Neúnavný kritik Antonín Hořejš

03.08.2017 17:00

"Jestli chceme poslucháčov modernej hudby – musíme ich vychovať. Vychovávať: modernou úpravou kaviarne, bytu, plakátu, knihy, osvetlenia, výkladných skríň, vštípením moderného názoru svetového. Moderného človeka vychová jedine moderné prostredie,“ napísal pred deviatimi desaťročiami spoluzakladateľ legendárnej Školy umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave, český estetik, muzikológ a propagátor nového Slovenska Antonín Hořejš. 18. júla 2017 uplynulo 50 rokov od jeho úmrtia.

Meno českého muzikológa Antonína Hořejša, ktorý v rokoch 1919 – 1939 žil a intenzívne pôsobil v Bratislave, sa spája s prvými rokmi profilovania sa hudobnej vedy na Slovensku v 20. a 30. rokoch 20. storočia pod vedením univerzitného profesora Dobroslava Orla. Podieľal sa na výskume hudobnohistorických pamiatok z územia Slovenska. Zároveň patril k profilovým bratislavským hudobným a operným kritikom v medzivojnovom období.

Hořejšove texty sa vyznačovali vyzdvihovaním...
Hořejšove texty sa vyznačovali vyzdvihovaním českej kultúry a povzbudzovaním k nasledovaniu českých vzorov. Autor: Archív Jany Laslavíkovej

Nemenej významnou oblasťou, ktorej sa intenzívne venoval počas pôsobenia na Slovensku, boli umeleckopriemyselné aktivity. Boli to práve kontakty s modernými umelcami z novátorskej bratislavskej Školy umeleckých remesiel (1928 – 1939), ktoré formovali Hořejšov progresívny postoj na rozvoj umenia na Slovensku v medzivojnovom období.

Antonín Jaroslav Hořejš sa narodil 9. apríla 1901 v Prahe. Po štúdiu na pražskom reálnom gymnáziu nastúpil na Československú obchodnú akadémiu. V roku 1919 sa presťahoval do Bratislavy, kde pokračoval na Štátnej československej obchodnej akadémii. Od roku 1921 bol mimoriadnym a po zložení maturity v roku 1923 riadnym poslucháčom novozaloženého Hudobnovedného seminára Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Okrem hudobnoteoretických predmetov absolvoval predmety z dejín umenia a zároveň súkromne študoval kompozíciu u skladateľa a riaditeľa Mestskej hudobnej školy Alexandra Albrechta. Vysokoškolské štúdium Hořejš ukončil v roku 1927, v roku 1929 získal titul PhDr.

Kľudní starší štyridsiatnici

Štúdium pripravilo Antonína Hořejša na prácu v dvoch veľkých oblastiach. Prvou bola hudobná veda s aktivitami v oblasti vedeckej a kriticko-publicistickej práce. Písal veľa a rýchlo, často vyjadroval svoje názory veľmi otvorene a radikálne. Spolu vytvoril viac než 160 operných a viac než 160 hudobných kritík (pôsobil ako kultúrny referent v Slovenskom denníku, 1924 – 1931; v Lidových novinách, 1931 – 1932 a v Robotníckych novinách, 1932 – 1938).

Ďalej napísal desiatky článkov venovaných skladateľským osobnostiam, hudobným interpretom, telesám a rozličným hudobným inštitúciám. Dá sa povedať, že reagoval na všetky hudobné udalosti, ktoré sa organizovali v Bratislave v prospech posilnenia slovenskej kultúry. Zaujímal ho vznik slovenských umeleckých a vzdelávacích inštitúcií, formovanie sa novej generácie slovenských umelcov, preto písal o koncertoch Hudobnej a dramatickej školy pre Slovensko. Sám aktívne pôsobil vo viacerých spolkoch a združeniach ako napríklad Umelecká beseda slovenská, Bratislavský koncertný spolok, Akademické pěvecké sdružení a iné.

Spoločenská situácia v 20. rokoch 20. storočia na Slovensku a ešte výraznejšie v Bratislave sa vyznačovala zakladateľským úsilím vo všetkých smeroch. Hořejš netrpezlivo očakával moderný a otvorený postoj od etablovaných hudobných skladateľov, akými boli Frico Kafenda, Mikuláš Moyzes či Mikuláš Schneider-Trnavský. Cítil potrebu zmeny myslenia, väčšiu progresívnosť a dravosť po propagácii doma i v zahraničí. Bolo preto preňho sklamaním, keď mu Schneider-Trnavský v roku 1927 napísal: „Chcete teda koncert: Kafenda-Figuš-Schneider. Je to od vás krásne, ale myslíte, že to dnes v Bratislave niekoho zaujíma? Nakoľko ja poznám bratislavské obecenstvo, menovite tých ,novopečených horenosov', myslím, že je tam málo ľudí, ktorých by podobná vec úprimne interesovala.“

Tieto slová Hořejš interpretoval ako pohodlnosť, nedostatok odvahy a verejne sa k nim vyjadril v rozsiahlom referáte O slovenskej hudobnej tvorbe, uverejnenom v roku 1928 v Slovenskom denníku: „Prevažnú väčšinu zaujímajú starší páni, veľmi kľudní a veľmi vážni, o ktorých sa kedysi s nadšením mohlo hovoriť: Sú nádejou. Zostali touto nádejou, ale nesplnenou. Sú to páni, vekove stojaci na štyridsiatke; niektorí sú vyše a niektorí niže. Ich zásadou sa zdá, že je kľud, práca, chlieb, dožiť.“

Treba dodať, že Schneider-Trnavský sa na jeho slová neurazil. V priebehu ďalších rokov adresoval Hořejšovi niekoľko priateľských listov a vždy sa tešil na jeho správy. Za skutočne výnimočného skladateľa Hořejš považoval Jána Levoslava Bellu, ktorého poznal osobne. Vždy, keď sa v Bratislave uvádzala Bellova opera Kováč Wieland, napísal Hořejš rozsiahlu a nanajvýš pozitívnu kritiku. V neskorších rokoch sa vracal k Bellovi pri príležitosti výročia narodenia alebo úmrtia, čím chcel podporiť udomácnenie sa jeho tvorby na Slovensku.

Priblížiť sa všetkým

Okrem širšieho hudobného diania sa Antonín Hořejš živo zaujímal o Slovenské národné divadlo (SND). Jeho operné kritiky reflektujú vznik a vývoj profesionálneho divadla na Slovensku v prvých rokoch existencie, čím predstavujú dôležitý zdroj informácií. Dosiaľ sa im nevenovalo toľko pozornosti, akú si zasluhujú. Azda preto, že kvôli vtedajšej politicko-spoločenskej situácii a Hořejšovmu českému pôvodu boli často jednostranne interpretované.

Slovenská grafia: časopis venovaný povzneseniu...
Slovenská grafia: časopis venovaný povzneseniu kníhtlače a propagácii krásnej tlače na Slovensku. Antonín Hořejš bol jedným z editorov tohto pokrokového mesačníka, ktorý vychádzal v Bratislave od roku 1929. Medzi spolupracovníkov a prispievateľov patrili Jan Tschichold, Bedřich Václavek, Josef Rybák Adolf Loos a ďalší. Obálka: Ľudovít Fulla. Autor: Archív Jany Laslavíkovej

Je známe, že Hořejšove texty sa vyznačovali vyzdvihovaním českej kultúry a povzbudzovaním k nasledovaniu českých vzorov. Zároveň však volali po modernom štýle, novosti a funkčnosti v umení, čím získali nadčasovú platnosť a môžu slúžiť ako inšpirácia pre súčasnosť. Prelomové inscenácie opier ako Kriedový kruh (1934) Alexandra Zemlinského , Ruská Lady Macbeth (1935) Dmitrija Šostakoviča, Fidelio (1936) Ludwiga van Beethovena, Dibuk (1937) Lodovica Roccu, Čarovná flauta (1938) Wolfganga A. Mozarta, patria dnes do zlatého veku opery SND a Hořejš bol z každej premiéry nadšený.

Bolo veľkým šťastím, že operná kritika v Bratislave v medzivojnovom období mala vo svojich radoch osobnosť, ktorá pochopila význam moderných inscenácií a dokázala im prisúdiť patričnú dôležitosť. Hořejš totiž považoval modernú réžiu a scénu za neodmysliteľnú súčasť každého operného predstavenia, a to najmä vďaka kontaktom s progresívnymi umelcami, akými boli zakladateľ modernej českej a slovenskej scénografie František Tröster či novátorský režisér Viktor Šulc a ďalší. Spolu s nimi zastával názor, že divadlo sa má svojimi inscenáciami priblížiť všetkým ľuďom bez rozdielu. Preto neustával v boji za nové umenie aj za cenu nepochopenia a kritiky.

Neuspokojil sa s priemernosťou

Dostávame sa k druhej veľkej oblasti Hořejšovho záujmu, ktorou bol umelecký priemysel, estetika a moderná architektúra. Dá sa povedať, že v raných 30. rokoch 20. storočia sa Hořejšovo meno vyskytlo takmer pri všetkých aktivitách, kde išlo o propagáciu a popularizáciu moderného myslenia v architektúre, interiérovom zariadení či reklame. Vydával časopisy a prvé monografie, organizoval výstavy, publikoval a podnecoval k novým úlohám v oblasti umeleckopriemy­selného dizajnu. Zázemie mu poskytovala Obchodná a priemyselná komora v Bratislave, v ktorej pracoval v oblasti umeleckej výroby.

V roku 1928 bol poverený založením prvého Umeleckopriemys­lového múzea, ktoré zastrešovala komora. Súčasťou múzea mala byť knižnica so špecializovanou literatúrou. V roku 1929 bola otvorená Umeleckopriemys­lová čitáreň Obchodnej a priemyselnej komory ako súčasť projektu Umeleckopriemys­lového múzea. K zverejneniu múzejných predmetov, a teda verejnému otvoreniu múzea nakoniec nedošlo, projekt stroskotal na finančnom deficite napriek veľkej iniciatíve Hořejša a ďalších iniciátorov.

Koncom roku 1928 s podporou svojho zamestnávateľa Hořejš inicioval spolu s výtvarným teoretikom a praktikom Josefom Vydrom založenie Školy umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave. Na škole pôsobil najprv ako člen kuratória ŠUR a od roku 1930 do roku 1934 ako pedagóg. Prednášal o súčasnom vkuse, reklame a dejinách umenia. Aj v tejto oblasti presadzoval moderný spôsob myslenia a videnia vecí a neuspokojil sa s priemernosťou. Z radov učiteľov si získal okruh známych, patrili k nim Ľudovít Fulla, Jaroslav Funke, Zdeněk Rossmann a spomínaný František Tröster.

Hořejšove aktivity v rámci umeleckej výroby obsahovali aj redaktorskú a vydavateľskú činnosť. K významným dobovým moderným umeleckým časopisom patrila Slovenská grafia s podtitulom Časopis venovaný povzneseniu kníhtlačiarstva a krásnej tlače na Slovensku (1929 – 1933). Hořejš bol jedným z hlavných autorov článkov, písal o umeleckej výrobe, informoval o kultúrnom dianí a výstavách doma aj vo svete. Vedel, že je potrebné otvoriť sa svetu a moderným cestám, a preto obhajoval práce mladých typografov a výtvarných umelcov, ktorých diela časopis uverejňoval.

V článku O kritike celého života napísal: „Naše časopisy nechcú pochopiť, že pre dnešného človeka okrem kritiky výtvarnej, hudobnej a literárnej, je zapotreby i kritiky iných oborov. Kritiky ulice a verejných miestností, kritiky mesta a verejného poriadku, kritiky kultúrnej činnosti spolkov, kritiky spoločenského života, kritiky výrobcov a výroby, reklamy a vkusu. Teda predovšetkým našeho životného prostredia, z ktorého vyrastá umenie. […] Jestli chceme poslucháčov modernej hudby – musíme ich vychovať. Vychovávať: modernou úpravou kaviarne, bytu, plakátu, knihy, osvetlenia, výkladných skríň, vštípením moderného názoru svetového. Moderného človeka vychová jedine moderné prostredie.“ (Slovenská grafia, 1929, roč. 1, č. 6).

Ďalším moderným umeleckým časopisom bola Nová Bratislava s podtitulom Mesačník nového Slovenska (1931 – 1932). Časopis mal za cieľ propagovať nové hodnoty vznikajúce na Slovensku a prezentovať Slovensko v zahraničí. Otvorenosť sa prejavovala aj v jazykovej mutácii, okrem slovenského a českého jazyka uverejňoval časopis články v nemčine. V rokoch 1934 – 1935 sa Hořejš autorsky podieľal na časopise spoločnosti Sandrik s názvom Domácnosť, ktorý slúžil na propagáciu moderného bývania a bytových potrieb. Časopis postupne menil obsah, z „firemného“ časopisu, propagujúceho výrobky spoločnosti Sandrik, sa zmenil na časopis venovaný „propagaci dobrých čsl. výrobků a cizineckého ruchu“.

Myšlienky propagácie a širokej reklamy umenia realizoval Hořejš od roku 1934 spolu s architektom Zdeňkom Rossmannom vo vlastnej Stredoeurópskej propagačnej kancelárii Redopa. Kancelária zároveň vydávala týždenný informačný bulletin s názvom Program všetkých divadiel, koncertov, prednášok, športových podnikov a pod. v Bratislave, a to v slovenskom, nemeckom a maďarskom jazyku. V 30. rokoch vydal Hořejš niekoľko monografií o modernej architektúre (Alois Balán a Jiří Grossmann – 10 rokov architektonickej práce, 1932, Juraj Tvarožek – Mestská sporiteľňa v Bratislave, 1932, Bytové domy Unitas, 1933).

Nárok na hodnotenie toho najlepšieho

V roku 1939 Antonín Hořejš spolu s väčšinou českej inteligencie, vojakov a úradníkov nútene opúšťa Slovensko a vracia sa do Prahy.

V rokoch 1951 – 1954 sa podieľal na založení Památníku národního písemnictví v Prahe ako jeho prvý riaditeľ. V nasledujúcich rokoch sa angažoval vo Zväze československých skladateľov. Pôsobil najprv ako riaditeľ aparátu, potom ako tajomník hudobno-vedeckej sekcie a v rokoch 1959 – 1961 ako generálny tajomník zväzu. Texty z 50. a 60. rokov, ktoré publikoval najmä v časopisoch Slovenská hudba a Hudební rozhledy, sú poznačené marxisticko-leninskou ideológiou. No Hořejš sa opakovane vracal k bratislavskému obdobiu a pôsobeniu českých moderných umelcov na Slovensku, ku ktorým patril už spomínaný František Tröster a Viktor Šulc. Označoval to za neodmysliteľnú súčasť budovania nového štátu.

Antonín Hořejš zomrel rok pred okupáciou Československa, 17. júla 1967 v Prahe. Každý autor má nárok na to, aby sa hodnotilo jeho najlepšie dielo.

Hořejšove texty z obdobia rokov na Slovensku patria nesporne k tým najlepším v jeho živote.

Čítať a premýšľať nad ich obsahom môže byť podnetné a inšpiratívne pre dnešné umenie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#muzikológ #Antonín Hořejš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

19,99
Antúria červená

Antúria červená

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk