Prípad Novomeský

08.09.2016 17:00
Laco Novomeský
Laco Novomeskýv roku 1964, keď vyšla jeho zbierka Stamodtiaľ a iné. Autor:

Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami - 4. septembra 1976 - sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov.

Keďže o Novomeskom a jeho tvorbe sa napísali kilometre textov, dovolím si začať trochu osobne. Počas nežnej revolúcie som mal jedenásť rokov, a tak patrím k časti tej generácie, ktorá sledovanie Večerníčkov predčasne a zo dňa na deň zamenila za pozeranie správ, čítanie novín a historickej publicistiky.

Ako deti sme sa mohli spoločne s dospelými v priamom prenose dívať na rôzne – presnejšie aj menej presné, uvážlivejšie aj unáhlené – diagnostikovania schizofrénie desaťročí, verejných tajomstiev, zamlčovaných či prekrúcaných právd a poloprávd. Za pár dní sa pred našimi očami demontovali ideologické transparenty a propagandistické heslá, Leninova ulica v Košiciach bola premenovaná na svoj pôvodný názov Hlavná, sochy „večného“ Lenina a Gottwalda skončili v depozite. Ulica, v ktorej som v čase nenásilných zmien chodil do základnej školy, tzv. „februárky“, sa premenovala z Februárového víťazstva na krajší a poeticky znejúcejší Park Angelinum. Neďaleko nej sa nachádzalo Námestie Laca Novomeského, ktoré sa tak volá dodnes.

V detskej naivite som sa rok po tzv. nežnej revolúcii pýtal sám seba, ako to, že dejinná zmena nezotrela z názvov ulíc aj Novomeského meno, „veď to bol komunista“. (K detskému veku, prirodzene, patria infantilnosť a nevedomosť.)

Na košickom magistráte sa počas posledného štvrťstoročia vo vedení vystriedalo viacero politických farieb a odtieňov, schopnejší aj menej schopní komunálni politici, no námestie s Novomeského bustou je na sídlisku neďaleko Starého mesta dodnes. Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami, sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov (napr. Drug, Hamada, Zambor, Matejov, Barborík, Bokníková, Hermida, Gavura).

Chlapec z veľkého mesta

Hoci Novomeský nepatrí medzi dvojrozmerné postavy slovenských dejín, napriek svojim vnútorným rozporom a protirečeniam sa jeho menu, na rozdiel od napríklad takého Válka či Mináča, vyhol prívlastok „kontroverzný“. Koherentnosť jeho postojov sa tiahne celým jeho tvorivým životom, čo, samozrejme, neznamená, že jeho názory a pohľady na život neprešli istým vývojom, rovnako ako jeho tvorba. Kultivovaná Novomeského osobnosť si v každom režime získavala sympatie aj u názorových a ideologických oponentov a istý osobný jemnocit, až krehkosť a zraniteľnosť, našli metaforickú definíciu z pera Milana Rúfusa, ktorý ho nazval „človekom v koži tenkej ako prieklepový papier“. Ladislav Novomeský (1904 – 1976) patril ku generácii novej slovenskej inteligencie, ktorej drvivá väčšina vyštartovala do pomerov po prvej svetovej vojne z vidieckych, nanajvýš malomestských pomerov. Najmä v prostredí luteránskeho vidieka to nemuselo znamenať, že prichádzali z úplnej intelektuálnej izolácie, no aj do mestečiek, aj takých kultúrnych centier, akým mohol byť napríklad Turčiansky Sv.¤Martin, istým spôsobom presakoval vidiecky život.

Novomeský sa od svojich rovesníkov odlišoval práve tým, že pochádzal z „veľkého mesta“, narodil sa a detstvo prežil v Budapešti, v rodine slovenského krajčíra. V Budapešti ešte stihol zažiť ani polrok trvajúcu revolučnú Maďarskú republiku rád, no to sa už jeho rodina presťahovala do otcovho rodiska, do Senice, a mladý Laco vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Po maturite začal pracovať ako učiteľ v Bratislave a popri tom sa externe zapísal na filozofickú fakultu. Novinárstvo a politická činnosť ho však strhli natoľko, že učiteľovanie a štúdiá zanechal a s plnou vervou sa oddal práci pre ľavicové ideály.

Čoskoro vstúpil do KSČ a odišiel pracovať do Ostravy do redakcie Pravdy chudoby. V baníckom meste bol silno konfrontovaný s ťažkými životnými podmienkami proletariátu a subproletariátu a aj s limitmi prvorepublikovej demokracie. Hoci vtedajší politický systém v Československu bol v porovnaní nielen so susednými štátmi, ale na tie časy aj v celosvetovom meradle demokraticky až luxusne nadštandardný, vďaka vtedajšiemu nestabilnému kontextu nepredstavoval vždy to, čo si dnes predstavujeme pod ľudskoprávnymi minimami. Z dobovej tlače sa môžeme dozvedieť, že aj cenzúra, politicky motivované uväznenia či dokonca streľba polície ostrými do demonštrantov patrili k medzivojnovému Československu. A k tomu ekonomické problémy, vysoká nezamestnanosť a veľká časť obyvateľstva, najmä na Slovensku, žijúca v nedôstojných životných podmienkach.

Ak Novomeský ako chlapec nadobudol v Budapešti ľavicové presvedčenie, nečudo, že ho každodenná konfrontácia s problémami mladej Československej republiky v marxistickom pohľade na svet iba utvrdzovala. Pre svoje novinové články a aktivity sa niekoľkokrát ocitol vo väzbe a bol stále v hľadáčiku tajnej polície.

Bytostný básnik

Novinárske a politické aktivity Novomeského neodklonili od literárnej tvorby a slabosti pre umenie. Kým v jeho politickej publicistike, najmä z počiatočného obdobia, nemusí byť jasné, nakoľko hovoril za seba a nakoľko za stranícku disciplínu, v poézii ústupky politike nerobil. Už časopisecké publikovanie básní malo istú dávku suverenity, v ktorej nebolo začiatočnícke zajakávanie (to si Novomeský odskákal ešte ako stredoškolák), a tak jeho literárny debut, básnická zbierka Nedeľa (1927), priniesol zaujímavú a atraktívnu poéziu, ktorá zaujala čitateľov a u kritiky nestratila záujem dodnes.

Kultivovaná Novomeského osobnosť si v každom režime získavala sympatie aj u názorových a ideologických oponentov a istý osobný jemnocit, až krehkosť a zraniteľnosť, našli metaforickú definíciu z pera Milana Rúfusa, ktorý ho nazval „človekom v koži tenkej ako prieklepový papier“.

V čom spočívala sila Novomeského poézie? Možno v kongeniálnom spojení obsahu a formy, ktoré citlivo zaznamenávali ako seizmograf civilizačné otrasy a zemetrasenia tak spoločenstiev, ako aj jednotlivcov, cez nenásilne absorbovanú avantgardnú poetiku vyjadrovali úzkosť a odcudzenosť modernej každodennosti, drobné eufórie aj nenápadné tragédie. Novomeský bol od počiatku básnikom mesta a mestského človeka – veď aj prvá báseň v zbierke sa začína zabudnutým dáždnikom v kaviarni Union. Ku koloritu mestského života patril nočný život, ulice, prostitútky, anonymné slúžky, priateľ umierajúci na tuberkulózu. Aj alkohol a erotika – Novomeský sa neštylizoval do pózy vzorného súdruha, ale k jeho poetike patrí aj sebairónia, zmysel pre bohémstvo a recesiu.

Sociálne verše v jeho podaní sú vážne, no chýba im agitačné rýmovanie či primitívne angažované politické delobuchy. Hoci bol Novomeský výrazne intelektuálne založený a aj srdcom „myslel“, nechýbajú sugestívne obrazy, ktoré evokujú viaczmyslové zážitky. Poetologické rozbory určili vplyv na Novomeského poéziu z českého poetizmu, neosymbolizmu a európskych avantgárd, nechýbal ani vplyv Majakovského či Jesenina, no sila jeho poézie stála predovšetkým na tom, že bol sám sebou. Umenie chápal ako zvrchované a nedal si ho kriviť politickou alebo ideologickou inštrumentali­záciou.

Kaviarenský komunista

Novomeskému prischol v pražskom prostredí imidž kaviarenského komunistu. Na prvorepublikových karikatúrach v Smrekovom magazíne Elán mu nechýba povestná cigaretka. Nešlo o pózy rozmaznaného salónneho ľavičiara, ani o smrekovské bonvivánstvo – kaviareň znamenala pre Novomeského pracovňu a zároveň miesto na medziľudské kontakty. A kaviareň bola pre Novomeského aj symbolom mesta, jeho prirodzeným priestorom, v ktorom sa pohyboval oveľa ľahšie a s väčšou istotou ako v prírode či rustikálnom prostredí.

Nasledujúca Novomeského básnická kniha Romboid (1932) vyšla počas autorovho niekoľkoročného pražského pobytu, no vznikala ešte v Ostrave. Ešte viac sa v nej zvýraznili avantgardné črty autorovej poézie, čo naznačoval už samotný „geometrický“ názov. Experimentuje s formami, hrá sa so slovami a s originálnymi obrazmi, no napriek tomu neopúšťa meditatívne a reflexívne tóny a neuniká od reality. Zbierka však bola odmietaná časťou nechápavej kritiky, nielen ľavicovej, ktorá ho obviňovala z formalizmu a napodobňovania cudzokrajných štýlov. Aj v týchto veršoch pomedzi básnikovu hravosť prenikalo humanistické presvedčenie a nefalšované sociálne cítenie, hoci vo výrazne menšej miere ako v jeho debute.

Novomeský si dával záležať aj na vizuálnej podobe svojich zbierok a dával si ich ilustrovať progresívnymi osobnosťami výtvarnej scény. Debut mu ilustroval Mikuláš Galanda, Romboid legendárna surrealistická maliarka Toyen (Marie Čermínová) a obálku kritikou a čitateľmi vrelo prijatých Otvorených okien (1935) navrhol Karel Teige. O desaťročia neskôr jeho spoločná kniha s fotografom Martinom Martinčekom Nezbadaný svet (1964) získava striebornú medailu na Bienále v brazílskom São Paule.

Za otvorenými oknami sa však v polovici tridsiatych rokov dali tušiť sťahujúce sa mračná celosvetového konfliktu. Krvavým prelúdiom k vojnovej dráme bolo prepuknutie občianskej vojny v Španielsku. Novinár Novomeský opustil pražskú kaviareň a šiel najprv do Valencie, potom do Barcelony a Madridu, aby v osemdielnej reportáži referoval o bratovražednej tragédii v republikánskych zákopoch a bombardovaných mestách. Zaradil sa tak medzi svetovú špičku reportérov na španielskom fronte, ako boli napríklad Ernest Hemingway, Egon Erwin Kisch, Antoine de Saint-Exupéry, Iľja Erenburg či Robert Capa a Gerda Taro. Zdržanlivý postoj demokratických krajín k legitímnej španielskej vláde a výdatná pomoc fašistického Nemecka a Talianska nacionalistickým povstalcom nedávali priveľa dôvodov na optimizmus.

Po rozdelení Československa a prepuknutí svetovej vojny sa Novomeský presťahoval do Bratislavy. Nakrátko bol dvakrát zatknutý a väznený, no po celý čas pracoval v ilegálnom odboji ako člen vedenia Slovenskej národnej rady. Po vypuknutí SNP rokoval v Londýne a v Moskve, medziiným aj o predstavách rovnoprávneho usporiadania slovensko-českých vzťahov. Po oslobodení Československa zastával významné funkcie a aj v nich sa zasadzoval, na rozdiel od časti svojich spolustraníkov, o umiernené postoje.

Koniec ilúzií, no nie ideálov

Iróniou dejín je, že najtvrdšie a najdlhšie väznenie si básnik, novinár a politik Novomeský odskákal v nových pomeroch, ktoré mali zabezpečiť sociálnu rovnosť a odstránenie nespravodlivosti. Tri roky po februárovom komunistickom prevrate sa stal obeťou mocenských manipulácií a ocitol sa na čiernom zozname „buržoáznych nacionalistov“, aby bol v Prahe (1954) po troch rokoch vyšetrovacej väzby odsúdený na desať rokov odňatia slobody. Brutálnym psychickým a fyzickým týraním ho donútili svedčiť na zinscenovanom procese proti Slánskemu a spol., čo pre viacerých, medzi inými aj jeho dobrého priateľa Clementisa, znamenalo popravu obesením.

Kým bol Novomeský vo vyšetrovacej väzbe, nejeden z tých, ktorí ho dobre poznali, písal nenávistné články, v ktorých žiadal aj jeho smrť ako zradcu a ideologického heretika. (A medzi nimi aj takí, čo je ďalšou z irónií dejín, ktorí pre zmenu po auguste 1968 skončili na viac ako dvadsať rokov v úlohách zmúdrených disidentov.) Po podmienečnom prepustení z väzenia psychicky a fyzicky zlomený básnik musel ešte niekoľko rokov čakať na plnú občiansku rehabilitáciu.

Meno Novomeský bolo v tom čase známe v celej Európe, objavovalo sa na stránkach novín a vzbudzovalo sympatie európskych ľavičiarov vytriezvených zo stalinistických ilúzií. Keď v roku 1965 americký básnik a burič Allen Ginsberg príde do Československa, chce sa stretnúť s „českým Pablom Nerudom“ a slovenského básnika naozaj v jeho bratislavskom byte navštívi. Podľa svedectva Novomeského dcéry šlo vďaka jazykovej, generačnej a kultúrnej priepasti o rozpačité až bizarné stretnutie. V tom čase mal niekdajší avantgardista Novomeský predsa len bližšie napríklad k staršiemu Pasternakovi, ktorého poéziu aj prekladal.

Nádeje na reformný „socializmus s ľudskou tvárou“ zastavil úder v podobe vojenskej invázie vojsk Varšavskej zmluvy pod taktovkou Sovietskeho zväzu. Následným paradoxom slovenských dejín a Novomeského života je, že jedným zo symbolov tzv. normalizácie sa stal Novomeského priateľ a nielen stranícky, ale aj nezlomnejší a odolnejší väzenský kolega z čias gottwaldovského stalinizmu Gustáv Husák.

Nová situácia spolu s niekdajšou väzenskou anabázou u Novomeského spôsobila už koncom šesťdesiatych rokov zhoršenie ťažkých zdravotných problémov, a tak v júli 1970 mozgová mŕtvica „zariadila“ jeho úplné vyradenie zo spoločenského života. Novomeský sa tak nestal „normalizačným politikom“, ako môžeme občas počuť od niektorých iniciatívnych, ale nesčítaných publicistov a ignorantských politikov, a to dokonca ako dôvod na viacnásobné prihlúple hanobenie už vyššie spomínanej Novomeského busty na košickom sídlisku istým známym psychotickým „performerom“. Keď sa spojí nevedomosť s nenávisťou u dospelých ľudí, je na ňu niekedy odpovedať ťažšie ako na naivné detské otázky.

Peter Bilý (1978)

Slovenský prozaik, básnik, prekladateľ a publicista. Takmer dvadsať rokov žil v zahraničí (Taliansko, Malta, Španielsko). Dlhý čas pôsobil v Madride, v súčasnej dobe žije v Bratislave. Naposledy publikoval román Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť (2012).

Peter Bilý

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#socializmus #literatúra #Laco Novomeský #básnik #spisovateľ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

29,99
Kytica Zimona 13

Kytica Zimona 13

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk