S pietnym spomínaním na 17. november je spojených niekoľko povinných rituálov. Napríklad, ak chcete v „dobrej spoločnosti“ hovoriť kriticky o súčasnosti, musíte sa za to patrične ospravedlniť. Poslucháčov uistiť, že si nemyslíte nič zlé o tých vzácnych momentoch, keď sme si sľubovali lásku a pravdu a snívali o lepšej spoločnosti.
Cynické? Hlúpe? Krátka pamäť? Pokojne. Stav, do ktorého sa naša spoločnosť dostala, dostatočne ilustruje fakt, že sa môžeme reálne obávať, že by ju mnoho ľudí menilo za dobu Husákových normalizátorov. Koniec koncov, môžeme si zahrať hru „nájdi desať rozdielov“.
Skazený jeseter
Spomienky na November sa postupne menia na nostalgické hľadanie stratených nádejí. Alebo použime už otrepanú frázu – ukradnutej revolúcie. Ako to, že zo všetkých nádejí na lepší, ľudskejší systém (mal to byť socializmus s ľudskou tvárou? alebo poľudštený kapitalizmus? alebo je to vlastne jedno?) vzniklo toto?
Spolužitie demokracie a kapitalizmu, ktoré nikdy nebolo bezproblémovým, a už vôbec nie prirodzeným partnerstvom, je dnes narušené.
Ponachádzali sme už všelijakých zlovoľných vinníkov. Flexibilné normalizačné kádre, ktoré ako nezmar červeno-modro-hnedý prežili všetky zmeny a vo vhodných chvíľach dokázali vymieňať konexie za majetok a naopak. Agenti zahraničného kapitálu. Hlúpe masy a ich nízke pudy.
Natíska sa však nepríjemná otázka. Boli novembrové nádeje reálne? Štrukturálne podmienky vývoj nesmerovali k liberálnej demokracii (čokoľvek si pod ňou predstavujeme). Ale ku kvázi liberálnemu kapitalizmu periférneho typu. So všetkým, čo k tomu patrí. S rozkradnutou ekonomikou, politickými caudillami, rozdelenou spoločnosťou. Svet oscilujúci medzi tragikomickým absurdistanom bratov Strugackých a beznádejou Dostojevského.
Nepáči sa nám to, no ak to chceme „politicky korektne“ kritizovať, tak len porovnaním s niečím nepošpineným. A čo už môže byť nepoškvrnenejšie, než naše nádeje a sny v „dobe obratu“. V čase, keď sme si, ako hovoril Ernst Bloch, pootvorili „dvere do krajšieho sveta“.
Brutálne nám ich opäť zabuchli, ale spomienka ostáva. Koho zaujíma, či tie údajné sny nie sú len následnou, vykonštruovanou racionalizáciou, živenou sklamaním z reality? Čo na tom záleží, či boli nádeje reálne? Pocit, že to mohlo – a malo – byť inak, je neodbytný.
Hlboko vnútri buble odmietanie secondhandových ideálov. Ako písal Michail Bulgakov v Majstrovi a Margaréte: „Druhá čerstvosť – to je úplný nezmysel. Existuje len jedna čerstvosť. Prvá – a tá je zároveň posledná. Ak je jeseter druhotne čerstvý, znamená to jednoducho, že je skazený.“
Kapitalistická normalizácia
Prvých ponovembrových pätnásť rokov vyzeralo ako nekonečná séria zápasov. Za odstránenie zvyškov starého režimu. Za akési svojstojné miesto pod slnkom. Proti podivným ksichtom, ktorí si z krajiny robili súkromný pašalik. Čo na tom, že sa takmer stala čiernou dierou v Európe. Hlavne, aby do toho nikto nekecal.
Potom sme dobiehali integračný vlak k zaručene lepšej budúcnosti. A potom… už nič. Zavládla sivá doba kapitalistickej normalizácie. Všetko je presne tak, ako má byť. Občas z toho prejde mráz po chrbte. Ale „inej cesty niet“ – aj keď napred to už akosi nejde.
Transformačný Klondike zrodil vykolíkovanú krajinu. Takmer všetko sa zmenilo na léna úzkej skupiny šťastlivcov. Podniky, politické strany, verejné zákazky, futbalové kluby… Škatuľkou sa občas zatrasie, stoličky sa poprehadzujú, niekto neschopný vypadne z hry, pár perspektívnym ponúknu podiel. A ide sa ďalej.
Stráca sa presvedčivosť oficiálneho príbehu postkomunistickej transformácie, postaveného na mýte modernizácie. Preberali sme politické inštitúcie, ekonomické štruktúry, formálne pravidlá. Všetko mala spečatiť európska integrácia – po nej sme už mali byť „úplne západní“. Možno trochu chudobnejší, ale aj to malo byť len otázkou času.
Realita sa omnoho viac podobá Kellerovmu „návratu k feudalizmu“. Systém decentralizovanej moci, v ktorom oligarchické skupiny súťažia o vplyv nad ekonomickým a politickým životom. Redistribúcia verejných zdrojov nie je riadená univerzálnymi pravidlami (a už vôbec nie požiadavkou rovnosti príležitostí), ale mocenskými rovnováhami a klient-patrónskymi vzťahmi.
Formálna demokratická fasáda zostáva zachovaná – pomáha to legitimizácii moci. Rovnako tak mýtus „slobodného trhu“ a súťaže, ktoré vraj oddeľujú zrno šikovných a pracovitých od niktošských pliev. No najdôležitejšie transakcie (politické a ekonomické) riadia súkromné dohody oligarchov a ich politických klientov. Za zavretými dverami konšpiračných bytov, v kluboch so vstupom len pre pozvaných.
Neférový systém nedrží pri živote ani tak schopnosť oligarchov (manipulovať), ako šťastná zhoda okolností. Pri poslednom veľkom rozdávaní kariet sa Slovensko ocitlo v tábore víťazov.
Politických a ekonomických. Síce len v pozícii chudobného príbuzného, ale stačí aj to. Z veľkej žranice sa tak pár omrviniek ujde aj tým dole. Nejaké tie zahraničné investície prichádzajú, a aká-taká robota je. Čo zamestnať nedokážeme, vyvezieme do Česka, Nemecka, Británie… Rozkrádaný štát by možno mlel z posledného, verejné výdavky však dokrmujeme z eurofondov (po odpočítaní provízie, ako inak). Mohlo – a malo – by byť aj lepšie. No mohlo aj horšie.
V normalizačných časoch tento pocit na prežívanie stačí. To však neznamená, že miznú vnútorné protirečenia systému. Bod, keď sa znechutený pasívny občan zmení na nahnevaného občana, je ťažké predpovedať. Rovnako tak charakter výbuchu. Môže byť „občiansky“, inkluzívny svojím charakterom, žiadajúci rovnaké práva pre všetkých. Môže byť však aj netolerantný, postavený na vylučujúcich identitách. Nežná revolúcia, alebo krištáľová noc.
Nositelia rána?
Aby sme boli féroví, čosi viac ako štvrťstoročie transformácie stvorilo aj víťazov, ktorí si nezababrali ruky privatizačnými kšeftami, manipulovanými verejnými obstarávaniami a pričastým stykom s politikmi. Možno mali šťastie, možno boli „zdravo draví“, možno to bolo akurátnou zmesou kvalifikácií a schopností. Možno všetko naraz, v správnom pomere, v správnej chvíli. Sú dostatočne „za vodou“ a nie sú nikomu z politikov príliš zaviazaní, môžu tak žiadať čosi viac.
Je to pre nich takmer estetická voľba – možnosť žiť v „slušnej krajine“, za ktorú sa nebude treba „tam vonku hanbiť“. Boja sa vagabundov, čo len nedávno vymenili bomber za sako, neveria falošnému vytrénovanému úsmevu establišmentu.
Od politikov žiadajú, aby boli v prvom rade „slušní“. S privatizérmi a politickými kšeftármi sa možno stretávajú na tých istých „benefičných akciách“, recepciách či hoci na Plese v opere, no vnútorne nimi pohŕdajú. Svoje peniaze považujú za čistejšie, úspech za férovejší. Všeobecne, radi delia na „dobrých“ a „zlých“ – politikov, majetky, ľudí.
Nová stredná vrstva sa rada považuje za nositeľa „odkazu Novembra“. Relatívne pohodlie jej dáva možnosť snívať o zbavení sa dedičstva minulosti. O potlačení takzvaného nešťastného postkomunistického kolektívneho nevedomia, inštinktívne odmietajúc prebrať zodpovednosť za slobodu.
Želali by si lepšie elity, inteligentnejšie masy, správnejší kapitalizmus, zaručene pravú demokraciu. Potom by možno aj oligarchovia boli lepší. Ctili by si slobodu slova a platili dane. Občania by neverili populistickým sľubom. A politici by skladali účty pred voličmi, nie v pochybných bytoch.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Z tejto skupiny občas vyhupnú noví nositelia rána, volajúci po krajine, v ktorej sa dá „slušne zarábať a žiť“. Úmysly môžu byť najčistejšie. Problém je niekde inde. Narážajú na neschopnosť spojiť svoju predstavu s obavami a záujmami nižšej strednej triedy a novodobého proletariátu.
Ľudí, ktorých ekonomická transformácia a spoločenské zmeny premleli, a z tohto kolotoča zďaleka nie všetci vyšli v úlohe víťazov. Skôr naopak. Ľudí so životom prekliato podobným hobbesovskému „prirodzenému stavu“: biednym, nepekným, surovým a čoskoro možno aj krátkym.
Huncútstvo
Táto časť Slovenska nemá naakumulovaný svoj malý-až-stredne-veľký sociálny či ekonomický kapitálik. Prežíva vo svete, kde je už ťažko uveriť, že sa k dôstojnému životu možno dopracovať poctivou, drobnou prácou. Kde boli kapitál a moc koncentrované metódami „pôvodnej akumulácie“ par excellence. Zo všetkých síl sa tvári ako stredná trieda.
No keďže tento pojem znamená vo vzťahu ku kvalite života stále menej, získava pocit, že v čase, keď nik nikomu za nič nevďačí, keď sa spoločenská priepasť prehlbuje, sa na šťastnejší breh možno dostať iba zázrakom, lotériou alebo podvodom. Nie všetci z nich však chcú (alebo môžu) byť Robinsonom Crusoeom, Edmundom Dantesom či Rastignacom.
V období kapitalistickej normalizácie dostáva toto „horšie Slovensko“ politicky na výber medzi dvoma alternatívami. Jedni sľubujú dobudovanie kapitalizmu bez prívlastkov, v ktorom budú mať všetci toľko, koľko si zaslúžia. Teda, koľko si kúpia. Tým, čo na jeho blahodarné výdobytky nebudú mať z vlastného, ponúknu spotrebný úver.
Ak bude akurát volebný rok, aj so zvýhodneným úrokom. Druhí sľubujú pár koštiaľov na doobhrýzanie. Vládu oligarchie osladenú sociálnym populizmom. Ak jedna či druhá predstava stráca čaro, pomôže postrašenie vnútorným či vonkajším nepriateľom. Ľudia už možno nedúfajú, že môžu niečo získať. Stále však majú pocit, že je čo stratiť. Tak tiahnu k istotám.
Časť Slovenska, ktorá sa rada považuje za lepšiu, informovanejšiu, rozhľadenejšiu, si môže trieskať hlavu o stenu. Môže sa rozčuľovať nad hlúpou, nezdvižnou masou ťapákovcov. Ak im však neponúkne dôveryhodnú, sociálne férovú alternatívu, ostáva volanie po slušnejšej krajine a vzývanie vytrácajúceho sa ducha Novembra len takým maloburžoáznym huncútstvom.
Nie sme sami
Medzi ďalšie dobré tradície spomienok na November patrí ponúknuť nádej. Dokončíme revolúciu. Sny si vezmeme späť. Potrestáme zlodejov.
Hľadanie dverí, ktoré by bolo možné pootvoriť k lepšej budúcnosti, je však o to ťažšie, že sa mizéria netýka len Slovenska. Nie je obmedzená ani na postkomunistickú Európu. Spolužitie demokracie a kapitalizmu, ktoré nikdy nebolo bezproblémovým, a už vôbec nie „prirodzeným“ partnerstvom, je dnes narušené. Spoločenská zmluva tlmiaca konflikty prestáva existovať.
Protihodnotou spoločenskej stability vyspelých ekonomík bol prísľub rovnosti prostredníctvom redistribúcie. Rovnosť ako hodnota je delegitimizovaná, prerozdeľovanie obmedzované.
Rovnostárske dvadsiate storočie sa skončilo. Vraciame sa k „normálu“. Nerovnosti sa zväčšujú, tlmiace mechanizmy sa vytrácajú. Medzigeneračná reprodukcia privilégií zatiaľ nemá podobu šľachtických titulov, „len“ neporovnateľných štartovacích pozícií.
No lepšie školy, rodinné konexie a materiálne zázemie už vytvárajú uzavreté sociálne svety. Kapitalizmus sa vracia k svojim koreňom v devätnástom storočí. Postkomunistické krajiny sú možno priekopníkmi, no nie sú v tom samy. Čo asi nie je tá najlepšia správa.
Možno predsa len existuje nádej. Husákovská normalizácia nebola obdobím stability. Len tlmenia, zakrývania protirečení systému. Keď sa minú odrobinky, bude ťažké ospravedlniť veľkú žranicu.
Radovan Geist (1978)
Foto: Archív Radovana Geista