Treba sa mať na pozore. Pred sebou

Takto pesimisticky si povzdychla Doris Lessing v jednej zo svojich prednášok, ktoré v roku 1985 napísala pod záštitou Canadian Broadcasting Corporation. Bolo to v rámci programu, ktorý vznikol z iniciatívy Vincenta Masseya, bývalého generálneho guvernéra Kanady, a mal umožniť výnimočným osobnostiam predstaviť výsledky svojich štúdií alebo výskumu v oblastiach všeobecného záujmu. Verejný činiteľ so širokým rozhľadom, prvý Kanaďan, ktorý vykonával funkciu generálneho guvernéra, sa pričinil o to, aby sa široká verejnosť oboznámila s myšlienkami známej spisovateľky. Takto si vo svojich prednáškach predstavovala Lessing spravovanie krajiny, aby na jej čele stáli ľudia, ktorí budú dostatočne múdri a veľkorysí, aby prijímali rozhodnutia v prospech celej spoločnosti, nielen v prospech seba a svojich podporovateľov.

Zápal vizionára

Doris Lessing je svetoznáma spisovateľka, držiteľka Nobelovej ceny, autorka vyše päťdesiatich kníh, no k slovenskému čitateľovi sa z jej diela dostala len zbierka spomínaných prednášok. Pod názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť, vyšli teraz vo vydavateľstve Inaque v preklade Ani Ostrihoňovej. Keď si ich prečítate, bude vám jasné, že kyticu kvetov na obálke útlej knižky netreba brať ako symbol ženskej krehkosti. Uvažovanie autorky je, naopak, drsné, kritické, odvážne pomenujúce slabosti ľudského rodu. Aj Švédska akadémia pri udelení Nobelovej ceny ocenila jej „epiku ženskej skúsenosti, ktorá skepticizmom, zápalom a vizionárskou silou podrobuje skúmaniu rozdelený svet“. Slová švédskych akademikov potvrdila svojím skeptickým komentárom, keď sa dozvedela o udelení ceny: „Mám osemdesiatosem rokov a Nobelovu cenu nemôžu dať mŕtvemu. Myslím, že sa mi ju preto rozhodli dať teraz, ešte predtým, ako sa poberiem na druhý svet.“

Nedíva sa na svet cez ružové okuliare, ale keď upozorňuje na ľudské slabosti, robí to so zápalom vizionára, ktorý chce svet zmeniť k lepšiemu. Varuje nás pred nami samými.

Vy, dav

Hneď v prvej prednáške uvádza príklad o modelovej situácii dynamiky nášho spolunažívania. V jednom malom americkom meste miestna univerzita pozvala obyvateľov na psychologický experiment. Ľudia z mesta a z univerzity boli zvyknutí navzájom si vyhovieť, a tak sa v priestoroch univerzity zišlo niekoľko sto ľudí. Nič sa však nedialo, psychológovia neprišli a nič neoznámili. Návštevníci čakali, potom si hľadali v dave známych a priateľov.

Keď sa rozprávali o tom, prečo tam prišli a nič sa nedeje, začali sa hádať. Čoskoro sa rozdelili na dva tábory s rozdielnymi názormi a v každom sa objavili hovorcovia. Už sa nediskutovalo len o tom, že ich sem pozvali a nik si ich nevšíma. Problémy z minulosti a roztržky vyplávali na povrch a nabrali nový dych. Ukázalo sa, že táto príležitosť je celkom užitočná, lebo konečne majú šancu „povedať to na plnú hubu“, ako sa vyjadrila jedna žena. Agresivita sa stupňovala, najprv sa začali buchnátovať mladí muži.

Keď bolo zrejmé, že dôjde k vážnej bitke, prišli psychológovia a pripomenuli, že od začiatku vysvetľovali svoj zámer ako sociálny experiment. „Skúmali sklony ľudskej mysle vnímať realitu vo dvojici pojmov – buď/alebo, čierny/biely, ja/ty, my/vy, dobrý/zlý, sily dobra/sily zla. ,Vy, dav'," pokračovali neohrození výskumníci, "ste tu strávili len pár hodín a už ste sa stihli rozdeliť na dva tábory s vodcami, pričom sa každý z vás považuje za stelesnenie dobra a druhý tábor obviňuje v tom lepšom prípade z pomýlenosti. A takmer ste sa pobili pre neexistujúce rozdiely.“

Chceme počuť to, čo už vieme

Modelová situácia z experimentu, žiaľ, neplatí len pre niekoľko sto ľudí v malom mestečku, ale podobné stereotypy v skupinovom správaní môžeme vidieť aj v politickom dianí, do ktorého sa zapájajú milióny ľudí. Stačí si spomenúť na správanie voličov v britskom referende o zotrvaní v EÚ alebo na to, čo sa dialo v Amerike, keď si volili terajšieho prezidenta. Keď sa hovorcom vábivými heslami podarí vytvoriť atmosféru, ktorej podľahne dostatočne veľký počet ľudí, začnú platiť pravidlá pohybu stáda, kde už jednotlivec nemá šancu ovplyvniť jeho smerovanie. Vyplýva to z nášho spôsobu myslenia, keď dávame prednosť istote zaužívaných presvedčení pred neistotou nového poznania.

Chceme počuť to, čo už vieme, potvrdiť si to, čomu už veríme. Nepočíname si takto iba v hektickej atmosfére volebnej kampane, ale aj mimo nej, v čase každodenného politického života. Nepokúšame sa pozerať na svoj politický postoj s odstupom, posudzovať politické strany a politikov podľa toho, čo ich počínanie prináša spoločnosti, v ktorej žijeme. Pri každodenných starostiach nemáme čas čítať programy jednotlivých strán, podrobovať ich kritickej analýze a zvažovať, či sú pre nás prijateľné, alebo nie. Skôr sa riadime dojmami z momentálneho politického diania a stereotypmi správania, ktoré máme zažité, ale nie reflektované. Strany alebo politici sú nám sympatickí alebo nesympatickí, čo nám hneď znemožní, aby sme sa na nich dívali aspoň trochu objektívne. Potom už neposudzujeme ich činy, neriadime sa rozumom, ale svojimi dojmami a návykmi. O to horšie je, keď si takto počínajú novinári a ľudia, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku.

Politici vždy tvrdia, že im ide o všeobecné blaho a keď sa dostanú do parlamentu, sú zástupcami ľudu, čo im dáva právo hovoriť v jeho mene. Stačí trochu politickej skúsenosti, aby sme vedeli, že politici robia aj veci, s ktorými sa verejnosti nechvália. Preto si spoločnosť vytvorila kontrolné mechanizmy, aby im videla na prsty. Postarajú sa o to ich politickí oponenti, ale dôležití sú aj ľudia mimo politiky, vedci, spisovatelia, novinári. Od tých sa očakáva, že ponúknu verejnosti hlbší a nestrannejší pohľad na smerovanie spoločnosti a na počínanie politikov. Nielen politici, ale aj novinári sa pri svojej práci odvolávajú na verejný záujem, cítia sa byť zástupcami spoločnosti, no potom by si mali uvedomiť, že na nich platia podobné kritéria ako na politikov. Aby boli dôveryhodní, musia svojimi argumentmi presvedčiť aj tých, čo nie sú ich sympatizanti.

Mali sme (a máme) politikov, ktorí tvrdili, že na prvom mieste je u nich záujem spoločnosti, potom ich strany a až na konci ich osobný záujem. Ľudia si však mysleli, že svoje skutočné priority títo politici uplatňovali presne v opačnom poradí. Ak novinári píšu tak, aby na seba upútali pozornosť, aby si získali obdiv a podporu svojich priateľov a politikov, s ktorými sympatizujú, a čo najviac poškodili politikov, ktorí ich záujmom nevyhovujú, potom si počínajú podobne ako politici a skrývanie sa za verejný záujem je len balamutenie čitateľov. Noviny a televízia formujú verejnú mienku a ťažko od ľudí očakávať, že sa budú správať uvážlivo, keď sa im ponúkajú len názory, ktoré ich majú získať pre jednu alebo druhú stranu, no neučia ich kriticky myslieť.

Presvedčenia sú väzenia

František Novosad vo svojej knižke Útržky o Slovensku upozorňuje: „Politické sympatie a antipatie deformujú pohľad, znemožňujú objektivitu. Láska a rovnako aj nenávisť vidia len to, čo „chcú“ vidieť, a tak, ako to „chcú“ vidieť. Tu naozaj platí, že „presvedčenia sú väzenia“. Analytické myslenie musí zostať skeptickým a malo by byť schopné dať svoje politické preferencie do zátvoriek. Analytik by nemal dopustiť, aby jeho politické preferencie ovplyvnili vnímanie politickej skutočnosti. To je však takmer nesplniteľná úloha.“ A Doris Lessing dodáva: „Nie je nebezpečné patriť do nejakej skupiny či skupín, ale je riskantné nechápať spoločenské zákony, ktorými sa riadia skupiny a ktoré riadia nás.“

Na prvý pohľad nežiada veľa, chce iba, aby ľudské záležitosti riadil rozum. Táto požiadavka nie je nijako nová, neprišlo s ňou až osvietenstvo. Sama spomína indickú knižku Kautiljova Arthašástra, starú dobre dve tisícročia, ktorá slúžila ako príručka k rozumnému riadeniu štátu. Uvádzajú sa v nej pravidlá, ktoré sú rovnako jasné a racionálne ako čokoľvek, čo by sme vymysleli dnes. Navyše sa v nej píše, že je poslednou z dlhého radu podobných kníh.

Aj Aristoteles sa vo svojej Politike, čo je tiež knižka stará vyše dve tisícročia, odvoláva na mnohých mysliteľov, ktorí sa teóriou riadenia verejných záležitostí zaoberali pred ním. Autor Politiky je však aj dobrým znalcom ľudskej povahy a vie, že inštinkty a vrodené návyky sú veľmi silnými protivníkmi rozumného uvažovania a pripomína, že „duša a telo sú dve veci a vidíme, že aj duša má dve zložky, nerozumnú a rozumnú, a tieto zložky majú opäť dva stavy, z ktorých jeden je žiadostivosť a druhý myslenie, a keďže telo je svojím vznikom prvšie ako duša, aj nerozumná zložka je prvšia ako rozumná. To sa ukazuje aj z tohto: malé deti hneď od svojho narodenia majú prchkosť, vôľu a žiadostivosť, kým schopnosť usudzovať a myslieť prichádza až s postupujúcim vekom. Preto sa treba starať skôr o telo ako o dušu a až potom o žiadostivosť, a o žiadostivosť, pravda, pre rozum a o telo pre dušu.“

Prešli tisícročia a František Novosad v spomínanej knihe konštatuje: „Politika je primárne sférou vášní. Racionalita, teda analýza, formulovanie a preferovanie dôvodov v nej hrá naozaj len úlohu „nadstavby“. Živlom politika je najprv rozhodovanie a až potom reflexia. Politik je vždy najprv „za“ alebo „proti“, až potom hľadá dôvody. V politike medzi najťažšie veci patrí zachovať mieru, vyjadrovať sa priamo k veci.“

Čomu veriť?

Na prvý pohľad to vyzerá, že politici sa napriek mnohým dobrým radám, ktoré im dávali stovky múdrych a užitočných príručiek, nepoučili a stále robia tie isté chyby. Väčšina z nich ich vôbec nečítala, no zo skúseností svojich predchodcov sa naučili, čo treba urobiť, aby sa dostali k moci, a ako si počínať, aby si ju udržali. Vedeli to aj pred päťsto rokmi a podľa toho sa aj správali, ale keď to Machiavelli dal na papier, vyslúžil si povesť cynického pragmatika. Prezrádzať informácie zo zákulisia sa nepatrí.

V skutočnosti sa politici poučili, formy vládnutia sú čoraz sofistikovanejšie, no ide predovšetkým o ovládanie nálad širokých más, nie o riadenie štátu. V politike zostáva jednoduchou skutočnosťou, že aj dobrý program sa dá uskutočniť len vtedy, keď sa dostanete k moci. Preto sa najprv musíte dostať do vlády, až potom máte príležitosť ukázať, čo viete robiť. Aj u nás sme sa mohli presvedčiť, že nešikovným počínaním sa dá pripraviť o vládu, no to bolo ponaučenie predovšetkým pre politikov.

Žijeme v dobe, keď sa hodnota človeka meria podľa toho, koľko ľudí ho pozná. Nezáleží na tom, vďaka čomu sa stal známy, dôležité je upútať pozornosť čo najširšej verejnosti. Vedia to aj politici a robia všetko možné, aby boli publiku na očiach. My však nesmieme zabúdať, že sme ich nevolili preto, aby nás zabávali svojim hašterením, ale preto, aby hľadali riešenia problémov, ktoré nás trápia ako ich voličov.

Politici si najímajú celé húfy spolupracovníkov, ktorí im radia, ako si získať našu priazeň, ako využiť naše slabosti, nesústredenosť a predsudky. My sa musíme venovať práci a každodenným povinnostiam, na vyhodnotenie informácií, ktoré sa na nás hrnú, nemáme dosť času. Vtedy nie je ľahké rozhodnúť sa, čomu veriť. Dostojevskij sa v 19. storočí obával, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, nebudú veriť už ničomu. Umberto Eco to v ére internetu poopravil, že keď prestanú veriť v Boha, uveria všetkému a Norberto Bobbio nás trochu utešil, že podstatný nie je rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi, ale medzi mysliacimi a nemysliacimi.