Reformácia podľa Erazma

02.11.2017 07:00

Keď počujem reformácia, vynorí sa rozpor a vzápätí úľava. V duchu vidím, ako si katolícki a luteránski teológovia ponad priepasť, nad ktorou stáročia visel mrak obojstrannej kliatby, podávajú ruky. Kliatba je zrušená, no mosty medzi dvoma pevninami, vymedzenými v pevných tvrdeniach, sa stavajú iba neochotne.

Luther aj Erazmus sa pokúšali fenomén ľudskej...
Luther aj Erazmus sa pokúšali fenomén ľudskej slobody vymedziť v kontexte evanjelia. Autor: Ilustračné foto: klosterkonzerte.de

Rozpor

Keď počujem reformácia, predstavím si rozporuplný svet baroka, prostú jednoduchosť Rembrandtových obrazov v kontraste k nabubreným kompozíciám Rubensa, v ušiach mi znie Bachova kozmická hudba. Esteticky som vo vzťahu k baroku protestantom. No katolícka cirkev nezačala barokom a ani ním neskočila. Viac než čokoľvek iné z kultúrneho dedičstva Európy ku mne prehovára prostota románskych bazilík a nadľudská majestátnosť gotických katedrál. I v čase, keď môj vesmír bol naplnený bezútešnou prázdnotou ateistickej predstavivosti, moju túžbu tie odvážne klenby dvíhali k nekonečnu.

Keď počujem reformácia , predstavím si Luthera. Nevybavím si úzku tvár Kalvína, reformácia je pre mňa víťazstvom milosti nad zákonom. No tam, kde Luther hovoril o Božej milosti, Kalvín zdôrazňoval Božiu zvrchovanosť. Duch Luthera mi bol vždy bližší ako pedantský duch Kalvína.

Keď počujem reformácia, v mysli sa mi vynorí Holbeinov portrét Luthera. Tá zanovitá tvár, symbol individuality stojacej neohrozene vo svoje samote a bezmocnosti proti košatej moci náboženskej inštitúcie. Človek sám za seba v slobode svojho svedomia. Nemá nič, iba nahú vieru: „Tu stojím, nemôžem inak, Boh mi pomáhaj.“ Koľkokrát som si túto Lutherovu vetu opakoval a nachádzal v nej silu zostať verný svojmu svedomiu.

Keď počujem reformácia, vynorí sa vo mne rozpor. Rozpor celkom osobného druhu. Bol som ateista, už nie som, konvertoval som ku kresťanstvu protestantského typu. Takže keď sa hovorí o reformácii, hovorí sa o dejinách môjho kmeňa. Nie celkom – a v tom je môj rozpor. Za svoju vieru vďačím prinajmenšom rovnakou mierou katolíkom ako protestantom. Nie len protestantovi C. S. Lewisovi či T. S. Eliotovi, ale aj katolíkovi Chestertonovi, Akvinskému, Mauriacovi, Mertonovi či Halíkovi… S nepochybnou istotou viem, že vnútorne patrím do oboch rozdelených táborov.

Keď počujem reformácia, vynorí sa rozpor a vzápätí úľava. V duchu vidím, ako si katolícki a luteránski teológovia ponad priepasť, nad ktorou stáročia visel mrak obojstrannej kliatby, podávajú ruky. Moja úľava ma hreje o to viac, že pod zmieneným dokumentom je i podpis bývalého pápeža. Kliatba je zrušená, no mosty medzi dvoma pevninami, vymedzenými v pevných tvrdeniach, sa stavajú iba neochotne.

Zotročený vôl alebo slobodný človek

Rozpor vo mne však napriek tomu pretrváva. Pred časom sa dokonca prehĺbil, i keď práve tým prehĺbením mi reformáciu sprístupnil v novom svetle. Nový rozpor sa predo mnou objavil pri štúdiu dobového sporu medzi Lutherom a Erazmom Rotterdamským. Títo veľkí, úplne odlišní muži viedli spor o charakter slobodnej vôle. Obaja sa pokúšali fenomén ľudskej slobody vymedziť v kontexte evanjelia.

Otázka slobody a podmienenosti ľudského osudu nie je iba stredovekou témou. Ustavične si na ňu v živote nejakým spôsobom odpovedáme. Ľudský údel sa odohráva medzi dvoma súradnicami. Na jednej strane je tu ľudská sloboda rozhodnúť sa pre čokoľvek (za istých okolností si napríklad radšej zvoliť smrť než život ako páter Kolbe), na druhej strane ľudská bezmocnosť naplniť v tých najdôležitejších veciach to, pre čo som sa rozhodol. Medzi tými dvoma súradnicami sa odohráva dráma ľudského života. Práve ony dávajú našim, inak náhodným a chaotickým, príbehom rozmer mravnej a duchovnej závažnosti. V priepasti medzi slobodou a bezmocnosťou sa človek môže prikloniť k beznádeji alebo k nádeji, ktorá pramení z viery. O tomto napätí sa v kresťanskom jazyku hovorí ako o napätí medzi Božou milosťou a ľudskou slobodou. Práve o tom bol spor Erazma s Lutherom.

Po prvý raz tu predo mnou vystúpila osoba Luthera, tak ako som ju dovtedy nepoznal, prehliadaný paradox sa vyjavil v plnom svetle: Muž, ktorý sa vďaka svojmu životnému príbehu stal symbolom ľudskej slobody, tú slobodu svojím učením v krajnej miere popieral. Vo svojom spore s Erazmom Luther svoju pozíciu vymedzil takto: „Nevyjadril som sa presne, keď som povedal, že slobodná vôľa pred prijatím milosti je čisto záležitosťou mena – mal som jednoducho povedať, že slobodná vôľa je vec vymyslená či nálepka bez obsahu.“

Luther k svojmu tvrdeniu pripája príkru metaforu: „Ľudská vôľa stojí uprostred ako osol: keď si ju osedlá Boh, potom chce kráčať, kam chce Boh… Keď si ju osedlá satan, potom chce kráčať tam, kam satan. Nemôže sa sama rozhodnúť, ku ktorému z tých dvoch jazdcov pobeží, alebo ktorého bude hľadať, ale, naopak, sami jazdci zápolia o to, kto ju bude vlastniť.“

Medzi Achillom a Hektorom

Erazmovi na Lutherovom stanovisku, viac než to, že zbavuje dôstojnosti človeka, prekážala skutočnosť, že zbavuje dôstojnosti Boha. Vo svojom spise o slobodnej vôli píše:

„Keby pán otrokovi, ktorého pripútal ku mlynskému kameňu, dával jeden príkaz za druhým: choď tam, urob hento, utekaj, vráť sa, a hrozil by mu, že ak ho neposlúchne, strašne ho potrestá, a keby ho potom, stále spútaného, za neposlušnosť šľahal metlou, vari by sme tomu otrokovi nepriznali právo nazvať toho pána bláznom a surovcom, veď ho mučí bitím za to, čo neurobil, hoci to ani urobiť nemohol.“

Na Lutherovom postoji ma viac než to, čo háji, znepokojuje spôsob, akým to háji. Kým Erazmus k problému pristupuje zmierlivo s pokorou ako k tajomstvu, do ktorého ľudská myseľ úplne neprenikne, Luther svoje postoje formuluje ako absolútne pravdy, s odmietnutím akéhokoľvek ďalšieho hľadania.

Luthera na Erazmovom prístupe najviac dráždi práve jeho umiernenosť, intelektuálna poctivosť, ktorá mu nedovolí vyjadriť sa k otázke slobodnej vôle s definitívou platnosťou. Erazmus sa v úvode svojho spisu priznáva:

„Akékoľvek nespochybniteľné tvrdenia mám natoľko nerád, že sa ochotne pridám na stranu skeptikov, kedykoľvek mi to dovolí nedotknuteľná autorita Písma svätého a cirkevných uznesení, ktorým svoje zmýšľanie vždy a všade rád podriadim.“

Luther na toto priznanie odpovedá so sebe vlastným pátosom: „Nie je známkou kresťanského zmýšľania netešiť sa z pevných prehlásení. Preč so skeptikmi a s akademikmi… Zruš pevné tvrdenia a zrušíš kresťanstvo.“ Je paradoxné, že tieto výroky vyslovuje muž, ktorý sa vzoprel stáročia tradovaným pevným tvrdeniam iba v mene svojho svedomia a osobnej interpretácie Pís­ma.

V trvaní na pevných výrokoch, vo veciach, ktoré presahujú možnosti ľudského poznania, a na ktoré nám ani evanjelium nedáva jednoznačné odpovede, vidím zárodok neodvratnej sekularizácie západného sveta. Z nich vyrástla náboženská nevraživosť, ony živili plamene popráv i smutných náboženských vojen. Erazmus v závere svojho spisu varuje obe strany.

„Jedna strana,“ píše Erazmus, „význam pápežskej moci prehnane zveličila, zatiaľ čo druhá hovorí o pápežovi tak, že by som sa to tu ani neodvážil opakovať. Jedna strana tvrdí, že človek je za nesplnenie mníšskych a kňazských sľubov trestaný večným peklom, kdežto podľa druhej strany sú také sľuby naprosto bezbožné a nemajú sa ani skladať. Ak sa svojich prehnaných tvrdení budú obe strany naďalej urputne držať, vidím už, že sa medzi nimi rozpúta zápas ako medzi Achillom a Hektorom, ktorých od seba dokázala odtrhnúť len smrť, lebo boli obaja takí divokí.“

Erazmus sa tomu smrtiacemu konfliktu snažil zabrániť. Rozumel obom stranám a snažil sa ich zmieriť. Sám bol ostrým kritikom rímskej cirkvi. V otázke nemorálnosti odpustkov súhlasil s Lutherom. Videl však i úskalia, ku ktorým Luthera jeho zápas strháva. Uchvátený jedinou myšlienkou prestáva vidieť celok. Popretím ľudskej slobody robí z Boha samopašného tyrana a ľudský život zbavuje etického zmyslu.

Proti dvojitému prúdu doby

Erazma stihol paradoxný osud. Ako najvplyvnejšieho z dobových vzdelancov sa ho obe strany snažili získať na svoju stranu. Katolícka strana naliehala, aby proti Lutherovmu učeniu konečne vystúpil. Luther sa Erazmovi zas zaliečal v nádeji, že sa pridá k protestantskej strane. Erazmus trval na svojej nestrannosti. V kritike cirkvi dával za pravdu Lutherovi, v popieraní slobodnej vôle mu odporoval. Napokon ho zavrhli obe strany. Luther ho nazval Judášom a ateistom, katolícka vrchnosť dala jeho spisy na index.

Luther bol osamelý vo svojej pravde iba na čas, no Erazmus kráčal proti dvojitému prúdu doby v tej samote až do smrti. Preto je pre mňa symbolom reformácie Erazmus.

I Erazmus usiloval o reformu. O reformu, ktorá by nerozdeľovala, ale spájala. V čase, keď sa cirkev ešte iba delila, Erazmus napísal prvý ekumenický traktát. V krátkom texte s názvom Skúmanie viery popisuje fiktívny dialóg medzi katolíkom a protestantom. Spočiatku diskutéri vidia rozpor takmer vo všetkom. Čím viac si načúvajú, tým viac sa rozpory zjemňujú. Napokon prichádzajú k záveru, že v zásade veria v to isté. Erazmus s predstihom šiestich storočí predvídal pohyb, na konci ktorého si evanjelickí a katolícki teológovia podali ruky ponad najhlbšiu priepasť ich rozdelenia.

Pokorné priznanie

Erazmova verzia reformácie sa nepresadila, ešte iba čaká na svoj čas. V súčasnom svete vidím erazmovcov roztrúsených po všetkých kútoch kresťanských cirkvi a niektorých i za jej hranicami. D. Bonhoeffer, C. S. Lewis, T. S. Eliot, Simone Weilová, Hans Kung, Jurgen Moltman, Thomas Merton, Tomáš Halík či Anton Srholec…

Erazmovská reformácia požaduje mravnú a intelektuálnu poctivosť a otvorenú teológiu. Iba taká reformácia má nádej preklenúť priepasť medzi cirkvou a sekulárnym človekom. Ten bol počas boja jednoznačných tvrdení spomedzi hradieb oboch pevností vypudený. Cnosťou erazmovskej reformácie je pokorné priznanie, že pravdu v jej úplnosti žiadny človek ani inštitúcia nevlastnia.

Protestantský filozof Paul Ricouer to vyjadril takto: „Čo teda pre kresťana predstavuje jednota pravdy? Eschatologický obraz, obraz posledného dňa. ,Zhromaždenie všetkého v Kristu‘ podľa epištoly Kolosenským na jednej strane znamená, že jednota bude zjavená v ,posledný deň‘, na druhej strane odkazuje, že tá jednota nie je dejinnou silou. Do tej doby nám nie je dané vedieť, čo to znamená, že existuje určitá matematická pravda a zároveň aj Pravda, ktorá je Niekým (Jedným). V tom najlepšom prípade občas zažívame okamihy vzácneho súzvuku, ktoré sú akýmisi prvotinami Ducha a nemajú nič spoločné s násilnými syntézami a kultúrnymi podobami klerikálnej jednoty.“

Daniel Pastirčák (1959)

Teológ, básnik, spisovateľ, esejista, knižný ilustrátor. V súčasnosti pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave. Svoje verše, prózy a eseje publikoval na prelome 80. a 90. rokov v Slovenských pohľadoch a Tvorbe T, neskôr v časopise Romboid a v periodiku Mosty. Spolupracuje s rozhlasom aj televíziou. Jeho prozaické dielo Mini mýty (Modrý Peter, 2011) získalo cenu Obce slovenských spisovateľov. Vydal rad zbierok básní a zbierok kázní, o. i. s Josefom Sýkorom Boží strom zla (Calder, 2014), je autorom knihy Evanjelium podľa Jóba (Porta Libri, 2013) či zborníka esejí V tieni mŕtveho Boha (LIC, 2016) a i.

dabiel pastirčák

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Luther #Erazmus Rotterdamský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk