List pastierom

Keď prišli do schránky mojich rodičov hlasovacie lístky, bol oheň na streche. Môj brat aj ja máme trvalý pobyt hlásený u nich, aj keď sme už bydliskom, skúsenosťami a názormi niekde inde. Ak by som brala situáciu v našej rodine ako málo výnimočnú, priam reprezentatívnu, tak možno povedať, že referendum zapôsobilo ako nástroj vášnivej diskusie. Skutočne sme sa pohádali v rodine o rodine. O tom, kde sa začína a kde sa končí. Kto rodinu tvoriť môže a kto nie. Čo rodine škodí. Či sa za lepšou spoločnosťou treba obracať dozadu, alebo sa, naopak, dívať dopredu s nádejami. Môj brat buchol dvermi a sľúbil, že on svoju dcérku vychová inak. Ja v poslednom čase radšej píšem.

Večná predstava o vlastnom zániku

Podľa výsledkov európskej sociálnej sondy väčšina Slovákov nesúhlasí s výrokom, že „gejovia a lesby by mali mať možnosť žiť, ako chcú“. Mohli by sme tento výrok tiež čítať tak, že mnohým Slovákom nie je jedno, ako žijú druhí ľudia. Možno je to aj preto, že sú zvyknutí starať sa o druhých. V rodinách, ale aj mimo nich. Chcú vedieť, čo robia druhí. Čo budú variť a čo ich bolí. Keď sa pýtajú, ako sa máš, myslia to vážne. Takýto systém starostlivosti nemá monopol v rodinách, aj keď možno vychádza z nich. Rodina je vo svojej ideálnej podobe láskavou štruktúrou, kde sa babky a dedkovia starajú o vnúčatá pracujúcich rodičov. Kde sa rodičia zaujímajú, čo bolo v škole a či deti obedovali. Možno aj či nepotrebujú vreckové alebo povzbudiť pred hodinou telocviku. Zároveň máme všetci skúsenosť s momentmi, keď sa láskavosť mení na vtieravosť, dohľad a vynucovanie si poslušnosti. „Kým bývaš pod mojou strechou, budeš robiť veci tak, ako poviem ja!“ „Čo povedia susedia?“ „Len cez moju mŕtvolu!“

Rodina je aj účinný spôsob okresávania, ohýbania, formovania a prispôsobovania na svoj obraz. Keď sa pýtam známych, ako sviatkovali, nepovažujú návraty do „hniezda“ vždy za idylické. „Vieš čo, dobre, že je po sviatkoch a môžem ísť už do roboty.“ Sťažujú sa aj vyslúžilé mamy: „Vôbec som si neoddýchla, celý deň servis. Od rána som varila a posluhovala celej rodine!“ Blízkych sme si nevybrali, a preto sú rodinné stretnutia najlepším tréningom tolerancie a obety. Stačí sa pozrieť na slovenské aj české filmy, kde je inštitúcia sedenia okolo stola znovu a znovu zobrazovaná s obsedantným pátosom, ale aj ako miesto udusených konfliktov. Pelíškovsky sa hádame o knedlíkoch a ňokoch. Šulíkovsky mlčíme a počúvame tikot kukučkových hodín. Zo špajze vynášame zaváraniny, aby bolo všetkého dosť, lebo takto sme si zvykli formulovať šťastie a spokojnosť. V poslednej dobe sme nabrali odvahu povedať polohlasne: „Nedám si zákusok. Nejem sacharidy.“

A už sú tu aj prvé referendové vtipy: „Babi, som gej.“ „A to je čo?“ „Spím s mužmi.“ „Ale mäso ješ, nie?“ Rodine nikdy nechýbali predstavy o vlastnom zániku. Pradedovia sa báli, že keď sa pustia do umývania riadov alebo sa len načiahnu do kredenca po chýbajúcu lyžicu, zrúti sa hodnotový systém, ktorý svojím správaním udržujú v prevádzke. Aj naši rodičia vzývajú svet, v ktorom vyrástli a na ktorý si, možno aj bolestne, zvykli. A ten svet sa im pod stoličkami stále drobí. Udržať poriadok je tá najťažšia vec, to vedia najmä tie, ktoré dokola varia, perú a upratujú. Zániku sa báli Kareninovci, Budenbrookovci aj Ťapákovci. V každej generácii sa deti naučia žiť vo svete, ktorý ich rodičia neschvaľujú. Obývame nemožné svety.

Keď sa kvety dvíhajú zo zamrznutej zeme

Otázne je, čo tým myslíme, keď hovoríme o rodine ako o mieste naplnenom vľúdnosťou a teplom, o manželstve ako o prístave, v ktorom zakotví muž a žena, aby ho premenili na hniezdo a to zase vystlali vľúdnosťou a teplom. Čo to znamená? Že predtým partneri absolvovali plavbu na rozbúrenom mori? Na vlnách puberty zloženej tradične z príšerných diskoték, trápnych zoznamiek a skľučujúcej hanby za vlastné telo? O sexualite sa nedozvedeli po prvýkrát v škole, ako tomu veria odporcovia sexuálnej výchovy. V predvianočnom období býva Bratislava vytapetovaná reklamami na spodnú bielizeň. Vo filmoch milenci neskončia pri bozku. Zvedavosť vedie decká internetom a aj keby rodičia zamkli všetky informačné kanály a deti vychovávali na farmách v lone prírody, zvedavosť je sila, ktorá núti stromy pučať a kvety dvíhať sa zo zamrznutej zeme – aby som použila čítankové prirovnania.

Nech mi nikto nehovorí, že tlak otázok o pôvode života a smrti nebolo to najsilnejšie, čo kedy pocítili! Núti to ľudí pretlačiť sa cez chýbajúcu latu v plote, vyliezť po odkvapovej rúre, vydržať tranceovú hudbu, naučiť sa hrať na ukulele, zakúpiť si v antikvariáte Dostojevského, prechádzať sa na cintoríne alebo čítať upírsku ságu. Hocičo. Redukovať túto životnú silu na nákres pohlavných orgánov a techniky oplodnenia, ktoré by mal snúbencom v správnu chvíľu zjaviť duchovný pastier, je naivné. Život prelezie pevnými štruktúrami zákazov a príkazov a vybuchne v nás, keď uvidíme dobré divadlo alebo zacítime neznámu vôňu v električke.

Pre rozšírenie podôb blízkosti

Rodinu si možno predstaviť aj ako plot okolo záhrady, nevyvetranú miestnosť, stôl so zababraným obrusom, za ktorým sa ľudská zvedavosť a mnohotvárnosť vtesná do náznakov a gest obalených hanbou. Na prístav a teplo totiž majú nárok len niektorí. A tí, čo zostanú vylúčení, budú potom obvinení z roztopaše, prelietavosti, nespoľahlivosti. Ak si budú hľadať vlastné kotvištia a bezpečné priestory – v kruhu priateľov, v kluboch alebo spolkoch – budú obviňovaní zo spolčovania sa proti hodnotám, lobovania a rozvratu. Nikdy nemôžu spočinúť a tíško musia niesť svoju vinu. Ako kedysi nevernice alebo lotri, čo si zničili povesť tak alebo onak. Budú sa chcieť skryť v mestách, našľapovať v tieni anonymity, kde nebudú musieť pred tetkami a susedmi opakovane deklarovať, „že si ešte nevybrali, že sa chcú venovať práci“. Existencia mimo rodiny je vystavená otázkam, stále skúšaná a preverovaná. Hranice medzi „staraním sa o“ a „staraním sa do“ sú mäkké a poddajné.

Spoločnosť našich rodičov vytvorila pomyselné priečky a hranice, ktoré udržiavala cudným mlčaním plným násilia a potláčanej túžby. „Nech sa teplí sprchujú v iný čas,“ bez slov sa zhodli chlapi na vojne. „Všetci vedia, že sú lesby a jedna má dokonca decko,“ vravia susedy. „Neoženil sa, ženy ho aj chceli, ale on sa o ne nezaujímal. Potrpel si na pekné veci a na svoju prácu,“ zhrnú do pár slov niečí život. Nie je im to jedno, ale nie je v tom nič láskavé. Tá istá starostlivosť, ktorá ľudí motivuje požičať susedom múku a vajce na koláč, pomôcť v núdzi, keď na koláče niet, alebo len postrážiť deti či „vyvenčiť“ psa, táto starostlivosť sa kriví a drhne. Predstavivosť začne pracovať v službách zlej vôle. Sústredí sa len na to, čo by „nemalo byť v učebniciach“, „tie návody, o ktorých mladiství nemusia vedieť“. Miesto toho, aby sa obrazotvornosť použila na rozšírenie podôb blízkosti, pochopenia a zabezpečenia, o ktoré sa všetci snažíme.

Zhodneme sa azda na tom, že rodiny sú účinné zväzky pre zabezpečenie pred samotou a nedostatkom. Preto ten obraz stola s polievkovou misou, taký obľúbený v našich filmoch. A zaváraniny, symbolizujúce horšie časy, zimné mesiace, sedem chudých kráv. Ak niekoho odháňame od stola – aby som zostala pri slovníku kazateľníc – posielame ho alebo ju nepriamo do samoty a nedostatku, vylučujeme človeka alebo ľudí spod ochrany zákonov, vyháňame za hradby mesta. „Teplí“ nechcú byť tolerovaní pri stoloch ako „tetky, ktoré si nevybrali toho pravého“, alebo „ujovia, ktorí sa zostali venovať svojej práci a chovať kanáriky“. Tiež hľadajú prístavy a kozuby a iné metafory šťastia, ktoré naša reč ponúka.

Rodinné striebro

Hovoriť o rodinách znamená hovoriť o podobách šťastia. Slovo rodina možno vymeniť za blízkosť, ochranu, bezpečie. Vtedy vieme, o čom hovoríme. Niektorí možno chcú iné obrazy a majú odvahu a energiu ponúknuť ich aj ostatným okolo. Prečo nerozmýšľať o rodine s dvoma mamami ako o prípustnej možnosti? Prečo si nevytvoriť kruh najbližších z kamarátov alebo kolegov? Viazať sa radšej po linke príbuznosti záujmov, a nie biologických vzťahov? Voliť si podobu rodiny a určiť, koľko bude mať členov? Mnohí prežijú roky na byte so spolubývajúcimi, kde zdieľajú chladničku, taniere, kúpeľňu, nazerajú si do hrncov, spoločne nejedia sacharidy, pretože bojujú s tukmi a starajú sa o psa z útulku. Podôb prístavu je mnoho, prečo im nevytvoriť miesto v zákonoch aj našich srdciach – ako hovoria muži v sutanách. Oni sami žijú netradičné životy, zdieľajú priestor s inými mužmi, obcujú duchovne s kadekým. Telo je len maličká kontaktná plocha, oveľa viac sa deje v hlavách. S vierou aj bez nej.

Keď sa európske spoločnosti v čase osvietenstva rozhodli polemizovať s tradíciou – v podobe panovníka, vládnuceho poriadku aj samotného Boha – bol to krok, ktorý nás dnes definuje ako potomkov zvedavých, odvážnych a slobodných. Ale aj tých ubiedených, ktorí si povedali, že nebudú viac znášať chudobu a útlak ako údel. Že sa pokúsia porozumieť zmluvám, ktoré pomyselne naformátovali spoločnosť, do ktorej sa narodili, a ktorá ich potom drží v dusne falošnej prirodzenosti. Takýto stav niektorým vyhovuje, ale mnohým nie. Intelektuálny aj existenciálny projekt osvietenstva nás dnes definuje a ak sa ho vzdáme s predstavou, že ultrakonzervatívci alebo ortodoxní mystici to majú lepšie vymyslené, tak sa vzdávame strieborných lyžičiek a ponárame si do kávy tie plastové. Skutočným rodinným striebrom je totiž tradícia tolerancie, slobody a boja proti útlaku, nech už je zjavený v akejkoľvek podobe.