Prečo môže náboženstvo vyvolávať násilie

26.09.2017 07:00

Na násilné idey a obrazy nemá žiadne náboženstvo monopol. V skutočnosti každé z veľkých náboženstiev – judaizmus, kresťanstvo, islam, hinduizmus, sikhizmus a budhizmus – už niekedy poslúžilo ako prameň, z ktorého násilníci čerpali. Fakt, že náboženstvo v ich zázemí vystupuje, však naznačuje, že všetky náboženstvá sú vo svojej podstate revolučné. Dokážu poskytovať ideové zdroje alternatívneho pohľadu na verejný poriadok.

Autor: Ilustrácia:WORDPRESS.COM

Keď máme na prejavy náboženského terorizmu reagovať takým spôsobom, ktorý bude úspešný a nevyprovokuje len ďalšiu vlnu teroristických útokov, v prvom rade bude treba pochopiť, prečo k týmto útokom vôbec dochádza. Za týmto praktickým zámerom sa však skrýva hlbší pokus porozumieť úlohe, ktorú násilie v náboženskej predstavivosti vždy hralo, a dospieť k odpovedi na otázku, ako môže byť teror vysvetľovaný v tom zmysle, že jeho počiatok je v Božej mysli.

Podľa amerického sociológa a religionistu Marka Juergensmeyera sa v pozadí značnej časti náboženského nepokoja skrýva v podstate celosvetová devalvácia svetskej autority a potreba alternatívnej ideológie verejného poriadku, ktorá náboženskej obrode poskytuje novú príležitosť. Možno je jednou z irónií dejín, veľmi názorne doloženou teroristickými činmi, že na otázky, prečo dnešný svet ešte stále potrebuje náboženstvo a prečo trpí údesnými prípadmi verejného násilia, prekvapujúco existuje jediná odpoveď. Americký sociológ Peter L. Berger má iste pravdu v tom, že náboženstvo má ambivalentnú povahu.

Scylla a Charybda

Prejavené násilie, hrozba násilím, obava z násilností… Také atribúty necharakterizujú len svet vysokej politiky. Násilie patrí do istej miery aj k výchove a vzťahom medzi ľuďmi vo všeobecnosti. Násilie je súčasťou nášho sveta, všetci s ním máme skúsenosť. Násilie sa v medziľudských vzťahoch rodí z pocitu bezmocnosti, z vedomia, že nemáme veci pod kontrolou a nemáme ani možnosť ich mať pod kontrolou. Napríklad v situácii, keď rodič nedokáže upokojiť svoje dieťa a začne reagovať skratkovite, čím však situáciu len zhoršuje.

Náboženstvá a náboženské spoločenstvá (cirkvi), síce ľudí združujú, viac či menej pevne zaväzujú a viažu k sebe, na druhej strane ich však rovnako samozrejme odlišujú a oddeľujú od iných. Posilňujú spoločenskú kohéziu a mier medzi „nami“, pravda voči „nim“, tým mimo, vonku, tam. Konflikty, ktoré zmierňujú vnútri, akoby sa presúvali na hranice, voči susedným, cudzím spoločenstvám, kde sa potom kumulujú a bývajú o to horšie. Týka sa to aj svetových náboženstiev, ktoré sa neobmedzujú na určitú pevne danú skupinu, ale chcú osloviť každého človeka.

Český filozof Jan Sokol sa domnieva, že „celý súčasný náhľad na spoločnosť prehliada jednu dôležitú skutočnosť. Dlhá a úspešná epocha zmierňovania napätia v snahe vyhnúť sa Scylle násilia vyvolala Charybdu pocitu márnosti, prázdnoty a nudy. Zvlášť mladí ľudia trpia čoraz častejšie pocitom zbytočnosti a ničoty, ktorý nedokážu uniesť. Jedni ho zaháňajú drogami, iní ohlušujúcou hudbou – a tretí sa búria príklonom k prinajmenšom symbolickému násiliu. Aby mali dojem, že skutočne žijú a sú, potrebujú nepriateľov. ( … ) ľudský život potrebuje nielen mier, blahobyt a prosperitu, ale tiež napätie, z ktorého sa rodí pohyb a zmysel.“ Potrebujú „žiť v amplitúde“ (Jan Patočka).

Horolezci a adepti adrenalínových športov, rovnako ako diváci hororových filmov alebo hazardní hráči, o tom vedia svoje. Aj keď to vyzerá na prvý pohľad absurdne, skutočnú spoločenskú úlohu náboženstva je možno treba hľadať práve tu.

Schopní možno všetkého

Občianska spoločnosť, vrátane rôznych združení a hnutí, v súčasnosti predstavuje rôznorodý svet so snahami a ambíciami, ktoré môžu mať vo svojich dôsledkoch tak pozitívne, ako aj negatívne dosahy. Ale kde sú kritériá, podľa ktorých môžeme túto „pozitívnosť “ a „negatívnosť “ hodnotiť ? Má Peter L. Berger pravdu, keď sa obmedzuje len na to, aby sme čakali, ako sa určité spoločenstvo (v danom prípade predovšetkým náboženské) prejaví, alebo keď má na mysli len jeho „občiansku užitočnosť“? Platí, že sú len dve možnosti hodnotenia náboženstva – či je užitočné, alebo či je pravdivé?

Kľúčom ku všetkým týmto otázkam je možno úvaha nad funkciami náboženstva v posledných dvoch storočiach. Náboženstvo môže byť základným zdrojom pre život súkromný a spoločenský. Môže byť dokonca nielen oporou politického režimu, ale niekedy aj revolučným princípom, ktorý podkopáva všetky politicky aj nábožensky etablované poriadky. Potiaľ všetko zodpovedá Bergerovmu poučeniu: ľudia náboženskí sú schopní možno všetkého.

Problémom je, či skutočne musíme čakať, kým sa konkrétne náboženstvo určitým spôsobom prejaví, teda na to, ako sa zachovajú jeho príslušníci v praxi. Asi ťažko by sme mohli pochybovať o tom, že príslušníci militantnej fundamentalistickej sekty, ktorí čakajú pri potratových klinikách na lekára so zbraňou, patria do nejakej „občiansky neužitočnej skupiny“. Tam už je to zrejmé.

Možnosť a povinnosť

Máme mnoho dôvodov a mnoho možností ako náboženské skupiny (aj tie nenáboženské, občianske) hodnotiť a posudzovať už predtým, než sa takto občiansky či neobčiansky prejavia. Sú to napríklad texty náboženských skupín, súhrny učení a nariadení, zakladateľské dokumenty – a ak sú k dispozícii, je istou možnosťou (aj intelektuálnou povinnosťou) aspoň niektoré tieto teoretické materiály posúdiť.

Keď sa dočítame v nejakom náboženskom texte, že Boh sa rád pomstí svojim nepriateľom a v aktuálnom výklade konkrétnej skupiny užívajúcej tento text, že si Boh predstavuje, že títo „nepriatelia“ sú napríklad americkí priemyselníci, nebude od veci – a nemusíme priamo patriť do tejto ohrozenej skupiny – keď budeme zneistení v tom, či je táto skupina „občiansky pozitívna“. Vláda jediného Boha nad týmto svetom môže byť oslobodzujúca. Ale do jedinej postavy na nebesiach si môžu jednotlivci alebo celé spoločenstvá premietať svoje očakávania a svoje obavy. V mene jediného Boha, jedinej pravdy a jedinej cesty sa vyvražďuje obyvateľstvo miest, nad ktorými bola vyslovená kliatba, a vedú sa sväté vojny.

Nie je udivujúce, že výlučnú pravdu o jedinom pravom Bohu chcú reprezentovať náboženské organizácie s absolutistickými nárokmi. Klasickým prejavom tejto dôslednej vernosti jedinému Bohu je autoritatívny náboženský extrémizmus. Nie je náboženstvo ako náboženstvo, nie je viera ako viera, dokonca nie je jedna náboženská skupina tej istej viery ako iná. Jestvujú veľké rozdiely už v teoretických základoch tej či onej viery. Všetky náboženstvá môžu byť nebezpečné tak pre svojich vlastných prívržencov, ako aj pre svoje okolie. Aké sú kritériá takého poznania?

Prvým kritériom je už spôsob, akým sa náboženskí ľudia domnievajú poznávať Boha. Jestvujú dve možnosti – buď tvrdia, že svojho Boha majú možnosť nejako priamo navštevovať a prijímať od neho bezprostredné informácie a pokyny (asi ako vojak od svojho veliteľa), alebo skromnejšie tvrdia, že svoju najvyššiu Bytosť poznávajú nepriamo (analogicky), len z akýchsi „stôp v piesku“, čo môže znamenať aj nejasnosti a pochybnosti. J. Hanuš si myslí, že aj pre oblasť „občiansku“ je ten druhý spôsob – akokoľvek by bol problematickejší práve pre svojich vyznávačov – celkove prijateľnejší a súčasne menej nebezpečný. Do istej miery garantuje, že jeho stúpenec si nikdy nebude celkom istý, že ten, či onen „Boží príkaz“ je ten pravý, prípadne, že musí používať množstvo ďalších overení, vrátane svojho zdravého rozumu, k overeniu takého hypotetického príkazu.

Schodné cesty aj omyly

Otázku skúsenosti a pochopiteľnosti Boha môžeme považovať za jeden z veľkých problémov ľudstva, ktorý sa stáva zvlášť naliehavým v dobách krízy, ekonomických, sociálnych a politických zmien. Nie je náhoda, že súčasná ekonomická a ideologická kríza priemyselných spoločností dáva vystúpiť otázkam o „hodnotách“ a „zmysle“. Tento (druhý) spôsob súvisí s výkladom takzvaných posvätných textov, prípadne s prístupom k nim. „Porozumenie“ by síce znamenalo možnosť priameho kontaktu s určitým textom, ale v rámci jeho celku a v súvislosti s interpretačnou tradíciou, ktorá obsahuje schodné cesty aj omyly predkov.

Druhým kritériom potenciálnej nebezpečnosti určitého náboženstva je ponímanie človeka a jeho slobody. Tu existuje celé spektrum možností a prístupov, ale podstatné sú dve základné. Podľa prvého človek nemá mnoho slobody či skôr nemá žiadnu. Je len hračkou bohov, osudu, evolúcie či niečoho podobného. Je len produktom, v horšom prípade bábkou. V tomto ponímaní nemá človek priestor pre vlastnú kreativitu, žije zovretý v akomsi malom priestore pred očami „veľkého brata“.

V druhom ponímaní, predsa len pozitívnejšom, má človek aspoň toľko slobody, že môže prejaviť svoju vôľu a dať priestor svojim možnostiam, schopnostiam, talentu. V náboženských systémoch tohto typu je človek vlastne nehotový, schopný vývoja, tak v oblasti poznania, ako aj v oblasti prehlbovania medziľudských vzťahov. <MT>Návrat štafety? <A>A konečne tretím rozlišujúcim kritériom je ponímanie samotnej najvyššej Bytosti, Boha. V prvom prípade je Boh pripodobňovaný k nestrannému sudcovi alebo skôr dozorcovi, ktorý nemá zľutovanie s hriešnikmi, pretože sleduje nejaký svoj vyšší záujem – napríklad nejakú vyššiu svetovú spravodlivosť, univerzálnu harmóniu. Je to vlastne Boh ideologický, ktorého rozum je ako chladná čepeľ priložená k duši.

V druhom prípade je Boh bezmocnejší a podobá sa kráľovi, ktorý rozdáva zo svojho prebytku chudobným. Niežeby nemal silu, ale používa ju skôr na uzdravovanie chorých, ako na potláčanie silných. Je to Otec, ktorý má pochopenie s deťmi, nie policajt, ktorý dáva pokuty. Žijeme vo veľmi zložitom svete, kde si musíme dať pozor na dve nebezpečia. To prvé predstavuje skutočnosť, že príslušníci či stúpenci jednej a tej istej skupiny môžu byť celkom odlišní ľudia a môžu si zo svojej tradície vziať čokoľvek. V jednom kostole sa môže skrývať svätec a vrah.

Druhé nebezpečie moderného sveta spočíva v tom, že ako náboženstvo vystupuje celý rad sekulárnych realít (nacionalizmus, veda, marxizmus-leninizmus). Môžeme očakávať, že takých pretendentov je aj v našej dobe niekoľko.

Alebo už znovu preberajú staré náboženstvá od týchto svojich mladších nepodarených napodobenín štafetu?

Štefan Šrobár

Štefan Šrobár
Štefan Šrobár

Po ukončení štúdia na Agronomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre obhájil aj titul CSc. v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Ivanke pri Dunaji, kde pracoval ako vedecký pracovník v odbore ochrany rastlín. Neskôr absolvoval magisterské štúdium teológie na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti sa venuje prednáškovej a publikačnej činnosti v oblasti environmentalis­tiky, filozofie, etiky a teológie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#občianska spoločnosť #násilie #náboženstvá #Boh
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk