Fenomenálna žena Maya Angelou

Maya Angelou patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti USA uplynulého dramatického storočia, a, pravdaže, aj začiatkov nového tisícročia plného otáznikov a zmien planetárnych konštelácií. Preslávila sa predovšetkým ako spisovateľka a poetka, no jej život bol oveľa viac. Zomrela 28. mája tohto roku.

Bolestná pravda o živote má apollinairovského ducha – obsahuje všetko, nemôže vylúčiť nič, ináč by nebola umením a umenie by bez nej nemohlo byť krásne. Keď severoamerický novinár George Plimpton v rozhovore s Mayou Angelou pre The Paris Review nadhodil, že spisovatelia si príbehy vymýšľajú a ich fikcia je klamstvom, Angelou, ktorú preslávilo najmä jej sedem autobiografických kníh, odpovedala: „Ak sa pozriem na dielo veľkých románopiscov, myslím si, že veľkí sú práve preto, že hovoria pravdu. Pracujú s vymyslenými menami, postavami aj časopriestorom, ale hovoria pravdu o človeku – o tom, čoho sme schopní, prečo prehrávame, smejeme sa, plačeme, prečo klesáme, škrípeme zubami, zatíname päste, zabíjame sa a milujeme sa.“

Maya Angelou skúsila v živote z poetickej pravdivosti bez príkras mnohé: bola herečkou, tanečnicou, prostitútkou, striptérkou, speváčkou, producentkou, učiteľkou, objektom nenávisti Ku-klux-klanu, bola znásilneným dieťaťom aj slobodnou matkou vo veku 17 rokov, ale jej literárne dielo by asi nikdy nezískalo taký spoločenský ohlas a jej hlas taký vplyv, keby neboli bezprostredne späté s jej celoživotnou aktivitou v hnutiach za ľudské práva v USA.

Mnohé z jej postrehov sa na verejnosti stretávali s búrlivým potleskom, predovšetkým tie, ktoré odrážali jej postoje k rasovej problematike, postaveniu žien, potrebe vytrvať v odpore, a najmä odvahu.

Odvaha

„Celá moja práca, môj život, všetko, čo robím, je výsledkom túžby prežiť. Nejde však len o holé, strastiplné, ťažkopádne prežívanie, treba vedieť prežiť s pôvabom a nestratiť vieru. Človek môže čeliť mnohým porážkam, nikdy však nesmie byť porazený.“ Ako v posledných rokoch postupne odchádzajú osobnosti literárneho, filozofického a politického diania 20. storočia, ktoré sa podujali radikálne „preskladať“ kostru dlho dominujúcej eurocentrickej, antropocentrickej, patriarchálnej spoločnosti riadenej rasovou nadradenosťou „anglosaského bieleho muža“, tým je čoraz očividnejšie, ako veľmi je miera sociálneho pokroku a dekolonizácie zaužívaného svetonázoru merateľná práve zmenou v rozširovaní práv menšín, „periférnych“ geografických oblastí, a v nich nadovšetko – postavením žien.

Len pred niekoľkými rokmi zomrel Aimé Césaire, rozhodujúca osobnosť hnutia négritude, na ktoré nadviazali protikolonizačné zápasy povojnových 50. a 60. rokov; Claude Lévi-Strauss, ktorý pomohol predefinovať naše vnímanie toho, čo je „civilizácia“; Nelson Mandela, vo svojej krajine súčasník antirasistických hnutí v USA. Celkom nedávno odišiel Gabriel García Márquez, v tvorbe zrkadliaci premeny oslobodzujúceho sa latinskoamerického subkontinentu, na politickej úrovni symbolizované kubánskou revolúciou, ktorá sa po roku 1959 stala novou nádejou pre severoamerický Harlem, reflektovanou v zápasoch Malcolma X a Martina Luthera Kinga. A tak ďalej.

Ich súčasníčka a spolubojovníčka Maya Angelou s nezmazateľnou presvedčivosťou pripomenula, že žiadne z emancipačných hnutí vrátane antirasistického sa nezaobíde bez paralelného hľadania rovnoprávneho postavenia žien v skladačke decentralizujúcej sa, po väčšej autonómii volajúcej spoločnosti zbavenej fašistických tendencií.

Generácia ľudí, ktorých veľká väčšina sa narodila v 20. rokoch minulého storočia, bola svedkom všetkých drastických dejinných otrasov a zvratov, ktoré napokon v mnohom vyústili do podoby sveta, v ktorom máme šancu neustúpiť na cestičke kliesniacej si smer v húštine bigotného strachu, konzervatívnych paranojí, rasových, rodových a homofóbnych predsudkov. Jediné, čo je na to potrebné, je Angelou toľko zdôrazňovaná odvaha – najdôležitejšia zo všetkých cností.

Viem, prečo vtáčik v klietke spieva

Keď v roku 1969 vyšla jej prvá autobiografická kniha I Know Why the Caged Bird Sings (Viem, prečo vtáčik v klietke spieva), mala autorka 41 rokov a za sebou nejeden osobný pád a hľadanie všetkého druhu. V 40. rokoch bola prvou vodičkou električky v San Franciscu, v sedemnástich sa jej narodil syn Clyde (Guy). Robila pomocnú silu v kuchyni, barovú tanečnicu, striptérku, bordelmamu aj prostitútku v San Diegu. Napriek spoločenskému odsudzovaniu zmiešaných manželstiev sa začiatkom 50. rokov vydala za gréckeho námorníka, elektrikára a debutujúceho hudobníka Tosha Angelosa, ktorého priezvisko sa neskôr stalo základom jej umeleckého pseudonymu.

Študovala moderný a africký tanec, po rozvode bola nočnou tanečnicou a speváčkou štýlu calypso (pochádzajúceho z Trinidadu a Tobaga) v sanfranciskom bare Purple Onion, čo v roku 1957 viedlo k nahrávke albumu Miss Calypso. V polovici 50. rokov skladala hudbu a cestovala po Európe ako herečka a tanečníčka v opere Porgy a Bess.

Vo svojej štvrtej autobiografii z roku 1971 The Heart of a Woman (Srdce ženy) opisuje stretnutie s Billie Holiday v roku 1957, vďaka ktorému pochopila, že ambíciami v hudobnom a divadelnom svete jedinečnosť a slávu nezíska. Ako podotýkajú viacerí kritici jej diela a znalci jej života, v tom čase, na rozdiel od Holiday, sa priveľmi riadila hranicami konvencií a akceptovala ich pre pohodlnejšie prežitie.

Za isté inštitucionali­zované ambiciózne prvenstvo by sa azda dala pokladať aj často zdôrazňovaná skutočnosť, že Angelou ako prvá čierna žena recitovala jednu zo svojich najpôsobivejších básní On the Pulse of Morning (Na pulze rána) na prezidentskej inaugurácii Billa Clintona v roku 1993, a prezident Barack Obama ju v roku 2011 ocenil Prezidentskou medailou za mier.

Ak však v prvých rokoch jej sebahľadania ambície víťazili nad talentom a umelecká komformita nad odvahou, vo svojich literárnych dielach vyšla „s kožou na trh“ – Angelou by zdôraznila, „čiernou“ kožou ženy. Jej poézia sa stala neohrozeným hlasom všetkých, ktorí v USA bojovali s akýmkoľvek druhom otrockého dedičstva.

Možno práve v období, v ktorom sa z priemernej estrádnej umelkyne postupne v priebehu 60. rokov stávala politická aktivistka, novinárka v Egypte a v Ghane počas oslobodzovania afrických kolónií a spisovateľka otvárajúca svojou obnaženou odvážnou subjektívnosťou mlčiace ústa blížnych, Angelou pochopila, že má na viac, ako len byť „normálna“: „Ak sa ustavične usilujete byť normálnymi, nikdy nezistíte, akí úžasní dokážete byť.“

Woman is a Nigger

Názov knihy Viem, prečo vtáčik v klietke spieva, si Maya Angelou vybrala podľa básne Paula Laurencea Dunbara (1872 – 1906) afroamerického básnika, spisovateľa a dramatika, ktorého rodičia boli otroci a ktorý mnohé zo svojich diel napísal v černošskom dialekte predvojnového severoamerického Juhu. Autobiografický román, ktorý bol ihneď po vydaní považovaný za nový druh memoárovej literatúry, napísala Angelou na podnet priateľa Jamesa Baldwina a opísala v ňom svoju vlastnú skúsenosť s dedičstvom otrokárstva a stále živej rasovej segregácie – krátko nato ako bola zavraždená ikona boja proti rasizmu a vodca afroamerického hnutia za ľudské práva Martin Luther King.

Podľa profesorky Mary Helen Washingtonovej ostávajú rozprávania černošských žien v autobiografiách, ktoré vznikali v rozpätí rokov 1860 až 1960, „ustrnuté v plachosti v potrebe brániť černošských mužov a ženy pred krutými a prevládajúcimi stereotypmi“. Odsunuté na úplný okraj spoločnosti nemali odvahu použiť ako hlavné postavy samy seba a o svojich osobných ťažkostiach rozprávali len v súkromí.

Maya Angelou tie zamlčiavané príbehy priniesla na verejnosť, čím, slovami spisovateľa a spoluaktivistu Juliana Mayfielda, vytvorila precedens. Angelou, ktorá sa narodila v roku 1928 v štáte Missouri ako Marguerite Johnsonová, v útlom detstve pochopila, že svet je príkro rozdelený na čiernu a bielu, na ženy a na mužov – pričom tá prvá časť bipolarity sa všeobecne spája so zlom a tá druhá zvyčajne s dobrom.

V opovrhovanom svete čiernych stáli ženy rovnako na druhoradom mieste, a z pohľadu veľkých dejín tak boli „mulicami medzi mulicami“, čo pomenovala afroamerická antropologička Zora Neale Hurstonová v knihe Mules and Men (Mulice a ľudia) z roku 1935 a čo neskôr našlo iný umelecký ohlas v skladbe Johna Lennona Woman is a Nigger of the World (Žena je negrom sveta).

V prvej autobiografii, zachytávajúcej obdobie prvých 17 rokov života, a v ďalších šiestich pokračovaniach využíva Angelou formu slave narrative, „naratívu otrokov“, ktorý je charakterizovaný rozprávaním v prvej osobe singuláru, ale v ktorom „ja“ spravidla znamená „my“. Kniha Viem, prečo vtáčik v klietke spieva, zapadá do žánru Bildungsroman (román o dozrievaní hrdinu) a dieťa Maya dospieva formované drsnou realitou okolitého sveta: Opustená otcom v troch rokoch odchádza s bratom žiť do južanského Arkansasu k starej mame, ktorá Mayinho hendikepovaného strýka pred útokmi Ku-klux-klanu ukrýva do kontajnera. Vo veku osem rokov je znásilnená priateľom svojej matky a keď ho po prepustení z basy na smrť dokopú Mayini príbuzní, dievčatko celých päť rokov od hrôzy neprehovorí.

Ľahké čítanie je prekliato ťažké písanie

Podľa častých výpovedí Angelou bolo práve toto obdobie nemoty rozhodujúce pre jej vzťah k literatúre a k slovu. „Stačil môj dych vynášajúci na svet slová, ktoré dokázali otráviť ľudí a oni sa schúlili a zomreli,“ napísala. Hlas sa jej však vrátil, a keď začala písať, dokázala zo slov, akokoľvek bolestných, napísať hudbu – ktorej notami sa stali verše jej uhrančivej, rytmickej a provokatívnej poézie.

Spomedzi desiatich básnických zbierok do všeobecného povedomia vošli najmä básne zo zbierok And Still I Rise (A predsa povstanem, 1978) a Phenomenal Woman (Fenomenálna žena, 1995). Rovnako ako v próze aj v básňach otvorila tému identity v rasistickej spoločnosti a tému znásilnenia, ktorá sa ako metaforická niť tiahne jej rozprávaním a vyjadruje utrpenie celej rasy. Jej literatúra sa stala významnou súčasťou vlny čiernej feministickej literatúry 70. rokov, hoci možno na rozdiel od svojich cieľavedome politicky píšucich súčasníčok celkom podvedome, ako naliehavé a spontánne umelecké stvárnenie duše ženy. O to však autentickejšie. Viackrát sa meno Mayi Angelou v tejto súvislosti spomínalo vedno s paralelami k rozprávaniam Anaïs Nin.

Postkoloniálny emancipačný diskurz, ktorý rozvinuli najmä mužskí černošskí intelektuáli predchádzajúcich generácií, sa natrvalo rozšíril o nevyhnutnú potrebu emancipácie žien. A kľúčom k tomu bol jazyk. Angelou, ktorá si na potulkách svetom osvojila približne sedem cudzích jazykov, ostala bezhraničnou láskou verná angličtine, ktorú – navzdory koloniálnej realite – považovala za najdokonalejší a najkrajší jazyk vôbec, ktorý „dokáže všetko“. „Na jazyku tvrdo pracujem,“ vyjadrila sa. „Trvá mi večnosť, kým ho rozospievam. Milujem ho za to, čo pre nás robí, ako nám dovoľuje vyjadriť bolesť a nádheru, odtienky a krehkosť nášho bytia. Umožňuje nám sa smiať, prejaviť dôvtip. Skutočný dôvtip sa prejaví v jazyku. Potrebujeme ho.“

Jazyk bol pre Mayu Angelou domovom. Domovom nepriateľským, a predsa najvrúcnejším priateľom, rovnako ako krajina, v ktorej sa narodila. Domovom, z ktorého sa nedá utiecť, dá sa ho len naučiť akceptovať vytrvalým a úmorným hľadaním krásy vo všetkom, čo ponúka.

„Pravda je taká, že domov sa nedá opustiť“, napísala v súvislosti s knihou All God's Children Need Traveling Shoes (Všetky božie dietky potrebujú túlavé topánky, 1986). „Nesiete si ho so sebou, máte ho za nechtami, vo folikuloch vlasov, je v spôsobe, akým sa usmievate, v pohyboch bokov, v jamke medzi ňadrami. Pravda je taká, že kamkoľvek sa vyberiete, domov máte medzi zubami.“