Štúrovo Slovanstvo a svet budúcnosti

Hovorí sa, že aj knihy majú svoje osudy. Určite to platí o spise Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. Dnes nachádzame v kníhkupectvách podivuhodný preklad tohto diela.

08.11.2015 17:00
34 obalka 3X Foto:
Kniha v preklade Heleny Tiškovej vydalo o.z. Slavica vo vydavateľstve Nitrava (r. 2015).
3

Ľudovít Štúr svoj text koncipoval po nemecky v prvej polovici 50. rokov 19. storočia, asi v rokoch 1852 – 1853. Krátko nato ako čerstvý štyridsiatnik zomrel. Rukopis sa dostal v roku 1862 do Ruska, kde vyšiel o päť rokov neskôr (1867) s podtitulom Posolstvo Slovanom z brehu Dunaja v preklade Vladimira Ivanoviča Lamanského. V roku 1909 vyšlo dielo v cárskom Rusku druhý raz. Nemecký originál tohto Štúrovho spisu vyšiel na našom území v druhej dekáde existencie prvej Československej republiky zásluhou prof. Josefa Jiráska (rok 1931). A prvý slovenský preklad textu vznikol až v polovici 30. rokov minulého storočia, ale prekladateľ Mikuláš Gacek ho neurobil z nemeckej pôvodiny, ale zo spomenutých ruských vydaní. Tento preklad vtedy knižne nevyšiel, a nevyšiel ani na druhý pokus v 40. rokoch, zrejme z politických dôvodov (boli sme už vo vojne proti Sovietskemu zväzu).

Z iných politických či ideologických dôvodov nevyšiel ani za socialistickej éry, pravdepodobne kvôli adorácii cárizmu a ostrej kritike socializmu a komunizmu.

Napokon sa Slovanstvo a svet budúcnosti dostalo k čitateľom v slovenskom jazyku až po stoštyridsiatich rokoch (v roku 1993) v preklade nederlandistu a germanistu Adama Bžocha, ktorý vychádzal zo spomínaného kritického vydania profesora Jiráska (Das Slawentum und die Welt der Zukunft, Bratislava 1931) a s úvodnou štúdiou Svetoslava Bombíka.

Prednedávnom sa však objavil na pultoch kníhkupectiev ďalší slovenský preklad, tentoraz z ruštiny. A nie je to spomenutý Gacekov preklad. Podľa druhého ruského vydania ho preložila – hneď možno povedať, že s chybami – Helena Tišková. Štúrov spis tu dopĺňajú práce Lamanského, Florinského a Grota, teda texty spojené s ruským prekladom a jeho dvoma vydaniami (mimochodom, ruský preklad sa tu chybne pokladá za originál, tak to stojí v tiráži). Pripojené texty troch ruských slavistov sú zaujímavé, ale dosť všeobecné, inštruktívnejšie sú ich poznámky pripojené k jednotlivým vydaniam, sú konkrétne a k autorovi aj čiastočne kritické. Pri druhom ruskom vydaní sa hovorí o Grotových a Florinského úpravách. O aké úpravy išlo, zistilo by sa podrobnejším porovnaním… No porovnať treba aj dva slovenské preklady – Adama Bžocha z nemčiny a aktuálny preklad Heleny Tiškovej z ruštiny.

Pochybné podujatie

Celé podujatie je tak trochu pochybné. Pochybnosti vzbudzuje najmä preklad, ale aj fakt, že v publikácii chýba akýkoľvek text (úvod, doslov, poznámka), ktorý by vysvetlil okolnosti vzniku prekladu, zhodnotil samotný Štúrov spis, prípadne zaujal stanovisko k rozporným hlasom o jeho význame či zmysle. Na internete je stránka o občianskom združení Slavica, ktoré stojí za vydaním tohto prekladu, o jeho poslaní a aktivitách – i vydavateľských – ale je tam i podivná veta, že ide o preklad zo „staroruštiny“.

Ťažko možno pokladať ruštinu z druhej polovice 19. storočia a začiatku 20. storočia (ide o preklad z druhého vydania v ruštine, ktoré vyšlo v roku 1909) za staroruštinu. Možno je to len patetická fráza, ale nepatričná. Čo však v preklade frapuje, je totálna neznalosť kultúrneho základu Štúrovho textu. Svedčia o tom desiatky vlastných mien, teda priezvisk, prepísaných foneticky z ruštiny ( Babeuf – „Babäf“, Proudhon – „Prudon“, Rousseau – „Russo“, Machiavelli – „Makkiavelli“, Guizot – „Gizo“, Sue – „Sju“, La Fayette – „Lafajet“, Petz – „Pec“ atď.) Smutné je, že aj náš významný literárny historik a kritik Jaroslav Vlček sa tu „prepisuje“ ako Jaroslav Volček. Tých chýb je oveľa viac. Naopak, niečo sa zasa neprekladá (nie Kristus, ale „Christos“, nie Bratislava či Prešporok, ale Pressburg). Preklad očividne nemal nijakého redaktora.

Žiaľ, celá prekladová mizéria automaticky vrhá negatívne svetlo aj na ostatné aktivity občianskeho združenia Slavica, ktoré takto knihu vydalo a teraz ju ponúka v širokej sieti slovenských kníhkupectiev.

Znamenitý rečník

V Predslove k druhému ruskému vydaniu Slovanstva a sveta budúcnosti charakterizuje ho Konštantín Jakovlevič Grot ako „nádherný traktát“, inde hovorí o ňom ako o „labutej piesni veľkého Slovana“. Všetky pripojené texty vysoko vyzdvihujú Štúrovu osobnosť, jeho aktivity i jeho tvorbu. Timofej Dmitrijevič Florinskij pokladá Štúra za „dušu“ národného hnutia, za organizátora, ktorý s prenikavým intelektom, talentom a bezhraničnou láskou bojoval za slobodu Slovákov „perom, živým slovom a zbraňou".

S obdivom píše o Štúrovom „úžasnom dare slova“ a spomína aj jeho „krasorečnenie“, teda krásu jeho živých prejavov. Ak sa v spomenutých poznámkach objavujú aj kritické slová, týkajú sa spresnenia faktov a celkovej koncepcie, nie jej formulácií, teda štýlu. Aj literárny historik Jaroslav Vlček hovoril o Štúrovom „znamenitom rečníckom dare“, ale nielen on. I Štefan Krčméry pripomína, že „Štúr dával prednosť voľnému slovu“. Všetci, ktorí si na Štúra spomínali, ho v tomto smere obdivovali. Svetozár Hurban-Vajanský spojil svoju chválu na vysokú úroveň Štúrovho písania len s dielom Slovanstvo a svet budúcnosti: „Štúr nebol veľkým spisovateľom: jeho básne sú bez poézie, jeho próza dosť tvrdá. Kde je najväčším čo spisovateľ, to je Slavianstvo i mir buduščego, ale tento spis zostal dlho nevydaný a tak nemohol vplývať na utvorenie novej školy.“

Keď Štúr oslovoval mladých ľudí a získaval ich pre svoju, teda národnú vec, táto jeho vlastnosť hrala rozhodujúcu úlohu. Podarilo sa mu zainteresovať o Slovensko, o slovenský osud generáciu mladých tak, ako nikomu predtým. Ba vlastne, takých pokusov ani nebolo. Skúsenosť nás učí, že nestačí sformulovať príťažlivý program, musí stáť za ním živý človek, osobnosť, vodca, apoštol (Štúr pripomínal Vajanskému evanjeliového Krista), ktorý ten program stelesňuje a vnáša ho do vnútra ostatných. Krčméry, keď hovorí o Štúrovi, spomína síce všetky jeho aktivity, no najväčší dôraz kladie na „ducha“. Hovorí o duchu, ktorý do tých aktivít vložil Štúr, a ten duch pôsobil nielen v jeho prítomnosti, ale aj dlho po jeho smrti a pozitívne ovplyvňoval ďalšie generácie.

Celoslovanský program

O Štúrovej činorodosti je známe všetko. Bojoval (rozličnými zbraňami) za slobodu, národné práva, sociálnu spravodlivosť a rovnoprávnosť, za nový spisovný jazyk (ktorý otvoril na Slovensku žriedla tvorivosti dokorán), za kultúrne povznesenie a dôstojnú existenciu človeka. Všetky jeho aktivity mierili nielen do súčasnosti, ale aj do budúcnosti, ba budúcnosť (slobodnejšia a spravodlivejšia) bola tým pravým stimulom všetkých týchto aktivít. Štúr bojoval (tak, že sa celý tomu boju odovzdal) ako publicista, vedec, básnik, politik, a keď to ináč nešlo, tak so zbraňou v ruke. Pravda, nešlo to veľmi ani s tou zbraňou, a tak väčšina toho, za čo sa zasadzoval, zostala v rovine túžby či ilúzie. Bolo to trpké vytriezvenie.

Na novú situáciu, teda porevolučnú, odpovedal Štúr novým programom, do ktorého pojal nielen rodné Slovensko, ale celý slovanský svet. S týmto svetom rátal aj predtým, ale ináč, len v konkrétnych, najmä revolučných situáciách, teraz v rámci svojej vízie a naozaj sna.

Čo to bola za vízia, čo to bol za sen, na ktorom znovu stroskotal, ale sa toho nedožil? O budúcnosti sa nedá hovoriť bez návratu do minulosti. Štúr sa vrátil až do čias Veľkej Moravy, ale zároveň sa zainteresoval o minulosť všetkých slovanských kmeňov. Ba keďže svoj spis nazval Slovanstvo a svet budúcnosti, myslel tým akosi na celok sveta. Tak globálne uvažoval už od prvých vystúpení. Štúra zaujímala nielen Európa, ale aj Ázia, povedzme India, Čína a, pochopiteľne, Amerika, predovšetkým Spojené štáty. Ale treba povedať, že tento univerzalizmus ho nevzďaľoval od domácich pomerov, skôr im dal novú dimenziu.

Perspektíva despotizmu

Európu striktne rozdelil na dvoje: na Západ, ktorý už zahníva, a na Východ, ktorému vtlačil pozitívnu pečať slovanský element, ešte stále sa rozvíjajúci a víťaziaci. Slovania sa veľmi neusilovali o štát, hovorí Štúr, pretože ten odporoval slovanskej prirodzenosti – a nebral do úvahy požiadavky všetkých. Slovanská prirodzenosť sa začínala rodinou, vyšším celkom bola občina a ďalším župa. Na týchto úrovniach sa rozhodovalo spoločne. Patriarchálnosť rodila sociálnu spravodlivosť. Žiaľbohu, slovanské kmene „vždy proti sebe bojovali“.

Na Západe sa vývin uberal iným smerom. Spoločnosť sa rýchlo sociálne rozčlenila. Vznikli privilegované vrstvy a ľud sa dostal do poddanstva. Štát sa opieral o privilegovaných, oni rozhodovali o všetkom, teda aj o ďalšom vývine. To však nezabrzdilo rýchly rozvoj, spoločenský, ekonomický, civilizačný, kultúrny. Pokiaľ ide o politiku, Štúr neverí republike, nedôveruje totiž napodiv ľudu. Nevzdelaní nemôžu zodpovedne rozhodovať. Pokrok na Západe však viedol k extrémom, k materializmu, ateizmu, liberalizmu, socializmu, komunizmu. (Pokiaľ ide o komunizmus, je Štúrova predstava pomerne presná a realita ju potvrdila: „…v každom, akokoľvek usporiadanom komunizme otvára sa nielen perspektíva šedivého života, zbaveného ušľachtilej radosti, ale aj perspektíva najstrašnejšieho despotizmu.“) Spoločnosť sa takzvane emancipovala, ľudia sa zriekli náboženstva, prestala platiť morálka, prestali chodiť do kostola a začali chodiť do krčmy. Nik sa už nechcel obetovať. („Čo sa však dá dosiahnuť bez obete?“ pýta sa Štúr.)

Na tento negatívny vývin vplývala najprv reformácia a najmä Veľká francúzska revolúcia. Ľudia sa nezaoberajú ničím iným, len zveľaďovaním verejných domov a budovaním miest na zábavu. To je Štúrov názor. „Zábava a pôžitok,“ hovorí Štúr „sú bežné slová dňa.“ Toto presvedčenie o Západe nebolo len Štúrovo, vyznávala ho celá generácia, ba aj nasledujúce pokolenie (Vajanský a ďalší). Západ zavrhol vieru (aj preto, že cirkvi sklamali), a tým aj ľudskosť. Keďže na Západe sa nedá hľadať pomoc, treba sa obrátiť na Východ. Tam sídli národ Slovanov, „národ budúcnosti“.

Aký je tento národ? Nik sa mu nevyrovná „čistotou mravov a pohostinnosťou“. Zachoval si vieru, lásku k človeku, zmysel pre spravodlivosť. Nemal otrokov, nikoho nezotročil. Existuje tam poddanstvo (Štúr ho kritizuje), ale zmierňuje ho „patriarchálna jednota“ (statkári prepúšťajú veľa poddaných z vlastnej vôle a vláda to podporuje). Cár a ľud je jedna duša. Je aj ruská šľachta, ale má iné poslanie ako na Západe.

Utópia

Ak veci trochu zjednodušíme, môžeme konštatovať, že Štúr vo svojich úvahách vychádza prednostne z charakteru národov (a na charakter vplýva, podľa neho, najmä náboženstvo). Spoločenské zriadenie je druhotné a zodpovedá práve charakteru národa. Ak by sme išli ešte ďalej, dostali by sme sa až k jednotlivcovi a jeho charakterovým vlastnostiam. V ruskom charaktere najviac zavážila kresťanská viera, ktorej sa Rusi cez pravoslávie stále držia. Ich zákonom zostáva láska k blížnemu a mravný postoj k životu. Pravoslávie spája celú spoločnosť od mužíka po cára a to spojenie je silnejšie ako sociálne rozdiely. Spoločenské zriadenie má síce nedostatky, ale viera, zbožnosť, vzájomná ohľaduplnosť ich eliminujú.

Keď Štúr uvažuje o budúcnosti Slovanov (a teda aj Slovákov), tých gniavených bezohľadnou vládou víťazov, nastoľuje tri možnosti záchrany a budúceho rozvoja: slovanskú federáciu, spojenie Slovanov v rámci Rakúska a spojenie Slovanov s Ruskom. Prvé dve sú iluzórne, zostáva len tretia. Aký obsah dáva tomuto počinu? Politicky je to stále cárizmus, občina, župy, pretože sa to osvedčilo. Mocným prvkom zjednotenia bude náboženstvo, a keďže pozitívne výsledky dosiahlo najmä pravoslávie, malo by sa ono stať všeobecným náboženstvom.

Keď sa Štúr priklonil k pravosláviu, argumentoval aj našou minulosťou, teda Cyrilom a Metodom a celým slávnym obdobím Veľkej Moravy. Zjednotenie by však bolo nemožné bez zjednotenia jazyka. Jazykom dorozumenia, ale aj literatúry, by sa stala pochopiteľne ruština. Návrh na ruštinu ako literárny jazyk Štúr odôvodnil budúcim vznikom veľkej literatúry, ktorá by bola protiváhou veľkej európskej, teda západnej literatúry. Pritom akoby pozabudol na predošlé úsilie voviesť do slovenskej literatúry domáci jazyk, ktorý bol sám osebe predpokladom vzniku veľkej literatúry. S náboženstvom, ktoré má ešte hlbšie korene, sa už vôbec nedá hýbať. Ak, tak iba násilím. Aj to sme zažili.

Štúrova idea pripojiť všetkých Slovanov k ruskej ríši bola utópia. Darmo ju autor podoprel závažnými konkrétnymi argumentmi a bystrými analýzami, v podstate logickými (s mnohými sa dá súhlasiť), ktorými sa prezentoval ako znalec nielen európskej histórie, ale aj politiky. A darmo sa celý vložil do svojho projektu a prehovoril tu „s nevídanou úprimnosťou“ a darmo si želal, aby jeho posolstvo bolo prijaté tak, ako bolo myslené, teda úprimne a s porozumením. Západ nepadol, aj keď bol nemravný a skazený, a Východ nebol taký ideálny, ako ho Štúr videl, ani taký víťazný, ako si ho želal. Dejiny sa neriadia mravnosťou, ako predpokladal Štúr, hoci v živote jednotlivca mravnosť hrá dôležitú úlohu.

Chyba v názoroch na Rusko

Spomenul som, že ruský preklad Štúrovho diela Slovanstvo a svet budúcnosti je dosť husto opoznámkovaný. Poznámky čiastočne dopĺňajú Štúrov text, pretože medzi vznikom rukopisu a prekladmi do ruštiny uplynul istý čas, v ktorom sa udiali v Rusku viaceré zmeny (najväčšia bola zrušenie nevoľníctva), ďalej spresňujú Štúrove zistenia či fakty, alebo s nimi polemizujú. Na poslednú alternatívu uvediem aspoň jeden citát.

Štúr odmietol Gercenovu kritiku ruského samoderžavia a pravoslávia. Bol prekvapený, že Rus ostro kritizoval Rusko. Prekladateľ Lamanskij reagoval na Štúra takto: „V tomto Štúrovom prekvapení bola vyjadrená chyba v jeho názoroch na Rusko. Hlboko a inštinktívne ako Slovan a bohato obdarený človek, chápajúci ruský národ, jeho historické základy a úlohy, Štúr často nevidel jeho slabosti a nedostatky a ešte menej chápal a nepredstavoval si, že tak mnoho zlého a tak málo dobrého prijalo od Západu, že skoro všetky temné stránky západného života, na ktoré Štúr tak výstižne poukazuje, sú viac alebo menej rozvinuté a v spoločnosti prekážajú samostatnej slovanskej osvete a vzdelanosti v Rusku.“ Napriek kostrbatému prekladu je jasné, že Lamanskij vidí toľko nedostatkov v Rusku, koľko Štúr registroval na Západe. Rusko sa teda pozápadňovalo a už nebolo také nevinné, ako ho videl Štúr.

Štúrova idea spojenia všetkých Slovanov pod záštitou Ruska sa dá ľahko odmietnuť. Vyrástla však z koreňov slavianofilstva, ktoré bolo v slovanskom svete akceptované a rozvíjalo sa už dlho pred Štúrom a dlho aj po ňom. To, čo sa nám zdá takmer absurdné, organicky žilo v povedomí nášho spoločenstva. Štúr to len domyslel. Slovanstvo a svet budúcnosti je túžbou, o realizovateľnosti ktorej možno aj on sám v hĺbke duše pochyboval.

Umelecký text

Ohlasy na Štúrovo dielo boli aj v minulosti aj neskôr rozporné; kladné i záporné. (Sústredil ich editor Rudolf Chmel do publikácie Ľudovít Štúr: Dielo, 2007). Pre prof. Josefa Jiráska, vydavateľa Štúrovho nemeckého rukopisu, je „Štúrova kniha projevem smělé koncepe politické, jak uspořádati poměry v Evropě tak, aby byli Slované politicky svobodni“. Frank Wollman však hovorí, že tento spis znamená „rozpad pokrokových ideí a vědomí mezinárodní skutečnosti sociální, opuštění všech revolučních zásad, pokoření se největší reakci, krátce: zradu demokracie a rozumu“. Svätopluk Štúr sa, naopak, domnieva, že „Slovanstvo a svet budúcnosti je veľkolepou korunou Štúrovho diela, nie azda preto, že by v ňom vôbec nebolo omylov, ale že tak skvele doplňuje a završuje celé jeho učenie“. Historik Vladimír Matula nás presviedča, že niet rozdielu medzi predošlými Štúrovými ideami a týmto dielom: „Štúr podľa nášho názoru vôbec nezradil sám seba a jeho spis nie je žiadnou jeho vlastnou obžalobou." Štúrova monografistka Halina Ivaničková považuje Slovanstvo a svet budúcnosti za „politický horor“.

Pre filozofa Tibora Pichlera Štúrov spis „je aj zaujímavým objektom pre štúdium rojčivého politického myslenia…“ a toto myslenie ďalej špecifikuje ako „slovanofilský konzervatívny utopizmus“. Štúr je pre Vladimíra Mináča „demokrat s výrazným sociálnym cítením“ a pre Milana Hodžu je „vždy duchovným aristokratom… konzervatívne založenej povahy“.

Uvedené rozporné stanoviská (dali by sa rozmnožiť) signalizujú rozpornosť nielen Štúrovho spisu, ale aj rozpornosť v ňom samom. A to jednak v názorovej sfére, jednak v osobných vlastnostiach. Rozpory v uvedených ohlasoch však vyplývajú aj z toho, na čo sa v nich položil dôraz. Ak na záchranu Slovákov, tak sú pozitívne, ak na splynutie s cárskym Ruskom, tak sú negatívne.

Vnútorný rozpor Štúrovho spisu možno vidieť aj v protiklade medzi zhromaždenými presvedčujúcimi dôkazmi (historickými a politickými analýzami), ktoré sú síce jednostranné, ale majú realistický charakter – a utopickým, teda nezrealizovateľným cieľom; tak isto medzi bohatým výrazom a zjednodušeným uvažovaním.

Ak sa na toto dielo pozrieme z inej perspektívy, mohli by sme uprednostniť výrazovú stránku pred významovou a posunúť žáner diela smerom k beletrii. Nemuselo by ísť hneď o „politický horor“, ale o čosi blízke eseji alebo epickému vyprávaniu. Citovaná Vajanského charakteristika skrýva v sebe aj tento moment. Autor dokonca hovorí o škole, ktorá by bola vznikla, keby dielo bolo vyšlo skôr. To znamená, že sa Štúrov text presadzoval (a presadzuje) aj ako umelecký text. Dá sa cítiť ako umenie. A taký by mohol v našom ponímaní aj ostať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
3 debata chyba
Viac na túto tému: #knihy #Ľudovít Štúr #Rok Ľudovíta Štúra