Prežil v ňom totiž galantné dobrodružstvo s dámou (bola to vraj bulharská poetka Dora Gabe), s ktorou si za týmto účelom na jednu noc odskočili do Bratislavy z Brna. Ich vlak tesne pred Bratislavou spomalil a Nezval z okna vlaku zazrel dedinu – musela to byť Devínska Nová Ves – a začul zvieracie hlasy, čo v ňom vyvolali pocit sympatie k Bratislave ako k mestu, z ktorého „v prípade zúfalstva je to len na skok k husiam a psom“.
Nezval bol dedinčan – podobne ako Rudo Sloboda, ktorý sa v tej Devínskej Novej Vsi narodil o päť rokov neskôr. Nečudo, že keď vyrástol, stal sa jeho najobľúbenejším básnikom práve Nezval. Takže takto postupne sa v mojej hlave vynorila aj spomienka na Ruda Slobodu. Spomienky sa nevynárajú náhodou. Vzápätí som si uvedomil, že je 6. októbra. Dvadsiate výročie Rudovej smrti.
***
Devínska Nová Ves je však už dávno súčasťou Bratislavy – ostaňme teda ešte chvíľu na Štefánikovej ulici. Oproti niekdajšiemu hotelu Dax je budova, v ktorej sídlil kedysi Zväz slovenských spisovateľov a zopár redakcií, medzi nimi aj redakcia Mladej tvorby, časopisu, čo dal celé aprílové číslo ročníka 1958 k dispozícii Trnavskej skupine. (Tvorila ju štvorica básnikov: Mihalkovič, Stacho, Ondruš a ja.)
Posledné, čo som do toho čísla napísal, boli zhodou okolností slová nekrológu za Vítězslavom Nezvalom („našli sme jeho kúzelnícky klobúk“), ktorý zomrel 6. apríla 1958. Skupinové číslo však spomínam v tejto chvíli najmä preto, že pri jeho príprave som sa po prvý raz stretol s Rudom Slobodom.
Redakcia Mladej tvorby si totiž dala podmienku, že aj keď to číslo zaplníme celé svojimi textami iba my, mali by sme urobiť jednu výnimku a zachovať rubriku Nové hlasy. V každom čísle MT sa v tej rubrike predstavoval nový autor. Máme teda príležitosť predviesť svoj vkus – a z rukopisov, ktorých bolo na redakčnom stole neúrekom, si máme debutanta vybrať sami.
Svoj vkus sme vtedy predviedli, a keby na nič iné, už len na ten vkus môže byť Trnavská skupina natrvalo hrdá: vybrali sme si ako nový hlas poviedku študenta Filozofickej fakulty UK Rudolfa Slobodu Do toho domu sa vchádzalo širokou bránou. Keď sme si ju vybrali, vybrali sme sa aj za ním (býval v internáte v Horskom parku), aby sme mu oznámili, že bude debutovať v našom skupinovom čísle a tým činom sa stane piatym členom Trnavskej skupiny.
Čo bolo ďalej, vie každý maturant. Aprílový nástup Trnavskej skupiny prekazila vyššia moc a Mladá tvorba číslo 4/1958 bola „rozmetaná“ (tak sa to hovorilo v časoch, keď sa tlač ešte sádzala zo stĺpcov, poskladaných z olovených riadkov). Slobodova poviedka potom síce vyšla – ale až v letnom, neskupinovom dvojčísle.
Iba v pamäti Trnavskej skupiny ostal Rudo zapísaný ako náš nový hlas a piaty člen. A v mojej pamäti ostalo prvé stretnutie s ním zapísané aj ako silný zážitok, aký človek máva, keď zrazu začuje krásnu melódiu, ktorá mu už potom až do smrti bude znieť v hlave.
Veď stačí len prebehnúť pohľadom po prvých riadkoch prvej poviedky vtedy dvadsaťročného Ruda Slobodu – a môžete si to overiť sami:
Ulica je tichá, prázdna. Odkiaľsi priletel vietor a už bol večer, svietili lampy. Dvaja ľudia pozerali na hviezdy. Otvorilo sa okno a ktosi vysypal porcelánové črepy. Bol to veľký dom a veľmi starý. Mal vysokú strechu, hrubé komíny a vchádzalo sa doň širokou bránou. Pred domom stála lampa. Žena v zimníku sa pýta, či nevideli jej chlapca, malého, päť rokov, len v košieľke vyšiel, iste prechladne. Dvaja ľudia mlčia, nevideli jej malého chlapca.
Vošli širokou bránou. Ľudia v dome spali. Nikto nehľadal Boha. Všetci spali, len tí dvaja hľadali Boha. Kaplnkou chodí tma a tam, v rohu, visí Tesár, noc je silná, ukrižovaný Tesár sa díva na čierne telá pri svojich nohách a mlčí. Ako noc. Je silný ako noc. Teraz vyšiel Kristus z kamenného domu, za ním dve ženy s deťmi na rukách. Usmievajú sa na slnko. V kaplnke je slnko.
„Čo tu robíte?“ Frátri pozerali na prísnu bledú tvár predstaveného. „Hľadali vás po celom seminári, kde ste boli?“ Frátri pozerali na čiernu reverendu predstaveného a mlčali. Možno to bolo veľmi dlho, ako tak stáli a zatajene dýchali. Iste to bolo veľmi dlho, ako tak mlčali. „Kde ste boli?“ Bledá tvár a každá vráska je myšlienka. „Kristus bol ohrozený, otče.“ „Čože?“ „Od slnka, chodil po slnku.“ Vonku zahrmelo. „Choďte spať, zajtra sa pozhovárame.“ Vyšli z kaplnky a dlho kráčali schodmi a chodbami…
… Dobrú noc, všetci už spia. Na bielej povale lietajú priezračné kruhy. Spi. Znovu zahrmelo a vietor sa dal do plaču. Zachveli sa sklá, lampa čosi potichu riekla knihe a zhasla. Celý dom sa vzrušene zahniezdil, zavŕzgala skriňa, ohromný blesk, začalo pršať, zavyl pes, výkrik malého chlapca a vietor zhodil škridlu, vyletel kŕdeľ divých husí, skryli sme sa do kopy sena. Šumí dážď a divé husi krúžia nízko nad zemou.
Kdesi ďaleko tam vpredu nám hrozí chlap veľkou palicou, je ďaleko, už ho niet, seno vonia a lezie do ucha. Ďaleko, dávno, Michal je malý chlapec. Je ráno a jeseň, na dvore sa naťahuje Dunčo a vzdychá, akoby riešil ťažký problém. Michal sa učupil pod stenu a slnko sa smialo od radosti, lebo všetky deti už boli na ulici a boli šťastné.
Moja mama pečie makovník, moja mama dojí, babička pleje hrach, otec robí plot, kominár ide, z hory vezú drevo. Pri jarku sa tlačia kačice a husi, dve teliatka premýšľajú, či preskočiť, či počkať, až ich šibnú. Ideme na roľu. Michal sedí na vozíku, mama ťahá a motyka sa roztopašne natriasa, nie a nie prestať, poskakuje, poskakuje poskakuje, až naraz vozík zahol na piesočnatú cestu, kolesá škodoradostne zaškrípali a motyka zamĺkla.
Na roli už bola susedovie Hanka s mamou. Mala naznášané veľké množstvo kameňov a práve chcela začať so stavbou, keď sa jej dotkol Michal. „Ach, Mišo. Mišo, vieš čo, ty budeš furman.“ „Nemám voz.“ Ale voz stál na boku, oddychoval aj s koňom, a keď počul, že o ňom hovoria za chrbtom, takmer sa urazil. Bol to veľký voz a preceňoval sa a koňa podceňoval. Michal povedal, že bude voziť bez koňa, lebo by ho nemal kde napojiť. Kôň sa zaradoval, lebo to bol lenivec.
Mamy sú zohnuté nad zemiakmi a kopú. Zemiaky s nevôľou lezú do bruchatých vriec a snažia sa utiecť. Potom sedeli v tráve a jedli. Z dediny odletel zvon, bolo poludnie, unavené polia sa natiahli, zatíchli a ďaleko na vŕšku, celkom pri lese, sa lesklo sklíčko, Michal vedel, že je to sklíčko, lebo tam už bol. Hana, počkaj, aj ja idem, Hanička, Haničká…
Michal sa zobudil. Otvoril okno. Slnko ešte nevyšlo, v kaplnke ktosi hral na organe a seminárna záhrada bola plná dažďovej vône. Spomenul si, že čosi hľadá. Je to pozostatok sna, alebo… V izbe ležalo všetko na svojom mieste. Stretol som včera Hanu, alebo nie? Hlavou mu preletelo čosi strašné – že neverí v Boha. Včera sme hľadali Boha, páter, tam, v kaplnke sme ležali.
… Stretol som Hanu? Nie. To sa mi snívalo. Naraz ho čosi chytilo za hrdlo. Veď ja neverím!
Prekliate hľadanie! Ktovie, čo robí mama? A Števo a Juro? Keď dostal Michalov otec tuberkulózu, žena ho nechala a odišla k jednému vdovcovi. Matka si vzala aj dvoch mladších bratov Štefana a Juraja a Michal zostal u otca. Otec od rána do večera hrešil a hádal sa so susedmi. Neveril v nič a Michal si bol istý, že otec je nešťastný len preto, že neverí v Boha. Jedného dňa sa vrátil opitý, s očami divoko planúcimi, hrešil a plakal. „Miško, poď sem. Miško? Si to ty? Niečo ti poviem. Najprv… Teda najprv ti musím povedať, že už som prestal veriť v uzdravenie. Doteraz som veril. Ale… zabil som tú suku, úplne. Keď som veril, Miško, počuješ ma? Veril som, že príde čosi a ja vyzdraviem, veril som v zázrak, to všetci chudáci tak veria. Teda som žil. Ale… zabil som ju, suku, lebo som už prestal žiť… Veriť. Všetci ľudia sa jedného dňa sami vyzabíjajú. Každý sám…“
Boli to jeho posledné slová, ba nie, ešte povedal, otvorte okná, vonku je vzduch. Matku pravdaže nezabil, všetko si to vymyslel. Ona sa neskôr vrátila domov a teraz býva s Jurkom a so Števkom v otcovom dome. Píšu, že sa majú dobre, ale čože, veď mať už nie je mladá. A Michal hľadá Boha.
Vyšiel širokou bránou. Ulica je tichá, prázdna, v noci sa vyplakala, teraz dýcha vône nedeľňajších vecí. Vysoký kandeláber, hrbatý od zvedavosti, vytrvalo nakúka do okna na streche. Možno sa na povale práve narodila malá myška. Kandeláber je starý mládenec. Na rohu sa stretli dvaja starčekovia, stoja blízko seba, usmievajú sa, už dva mesiace sa nevideli, púšťajú slovo za slovom, ako cukrovú vatu: „… ale jazva,“ hovorí doktor, „vnúčikovi zostane…“ Šumia kanály, z okien sa vykláňajú ženy, žmurkajú, smejú sa, lebo slnko je figliar. Veľká kvapka padla zo strechy a zabila sa…
***
Je to až prekvapujúce, ako sa už v prvých vetách Rudovej prvej poviedky objavia takmer všetky témy, ktorými sa bude neskôr zaoberať vo všetkých svojich knihách. Mama… Otec… Samozrejme, nie je tu ešte Ostrava – ale je tu už jedna z jeho celoživotných istôt, fyzická práca. Nie je tu ešte žena – ale už je tu jej dotyk. Nie sú tu ešte všetky postavy a príbehy – ale už je tu Kristus, už je tu hľadanie Boha.
Osobitne ma dojal už vtedy, v roku 1958 – a potom zakaždým, keď som ho znova čítal – príbeh tej kvapky, čo spadla zo strechy a zabila sa.
Povedať o Slobodovi, že bol prozaik, je nevýstižné. Sloboda nebol iba prozaik. Sloboda nebol iba dramatik. Od prvej chvíle písal tak, že každú jeho vetu mohol čitateľ vychutnávať osobitne. Sloboda bol vždy a za každých okolností aj básnik.
Nuž, a pravdaže, treba spomenúť aj to nádherné Rudovo dedinčanstvo – nemohlo teda chýbať ani v mojej básni Nomen omen, ktorú som mu napísal v roku 1988 k päťdesiatke. Nik sa na tú báseň dnes už nepamätá, hoci je v nej všetko, čo chcem pripomínať aj dnes. (Aj vrátane chorvátskeho pozdravu jeho predkov. Aj vrátane Nezvala a strofickej výstavby, prevzatej z jeho básne Edison, o ktorej Rudo Sloboda tvrdil, že ju prečítal stokrát.) Dovolím si teda pripomenúť aj tú svoju báseň.
Nomen omen
(Rudovi Slobodovi k päťdesiatke)
Naše životy sú prostá náhoda.
Tak sa narodil aj Rudolf Sloboda.
Vhupol do sveta jak do mliečneho baru,
nad Moravou zazrel k nebu stúpať paru,
pokladal ju za Boha a vďačný Boh
dal mu (skôr než vyparil sa) dobrý sloh.
A dal mu aj iné slobodovske črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
Keď sa poobzeral a zbadal svoj tieň,
hneď v ten prvý deň vraj zvolal „Dobrý deň!“
(Hoci niektorí čo študujú ho z lásky,
Hovoria, že prehovoril po chorvátsky
„Dobar dan!“ A iní prísne vedecky
dokazujú, že to zvolal po grécky.)
Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
Bol apríl a sneh sa menil na lístky.
Rudolf Sloboda sa zdvihol z kolísky,
zapálil si a vykročil na ulicu.
Podľa jedných opieral sa o palicu,
podľa druhých po Devínskej Novej Vsi
kráčal bez nej. Zhovárali sa s ním psy.
Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
O chvíľu bol na Devínskej Kobyle.
V tej chvíli tam pristál práve Nobile
s vzducholoďou a do reči dal sa s Rudom,
ktorý tvrdil, že Boh krídla dal aj ľuďom.
Na dôkaz sa vzniesol – a tak na kúsku
odprevadil hosťa smerom k Rakúsku.
Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
Už vtedy mal za sebou pár prudkých zmien.
Už vtedy mal päťdesiat. (Dnes ani deň.)
Už vtedy mal premyslené všetky knihy.
(Dnes to, čo si pamätá, sú okamihy.)
Už v prvý deň vedel myslieť abstraktne
a rozmiestnil krásne škvrny na plátne.
Dnes, keď študujeme tieto vonné maľby,
vieme že tak videl z južných okien Alpy.
V diaľke Alpy, blízko bola hranica,
blížil sa máj, trpel smútkom panica.
Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
Celý život prežil tak a podobne,
nedá sa to porozprávať podrobne.
Podnikal. Mal malú továrničku na sny –
ich súpis sa nedá spraviť v jednej básni.
Ó, krásne sny! Ostrava a Sušice,
Praha, Lázně Jeseník a Košice.
Ale inak – tak ako Kant z Königsbergu –
Sloboda sa nevzďaľoval spod Sandbergu.
Krátky rozum nepredĺži zemepás
a Sloboda Rudolf nikdy nemal pas.
Len v kresle, čo sám si zhotovil, rád sedel,
na zobcovej flaute hral všetko, čo vedel.
Vedel, že sa nerobieva potreba
do vlastných úst – a viac vedieť netreba.
Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.
Jeho obraz nám len jedno slovo dá:
najslobodovskejšie slovo sloboda.
Raz vymyslel hrdinovi meno Uru
a potom sa bližšie pozrel na kultúru
akéhosi afrického národa –
slovo „uru“ značilo tam „sloboda“.
Nuž nech žije, aj keď pije iba vodu.
Pripime si čistou vodou na Slobodu!
Vodou zo studničky kobýl. Vodou múz,
ktorú pije náš slovenský génius.
Nech aj do nás prejdú slobodovské črty:
odvaha a radosť z života aj smrti.
***
Toto je tak asi to hlavné, čo mi prešlo hlavou pred pár dňami na Štefánikovej ulici – a myslím, že nemusím k tomu už nič dodávať.
Rudo Sloboda bol – bez preháňania – náš slovenský génius!