Tento rok uplynulo 60 rokov od vydania knihy juhoslovanského disidenta Milovana Djilasa Nová trieda, v ktorej sa autor kriticky vyjadril k rovnostárskej komunistickej ideológii, kde skutočná rovnosť bola len predstieraná, totiž aj po prevzatí moci komunistami bola spoločnosť aj naďalej triedne a kastovnícky rozdelená. Za fasádou propagandisticky hlásanej rovnosti aj naďalej existovala nomenklatúra komunistických funkcionárov, ktorá mocensky využívala materiálne výhody a privilégiá, podobne ako to svojho času robila aristokracia a buržoázia.
Na tento titul nedávno upozornil v denníku Právo český filozof Václav Bělohradský. No Djilas nebol jediný, kto sa v komunistami ovládaných krajinách odvážil kritizovať privilégiá „novej triedy“. V druhej polovici 50. rokov sa po legendárnom Chruščovovom prejave na XX. zjazde sovietskych komunistov v roku 1956, kde sovietsky vodca odsúdil Stalinove zločiny, odvážili niektorí intelektuáli a spisovatelia kritizovať privilégiá „novej triedy“ aj v socialistickom Československu.
Viacerí to robili príležitostne na rôznych schôdzach a konferenciách, ale boli aj takí, ktorí dali tejto kritike literárnu formu. Najznámejšia a legendárna sa stala najmä Tatarkova satirická próza Démon súhlasu, ktorá vychádzala v roku 1956 na pokračovanie v časopise Kultúrny život. O adresnejšiu a svojím spôsobom aj radikálnejšiu kritiku sa pokúsil aj slovenský spisovateľ Vladimír Mináč, ktorého 95. výročie narodenia sme si pripomenuli pred pár dňami, 10. augusta.
Nová šľachta
Jedna z jeho poviedok s názvom Ako ma na recepcii pokúšal diabol má s Djilasovou kritikou veľa spoločné, aj keď v Mináčovom prípade ide o satirickú prózu. Mináč Djilasove texty priamo nepoznal, no na súvislosť medzi oboma autormi, ktorí vychádzali z rovnakých skúseností s novým režimom, upozornil v jednom zo svojich článkov z prvej polovice 90. rokov: „Rok po februárovom prevrate som do armádneho denníka Obrana ľudu napísal úvodník Nová šľachta, ktorý vzbúril nielen naše domáce vody. Hoci vtedy som nevedel nič o juhoslovanskom disidentovi Djilasovi, ktorý na túto tému a pod tým istým názvom napísal celú knihu, v podstate sme vychádzali z tých istých historických pohnútok, z toho istého morálneho zdesenia: nad našou ideou rovnosti sa začali dvíhať obludné temné postavy, vyhrážavo chystajúce zánik rovnosti, o ktorej sme si mysleli, že je nielen želateľná, ale jedine dôstojná pre ľudstvo.“
Mináč sa k tejto téme potom vrátil v spomenutej satirickej próze Ako ma na recepcii pokúšal diabol, ktorá mala zhodou okolností vyjsť v tom istom roku ako Djilasova kniha. Hlavný hrdina prózy je pozvaný ako náhradník na recepciu, ktorá pripomína atmosféru snobských večierkov buržoáznej smotánky. Náhodne je oslovený neznámym hosťom, ktorého rozprávanie je kritikou falošného rovnostárstva – komunistickí funkcionári svoju spätosť s ľudom len predstierajú, v skutočnosti vytvorili nový druh elity vybudovanej na rodinkárstve, ktoré pripomína rodovú aristokraciu.
Pre komunistickú cenzúru bola Mináčova próza neprijateľná. Cenzor o Mináčovej próze priamo napísal: „V článku Mináč hrubo útočí na vedúcich funkcionárov, ktorých líči ako bezzásadových a dvojtvárnych ľudí, podporujúcich a trpiacich podlízavosť, falš, rodinkárstvo a podobne.“ Zakázaná nebola len uvedená próza, ale aj ďalšie Mináčove poviedky, ktoré mali vyjsť v roku 1957, teda rovnako pred 60 rokmi, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom Z nedávnych čias. Komunistickej cenzúre však najviac prekážala práve inkriminovaná próza, respektíve konkrétna pasáž, ktorá bola citovaná v jednej zo správ v archíve ministerstva vnútra pod označením prísne tajné. V nej Mináč otvorene kritizuje privilégiá straníckej nomenklatúry, kde sa za fasádou hlásanej rovnosti skrývalo rodinkárstvo a život v luxuse:
„Nadobro sa oddelili od ľudu, aj vzduch akoby dýchali celkom iný ako obyčajní ľudia! Majú svoje vily, svoje autá, svojich šoférov, svojich domovníkov: svoje mäsny a textilné obchody, svojich krajčírov a svoje korzetárky, svojich zubných lekárov a svojich holičov. Špičkovosť sa stáva dedičnou: prechádza z pokolenia na pokolenie. Deti špičkových ľudí sú špičkové deti, majú svoje jasle, svoje škôlky, svoje školy. Špičkovosť sa stáva rodovou: bratia, sestry, švagriné, švagrovia, bratranci a sesternice, tetky a strýkovia, všetci sa vznášajú v špičkovom ovzduší. Čo to má byť, pýtam sa vás?! Rodová aristokracia? Ba, bratku, nie som za rovnostárstvo. Ale toto je – čert vie, čo je to!“
Mináčova próza nemohla dokonca vyjsť ešte ani začiatkom 60. rokov, keď sa ju autor pokúšal uverejniť v českom literárnom časopise Plamen. Na kritiku zneužívania moci prostredníctvom materiálnych výhod pre vyvolených súdruhov bola komunistická moc zvlášť citlivá, takáto kritika totiž podkopávala podstatu vládnuceho politického režimu, ktorý o sebe tvrdil, že zlikvidoval súkromné vlastníctvo a nastolil rovnosť. Namiesto toho vytvoril „novú triedu“, ktorá nebola o nič menej panská ako trieda nenávidených kapitalistov. Novej triede sa ľudovo začalo hovoriť papaláši.
Papalášstvo však nezmizlo s pádom totalitného systému v novembri 1989, naopak, tvorilo chrbtovú kosť aj nového režimu, ktorý vytvoril ideálne podmienky pre bývalých vysokých komunistických funkcionárov, aby z pôvodne nadobudnutého „štátneho“ majetku urobili privátny. Eufemisticky sa tomu hovorilo vytvorenie legislatívneho rámca pre ekonomickú transformáciu – papaláši, eštebáci a veksláci s Klausovým a Mečiarovým požehnaním rozobrali do poslednej skrutky všetky „krachujúce“ socialistické podniky, ktoré ani nikdy neboli majetkom pracujúceho ľudu, ako to tvrdievala komunistická propaganda.
Bezzubý odpor
Bezprostredne po novembri 1989 prišlo k zvláštnemu paradoxnému javu, keď sa predstavitelia komunistickej nomenklatúry ocitli na pranieri za to, že žili pansky, využívajúc všetky materiálne výhody, pričom revolúcia mala toto všetko zmeniť a nastoliť skutočnú rovnosť šancí pre všetkých. Prišlo však k presnému opaku, ponovembrová „nová trieda“ sa poučila z chýb minulosti a otvorene vyhlásila sociálnu nerovnosť, majetkové privilégiá, aristokratické elitárstvo a sociálnu diskrimináciu za univerzálny princíp konania v mene neviditeľnej ruky trhu. O žiadnej rovnej šanci pre všetkých nemohlo byť ani reči, opäť sa moci ujala vláda privilegovaných, ktorí sa oddelili od prostej „lúzy“. Čiže to, čo bolo predtým skryté, aby sa nepoškvrnili princípy svätej veci, sa nezakryte vypustilo do arény. Noví trhoví predátori sa už teda nemuseli hanbiť za svoje nenáležité privilégiá, ktoré často získali s podporou rôznych politických klanov a mafií, naopak, stali sa z nich noví podnikateľskí stachanovci, ktorí mali iným slúžiť ako vzor pre „neschopných“.
Maďarský disidentský filozof Gáspár Tamás hovorí, že po novembri '89 prišlo vlastne len k zmene jednej formy súkromného vlastníctva na inú, a hoci predchádzajúci režim sám seba označoval ako socialistický, v skutočnosti šlo o štátny kapitalizmus. Preto dnes vo východnej Európe odpor proti kapitalizmu absentuje, prípadne je bezzubý. Kapitalizmus tu totiž nastolili sami komunisti – socializmus tu znamená kapitalizmus a naopak.
Privatizácia v 90. rokoch len umožnila staronovým vlastníkom „efektívnejšie“ bez administratívnych príťaží bývalého režimu využívať kapitál, ktorý nadobudli ešte ako príslušníci komunistickej nomenklatúry, až kým všetko nepohltila ekonomická globalizácia a s ňou spojené nadnárodné korporácie. Gáspár Tamás to označuje za „kapitalizmus v čistej podobe“.
Náhradné riešenia
K týmto procesom sa v prvej polovici 90. rokov kriticky vyjadroval aj Vladimír Mináč, ktorý v Klausovej ekonomickej reforme videl podobu sociálnej genocídy, zbedačovania, kultúrnej a ekologickej devastácie. Jeho kritika však mala skôr podobu publicistického glosovania, nesnažil sa o nejaké hlbšie analýzy, o ktoré sa pokúšal ešte v 60. rokoch. Navyše sa zriekol aj marxizmu, ktorý podľa neho „nevydržal skúšku časom“.
Deväťdesiate roky sa pre viacerých kritických ľavicových intelektuálov stali obdobím akýchsi „náhradných riešení“ často len preto, aby neboli obvinení z marxizmu, ktorý sa stal synonymom bývalého režimu, z označenia marxista sa stala nadávka.
Náhradné riešenia hľadali v nacionalizme a rôznych konzervatívnych ideológiách, ktoré sa opierali aj o národnú mytológiu. Mináčovi navyše boli tieto témy vždy blízke, aj preto naivne uveril, že už len samotné vytvorenie národnej štátnosti môže vytvoriť hradbu voči devastujúcim atakom ekonomickej globalizácie. Ako sa neskôr ukázalo, nacionalistická rétorika len poslúžila ako figový list pre rabovanie a porciovanie štátneho majetku, ktorý sa verným rozdával za symbolickú korunu. Vladimír Mináč zomrel v októbri roku 1996. Už teda nemohol sledovať, kam dnes tento proces vyústil – všetko špecificky národné sa dnes rozpustilo v amorfnej mase neoliberálneho univerzalizmu.
Viacerí ľavicoví kritickí intelektuáli, ktorí sa s takou ľahkosťou v 90. rokoch zbavovali príťaže marxizmu, sa dnes k nemu opäť vracajú, prípadne sa pokúšajú o niečo podobné ako reformní marxisti v 60. rokoch. Je to akýsi návrat k pôvodným filozofickým východiskám Marxovej filozofie, ktorú ideologicky zneužil ruský boľševizmus a stalinizmus.
Môžeme len špekulovať, či by sa aj Mináč k marxizmu dnes nakoniec tiež vrátil (zhodou okolností má aj vydanie Marxovho Kapitálu tento rok výročie). V jeho satirických prózach, esejach a kritických glosách však môžeme nájsť spoločné témy či už s Milovanom Djilasom, alebo Gáspárom Tamásom, ale aj Václavom Bělohradským alebo Slavojom Žižekom.
Mináč, samozrejme, na rozdiel od spomenutých intelektuálov nikdy disidentom nebol, ani nevytvoril žiadnu ucelenejšiu filozofiu. Kritických intelektuálov, ktorí by sa na Slovensku vyjadrovali k ponovembrovému vývoju – najmä pokiaľ ide o kritiku ekonomického neoliberalizmu a jeho sociálnych a ekologických dôsledkov – však nemáme veľa. Český filozof Václav Bělohradský hovorí, že sa hľadá nový politický systém pre antropocén, podobne apeluje na systémovú zmenu aj pápež František, v opačnom prípade hrozí súčasnej konzumnej civilizácii zánik.
Občan – na poslednom mieste
Práve kritika konzumizmu a celkového vývoja v postkomunistických štátoch po roku 1989 bola jednou z ústredných Mináčových tém. Začiatkom 90. rokov Mináč napísal: „Pri širšom a nepovrchnom pohľade je jasné, že mravná, duchovná a už aj ekonomická bieda postkomunistických štátov je iba súčasťou oveľa mohutnejšej krízy myslenia, krízy indivídua a európskeho liberalizmu. Niet dobrej, pozitívnej myšlienky, ktorá by individuálnu slobodu obránila pred kolektívnym, agresívnym, trhom a útočnými, z veľkých centier riadenými informáciami; aj pri teoretickej slobode myšlienky, indivíduum upadá do pasce svojej konzumnej žiadostivosti: práve táto žiadostivosť je všeobecná, namierená proti individuálnej slobode a iným základom filozofického liberalizmu.“
Dnes už aj mnohí konzervatívni politici a publicisti konštatujú, že vývoj v postkomunistických štátoch sa odkláňa od ideálov demokracie a slobody. Mináč bol však za svoje názory v 90. rokoch vystavený nemilosrdnej kritike, kritizovať Klausa a jeho „reformy“ bolo v tom čase jedným z najväčších ideologických prehreškov.
K symptómom súčasnej doby patrí, že ak chcú médiá počuť kritiku na adresu súčasného politického systému, s obľubou oslovia nejakého normalizačného potentáta alebo samotného architekta privatizácie – príslušníci dvoch nomenklatúr si tak symbolicky podávajú ruky, „novú triedu“ dnes vystriedala finančná oligarchia, ale stále je to o tom istom. Na poslednom mieste je ako zvyčajne občan, ktorý má len odovzdať svoj hlas vo voľbách, tón udávajú elity, prípadne tí, ktorí sa za elitu považujú.
Kritickí intelektuáli sú nezaujímaví a podozriví, sú buď alarmistami, extrémistami a podvratnými živlami, alebo rozprávajú príliš zložito, nepoznajú jednoznačné odpovede a nedá sa na nich zarobiť. Aj pri kritike kapitalizmu sa totiž musí v prvom rade sledovať finančný profit.
Pavel Matejovič (1963)
Literárny vedec, pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií, jeho štúdie a eseje vychádzajú v domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch.
