Rímske manželstvo skromnej Charlotty

Summit v Ríme je politicky dôležitý. V čase brexitu, nevyriešených kríz a rastu popularity nacionalistov a extrémistov má byť príležitosťou ukázať, že zvyšok EÚ stále viac spája, než rozdeľuje.

27.03.2017 12:00
debata (4)

O sobotňajšom summite v Ríme možno prakticky zopakovať, čo sme v septembri hovorili o stretnutí lídrov v Bratislave. Je niečím medzi divadlom a kolektívnou terapiou. Niežeby európski lídri skupinovú terapiu nepotrebovali. Za posledných pár rokov na seba porozprávali veci, po ktorých sa ťažko sadá za jeden stôl. Nehovoriac o hľadaní spoločných riešení.

Hlavným cieľom je ukázať, že sa „stále vieme na niečom spoločnom dohodnúť“. Záverečná deklarácia je ukážkou diplomatického manévrovania politickým mínovým poľom: vyhnúť sa citlivým výrazom a témam, zdôrazniť úspechy, no neznieť nedôveryhodne, poukázať na problémy, no nevyzerať porazenecky.

Jedna krajina sa s nami ostatnými rozvádza, a tí, čo ostávajú, vnímajú naše šesťdesiatročné (pravda, pre väčšinu omnoho kratšie) európske manželstvo ako… no v lepšom prípade ako Charlotte svoj zväzok s pánom Collinsom v Austinovej románe Pýcha a predsudok.

„Pán Collins, pravda, nebol citlivý ani sympatický. Jeho spoločnosť bola nudnou a jeho puto k nej muselo byť vymyslené. Napriek tomu bude jej manželom. Bez toho, aby zmýšľala príliš pozitívne o mužoch či manželskom stave, svadba bola vždy jej cieľom. Bola jedinou zábezpekou pre vzdelanú, málo majetnú mladú ženu, a nech bolo akokoľvek neisté, že jej prinesie šťastie, musí byť jej najpríjemnejšou ochranou pred núdzou. Túto ochranu teraz dostala. A vo veku dvadsaťsedem rokov, bez toho, aby bola kedykoľvek krásnou, cítila, že ju to robí šťastnou.“

V lepšom prípade odídu predstavitelia zostávajúcej dvadsaťsedmičky z Ríma s presvedčením, že EÚ je ich pohodlným, buržoáznym manželstvom z rozumu, v ktorom, ak sa všetci budeme trochu snažiť, môže byť chýbajúci cit nahradený slušnosťou a úctou. A možno trochou vďačnosti.

Dosť? Málo? Dúfali otcovia zakladatelia v niečo viac?

Útecha porazených

Nostalgia je útechou porazených. Lenže šesťdesiate výročie by mohlo ospravedlniť trochu spomínania. Pred šiestimi desaťročiami podpísali v Ríme zástupcovia šiestich európskych krajín zmluvu, ktorá síce hovorila o obchode, tovaroch či spoločných hospodárskych politikách, no nebola len zmluvou o hospodárskej spolupráci. Za postupným vytváraním colnej únie a voľného trhu, spoločnou poľnohospodárskou a dopravnou politikou a spoločným fondom na financovanie sociálnych cieľov bola ambícia spojiť krajiny európskeho kontinentu takou sieťou ekonomických, politických a inštitucionálnych vzťahov, aby už medzi sebou nikdy neviedli neľútostné vojny.

Dvanásť rokov po konci krvavej druhej svetovej vojny sedeli za jedným stolom bývalí nepriatelia. Desať rokov po tom, čo Európu rozdelila železná opona.

Nostalgia sa natíska o to viac, ak vtedajšie idealistické presvedčenie (alebo našu súčasnú predstavu o ňom) porovnávame s realitou. Európa sa potáca z jednej krízy do druhej. Namiesto ich systematického riešenia len improvizujeme, v hraniciach „politicky možného“, vytyčovaných stále viac sebeckými národnými vládami.

V lepšom prípade dospejeme k ad hoc riešeniam hasiacim aspoň najakútnejšie požiare. A tých má únia vo svojej šesťdesiatke neúrekom – jedna z veľkých (hoc nikdy nie nadšene európskych) krajín odchádza, menová únia je nestabilná, Schengen vyzerá neudržateľný, na hraniciach EÚ horia krízy, ktoré nie sme schopní riešiť, vnútri hraníc silnie hlas nacionalistov a extrémistov, fungovanie jednotného trhu neprispieva k súdržnosti, ale ju oslabuje… Chorobopis je každým rokom dlhší.

Sila improvizácie

Pozrime sa na to trochu širšie. Povojnová európska integrácia, ktorú definitívne odštartoval podpis Rímskej zmluvy, bola tiež tak trochu improvizáciou. Bola pokusom naplniť veľký ideál prostriedkami, ktoré boli v danej chvíli k dispozícii. Grandiózne schémy kontinentálnej jednoty sa nezrodili v masakrách prvej a druhej svetovej vojny.

Európanov dlho vzrušuje myšlienka, že existuje niečo, čo tento výbežok eurázijskej pevninskej masy predurčuje na politickú jednotu. Projekty politickej integrácie kontinentu – od Ríma a jeho franských pohrobkov cez Jiřího z Poděbrad, Williama Penna, Immanuela Kanta, Saint-Simona, Richarda Coudenhove-Kalergiho až po povojnových otcov zakladateľov – často vychádzali z predpokladu, že sa európska jednota môže, či má, oprieť aj o niečo viac než silu zbraní či labilné dohody mocných. Môže čerpať z ideí či hodnôt, ktoré nás spájajú.

Žiaden z pokusov o jednotu „zhora“ sa však neuskutočnil. Niektoré ostali na papieri, iné sa utopili v krvi ďalšieho kola bratovražedných vojen. Ani po druhej svetovej vojne nebola „európska federácia“ možná. Tak sa improvizovalo. Namiesto celého kontinentu šesť krajín. Namiesto plnokrvných federálnych inštitúcií administratívna komisia, dohliadajúca na skromné spoločné politiky. To ostatné prišlo neskôr.

Iba prázdny papier

Schopnosť improvizovať ilustruje aj príbeh, ktorý sa traduje o podpise Rímskej zmluvy. Jej znenie bolo dohodnuté v belgickom Val Duchesse. Belgická vláda naložila materiál potrebný na jej podpísanie – papiere, písacie a kopírovacie stroje… – do vlaku a spolu s úradníkmi ho poslala do Ríma.

Prvý problém nastal na švajčiarskej hranici: švajčiarske pravidlá nedovoľovali prepravu osôb a tovarov v tej istej vlakovej súprave. Vagón s materiálom teda cestoval ďalej samostatne. Na talianskej hranici zas chýbali potrebné dovozné povolenia. Kým sa všetko vysvetlilo, vagón sa niekam stratil. Po čase ho našli (a opäť stratili a našli neskôr v Miláne) – no do Ríma docestoval sprievod so značným meškaním.

Keď prístroje nakoniec previezli do rímskeho paláca, kde sa mala zmluva podpisovať, objavil sa ďalší problém. Vtedajšie kopírovacie stroje pri práci znečisťovali okolie atramentom. Mohli teda poškodiť fresky, ktoré sa nachádzali v plánovanej miestnosti. Zariadenia na tlač zmluvy teda presťahovali do pivníc. Aby všetko stihli pripraviť, najali talianskych študentov. Tí vyhlásili o dva dni štrajk, nahradiť ich teda museli sekretárky, ktoré pricestovali z Luxemburska. Ďalšie zdržanie…

Keď už bolo všetko pripravené na tlač, zistilo sa, že navlhol pripravený papier. Na noc ho preto rozložili po zemi, aby preschol. Ráno tam nebol – v miestnostiach totiž predtým boli upratovačky a všetok ten po zemi rozhádzaný „papierový odpad“ vyhodili. Vrátane originálov zmluvy. Pátranie neprinieslo žiaden výsledok, ceremónia sa mala začať.

Tak si organizátori pomohli ďalšou improvizáciou: zástupcovia šiestich európskych krajín v ten deň podpisovali v Ríme len list papiera, ktorý obsahoval len ich mená…

Je jedno, čo z toho je skutočne pravdou. Je to pekný príbeh. Zakladajúci akt dnešnej únie bol reťazcom plánov, katastrof, nedorozumení a geniálnych improvizácií, na konci ktorého sa podpisoval prázdny list papiera. Ten prázdny list papiera zapĺňali (a dnes môžeme našťastie povedať: zapĺňame) ďalších šesť desaťročí. Plánmi, katastrofami, nedorozumeniami a improvizovanými riešeniami.

Nehodní synovia a dcéry

Ako hodnotiť výsledok? Sú minimálne tri spôsoby. Mohli by sme opäť začať menovať dlhý chorobopis súčasnej únie a dospieť k nelichotivému záveru, že sme len nehodnými synmi a dcérami otcov zakladateľov. Rozmaznanými deckami, ktoré zabúdajú (pomôžme si parafrázou slov Jeana-Clauda Junckera), že aj ten najhorší deň našich súčasných hádok a naťahovaní sa o slovíčka je omnoho lepší než krvavé masakry, ktoré zažívali naši dedovia v zákopoch prvej a druhej svetovej vojny.

Nekonečný zoznam európskych problémov by nás tiež mohol priviesť k presvedčeniu, že otcovia zakladatelia boli jednoducho hlupákmi. Naivnými idealistami, ktorých sny dnes narážajú na tvrdú realitu politiky. Človek človeku vlkom. Bližšia košeľa ako kabát. Krv nepustí. Neexistuje európska identita – nemôže ani európska federácia… Vyberte si medzi iks sofistikovanými i úplne hlúpymi vysvetleniami toho, prečo treba kapitulovať pred osudovou nevyhnutnosťou rozdrobenosti nášho nešťastného kontinentu. A, niekedy niet vyhnutia, konfliktov.

No možno – pripustime tú možnosť – žijeme v Európe, v akú otcovia zakladatelia ani nedúfali. Napriek všetkým slovným prestrelkám, Kaczynským, Le Penovým a Kotlebom tento kontinent nepozná sedem desaťročí veľkú vojnu. Isto, diali a dejú sa hrozné veci: v bývalej Juhoslávii, na východe Ukrajiny, na Kaukaze, v Moldavsku… Na okraji Európy stále umierajú ľudia, a to je hrozné. No medzi veľkými krajinami v centre kontinentu je historicky bezprecedentne dlhý pokoj. Berlín sa háda s Parížom o výšku rozpočtového deficitu. Nie o Alsasko.

Železná opona padla a v „zjednotenej Európe“ sú aj bývalé sovietske satelity. Nie sú vždy najľahšími partnermi. A rastú nové ploty, aj keď (zatiaľ) o niečo viac na východ. Napriek tomu však prebehlo opätovné spojenie „západu“ s „východom“ (alebo so „stredom“, závisí od perspektívy) spôsobom, ktorý si v päťdesiatych rokoch minulého storočia asi nik nepredstavoval. A nakoniec, hoci „byť Európanom“ nie je práve populárne, náš život je stále „európsky“ – materiálne, sociálne, kultúrne, dokonca aj politicky…

Generácia krízy

Je teda všetko v poriadku? Prechádzame len ďalším dočasným obdobím euro-váhania? Ostýchavého odmietania – tak trochu zo slušnosti, tak trochu zo zvyku – pred prijatím jedinej možnej budúcnosti európskej jednoty? Koniec koncov takých období bolo v povojnovej histórii Európy viac. Vždy nasledovala nová vlna integrácie: jednotný trh, Maastricht, Lisabonská zmluva…

Samozrejme, že žiadna vopred daná budúcnosť neexistuje. Zväzky môžu byť pretrhané, sľuby porušené. Východná a juhovýchodná periféria Európy dávajú dosť varovných príkladov.

Navyše teraz je to fakt iné. Prvým, v zásade triviálnym, dôvodom je čas. Vyrastá generácia, ktorá Európsku úniu nepozná inak ako v kríze. Hoci je jej život „európsky“ – od jednotného trhu cez Erazmus po letné brigády a prácu v zahraničí, bez ponižujúceho čakania na víza – je táto generácia ochotná voliť nacionalistov a xenofóbov. Často sú ochotní viac ako ich rodičia.

Prvotná motivácia ich politických preferencií (hoci lepšie by bolo možno hovoriť „konania“) nemusí súvisieť s európskou integráciou či jej súčasným inštitucionálnym ukotvením. Štvať ich môže nezamestnanosť, biedne perspektívy, korupcia politického mainstreamu, môže ísť o úplne subjektívny protest voči „systému“… Vôbec nemusia byť fašistami, nacionalistami či xenofóbmi. Dôležité je, že sú ochotní prijať za politických nositeľov svojho hnevu (mnohokrát oprávneného) fašistov, nacionalistov či xenofóbov. Že za alternatívu voči statusu quo (nespravodlivému, skorumpovanému, oligarchickému) považujú politiku ostro rozdeľujúcu medzi „my“ a „oni“.

Tacitus, barón Montesquieu a Dijsselbloem

Delenie na našich a tých druhých je o to jednoduchšie, že sa vo verejnom diskurze Európy opäť zahniezdila národná stereotypizácia. Keď šéf euroskupiny (a holandský sociálny demokrat) Jeroen Dijsselbloem v rozhovore pre nemecké noviny naznačí, že „južania“ prehajdákali peniaze na „pitie a ženy“, nie je to len výnimočné, neopatrné pošmyknutie jazyka. Je to „nový normál“.

Tento spôsob škatuľkovania nie je, pravda, ničím novým. Národné stereotypy nájdete v Herodotových Dejinách (spôsobom, akým možno v staroveku hovoriť o „národoch“). Tacitus dával v prvom storočí nášho letopočtu primitívne cnosti Germánov do protikladu k morálnemu úpadku Ríma, ktorý vymenil zdravý republikanizmus za dekadenciu dedičného cisárstva.

Jeho na stereotypoch postavené moralizovanie bolo recyklované v Nemecku zmietanom náboženskou reformáciou: úpadkové pápeženstvo verzus morálni, Boží zákon rešpektujúci nasledovníci Luthera. Osvietenec barón Montesquieu odvádzal od národného charakteru povahu politických inštitúcií krajiny. V ďalších podobách slúžili národné stereotypy na vysvetlenie vlastnej kultúrnej či rasovej (čokoľvek to znamená) nadradenosti…

Dnes sa tieto nebezpečné myšlienkové skratky vracajú do verejného diskurzu. Nie náhodou, ale cielene. Nielen na okrajoch politického spektra, ale aj v jeho mainstreame. Nemeriame (zatiaľ) pomer medzi vzdialenosťou očí a dĺžkou nosa, aby sme určili, kto si zaslúži našu pomoc. No vieme, že južania sú leniví, Nemci šetrní, Francúzi nespoľahliví…

Politici, médiá, ľudia používajú tieto zjednodušené kategorizácie. Akoby sme zabudli, že medzi „my“ a „oni“ môže byť, v lepšom prípade, opatrný mier – najmä ak ich delí dosť vysoký plot. Nikdy nie však dôvera a solidarita.

Úbohé skromné Charlotty

Čo nám teda ostáva? Dospievame k presvedčeniu, že šesťdesiatročné manželstvo bude rozvedené pre nezlučiteľnosť pováh? Pretože nedokáže ďalej napĺňať materiálne a emočné potreby a ambície partnerov?

Nie nutne. Dnešná Európska únia má mnoho problémov. Najväčším z nich je, že v súčasnej podobe oslabuje spoločenskú zmluvu, ktorá udržiavala aspoň istú mieru sociálnej spravodlivosti – a tým aj stability – v povojnovej Európe. Lenže Európska únia je koniec koncov len súborom zmlúv (niektoré z nich sú nepísané). A tie sú len papierom – ten môže byť popísaný i prepísaný.

Neexistuje neprekonateľný dôvod, prečo by EÚ nemohla mať sociálnu politiku, ktorá prispeje k väčšej miere rovnosti. Prečo by nemohla mať spoločný verejný dlh. Hospodársku politiku, ktorá umožní konvergenciu jadra a periférie. Fungujúcu spoločnú migračnú politiku, obrannú a zahraničnú politiku… To všetko je vecou dohody.

Pravda, v súčasnej situácii je ťažko veriť, že k tej dohode dokáže dospieť vo formáte 27 krajín. No možno sa o to pokúsi inak. Improvizáciou, v rámci dostupných možností. A môžeme sa pri slove „viacrýchlostná Európa“ stavať na hlavu, koľko chceme.

Musíme veriť, že úbohé, geopoliticky irelevantné Charlotty nášho výbežku eurázijskej pevninskej masy nájdu svoje skromné šťastie v tomto európskom manželstve z rozumu. Aspoň niektoré z nich.

Radovan Geist

V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Radovan Geist

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Rím #summit #Radovan Geist
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy