kráľ dievčat…

Iď, mládenče milý…

Napriek tomu sa o Svätoplukovom kráľovskom titule neraz pochybuje. A mnohí dokazujú, že ho stopercentne titulovali kráľ. Panovníkov titul je predmetom dlhodobého sporu, naposledy sa riešilo, či bol, alebo nebol kráľ, celkom nedávno, pri osadzovaní nie veľmi šťastnej Svätoplukovej jazdeckej sochy na nádvorí Bratislavského hradu. Jej autorom je slovenský sochár Ján Kulich. Soche sa vyčíta všeličo, medzi iným aj hodnovernosť nápisu, ktorý sa na nej skvie: „Svätopluk, kráľ starých Slovákov.“

Treba však veci uviesť na pravú mieru, lebo ten nápis nie je vôbec vymyslený. Takto postavu ovenčil slovenský básnik Ján Hollý vo svojej „víťazskej“ piesni Svätopluk z roku 1833, ktorú vytvoril antickou časomierou v bernolákovskej slovenčine: „Iď, mládenče milý, do Karolmana mesta a rádne mu zvestuj: by krutým bez vinny Svatopluka krála netrápil vazením, ale už zo žalára na svetlo pustil a do vlastnej ho odeslal krajny Slovákom.“ Hollý hovorí o Slovákoch, no možné je, že tento pojem chápal súhrnnejšie, keďže kolísku Slovanstva videl práve v kraji pod Tatrami.

Dielo je v duchu homérovských eposov venované Svätoplukovým udatným zápasom proti cudzím (Frankom, Báborom), aj proti svojím a v ťažkých snoch aj proti sebe. No básnik Svätopluka neokiadza. Naznačuje, že veľký hrdina by bol schopný kvôli osobnej slobode vzdať sa krajiny. Asi aj preto, ponechávajúc mu jeho svätožiaru hrdinu, ho necháva padnúť v boji.

Rozprávka, nie letopis

Hollý prišiel s témou Svätopluka hneď po Papánkovi a Sklenárovi, uhorských vzdelancoch slovenského pôvodu, ktorí sa stali jeho apologétmi v kritike neslávne známej kroniky notára Anonyma Gesta Hungarorum. Ináč, nekončiaci sa záujem Slovákov o Svätopluka bol podľa mňa na začiatku vyvolaný práve touto kronikou zo začiatku  13. storočia. Obsahovala veľa zavádzajúcich informácií o Veľkomoravanoch, čo sa v konkrétnej dobe, keďže v rámci Uhorska išlo o územia Slovenska, dotklo predovšetkým Slovákov. No a samotného Svätopluka opísala ako zbabelca, čo je úplný nezmysel.

Nezaujaté západné kroniky dokladajú, že to bol veľký bojovník. Veľa svedectiev obsahuje nedávno vydaná antológia Prameny k dějinám Velké Moravy (2008). Napríklad v úryvku z kroniky Európske dejiny biskupa kremonského Liutpranda z 10.¤storočia nájdeme vetu: „V tom istom čase Arnulf, kráľ najmocnejší, vládol po smrti Karla, priezviskom Lysého, Bavorom, Švábom, teutónskym Frankom, Lotrinkom a smelým Sasom. Jemu sa mužne staval v boji na odpor Svätopluk, vojvoda Moravanov.“

A podobne v ďalších prameňoch. Hoci na druhej strane, dočítame sa tiež, že sa Svätopluk poddal presile, cestou rôznych dohôd a zväzkov sa stal v podstate germánskym vazalom, no v istej chvíli sa vzoprel a postavil sa proti takzvaným spojencom…

Spomínaní vzdelaní Slováci už v 80. rokoch 18. storočia vo svojich prácach vyvracali (hoci nie veľmi vedecky, na čo upozorňoval český osvietenec Josef Dobrovský) nepravdivé údaje z Anonymovej kroniky, ktorá, mimochodom, vyšla roku 2000 aj na Slovensku v dvojjazyčnom, latinsko-slovenskom vydaní. Notár Anonymus kroniku spísal na objednávku uhorského kráľa Bela III. s cieľom zdôvodniť maďarské nároky na novú vlasť a štát.

Na tie časy je kronika dielom veľkej literárnej zručnosti a dá sa čítať ako umelecká fikcia. Ako dejepisná literatúra však neobstojí. Autor, ktorému chýbali fakty, si veľa vymýšľal, pričom využil a prispôsoboval si aj veľkomoravské povesti, v tom čase živé v orálnej tradícii.

V kronike sa zdôraznene opakuje historka o dvanástich bielych koňoch, za ktoré veľkomoravské knieža Salan (čo znamená Slovan) predal náčelníkovi Arpádovi svoju zem: „Zem, ktorá leží medzi Dunajom a Tisou, a vody Dunaja, ktorý tečie od Regensburgu do Grécka, sme získali za naše peniaze vtedy, keď sme sem prišli, a ako jej cenu sme Salanovi poslali dvanásť bielych koní…“ Podľa Stanislava Šmatláka (Dejiny slovenskej literatúry I) sa vybájená historka dostala do kroník 14. a 15. storočia už ako hodnoverný historický údaj, ktorý mal svedčiť o tom, že Svätopluk odstúpil Maďarom územia Veľkej Moravy za bieleho koňa, vybíjané sedlo a pozlátenú uzdu.

Takto sa zafixoval pri výklade dejín Uhorska, kde je na počiatku symbol – osedlaný biely kôň. Po Papánkovi a Sklenárovi začiatkom 19.¤storočia kroniku podrobili ostrej kritike viacerí európski historici. No a ruský spisovateľ a dejepisec Nikolaj Karamzin roku 1816 vo svojich Dejinách ruského štátu na margo Gesta Hungarorum napísal s dešpektom: „Rozprávka nehodná pomenovania letopis!“

Panovník uznávaný Rímom

Spor o to, či Svätopluk bol, alebo nebol kráľom, z hľadiska jeho objektívneho významu podľa mňa ani nemá zmysel. Tým viac, že jeho zásluhy na politickom i kultúrnom poli boli hodné kráľa.

Narodil sa okolo roku 840 a koncom 50. rokov 9.¤storočia sa stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Na čelo zjednotenej Veľkej Moravy sa postavil roku 871 a vládol tu až do roku 894, keď zomrel, čo je doložené v prameňoch. Okolnosti smrti však nie sú známe. (Tento fakt využili slovenskí spisovatelia, ktorí ho vo svojich dielach nechávajú zomierať podľa vlastných predstáv…)

Spočiatku neveľkú krajinu na stredovekej mape Európy Svätopluk vďaka úspešným politickým a vojenským ťahom rozšíril, takže postupne zaberala aj v dnešnom ponímaní úctyhodné teritórium – celé súčasné Slovensko a Moravu, stredné a severné Maďarsko i časť Česka. Na tomto území kraľoval, hoci nebol pápežsky pomazaným kráľom. Tým ani nemohol byť, ríša nebola kresťanská v takom zmysle, ako to vtedy požadoval Rím.

Nejasnosti vznikali aj z toho, že premenlivý Svätopluk sa vo veciach viery spájal s franským duchovenstvom a uprednostňoval latinskú liturgiu, pričom zároveň podporoval byzantskú misiu Konštantína a Metoda. Asi aj preto pokrstení obyvatelia Veľkej Moravy tajne naďalej vyznávali svoje pohanské božstvá…

No Rím Svätopluka uznával a podporu do budúcnosti mu vyjadril v často citovanej pápežskej buly Industriae tuae z roku 880, kde ho pápež Ján¤VIII. oslovuje comes, teda vladár. A v roku 885 rímska kúria v liste Svätoplukovi použije oslovenie rex Sclavorum, kráľ Slovanov. Aj v niektorých západných kronikách tohto obdobia letopisci píšu o Svätoplukovi ako o kráľovi.

Napríklad v kronike opáta Regina z konca 9. a prvej štvrtiny 10. storočia, kde je Svätopluk, Zuendibolch, uvádzaný ako kráľ moravských Slovanov, „rex Marahensium Sclavorum“. Po Reginovi zopakuje autor análov Saxo „Zwentibald rex Marahensium“, ako aj mních Widukind v uznávaných Saských dejinách z druhej polovice 10.¤storočia a ďalší autori. Nie je to náhoda. Pre kronikárov vecne zaznamenávajúcich sled historických udalostí titul kráľ vyjadroval zástoj veľkomoravského panovníka medzi množstvom ďalších osobností súdobých dejín.

Legitímny žáner

Ale úplne naozajstný a len náš Svätopluk žije v slovenskom umení, a hlavne v literatúre, kde o ňom vzniklo niekoľko kanonických diel a priebežne vznikali (a vznikajú) ďalšie. Po básnikovi Hollom, ospevujúcom „tiene zabudnutých predkov“, sa témy chopil prozaik – Jozef Miloslav Hurban.

Kým Hollý podmanivými ťahmi básnického pera zachytil vnútorný život Svätopluka (,,Jak keď slnko milé svítí i po obloze lahké mračná plinů a stín černý buď na hlavy kopcov, buď na zlatoklasné metajú nivy: svetlo se stínem medzi sebú čredajú sa; a včil ti, čo stáli na slnku, sú ve stíne šerém, a ti zas, čo ve stíne na slnku: tak Svatopluk mnoho rozpačitý sa myšlenkami zmítá."), v Hurbanovej próze vyniká opis Svätoplukovho zovňajšku.

„Tu sa však naraz Svätopluk zjavil v celej svojej dôstojnosti a kráse. … celé jeho držanie bolo majestátne a naozaj kráľovské. Ľahký plášť, bohato naberaný, sa v záhyboch ako vo vlnách spúšťal až poniže kolien. Bohato pretkávaný pás mu sťahoval meč; na jeho rukoväti, tylci, vykladanom zlatom a perlami, mal zavesenú prilbicu. Gaštanové vlasy sa mu tak ako Adelaide vlnili po pleciach a modré jasné oči strieľali blesky po prítomných.“

Predstaviteľ slovenského romantizmu chcel v duchu svojej epochy heroickú postavu odľahčiť a „znížiť“ k ľudu, za čo bol staršími literárnymi historikmi kritizovaný. No on svoju Svadbu kráľa Veľkomoravského z roku 1842 a iné diela proste napísal v žánri, ktorý je pre dnešných znalcov úplne legitímny a považuje sa za predchodcu dobrodružného čítania.

Už pykal. Má aj dnes?

Postupne v zhode s vývojom a dejinnými peripetiami našej vlasti bol vzťah Slovákov k Svätoplukovi protirečivejší a v tom nezaostávali ani slovenskí spisovatelia. Ukázali veľkomoravského vládcu ako veľkého hrdinu a štátnika, nie však ľudský ideál. Pozoruhodný je najmä Jégého historický román Svätopluk (Voľné obrazy z jeho života) z roku 1928 ako výsledok autorovho úsilia tému relativizovať a Svätopluka prezentovať ako nejednoznačnú, ba protichodnú postavu despotického vládcu s veľkými chybami.

Jégé nechal veľkomoravského panovníka zavraždiť vlastným synom, hoci nemanželským, ktorý sa pomstil za svoju matku Jarslavu. Túto svoju milenku totiž kedysi odpravil zo sveta sám Svätopluk. Literárny historik Vladimír Petrík píše, že autor "tým ruší základný rozpor jeho povahy: Svätopluk pyká za svoj hriešny život“. Ešte predtým však prešiel pokáním a dostal rozhrešenie od Metoda, čím sa mu otvorila cesta do neba (už kresťanského). Ako vidieť, spisovateľ Jégé, ktorý očakával spŕšku kritiky za svoju neoslavnú interpretáciu, vyslal aj tak do budúcnosti signál o pozitívnej historickej osobnosti.

Hneď po tom, už roku 1931, bola knižne vydaná dráma Kráľ Svätopluk Ivana Stodolu, neskôr (1935–1936) podľa nej Eugen Suchoň skomponoval operu. Aj Stodola, ako napokon takmer všetci tvorcovia, do hlavnej postavy transponoval vlastné obavy o osud slabého Slovenska vo víre dejín a Svätopluka stvárnil ako štátnika, ktorý v živote uprednostní vyššie celospoločenské ciele, za čo platí svojím ľudským ja. Jeho dramatický obraz stredovekého štátnika vyvoláva súcit.

Za čas deja si zvolil rok 894, rok Svätoplukovej smrti. V posledných výstupoch sa stávame svedkami Svätoplukovho ťažkého umierania. Pred smrťou prosí o odpustenie tých, ktorým ublížil, predovšetkým nebohého Rastislava, voči ktorému sa kedysi prehrešil, a tiež svojich synov Mojmíra a Svätopluka mladšieho, ktorých nechal bez viny uväzniť. V závere im dáva slobodu, ale oni sa vzoprú otcovej vôli a odmietajú stať sa spolu s tretím bratom povestným silným zväzkom „troch prútov“. Nepochopenému otcovi od zúfalstva pukne srdce a skoná na lôžku, čo je pre bojovníka tá najpotupnejši­a smrť…

Napriek umieraniu však príbeh Svätopluka ďalej žil. Živý je aj dnes. Preto opakujem: Neberte mi Svätopluka! A vôbec, nesiahajte na exponáty, či už v národnom múzeu pod sklom alebo v pamäti tohto národa. Napokon, každé spoločenstvo má elity, aké si zaslúži. No a keďže ide o Svätopluka, je tu aj dôvod, prečo ho pripomínam: v tomto roku uplynie presne tisícdvadsať rokov od chvíle, keď opustil svoj stredoveký svet.