Klopanie na dvere Európy

07.09.2017 07:00
migranti
Imigrácia môže vytvárať horšie možnosti pre mzdy a zamestnanie sa niektorých pracujúcich, ale len vtedy, ak sa do ekonomiky nezasahuje a bohatstvo neprerozdeľujeme aj v prospech chudobných. (Ilustračné foto) Autor: ,

Zástupy migrantov prichádzajúcich do Európy po mori, ktoré máme možnosť sledovať v televízii, na nás pôsobia ako zneistenie až ohrozenie. Narúšajú náš zdanlivo harmonický život, prinášajúc nám nepríjemné správy z globalizovaného sveta. Sú stelesnením globalizačných síl ako biely žralok zo Spielbergovho filmu Čeľuste (1975) ohrozujúci dovolenkový raj na pobreží. Pre Fredrica Jamesona, zaoberajúceho sa súčasnou populárnou kultúrou, nás biely žralok z filmu fascinuje preto, lebo v sebe zhmotňuje viaceré hrozby a obavy, ktoré nás sužujú.

Na jednej strane je tu obava, že sa nechcú začleniť do spoločnosti, ale iba využiť „náš“ sociálny systém. Napokon, podľa štatistických údajov dostáva utečenec v Nemecku príspevky vyššie ako obyvateľ odkázaný na sociálne dávky. Odvrátenou stranou mince je, že utečenci, bez kontaktov a znalosti jazyka azylovej krajiny, majú prinajmenšom spočiatku väčší problém nájsť si zamestnanie.

Na druhej strane narážame na obavy, že migranti berú domácemu obyvateľstvu prácu. Podľa Georgea Borjasa, amerického ekonóma dlhodobo sa zaoberajúceho dosahom imigrácie na hospodárstvo, hovorili Hillary Clintonová aj Donald Trump o tomto fenoméne iba „svoju“ časť pravdy: príchod imigrantov môže mať všeobecne dobrý vplyv na krajinu, keďže zvýši celkové bohatstvo obyvateľstva, tvrdila Clintonová; súčasne však platí aj to, že nie každý má prospech z ich vstupu na trh práce – túto tému Trump zveličil a použil na obhájenie svojich politických plánov.

To, na čo Borjas pri opise dosahov prisťahovalectva na hospodárstvo zabudol, sú nástroje fiškálnej politiky, teda možnosti aktívneho zasahovania do ekonomiky, ktoré sa za posledných 30 rokov používali čoraz menej. Medzi nástroje by patrilo napríklad lepšie prerozdelenie celkového bohatstva (prineseného nárastom imigrácie) prostredníctvom vyššieho zdanenia bohatších (ktorí z ich práce profitujú).

Úlohu prezentovať migráciu ako ohrozenie, proti ktorému treba bojovať, plní aj filmová produkcia. Napríklad už spomínaný biely žralok z filmu Čeľuste zhmotňuje náš strach do prírodného fenoménu, pri ktorom sa opomínajú príčiny a súvislosti jeho vzniku. Podsúva nám obavy, že zvíťaziť môže iba jeden, že neexistuje iné, všeobecne prospešné riešenie. Áno, imigrácia môže vytvárať horšie možnosti pre mzdy a zamestnanie sa niektorých pracujúcich, ale len vtedy, ak sa do ekonomiky nezasahuje a bohatstvo neprerozdeľujeme aj v prospech chudobných.

Symptóm umierajúcej Európy

Môžu teda migranti zneužívať náš sociálny systém a popritom nám brať prácu? Tieto protikladné reakcie by sme mali brať ako prejavy nespokojnosti Európanov čeliacich vlastnej neistote. Slováci, Maďari, Briti či Nemci možno majú prácu, prípadne poberajú sociálnu pomoc, zároveň si však uvedomujú vratkosť svojej spoločenskej situácie. Sociálne dávky nepokrývajú životné potreby (a po novom si je u nás aj tie nutné odrobiť), o svoju prácu ako zdroj živobytia môžu kedykoľvek prísť, pričom mzdy nerastú v súlade s cenami.

Európania akoby už prestali chcieť byť Európanmi. Pocit spolupatričnosti členských štátov k jednotnému projektu Európy vyprcháva so vzájomnou solidaritou. Namiesto odpustenia dlhov nechávame vypiť Grékov ich pohár horkosti do dna, nech to znamená hoci aj utopenie sa v čoraz väčších dlhoch a škrtoch v sociálnej oblasti. Krajiny východnej Európy odmietajú prijať časť imigrantov, ktorí dennodenne prichádzajú na brehy krajín južnej Európy. Ani Briti sa už podľa hlasovania o odchode z únie necítia byť v Európe doma. Vo Francúzsku sa do finále prezidentských volieb dostala kandidátka, ktorá Francúzom sľubovala referendum o členstve v EÚ. A referendum o eure, ak nie o celej Európskej únii, ohlasuje v Taliansku strana so šancou vyhrať tamojšie budúcoročné voľby. Sú si európske elity vedomé toho, kam vedú svoje krajiny?

Kontinent sa tak znova ocitá v situácii novely Smrť v Benátkach (1912), ktorou Thomas Mann predznamenal rozpad kozmopolitnej európskej kultúry pred prvou svetovou vojnou. Namiesto varovania dovolenkárov pred šíriacou sa hrozbou rozpadu podceňujú oficiálni predstavitelia prítomné riziko a radšej sa sústreďujú na zisky plynúce zo vzájomného obchodovania (v knihe turizmu), neberúc pritom ohľad na obyvateľstvo. Postava starnúceho spisovateľa Aschenbacha však v diele nezomiera iba kvôli nevedomosti o šíriacej sa nákaze cholery, k tomuto osudu ho púta obraz zašlej mladosti, ktorý vidí v mladom Tadziovi. Podliehajúc jeho príťažlivosti sa Aschenbach vzdáva vlastnej osobnostnej integrity takmer tak, ako európske národy zasnene zahľadené do svojej stratenej minulosti. V nej sa snažia nájsť a spomenúť si na slobodu, ktorú v skutočnosti nikdy nemali.

K náhlemu rozhodnutiu zanechať povolanie spisovateľa, odísť do Benátok a následnej nevôle vrátiť sa z nich, ho privádza nadmerná vyťaženosť a duševná vyčerpanosť. Dnešnými hrdinami deja by boli vyhorení a zadlžení ľudia, bez prostriedkov a ideálov, snažiaci sa vymaniť z údelu ubíjajúcej monotónnosti. Je sa čomu čudovať, ak do systému sociálnej ochrany zateká a všetka zodpovednosť zostáva na ramenách jednotlivcov, že sa znova hlásia k prekonanej príslušnosti k národu? Sú to jedinci, na ktorých zabudla ich vlastná krajina, ale oni sa k nej tvrdohlavo hlásia ako mláďatá ku krkavčej matke; zanedbaní potomkovia vznešeného rodu oháňajúci sa svojou kráľovskou krvou, ktorá dodáva útechu ich pošliapanej sebaúcte. A idea jednotnej Európy sa opäť stráca v diaľke.

Život bez práv

Často počúvame obavy niektorých, že medzi migrantmi môžu byť zločinci, násilníci, teroristi… Je to, samozrejme, pravda – môže to tak byť. Čo však spravíme s prevažnou väčšinou ostatných, ktorí delikventmi nie sú? Či už sa hlásime ku katolíckej, protestantskej či inej cirkvi, alebo sme ateistami, ospravedlnenie pre odvracanie zraku nájdeme len ťažko.

Na margo imigrantov umierajúcich v mori, ktorých lode nádeje sa stávajú loďami smrti, sa vyjadril aj pápež František. Máme sa pýtať: „Kto môže za všetku tú preliatu krv našich bratov a sestier? Nikto! To je naša odpoveď: ja nie, ja s tým nemám nič spoločné; môže za to niekto iný, ale ja to rozhodne nie som. …Žijeme v kultúre blahobytu, ktorá nás núti myslieť na seba samých, sme apatickí k volaniu druhých, žijeme v mydlových bublinách, ktoré sú síce krásne, ale zároveň nesmierne krehké; vytvárajú pominuteľnú a prázdnu ilúziu, ktorej dôsledkom je ľahostajnosť k druhým; ba čo viac, vedú ku globalizácii ľahostajnosti." Jeho odsúdenie pokrytectva však nie je nijakou novinkou, spomína sa už v biblickom podobenstve o dobrom Samaritánovi. Ježiš v ňom rozpráva príbeh o polomŕtvom človeku (Lk 10,25–37) ležiacom pri ceste, ktorému muži z chrámu odmietnu pomôcť. Pomôže mu až Samaritán, ktorý sa oňho postará napriek tomu, že dobitý človek pochádza z národa, ktorý nemá Samaritánov rád.

Tým, ktorí v Boha neveria, možno viac povie predstaviteľ osvietenstva a modernej európskej myšlienkovej tradície Immanuel Kant. Naďalej platný a inšpiratívny je jeho návrh z eseje K večnému mieru (1795), že v dobe obývanosti celého zemského povrchu musíme emigrantom ponúknuť slobodu návštevníckeho práva, inak spolu nebudeme môcť žiť v mieri. Cudzinca síce môžeme odmietnuť, no iba vtedy, ak to nebude znamenať jeho záhubu, pričom podmienkou na prijatie je jeho priateľské správanie. Tieto imperatívy boli v roku 1948 zahrnuté do Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorej články 13 a 14 garantujú každému jednotlivcovi slobodu pohybu a zvolenia si bydliska. Môže to byť z ekonomických, osobných, profesionálnych dôvodov alebo v prípade hľadania azylu, ale nie v prípade odôvodneného stíhania.

Vidíme teda, že práva migrantov sú hlboko zakorenené v európskom kultúrnom aj politickom odkaze a právnych záväzkoch, ku ktorým sa hlásime. Prečo teda neuvažujeme o migrantskej kríze v súvislostiach a príčinách, o spôsoboch možnej pomoci, ale v prvom rade ako o potenciálnej hrozbe? K takémuto vnímaniu prispeli médiá a verejní činitelia, približujúci nám ľudskú katastrofu slovníkom bezpečnosti, znižovania kriminality a trestného práva. Utekajúci človek považovaný za potenciálneho teroristu nemôže vzbudzovať súcit ani solidaritu.

Hannah Arendtová si všimla, že práve postava utečenca, ktorá by mala stelesňovať ľudské práva, vyvoláva krízu tohto pojmu. Bez systému národného štátu sa takzvané sväté a nescudziteľné práva ocitajú bez ochrany a ohrozený jednotlivec bez právnej opory. V takejto chvíli mu zostáva iba jeho holý život, takže nič nebráni v tom, aby ho bolo možné zabiť. Smrť je posledným zákonom, ktorému podlieha, posledným miestom, ktorému zasväcuje svoj život. Preto ho taliansky filozof Giorgio Agamben nazýva pojmom Homo sacer (1995), označujúc tak čistú existenciu vylúčenú zo zákona a politickej participácie.

Veľmi výrazným príkladom Homo sacer bolo vyvražďovanie Židov za nacizmu. Fašizmus a nacizmus totiž priznávajú práva iba ľuďom narodeným na istom území alebo s určitým pôvodom (krv a pôda). Zatiaľ čo sa snažia nájsť a stanoviť určité striktné prepojenie medzi rodom a národom, považujú ostatné „nenárodné“ životy za nehodné ochrany. Samozrejme, ľahko nám je odsúdiť fašistické ideológie a ich neúctivý prístup k hodnote ľudského života, no problém, na ktorý poukazuje Agamben, je, že napriek prijatiu Deklarácie ľudských práv Spojenými národmi (OSN) sa naďalej pridŕžame rovnakého právneho rámca, ktorý vzťahuje ľudské práva na národoštát. Takýto prístup možno vyjadriť vetou „Kto nepatrí k nám, žiadne práva nemá“.

Štáty dnes definujú svojich nepriateľov vo vzťahu k starostlivosti a rozvoju života vlastných občanov. Predovšetkým bezpečnosť sa stala preferovanou hodnotou prinášajúcou politikom želanú popularitu. Ako pozoruje Zygmunt Bauman v knižke Cudzinci pred bránami (2016), napriek tomu, že ťažko možno dokázať účinnosť a prospešnosť bezpečnostných opatrení, politik odhodlaný nasadiť viac strážcov poriadku a rozšíriť ich právomoci sa okamžite blysne v očiach voličov. Ubezpečenie o ich bezpečnosti, označované pojmom „sekuritizácia“, dokáže zastaviť pokles preferencií, dokonca nakloniť priazeň sympatizantov iných politických strán a presvedčení (napr.: „Maďarský premiér Viktor Orbán sa síce správa odporne neliberálne voči občanom Maďarska, no jeho neliberalizmus voči ľuďom z iných krajín, hľadajúcim útočisko pred tyraniou, prenasledovaním, či neľudskou chudobou, je v poriadku.“).

Obchádzanie alebo vyradenie platného zákona v prospech neurčitej ochrany vedie k tomu, že sme to my, komu sa obmedzuje sloboda pohybu, zasahuje do súkromia či berie právo na spravodlivý súd. Sme to my, kto je neustále vystavovaní podozreniu, nedôvere, a tým aj sledovaniu, preverovaniu a kontrole. Výnimočný stav je totiž stavom, keď je zákon celkom zrušený, kde je všetko možné a politickí zastupitelia sa v ňom prestávajú zodpovedať tým, ktorí im ich moc zverili. Priestor, kde sa výnimočný stav začína stávať pravidlom, nazýva Agamben táborom. Boli to práve nacistické koncentračné tábory, kde prestal platiť zákon a ľudské práva a rozhodovalo sa výlučne nad holým životom väzňov, ktorý už nemal žiadnu cenu. Nestáva sa z oplotenej Európy postupne tiež takýto tábor?

Miluj cudzinca svojho ako seba samého

Tak ako v Nietzscheho časoch na konci 19. storočia aj naša (neo)liberálna doba má svojho posledného človeka. Stratený v hodnotách, dbá iba o svoje šťastie, bezpečnosť a pohodlie. Nechce sa nechať rušiť ruchom sveta a obmedzovať pre nepríjemné morálne imperatívy. Napokon, ako vyvodil Freud z celoživotného analyzovania ľudskej psychiky, kresťanský príkaz „miluj blížneho svojho!“ (Mk 12,31) nezodpovedá ľudskému charakteru. Pod pokrievkou človeka driemu samoľúbe, sebecké a agresívne sklony, ktorých uvoľnenie si dokáže dobre zdôvodniť inými úmyslami. Aké sú teda vyhliadky na zlepšenie nášho vzťahu k cudzincom – ľuďom, ktorí sú výzorom či zvykmi iní, no chybami, strachom a nádejami rovnakí ako my?

V rozdielnych európskych tradíciách od židovstva a kresťanstva k osvietenstvu nachádzame tradíciu pohostinnosti, resp. otvorenosti voči cudziemu. Nadväzujúc na toto dedičstvo rozoberá Jacques Derrida etymológiu slova hospitalita (pohostinnosť). Latinské hospes, ktoré tvorí základ slova, označuje nielen hosťa či cudzinca, ale aj nepriateľa. Tento dvojznačný význam slova nevypovedá len o tom, že ten, kto k nám prichádza, môže byť pre nás nebezpečný. Napovedá nám, že samotná pohostinnosť je pohostinnosťou práve tým, že sa otvára neznámemu, že podstupuje riziko a dúfa, že hosť/cudzinec prijme jeho pozvanie s rovnakou pokorou s akou ho ponúka (odtiaľto príslovie „Hosť do domu – Boh do domu“). Každá hospitalita je teda pohostinnosťou voči nehostinnosti, príp. vľúdnosťou k nevľúdnemu. Ako náhle sa pohostinnosť podmieňuje nejakými kritériami a zakladá sa na vypočúvaní („Kto ste?“ „Odkiaľ ste prišli?“ "Čo chcete?“ a pod.), prestáva byť pohostinnosťou, v ktorej je otvorenosť, láska a vôľa pomôcť cudzincovi/blíž­nemu.

Derrida si popritom uvedomuje, že pohostinní môžeme byť iba vtedy, ak máme nejaký domov a každý takýto domov má svoje obmedzenia. Práve tieto podmienky vytvárajú horizont, za ktorým sa nachádza možnosť bezpodmienečnej pohostinnosti. Tento horizont musí zostať otvorený, pretože ak by bol niekým alebo niečím stanovený, už by nešlo o etiku, ale o politiku. Keďže nikdy nevieme, aká je adekvátna miera pomoci, alebo či sme už spravili pre druhých dosť, pohostinnosť, ktorú ponúkame, v nás zanecháva pocit viny a zlého svedomia. A táto vina značí nielen obmedzenie, ale aj potrebu robiť viac.

Možno by sme sa mali opýtať: Čo vlastne chránime pred utečencami a cudzincami? Utečenec alebo migrant, resp. blížny k nám prichádza ako neznáma entita, ktorá (zatiaľ) nemá miesto v našom svete. Spočiatku predstavuje desivú vec, s ktorou sme dosiaľ neprišli do kontaktu, alebo od ktorej sme si udržiavali odstup. Nerozumieme mu, lebo nehovorí naším jazykom, nechápeme ho, lebo sa správa inak, nedôverujeme mu, lebo ho nepoznáme. A tým sa vraciame späť k Freudovi…

Zatiaľ čo Freud vyslovuje nepríjemnú pravdu o deštruktívnych silách v človeku, jeho francúzsky pokračovateľ Jacques Lacan poukazuje na to, že nás neznepokojuje iba cudzinec/blížny, ale už naša vlastná kultúra nútiaca nás podriadiť sa jej pravidlám a zvykom.

Blížny medzi nami otvára priestor neznáma a pripomína nám, že sami sme cudzincami vo vlastnej kultúre. Že sme závislí od pomoci, výchovy a možností, ktoré poskytuje, a odsúdení prispôsobiť sa jej aj keď sa nám to nepáči. Svojou nevôľou a podráždenosťou pri konfliktoch s cudzincami dávame najavo pochybnosti o tom, či sa budú schopní a ochotní podriadiť rovnakým pravidlám, ktoré musíme znášať my. Veď čo ak dostanú zadarmo to, čo sme si my museli ťažko zaslúžiť a vydrieť?

Podľa Lacana sú preto cudzinci/blížni symptómom, ktorý nám ukazuje pravdu našej vlastnej situácie. Tak ako oni aj my sme závislí od druhých ľudí, z ktorých pozostáva naša spoločnosť. Ak spoločnosť zlyháva pre migrantov a nedokáže im zabezpečiť pomoc, nefunguje ani pre nás. Čelíme teda rovnakému problému a nemá zmysel pred ním zatvárať oči. V blížnom musíme poznať seba a zmeniť k lepšiemu to, čo by nás malo a mohlo spájať.

Peter Takáč (1984)

Filozof a publicista. Zameriava sa na problém ideológie a filozofiu Slavoja Žižeka. Publikoval pre české Združenie pre ľavicovú teóriu SOK, poľský Political Critique a slovenský kultúrno-spoločenský blog Pole.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sociálny systém #práca #migranti #migračná kríza #hrozba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk