O kultúrnych daroch solúnskych bratov

06.07.2014 17:00

Cyril a Metod darovali Veľkomoravanom sväté knihy. A dali im pero. Povedali: „Píšte.“

A ukázali, ako sa to robí. Pred osvietenosťou cyrilometodskej tradície slovanských literatúr sa skláňa každý, kto si váži gramotnosť.

Len čiastočne sa dá súhlasiť s tvrdením, že veľkomoravskú éru dejín Slovenska nepoznáme, lebo chýbajú fakty a jej výklady neraz odrážajú sny a túžby Slovákov. Veď materiálu je dosť, a to i faktického, vo veľkej miere súvisí s osudmi kultúrneho diania Veľkej Moravy. Mnohé údaje sa skrývajú v literárnych pamiatkach veľkomoravského obdobia i neskorších období.

Na začiatku ranostredovekých kultúrnych dejín na našom území stoja dve reálne historické postavy, o ktorých máme veľa svedectiev, hoci ich pôsobenie vyzerá priam bájne a mohli by sme ho prirovnať k činnosti kultúrnych hrdinov z mytológií… Mám na mysli slovanských vierozvestcov – Konštantína zvaného Filozof, v mníšskej reholi Cyrila, a jeho staršieho brata Metoda. Zjavili sa na Veľkej Morave ako poslovia byzantského cisára Michala III. v roku 863 (najneskôr na jar 864) na pozvanie kniežaťa Rastislava, aby tu christianizovali prevažne pohanské obyvateľstvo.

Hodnotnejšie ako zlato

Pre vierozvestcov bola ich misia službou Bohu, čo jej dodávalo osobitý rozmer: odovzdali Veľkomoravanom dary zoslané pre nich Bohom. Okrem kresťanskej viery to bolo hlavne slovanské písmo. Fenoménom obdarovávania sa Konštantín a Metod podobajú akémusi „dvojjedinému“ Prometeovi, ktorý priniesol ľuďom oheň a pracovné nástroje, tiež od bohov. Bratia Veľkomoravanom darovali sväté knihy. A dali im pero. Povedali: „Píšte.“ A ukázali, ako sa to robí.

Pred osvietenosťou cyrilometodskej tradície slovanských literatúr sa skláňa každý, kto si váži gramotnosť. Byzantský cisár Michal III. v liste Veľkomoravanom napísal, že darom hodnotnejším nad všetko zlato, striebro, drahé kamene i pominuteľné bohatstvo sú písmená, vďaka nim sa aj Slovieni zaradia „k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojou rečou“.

Neskôr, začiatkom 10. storočia Metodov žiak Naum, už v Ochride, na obhajobu slovanského písma zložil spis O písmenách: „… keď sa spýtaš slovanských spisovateľov: ,Kto vám vytvoril písmená alebo knihy preložil?' Tu všetci to vedia a odvetiac, rieknu: ,Svätý Konštantín Filozof zvaný Cyril, ten nám písmená vytvoril a knihy preložil a jeho brat Metod.' Lebo sú ešte živí tí, ktorí ich videli.

A keď sa spýtaš, v ktorej dobe, rieknu, že v dobe Michala, cisára gréckeho, a Borisa, kniežaťa bulharského, a Rastica, kniežaťa moravského a Koceľa, kniežaťa Blatenského hradu – v rokoch od stvorenia sveta šesťtisíc tristo šesťdesiattri… Takúto vzdelanosť, bratia, dal Slovanom Boh. Nech mu je sláva a česť a moc a klaňanie teraz i navždy a naveky vekov. Amen.“

A ešte neskôr, v prvej polovici 19. storočia, sa o kultúrnom význame cyrilometodskej misie vyslovil ruský spisovateľ a dejepisec Nikolaj Karamzin: „Naši predkovia vďačili Kresťanstvu nielen za najlepšie predstavy o Stvoriteľovi sveta, najlepšie pravidlá života, za nespochybniteľne najlepšiu mravnosť, no i za prospešnosť najblahodarnej­šieho, najúžasnejšieho vynálezu ľudstva: múdreho maľovania myšlienok – vynálezu, ktorý, tak ako ranné zore, v chmúrnych vekoch už predpovedal Vedu a vzdelanie.“

A perá škrípali…

Predstavujem si dvoch duchovných mužov, cudzincov schopných dorozumieť sa starosloviensky, ako vštepujú našim pohanským predkom kresťanskú vieru prostredníctvom gramotnosti. Učili ich novým návykom – vziať do ruky pero, písať. Zaznamenať pravidlá, udalosti či myšlienky..... A čítať, vzdelávať sa, poznávať. Asi písali brkami – husími, ale možno aj havraními či inými, perá sa orezali a máčali do atramentu z modrej skalice a odvaru z dubovej kôry.

A perá škrípali – v prvom slovanskom učilišti, ktoré Konštantín Filozof založil hneď po príchode na Veľkú Moravu, najskôr na hradisku Devín, kde v tých časoch pravdepodobne sídlil Rastislav a kde podľa viacerých domnienok solúnski bratia prekročili Dunaj a vstúpili na veľkomoravské územia.

O tom, že na Devíne bola veľkomoravská škola, svedčia archeologické vykopávky. Pod vedením Konštantína a Metoda sa v nej synovia miestnych veľmožov pripravovali na kňazskú či úradnícku dráhu. Neskôr vznikali podobné učilištia aj na iných miestach, po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy v iných slovanských krajinách, prvorado v Bulharsku, ale aj inde. O tom, že sa našim slovanským predkom vzdelávanie spočiatku nepozdávalo a báli sa ho, svedčí svedectvo, ktoré uvádza Karamzin v Dejinách ruského štátu, o analogickom učilišti z neskorších čias na Kyjevskej Rusi, kde zúfalé matky vyprevádzali svojich synáčikov do školy, oplakávajúc ich ako mŕtvych…

Celkovo však veľkomoravský „príbeh“ Konštantína a Metoda vrhá iné svetlo na povestný konflikt medzi svetom prírody a svetom ľudskej kultúry. Ich kultivovanie totiž vychádzalo z prirodzených daností veľkomoravského prostredia. Konštantín vytvoril písmo podľa potrieb reči starých Slovienov, a to z malých písmen gréckej minuskuly, ku ktorej pridal niekoľko písmen z orientálnych, hebrejsko-samaritánskych a koptských písomností.

V najvýznamnejšej veľkomoravskej hagiografii Život Konštantínov (napísal ju okolo r. 873/74 za panovania Svätopluka niektorý z Metodových žiakov) sa uvádza, že Konštantín Filozof zložil písmená z Božieho vnuknutia (čo vzhľadom na súdobé predstavy potvrdzuje ich prirodzený vznik) a hneď aj začal písať: Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol slovo… No podľa znalcov je to len štylizácia na oslavu svätého muža, v skutočnosti bolo treba na tvorbu písma viac času. Nové písmo pomenovali hlaholika alebo glagolica podľa slovesa „glagolati“, čo znamenalo po starosloviensky „hovoriť“.

Aj preklad je dar

Vynájdenie písma bolo cestou k šíreniu kresťanskej viery medzi veľkomoravským obyvateľstvom v konkrétnej, hmatateľnej podobe: vierozvestci preložili biblické texty do staroslovienčiny, potom zapísali písmom a používali v liturgii. Takto je preklad ďalším kultúrnym darom Cyrila a Metoda Veľkomoravanom. S prekladom je spojená tvorivosť, prináša slovotvorbu, ktorá domáci jazyk obohacuje, a s ňou nové myšlienky.

Ešte v byzantskom Konštantínopole Konštantín Filozof preložil výňatky z Evanjelia sv. Jána, rituál, breviár, misijné texty… Spolu s Metodom preložili občiansky kódex Zakon sudnyj ljudem (veď Rastislav žiadal byzantského cisára, aby mu poslal človeka, ktorý v krajine usporiada právo) a na Veľkej Morave sa text už len prispôsoboval podľa potrieb miestneho prostredia. Zákonník sa zachoval v Novgorodskom rukopise z roku 1280.

Niektoré náboženské texty bratia preložili priamo v misii, medzi nimi všetky štyri Evanjeliá, žaltár, Skutky apoštolské a ďalšie texty. Tie, čo boli preložené v Byzancii, vychádzali zo solúnskeho slovanského nárečia a na Veľkej Morave sa upravovali v zhode s miestnymi dialektmi. No vcelku bola stará slovienčina v tomto období ešte takmer jednotná, neboli v nej rozdiely ako medzi súčasnými slovanskými jazykmi.

Prekladmi Konštantín a Metod obyvateľstvu vštepovali kresťanskú vieru, no nemenej dôležité (a to už súviselo s Konštantínovým filozofickým prístupom k misii) bolo utvrdiť písmom staroslovienske pojmy kresťanskej terminológie. Preklad Biblie Metod dokončil už po Konštantínovej smrti. Stala sa základnou v pravoslávnej cirkvi a napr. v prostredí Ruska bola podľa svedectva Karamzina z prvej polovice 19. storočia stále používaná, len sa upravovala na základe niekoľkých jazykových reforiem, počínajúc reformou Petra Veľkého. Jej štýl bol vzorom pre tvorbu ruských cirkevných kníh a napodobňoval ho dokonca Nestor v kronike Povesť dávnych liet z prelomu 11. a 12 storočia.

Na Veľkej Morave Konštantín vytvoril aj vlastné umelecké dielo, báseň pomenovanú Proglas. Bolo to v rokoch 863–867, keď prekladal náboženské texty. Celková poetika básne, predstavujúcej Konštantínov predslov k jeho staroslovienskemu prekladu Evanjelia, svedčí o tom, že sa zrodila z autorovej inšpirácie biblickým textom.

Konštantín sa tu obracia k Slovienom, aby oslávili dar písaného slova a písmen a zároveň požehnáva svoje prekladateľské dielo. Báseň objavili až v roku 1858 a iba po polstoročí vedci rozlúštili, že nepredstavuje prózu, ale poéziu, lebo v stredoveku sa aj básne zapisovali do riadkov. Slovenskí literárni historici pokladajú Proglas za veľkomoravskú literárnu pamiatku, ktorá stojí na začiatku dejín slovenskej literatúry.

Umlčal a zahanbil

Nevšedná progresívnosť a koncepčnosť Konštantínovho pojatia veľko­moravskej misie vzbudzuje obdiv, a rovnako jeho bojovnosť pri presadzovaní slovanského jazyka pre bohoslužobné účely. Konzervatívci z radov rímskeho duchovenstva sa stavali proti prekladu Svätého písma, ktorý vytvoril, a takisto proti staroslovienskym bohoslužbám. Na to bola podľa nich predurčená hebrejčina, gréčtina a latinčina, lebo na Spasiteľovom kríži bol hebrejský, helénsky a latinský nápis.

Pápež Mikuláš IX. pod vplyvom ich argumentov roku 867 povolal vierozvestcov do Ríma, no vzápätí zomrel, preto sa kňazi s Konštantínom stretli v Benátkach. Na ich ostrú kritiku odpovedal v duchu myšlienok univerzalizmu a rovnosti národov pred Bohom: „Či nepadá dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo slnko tiež nesvieti na všetkých? Nedýchame na vzduchu všetci rovnako? Ako sa teda vy nehanbíte pripomínať len tri jazyky a chcete, aby všetky ostatné jazyky a národy boli slepé a hluché?“ Svojím nadčasovým filozofickým prejavom kňazov umlčal a zahanbil.

Chýry o Konštantínovej obrane slovanskej liturgie sa dostali do Ríma, kam si ho zavolal novozvolený pápež Hadrián II. Prišiel tam so svojimi učeníkmi a po príchode pápežovi odovzdal relikvie sv. Klimenta. Píše sa o tom v spise Život Konštantínov, a tiež o zázrakoch sprevádzajúcich Konštantínov príchod do mesta.

Pápež požehnal knihy staroslovienskych prekladov a položil ich v chráme sv. Márie (dnes Santa Maria Maggiore), ktorý má osobitné spojenie s prekladaním Svätého písma. Sú v ňom uložené telesné pozostatky sv. Hieronyma, autora známej Vulgaty, latinského prekladu Biblie, v súčasnosti sa pokladá za svetového patróna prekladateľov. Pri oltári so svätými knihami sa potom spievala liturgia po starosloviensky.

Vo februári 868 vysvätili Metoda, Gorazda, Klimenta a Nauma, po čom sa takisto spievala slovanská liturgia vo vatikánskej bazilike sv. Petra. A na druhý deň sa spievala liturgia v chráme sv. Petronily, na tretí deň v chráme sv. Ondreja (dnes sv. Gregora) a potom aj v ďalších kostoloch.

Predstavujem si hlúčik mužov v sutanách spievajúcich slovanské bohoslužobné spevy pri svetle sviec v hlavných vatikánskych a rímskych chrámoch… V marci roku 868 pápež povolil používať staroslovienčinu ako štvrtý oficiálny liturgický jazyk popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.

Predpoveď odplaty

Konštantínovi-Cyrilovi nadľudské úsilie vynaložené pri presadzovaní slovanského bohoslužobného jazyka podlomilo zdravie a roku 869 zomrel (pochovaný je v Ríme v kostole sv. Klimenta).

Roku 870 pápež menoval Metoda za veľkomoravsko-panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta, čo bolo zo strany Ríma veľké uznanie, no pri spiatočnej ceste na Veľkú Moravu ho na príkaz bavorských biskupov zajali a ako údajného heretika odsúdili na doživotie a podrobili mučeniu. Prepustený bol roku 873, keď to po porážke Východofranskej ríše Veľkou Moravou pápež nariadil, no prepustenie sa dojednávalo s kráľom Ľudovítom Nemcom, takže výsledkom boli viaceré ústupky voči pôvodným ustanoveniam. V prvom rade to bol zákaz staroslovienskej liturgie, ktorú v Ríme striedavo schvaľovali, potom zas zakazovali.

Keď roku 885 Metod zomrel, boli jeho žiaci násilím vyhnaní z krajiny a zrušené bolo aj cyrilometodské cirkevno-vzdelávacie stredisko. Týmto medzníkom sa veľkomoravská éra staroslovienskej kultúry končí a na Veľkej Morave zavládol latinský rítus. (Časom, no s objektívnymi ťažkosťami, už v rámci stredovekého Uhorska, sa na území Slovenska ujala latinská vzdelanosť, ktorá tu panovala od 10. do konca 15. storočia.)

Staroslovienska vzdelanosť pokračovala v bulharskom Ochride, kam odišli Metodovi žiaci a ďalej rozvíjali započaté dielo. V prvom rade na základe veľkých písmen gréckej abecedy upravili hlaholiku na jednoduchšiu cyriliku. Písmo spolu s liturgiou sa šírilo v Srbsku a v Rusku, v 10. a 11. storočí aj v Česku…

V spise Život Naumov, ktorý vznikol v prvej polovici 10. storočia v Ochride, nájdeme zaujímavé svedectvo o Metodovom hneve. Nahneval sa na Veľkomoravanov, lebo si nevážili kultúrne dary, ktoré im solúnski bratia priniesli, a „za nezákonnosť ich skutkov a kacírstvo i za vyhnanie pravoverných otcov a strasti, ktoré od kacírov zakúsili“. A predpovedal im Božiu odplatu.

Tá – ako píše autor – prišla, keď po pustošivých nájazdoch veľkomoravské územia obsadili maďarské kočovné kmene. A zostala ich zem pustá a v moci Uhrov… Takto sa začiatkom 10. storočia Veľká Morava stratila z mapy.

Dnes oslavujeme slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda ako kresťanských patrónov Európy, za ktorých boli vyhlásení Apoštolským listom pápeža Jána Pavla II. z roku 1985. Sú nimi popri hlavnom patrónovi sv. Benediktovi.

Eva Maliti-Fraňová (1953)

Pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV, kde sa zaoberá výskumom ruskej literatúry a umeleckého prekladu. Je autorkou radu vedeckých kníh, monografia Symbolizmus ako princíp videnia vyšla v Rakúsku pod názvom Symbolismus als Ansichtsprinzip (2014). Prekladá tituly ruskej a osetskej tvorby, medzi nimi Nartský epos či Ruská symbolistická dráma, ocenený bol jej preklad románu Andreja Belého Peterburg. Píše knihy próz (Krpatý vrch, Pod jazdeckou sochou a ďalšie) a divadelné hry (Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna a i.).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#cyril a metod
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk