Je Rusko na love alebo je zahnané do kúta?

10.11.2015 13:00
Putin, Obana, OSN
Americká politika ani za Obamu neprestala sledovať stratégiu oslabovania Ruska. Prezidenti Putin a Obama pri stretnutí na pôde OSN. Autor: ,

Keď diplomat Charles Freeman, bývalý americký veľvyslanec v Saudskej Arábii, uvádzal verejnú debatu na tému Rusko, ako jednu z prvých položil otázku: „Je Rusko na love alebo zahnané do kúta?“ Domáci diskurz si s takýmito otázkami hlavu neláme. Škoda.

Pre uvažujúceho človeka totiž práve tieto otázky umožňujú nadobudnúť odstup a vybrať si perspektívu. U nás sa všeobecne vychádza z Putinovho výroku v prejave v Dume v roku 2005, že rozpad ZSSR „bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia“, ktorý sa interpretuje ako program obnovy ZSSR. Napriek tomu, že z kontextu prejavu je zrejme, že Putin mal na mysli zbedačenie Ruska v 90. rokoch a vymedzuje si v ňom len vlastné podmienky a tempo pohybu k demokracii. Napriek tomu v našich médiách dominuje presvedčenie, že Rusko je na love.

Ak máme do činenia so zložitými otázkami, stojí za to oprieť sa o teóriu. Realistická škola medzinárodných vzťahov tvrdí, že veľmoci optimalizujú jediný parameter – a tým je vlastná bezpečnosť. Málo pritom záleží na vnútornom usporiadaní štátu, dokonca na osobnostiach stojacich na jeho čele. Teória zdôrazňuje, že najistejšou kotvou pre odôvodnenie použitia sily v zahraničnej politike sú dobre definované národné záujmy. Vyzerá to cynicky a nemorálne. Stačí však uvážiť, o koľko menej vojen by sa viedlo, pokiaľ by sa obmedzili výlučne na situácie, keď je bezpečnosť tej-ktorej veľmoci skutočne ohrozená, aby sme videli, aké humánne je v skutočnosti práve realistické nazeranie na zahraničné intervencie.

Realisti považujú argumentáciu, ktorá sa používa na odsúdenie snahy Ruska vytvoriť si bezpečné okolie, za jednostrannú. Vari by USA pripustili, aby napríklad Kuba mala možnosť voľby a stala sa súčasťou koalície s inou veľmocou alebo blokom? Reakcia Ruska na ohrozenie bola podľa realistov predvídateľná.

Izraelský profesor Robert Aumann, teoretik vojen, ktorý v roku 2005 dostal Nobelovu cenu za použitie teórie hier na riešenie problémov konfliktu a kooperácie, v rozhovore pre české Hospodářské noviny pod titulkom Západ rozhoupal loď hovorí v súlade s realistickou teóriou jasne: nežijeme v ideálnom svete, každý štát si nemôže vybrať, čo by si prial. Na Ukrajine Západ vstúpil do ruskej sféry vplyvu. Upozorňuje ďalej, že jedna z najhorších vecí, ktoré môžete urobiť v medzinárodnej politike, je vysielať partnerom alebo protivníkom nejasné signály. Práve toto vraj spôsobuje vojny.

Prezident Reagan rád hovorieval, že na tango musia byť dvaja. Realistická teória ukazuje, že analýzu správania Ruska nie je možné oddeliť od správania Západu, predovšetkým USA. Kto to nerobí, skĺzava do propagandy.

Skúsme stručne pripomenúť, ako sa to tango začalo tancovať.

Sedem vojen za päť rokov

Putin preberal Rusko na pokraji zrútenia. Musel teda konsolidovať moc: čakal ho zápas s oligarchami, najmä s Michailom Chodorkovským. Putin im ponúkol obchod: keď budú investovať v Rusku a nebudú sa pliesť do politiky, majetky im ponechá.

Chodorkovskij, ktorý získal firmu Jukos – jednu z kľúčových firiem ťažobného priemyslu – podvodnou dražbou v schéme „pôžičky za akcie“, podplatil poslancov Dumy, aby zhodili návrh zákona o zdaňovaní ťažby ropy, podporoval finančne opozičné politické strany a ohlásil vstup do politiky. Súčasne mienil predať Jukos konzorciu ExxonMobil a British Petroleum. Aby to mohol urobiť, musel mať transparentné účtovníctvo. Sú ľudia, ktorí v ňom preto vidia predobraz poctivého ruského podnikateľa, ktorého Putin zlikvidoval ako hrozbu pre skorumpovaný systém. Bez komentára.

Jukos ovládal pätinu ťažby ruskej ropy. Putin nechal Chodorkovského odsúdiť v procese, ktorý mal s právnym štátom málo spoločného. Dalo sa očakávať, že si tým v USA priateľov nezíska. Americké vlády obhajujú záujmy svojich firiem. Prehra s oligarchami by však pre Rusko znamenala hrozbu, že sa z krajiny stane zrútený štát podobný Ukrajine.

Rovnako dôležitou úlohou bolo obnoviť centrálnu moc v regiónoch. To sa podarilo zmenou volebného zákona koncom roka 2004. Sem však patrí aj čečenská vojna. Prosto, obnovenie moci poskytovalo veľa dôvodov na kritiku ruského „budovania demokracie“.

V čase svojho prejavu v roku 2005 Putin nastupoval po jasnom víťazstve do druhého volebného obdobia. USA mu opakovane dávali najavo, že Rusko nemá veľmocenský štatút ako ZSSR a musí si zvyknúť, že nemôže spolurozhodovať. NATO sa rozšírilo aj o pobaltské republiky, USA už predtým vypovedali zmluvu o zákaze antiraketovej ochrany, čím odstránili jeden z pilierov stability z čias studenej vojny. Otázky Putina, či by Rusko mohlo vstúpiť do NATO, ostali nevyslyšané. Nezapôsobila ani jeho pomoc USA po 11. septembri 2001, ani zrušenie základne na Kube. USA v rámci „boja proti teroru“ de¤facto prestali brať ohľady na doterajšiu bezpečnostnú architektúru – teda Radu bezpečnosti OSN.

Ako uviedol generál Wesley Clark, veliteľ zásahu NATO v bývalej Juhoslávii, Pentagon po 11. septembri pripravoval sedem vojen za päť rokov (Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Sudán, Somálsko, Irán). Clark to označil za politický prevrat – Bush v kampani sľuboval väčšiu zdržanlivosť ako Clinton. Námestník ministra obrany Wolfowitz už v roku 1991 Clarkovi povedal, že kým je Rusko slabé, je potrebné vymeniť režimy dosadené so sovietskou pomocou počas studenej vojny. Dobrý dôvod, aby s Ruskom nechceli sedieť pri jednom stole.

Šírenie amerických hodnôt

Vo februári 2002 prezident Bush vyhlásil v jednej z najvplyvnejších lobistických organizácií USA, že odteraz píšu dejiny Spojené štáty a začal svetové ťaženie za šírenie amerických hodnôt. O rok sa začalo „budovania demokracie“ v Iraku.

Jedným zo strategických cieľov americkej politiky bolo nepripustiť, aby Spojeným štátom vyrástol súper, ktorý by ich mohol ohroziť. Robert Kagan, čelný predstaviteľ neokonzervatívnej koncepcie zahraničnej politiky, povedal jednoznačne: v zahraničnej politike rozhoduje sila.

Ak sa demokracia šíri silou a ak o tom, čo demokracia je, rozhodujú Spojené štáty, len ťažko to tango budete tancovať s dôverou. Keď v roku 2006 viceprezident Cheney v Litve kritizoval Putina za nedostatočnú demokraciu, aby vzápätí odcestoval do Azerbajdžanu a Kazachstanu pochváliť ich dynastické autoritárske režimy, bolo to pre Putina potvrdením, že USA nestoja o partnerstvo, ale o poslušnosť.

Putin zmenenú situáciu konštatoval na mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007. Vyhlásil, že Američania rozbili medzinárodný bezpečnostný systém a Rusko sa podľa toho musí zariadiť. Začalo sa pripravovať na vzdorovanie hrozbám, ktoré preň predstavovala unilaterálna politika Spojených štátov. Obnovilo sa zbrojenie.

Podľa vplyvného amerického geostratéga Zbigniewa Brzezinského, kedysi poradcu prezidenta Cartera, je kľúčom k udržaniu globálnej dominancie USA Ukrajina. V knihe Veľká šachovnica z roku 1997 tvrdí, že Rusko bez Ukrajiny a prístupu k Čiernemu moru prestane byť euroázijskou mocnosťou.

Rusko, ktoré márne protestovalo proti rozširovaniu NATO na východ, sa rozhodlo nepripustiť rozširovanie NATO do Gruzínska a na Ukrajinu. To je presne bod, pri ktorom by sme si mali zopakovať Freemanovu otázku: Je to svedectvo „lovu“ alebo „zahnania do kúta“?

Vážna chyba

Aby bolo jasné: nejde o to obhajovať Putinovu politiku. Akcia na Kryme nesie známky improvizácie, ale v konečnom dôsledku viedla k prvej anexii území iného štátu po druhej svetovej vojne. Medzinárodný poriadok, ktorý Američania rozkolísali, dostal ďalší tvrdý úder. Proxy vojna v Donbase vážnosť situácie vyostrila. To sú fakty, ktoré musíme brať do úvahy, pretože jedine potom je možné uvažovať o tom, aké majú byť adekvátne reakcie vo svete, v ktorom opäť prebieha geopolitický zápas.

Americká politika ani za Obamu neprestala sledovať stratégiu oslabovania Ruska. V logike americkej politiky je to pochopiteľné. Americká verejnosť je tradične naklonená vidieť v Amerike slovami Madeleine Albrightovej „nenahraditeľný národ“ a rétorika víťazstva v studenej vojne jej konvenovala. Ústretovosť voči Rusku by bola považovaná za slabosť – napokon tejto výčitke Obama aj tak neunikol, pretože nezasiahol vojensky v Sýrii, uzavrel dohodu s Iránom a neposiela na Ukrajinu zbrane.

Rétorika NATO, ktorá vychádza z chybnej interpretácie Putinovho správania – t. j., že sa usiluje o obnovu ZSSR vrátane Pobaltia – má v skutočnosti ovplyvniť verejnú mienku na Západe a legitimizovať snahu USA o udržanie dominancie.

Presúvanie základní NATO k ruským hraniciam na ochranu pred hypotetickým nebezpečenstvom, bez toho, aby pakt zobral do úvahy ruské bezpečnostné záujmy, len prehlbuje ruské obavy z obkľúčenia. Inými slovami, Západ robí presne to, pred čím Aumann varuje. Prezident Obama stále opakuje, že Rusko je len regionálnou mocnosťou. A hovoriť to o štáte, ktorý disponuje medzikontinen­tálnymi raketami s jadrovými hlavicami, je vážna chyba.

Zodpovednosť silnejšieho

Čo na to Európska únia? Na chybnej politike preťahovania sa o Ukrajinu sa nemalou mierou podpísal i „náš“ eurokomisár Fülle a švédsko-poľské predsedníctvo EÚ. Poľsko zatiahlo do EÚ svoje historické resentimenty voči Rusku, síce pochopiteľné, ale kontraproduktívne. Šéf komisie Barroso povedal Rusom, že sa o asociačnej dohode s Ruskom bude rokovať až po tom, čo ju EÚ podpíše s Ukrajinou. To bol nezmysel, ktorý by mal pre Rusko závažné ekonomické dôsledky. Bez Ruska sa s Ukrajinou nemalo vôbec rokovať. EÚ sa tak – z ruského hľadiska – postavila po boku Spojených štátov, aj keď v záujme únie je kooperácia, a nie veľmocenské súperenie s Ruskom.

Kritika tejto politiky neznamená automatické ospravedlňovanie či schvaľovanie všetkého, čo Rusko urobí. V dejinách je to často tak, že chyby robia obe strany. Ale kto je silnejší, má väčšiu zodpovednosť. A o tom, že silnejší je Západ, a svoju zodpovednosť nezvládol, je ťažké pochybovať.

Myslím si, že omnoho presnejšie je zvoliť ako východisko úvah variant, že Rusko nekoná z pozície imperiálnej sily, ale z obáv pred nejakou obdobou Majdanu na Červenom námestí. Prijatie prevratu na Ukrajine Západom, keď sa obratom z dohody s tromi ministrami zahraničia EÚ stal zdrap papiera, a objavili sa náznaky možnej straty kontroly nad čiernomorskými základňami, muselo v Kremli vzbudiť obavy. Západ mal možnosť ruské obavy ignorovať alebo pochopiť, že pokus urobiť z Ukrajiny a Gruzínska pešiakov v šachovej partii medzi Západom a Ruskom môže znamenať konfrontáciu.

Rusko sa rozhodlo demonštrovať silou, že rozširovanie NATO na Ukrajinu nepripustí. Použitie sily nikdy nie je bez rizika. V celej reťazi udalostí secesie/anexie Krymu, podpory separatistov na východe Ukrajiny, bolo zlomovým momentom zostrelenie malajzijského civilného lietadla najskôr separatistami, i keď k nemu zrejme nedošlo úmyselne a istú vinu nesie Ukrajina, keď neuzavrela vzdušný priestor. Rusko tak dostalo biľag jednoznačného vinníka konfliktu. Dnes Krym, zajtra obnova ZSSR.

Priatelia nášho priateľa

Ako prvá na oltár konfliktu padla pravda. Propaganda na oboch stranách sa roztočila mierou nevídanou. Putin pre získanie podpory verejnosti stavil na kritiku Západu. Skúsenosť z poníženia Ruska v 90. rokoch viedla k tomu, že verejnosť reagovala nadšene. Ruský nacionalizmus sprevádzaný mesianizmom opretým o pravoslávie nie je niečím, čo by priťahovalo obdiv liberálnych Európanov, nie je však ani ideológiou smerujúcou k ovládnutiu sveta. Kto pranieruje Rusko za porušovanie ľudských práv, mal by si spytovať svedomie, aký mal postoj k tomu, že sa pri šírení amerických hodnôt CIA nezastavila pred mučením. Pritom to bol jeden z hlavných zdrojov islamského terorizmu. Kto sa odvážil poukazovať na chyby Západu, dostal nálepku Putinovho lokaja.

Akcie Ruska na Ukrajine i v Sýrii sú ukážkou taktiky, ktorú by sme mohli označiť ako „nohu vo dverách“. Ak píšu poprední západní analytici scenáre obsadenia Ukrajiny Ruskom, vychádzajú z predpokladu, že Rusko je na love. Povedal by som, že to je omyl. Náklady by mnohonásobne prevýšili zisky. „Strčená noha“ zaisťuje, že sa konflikt bez spolupráce s Ruskom vyriešiť nedá. Pre Sýriu platí to isté. Putin tam predsa asi nezasahuje z túžby obnoviť Sovietsky zväz.

Prítomnosť na mieste garantuje Rusku miesto pri rokovacom stole, čo je predpoklad pre zachovanie vplyvu v oblasti. O jej bezprostrednom význame pre ruské národné záujmy netreba pochybovať. Nejde zďaleka o ropu, ako je to v prípade USA, ale o hrozbu radikálneho islamu. Riziko, že pádom Asada celé územie Sýrie pripadne Islamskému štátu, je viac než reálne. Rusko tiež dáva zreteľne najavo, že obnovenie sýrskej štátnosti pod Asadovým vedením nepovažuje za životaschopnú alternatívu. Explicitne hovorí o prechodnom riešení, a to už dlhú dobu. Západ to ignoroval.

Pri triezvej úvahe je málo pochopiteľné, prečo sa EÚ tak jednoznačne stavia do šíku so Spojenými štátmi. Únia predsa nemá ako svoj strategický cieľ oslabovať Rusko. Je načase, že si to uvedomil i šéf komisie Juncker. Ak uvážime, že Islamský štát by bez podpory Saudskej Arábie, Kataru a Turecka predstavoval minimálne nebezpečenstvo, ak k tomu prirátame saudskoarabskú ponuku postaviť niekoľko stoviek mešít pre migrantov do Európy, ktoré by najskôr šírili radikálnu saudskoarabskú verziu islamu, vidíme, že otázniky by sme mali klásť nad niektorými priateľmi nášho veľkého priateľa, a nielen nad Ruskom.

Zbožné priania

Existujú obhajcovia „európskych hodnôt“, ktorí ako riešenie problémov súčasného sveta hlásajú obnovenie koloniálnej nadvlády v krajinách, ktoré Západ (v prípade Afganistanu i ZSSR) v posledných 30 rokoch rozvrátil. Akoby si práve prečítali Kiplingovu báseň Bremeno bieleho muža. Obávam sa, že to nebolo dobré riešenie v minulosti a bola by to tragédia v budúcnosti. Ako si Západ predstavuje vyjednávanie s Ruskom, ak bude o Putinovi hovoriť ako o Hitlerovi? Predstava, že sa sankciami Západu podarí Putina zvrhnúť, sú zbožné priania. Sankcie len potvrdzujú presvedčenie Rusov, že sa Západ snaží Rusku vnútiť svoju vôľu a tým posilňujú Putinovu popularitu. Putina môže ohroziť jedine to, ak by pred Západom prejavil slabosť. Západ svojou politikou, bohužiaľ, stratil kredit, ktorý v 90. rokoch mal.

A aj keby sa nejaký takýto akt podaril, čo bude nasledovať? Demokracia ako v Iraku? Na rozdiel od Iraku však v Rusku jadrové a chemické zbrane sú. Pokiaľ sa oslabí centrálna moc, kto zaistí, že sa tony tohto materiálu neocitnú na čiernom trhu? Prečo by si krajiny, ktoré túžia po jadrových zbraniach, namiesto zložitých výrobných technológií nekúpili hotový tovar? Putinov systém osobnej moci v dohľadnej dobe v Rusku nevystrieda nič iné ako obdobný systém. Riziká spojené so zmenou by skutočne mali viesť k vážnej úvahe, či súčasná stratégia správania voči Rusku má vôbec nejaké racionálne ciele, alebo nás posúva čoraz bližšie k zvýšenému riziku vojny. Varovanie profesora Aumanna je potrebné brať vážne.

Písané pre Pravdu a český denník Právo.

Václav Žák (1945)
Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednášal v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimir Putin #Rusko - USA
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku