Nad Európskou úniou sa zatiahlo

V českej tlači sa častejšie objavuje kritika nemeckej politiky. Podľa jedného článku utečenecká kríza ukázala nepríjemnú skutočnosť, že sa „Európska únia postupne stáva niečím, čo dobre funguje iba v dobrom počasí“. Autor si myslí, že sa na čelo Európskej únie zámerne nedostali ťažké váhy európskej politiky, ktoré by dokázali úniu riadiť v krízových momentoch, a preto o krízach nakoniec rozhoduje nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá európske inštitúcie supluje. Lenže potom chyby jej politiky, napríklad voči utečencom či Grécku, neštiepia len Európu, ale aj samotné Nemecko, čo môže mať závažné dôsledky.

Otázkou je, či je taká analýza situácie adekvátna.

Európska únia predsa bola od počiatku projektom do dobrého počasia. Vychádzala zo skúseností druhej svetovej vojny a obrovskej príťažlivosti predstavy, že jedine spoluprácou a solidaritou v pevnom právnom rámci, ktorý má ako centrálnu hodnotu dôstojnosť každej ľudskej bytosti, sa dá zabrániť tomu, aby z európskej pôdy vzišla ďalšia vojna.

Nahradenie sily právom je však historický experiment možný len za dobrého počasia. Postupom času, ako sa projekt rozvíjal, narážal čím ďalej tým viac na medze vlastného úspechu. Ako to býva, na výhody sa zvyká rýchlo. V okamihu, keď treba obhajovať náklady, ochota spolupracovať už nebýva taká veľká.

Európskej únii sa zo skromných začiatkov podarilo relatívne úspešne integrovať 12 európskych krajín. Keď došlo k rozpadu sovietskeho bloku, pridali krajiny vtedajšieho Európskeho spoločenstva k ambicióznemu projektu prechodu od spoločného k jednotnému trhu vrátane zavedenia menovej únie nemenej ambiciózny projekt rozšírenia o krajiny bývalého východného bloku.

Je dobré si uvedomiť, že rozšírenie malo predísť vlnám migrácií, ktoré by inak vyspelým západným krajinám hrozili zo zbedačenej východnej Európy. To sa síce v zásade podarilo, ale zároveň sa ukázalo, že tieto ciele nie sú úplne kompatibilné. Výsledkom boli kompromisy a polovičatosti, ako v projekte menovej únie, ktorá bez komponentov spoločnej fiškálnej a sociálnej politiky musela byť nutne krehká. Členské krajiny sa nechceli vzdať výhod, ktoré im plynuli z možností napríklad lákať zahraničné investície nízkymi firemnými daňami – o daňových rajoch v holandskom či luxemburskom prevedení nehovoriac.

Polovičatosťami bol zamorený i projekt rozšírenia. Pôvodne mal byť štát prijatý až po preukázaní, že je schopný zvládať základné úlohy demokratického právneho štátu, čo mali zaistiť predvstupové rokovania EÚ s kandidátskymi krajinami. Rozšírenie o každú krajinu však vyžadovalo súhlas všetkých jestvujúcich členov – v Írsku dokonca referendom – a začalo byť skoro jasné, že to bude veľmi ťažké a proces rozšírenia by sa mohol pretiahnuť na desiatky rokov. Nepodarilo sa ani upraviť inštitučný rámec únie predtým, ako sa mala rozšíriť.

Aby nedošlo k sklamaniu občanov z čakajúcich nových členských krajín, presadil eurokomisár Günter Verheugen stratégiu prijatia všetkých kandidátskych krajín naraz bez ohľadu na to, či skutočne plnia všetky predpoklady na členstvo. S implicitným predpokladom, že sa eventuálne nezvládnuté domáce úlohy, ktoré si krajiny mali osvojiť počas predvstupového rokovania, podarí doplniť po vstupe.

Bol to veľmi optimistický predpoklad – vstupom komisia stratila páku, ktorou bola vidina členstva. Hra „hurá na bruselskú svokru“ sa stala v národných štátoch veľmi populárnou. Niežeby si Brusel kritiku nezaslúžil, ale národné štáty si tak žiarlivo strážili „suverenitu“, že obmedzovali úniové rozhodovanie, čím EÚ fakticky ochromovali. Tak projekt monetárnej únie, ako aj rozšírenie zostali polotovarmi.

Bolo tristné sledovať cynizmus politikov, ktorí na jednej strane obviňovali úniu z demokratického deficitu, ktorý sa dal odstrániť jedine federalizáciou, a súčasne tvrdo odmietali federalizáciu Európy. EÚ tak zostala viac-menej združením národných štátov. Za takých podmienok je však úplne prirodzené, že rozhodujúcu váhu budú mať tie najsilnejšie. Predpokladať, že by čo ako silná osobnosť na európskej úrovni dokázala nahradiť politikov riadiacich najsilnejšie členské krajiny, je predsa úplná ilúzia. O čo by sa opierala?

Eurokomisárka Mogheriniová by asi dokázala presadzovať spoločnú zahraničnú politiku únie, keby nejaká existovala. Za to, že neexistuje, však zodpovedajú členské krajiny.

Čo potom robiť v čase krízy, keď treba rozhodovať v reálnom čase? Zatiaľ to suplujú najsilnejšie krajiny Nemecko a Francúzsko. Trvale to samozrejme nejde – generuje sa tým napätie a nedôvera.

Únia sa tak dostáva na rázcestie. Politika „benevolentného hegemóna“, ktorú americkí neokonzervatívci postupne presadili, rozohrala geopolitické hry a postarala sa o koniec dobrého počasia. Hoci sa Francúzsko s Nemeckom snažili zabrániť intervencii USA v Iraku, Británia i ďalšie krajiny sa na nej zúčastnili. V Líbyi sa priamo angažovalo Francúzsko. Za to, že sa nepodarilo zaradiť Rusko do systému globálnej bezpečnosti, nenesú vinu len USA – v prípade Ukrajiny sa na pokuse vychýliť ju z ruskej orbity priamo podieľala za poľsko-švédskeho predsedníctva i EÚ.

Bez intervencie USA by IS nestrašil

V súčasnosti sa únia čoraz viac zaplieta do dobrodružstva na Strednom východe, ktoré v tejto konfigurácii nemá riešenie. Ak je podhubím terorizmu salafistický variant islamu podporovaný Saudskou Arábiou, ktorá ovplyvňuje výučbu islamu takmer na celom svete, akú má cenu bombardovanie Islamského štátu? Kultúra sa bombardovaním zničiť nedá. Ale zahraničné intervencie pritiahnu ďalších teroristov ochotných zomrieť vo svätej vojne posledného súdu.

Za čo z tej zmätenej politiky nesie priamu zodpovednosť Angela Merkelová? Áno, pri pohľade na utečencov na budapeštianskej stanici urobila gesto pre Sýrčanov a spustila lavínu. U mnohých ľudí si tým získala hlboký obdiv a uznanie, že Nemecko sa skutočne rozlúčilo s temnými stránkami svojej histórie. Iných rozhorčila tým, že si – ako by riekol Havlíček Borovský – navarila kašu, ktorú teraz za ňu majú jesť ostatné krajiny únie.

Povedal by som, že pred premýšľaním, čo s utečencami, sa treba pýtať, prečo ich vlastne máme. A to vedie k reflexii zlyhania americkej politiky na Strednom východe, pretože bez intervencie v Iraku by nás Islamský štát nestrašil. Ten sa narodil v roku 2006 z irackej odnože Al-Kajdá, ktorá sa v Iraku objavila až po americkej intervencii.

A kto tú intervenciu podporoval? Azda Nemecko? Nejde len o slovnú podporu prezidentom Havlom, nechýbalo veľa, aby do Iraku spolu s Poliakmi vpochodovala i česká armáda. Čo sa týka Ruska: Merkelová sa na summite NATO v Bukurešti v roku 2008 postavila proti prísľubu členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO. Prezident Bush ju nechal „spracovať“ Poľskom, pobaltskými štátmi a Rumunskom, takže sa namiesto neutrálnej formulácie navrhnutej Merkelovou do uznesenia dostalo holé konštatovanie: „Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO.“

A čo Rusko?

Rusko si to vyložilo ako nepriateľský akt. Gruzínskeho prezidenta Saakašviliho prísľub povzbudil k zásahu v Južnom Osetsku a došlo k vojne. Ide o kľúčový moment moderných dejín: v tejto chvíli Západ stratil Rusko ako partnera. Veľmi sa tým však skomplikoval globálny bezpečnostný rámec, vrátane bezpečnosti únie. V úniovom záujme predsa nie je súťaž o globálnu dominanciu – pre ňu má byť Rusko predovšetkým partnerom.

Dostali sme sa do neľahkej situácie, za ktorú nesie Nemecko menší diel zodpovednosti. Džihádisti bojujúci pod čiernou vlajkou pomsty majú podľa novinárov stýkajúcich sa vo Francúzsku s ich kruhmi pripravené ďalšie atentáty. Uskutočnili by ich, i keby migranti neputovali Európou. Ak silvestrovská noc v Kolíne nad Rýnom viedla k takej premene verejnej mienky, čo sa potom stane po ďalších útokoch? Džihádisti vo svojej stratégii chcú rozpútať vojnu na čo najviac frontoch. Najlepšie to zodpovedá ich apokalyptickej vízii blížiaceho sa posledného súdu.

Ak im Francúzsko bude ich priania plniť a zaťahovať Nemecko i Taliansko ďalej do blízkovýchodného marazmu, aby francúzsky prezident predviedol rozhodnosť, bude mať i EÚ priamy podiel na pokračujúcej katastrofe.

Charles Freeman, bývalý americký veľvyslanec v Saudskej Arábii, radí, aby sa Západ nenechal vtiahnuť do súperenia tamojších regionálnych mocností a bojoval ako „proxy“ v ich vojnách. Upozorňuje tiež, že to, ako dlho bude trvať migračná vlna, má teraz v rukách Vladimir Putin. Povedal by som, že ho to bude páliť. Len čo verejná mienka na Západe pochopí boje ako cielené prehlbovanie utečeneckej krízy a snahu o rozloženie EÚ, žiadny európsky politik si kompromis s Ruskom nebude môcť dovoliť.

Málo bude záležať na tom, že odstránenie prezidenta Asada, ktoré Západ chybne presadzoval, by len rozšírilo Islamský štát a stálo iné ľudské životy.

Keď sa Západ rozhodol, že pod vlajkou šírenia „západných hodnôt“ a práva na sebaurčenie bude ignorovať ruské obavy z rozširovania aliancie, došlo k tomu, čo predvídali stúpenci realistickej školy medzinárodných vzťahov: Rusko sa rozhodlo nepripustiť rozšírenie NATO o Gruzínsko a Ukrajinu i za cenu ozbrojeného konfliktu. Ak prezident Putin počítal s tým, že po jeho zapojení sa do boja proti ISIS ustúpi otázka Krymu do pozadia, najskôr sa mýlil. Na mníchovskej bezpečnostnej konferencii dal minister zahraničia USA Kerry jednoznačne najavo, že bez stiahnutia sa z Krymu neprichádza nastolenie normálnych vzťahov s Ruskom do úvahy. To je však pre Rusko úplne neprijateľné.

Poľsko a štáty Pobaltia v Mníchove presadzovali budovanie základní NATO na východe, teda popretie všetkých garancií, ktoré Gorbačov od Západu dostal. Čo to znamená? Stupňovanie konfrontácie. Turecko a Saudská Arábia sa cítia tak ohrozené posledným vývojom v Sýrii, najmä rastom iránskeho vplyvu, v prípade Turecka i kurdskou otázkou, že uvažujú o zapojení sa do bojov v Sýrii s vlastnými silami bez ohľadu na USA, ktorých nový postoj k Iránu vnímajú, diplomaticky povedané, so značnou neľúbosťou.

Triezvo o perspektíve

Jedno je isté – Európa pokračovanie migračnej vlny v tomto rozsahu zvládnuť nemôže. Šanca na úspešnú integráciu klesá úmerne tomu, ako nebude možné migrantov rozptýliť do majoritnej spoločnosti. Švédsko začína riešiť návrat tých, ktorí právo na azyl nezískajú. Nemecko pritvrdzuje azylové podmienky. Naliehavo sa nastoľuje otázka, či je možné dodržiavať azylové právo v dnešnom globálnom svete, ktorý komunikácie úplne premenili, bez toho, aby to ohrozilo národné demokratické inštitúcie a celú úniu.

Na záver však dodajme, že by veľmi prospelo, keby si ľudia, ktorí považujú utečencov za výletníkov dychtiacich cicať sociálne dávky, našli na internete, ako vyzerali Irak a Sýria predtým, než sme tam začali vyvážať demokraciu. A pri tej príležitosti sa pozreli, koľko ľudí žije v utečeneckých táboroch a v akých podmienkach. Nemôžeme všetkých prijať, ale mali by sme sa podieľať na pomoci. Kríza bude trvať dlho. Predstava, že sa V4 môže stať oázou pokoja v migráciou zasiahnutej Európe, je nebezpečnou ilúziou, ktorá môže viesť k jej izolácii.

Písané pre Pravdu a Právo