Brusel, teraz

09.11.2017 07:00
robert menasse
Robert Menasse Autor:

Laureátom prestížnej Ceny nemeckého knižného obchodu, ktorá sa udeľuje pri príležitosti Frankfurtského knižného veľtrhu, sa za tento rok stal rakúsky spisovateľ Robert Menasse s najnovším románom Hlavné mesto.

Robert Menasse (ročník 1954) je známy aj u nás nielen z častých návštev a vystúpení na rôznych fórach, ale aj ako autor viacerých kníh, ktoré vyšli v slovenskom či českom preklade (spomeňme knihu esejí To bolo Rakúsko a romány Don Juan de la Mancha a Blažené časy, krehký svet). V nemeckom jazykovom prostredí sa pravidelne prezentuje ako duchaplný a zároveň ostrý kritický publicista vyjadrujúci sa k „horúcim“ témam, ktoré nastoľuje radikálne, ale aj dialekticky, s vedomím (často neočakávaných) súvislostí.

Už niekoľko rokov si berie na mušku Európsku úniu, zaumienil si poznať jej mechanizmus a spôsob existencie úradníkov, ktorých delegujú jednotlivé členské štáty a v hlavnom meste Belgicka trávia – často odlúčení od domova a od svojich blízkych – svoj pracovný čas plnením úloh, od ktorých závisí chod únie. Robert Menasse sa tejto témy zmocnil vo viacerých esejach, ktoré vzbudili značnú pozornosť.

V roku 2012 vydal knihu Der Europäische Landbote (Európsky krajinský posol), ktorej názov je alúziou na významnú revolučnú esej Georga Büchnera ešte z 19. storočia. Aj Menasse sa búri – tentoraz proti zvyčajným predstavám o nadbytočnej „európskej“ byrokracii. Európske inštitúcie berie do ochrany a výčitky adresuje národným vládam, ktoré kladú polená pod nohy európskej idei, európskej integrácii a „európanstvu“ ako takému.

Zatiaľ čo sa spomínaná esej dočkala rozporného prijatia (vyčítali mu napríklad „slepé európske vlastenectvo“), nový Menasseho román Hlavné mesto (Die Hauptstadt), ktorý z eseje vychádza, privítala literárna kritika takmer unisono, čo vyústilo aj do veľkého oficiálneho ocenenia.

Ironickým okom

Podobne ako esej je aj román politickou výpoveďou, lenže v románe sa Menasse zdá byť akosi menej radikálny, viacerými sekvenciami tu presvitá nostalgia, akoby sa končila určitá éra a predchádzajúce výzvy sa stali súčasťou histórie. Na pokusy o ich aktualizovanie sa dá už pozerať aj ironickým okom.

Na ploche románu je nevyhnutné konštruovať dejové línie, tvárniť postavy, pointovať epizódy, kým v eseji „stačí“ múdro argumentovať. V románe sa nedá postupovať len tézovito, ale musí sa vytvoriť epický svet, ktorý obstojí sám osebe.

Tým všetkým je nové Menasseho dielo nasýtené, možno až presýtené; kritika oceňuje najmä skutočnosť, že ide o prvý román o Európskej únii, v ktorom je únia videná zvnútra. Autor popri thrillerovom románovom deji ponúka čitateľovi „anatómiu“ únie, navyše aj zdanlivo malicherné epizódy a klebety o osobných vzťahoch. Aparát únie je špecifickým svetom; táto špecifickosť však často poznačí rozhodnutia týkajúce sa všetkých. Mnohé epizódy sú na prvý pohľad groteskné, ale práve ony utvárajú „všednosť“ únie.

Románom sa refrénovite preplieta metafora ošípanej (prasaťa, prasiatka, svine), ktorá je schopná „uniesť“ najrôznejšie významy a popritom je aj súčasťou reálneho deja, v ktorom ide o chov ošípaných v krajinách Európskej únie. Spomínané prasa sa v úvode románu fyzicky vyskytne ako tulák v bruselských uliciach a konfrontujú sa s ním hlavné románové postavy – David de Vriend, ktorý prežil holokaust a zo svojho bytu sa práve sťahuje do starobinca, ďalej Karl-Uwe Frigge, funkcionár Európskej komisie, ktorý sa stretáva s pracovníčkou komisie a zároveň svojou milenkou, Grékyňou z Cypru Feniou Xenopuolouvou, na scéne sa objavuje Poliak Ryszard Oswiecki unikajúci po vykonanej úkladnej vražde, kým zamestnanec únie, Rakúšan Martin Susmann, práve medituje o svojom živote.

V meste sa nachádza aj rakúsky ekonóm profesor Alois Erhard, ktorý prichádza do Bruselu, aby sa zúčastnil na debate o budúcnosti Európy. Okolo týchto postáv sa odvíjajú, rozpájajú a spájajú jednotlivé dejové línie. Pribúdajú ďalšie postavy, ktoré sú so spomínanými tak či onak spojené, čitateľ sa dozvedá fakty o ich životoch, a tak vzniká akási európska mozaika. Autor ponúka svojský pohľad, ktorý je podopretý intímnym poznaním zvyklostí a spôsobov etablovaných v reálnom bruselskom centre.

Bez vlastností

Nitky deja sa zbiehajú v útvare pre komunikáciu na generálnom riaditeľstve pre kultúru v Európskej komisii, kde pracuje tak Fenia, ako aj Buschmann (je to oddelenie EAC-C-2 – program a opatrenia v oblasti kultúry). Čech Bohumil reprezentuje napätie medzi európanstvom a nacionalizmom prejavujúce sa v jeho blízkom príbuzenstve. Byrokratické štruktúry sú „zabývané“ živými ľuďmi a ich špecifickými privátnymi starosťami, o ktorých autor podáva duchaplnú výpoveď.

V útvare pre komunikáciu sa zrodí myšlienka nekonvenčnej oslavy 50. výročia Európskej komisie – kolektív prípravy osláv zamýšľa verejne prezentovať tých, čo prežili nacistické koncentračné tábory a ešte sú schopní vydať o tom autentické svedectvo. Európska únia vznikla napokon z predsavzatia, že sa nesmú zopakovať nacistické hrôzy. Hoci sú všetci touto koncepciou osláv nadšení, nie sú ju schopní realizovať a v ďalšom priebehu románového deja sa dozvedáme, ako postupne zaniká. Podobne chimérický je návrh profesora Erharda postaviť nové hlavné mesto Európskej únie na mieste bývalého koncentračného tábora Osvienčim.

Zato skutočné sú machinácie okolo obchodov s ošípanými a ich vývozu do Číny. S tým zápasí Buschmannov brat Florián, dedič rodinného majetku – farmy na chov ošípaných – a funkcionár európskeho chovateľského združenia. Po nehode cestou na poradu v Budapešti zostane – zachránený moslimskou migrantkou – trčať vo Viedni, kde ho brat Martin opatruje a postaví na nohy. Zatiaľ zvolia do funkcie predsedu združenia maďarského chovateľa, ktorý sa netají nacionalistickými názormi.

Projekt osláv výročia Európskej komisie si Menasse pravdaže „vypožičal“ zo známeho Musilovho románu Muž bez vlastností; tam sa pripravuje „paralelná akcia“ pri príležitosti veľkého jubilea korunovácie rakúskeho cisára. Modelovo podobné oslavy „európskeho“ výročia majú byť vecou komisie, ktorá potrebuje oživenie dôvery. No európska byrokracia sa ihneď chopí príležitosti a celú záležitosť potichu „utopí“, čo autor s vervou zobrazuje.

Robert Menasse.
Robert Menasse. Autor: Wikipédia

Svoju domovinu, Rakúsko, kedysi nazval „krajinou bez vlastností“ a kriticky reflektoval „estetiku sociálneho partnerstva“ ako prejav deficitu demokracie. Román Roberta Musila bol tu vždy v pozadí, ale vzťahoval sa konkrétne na užšiu autorovu vlasť, kde o najdôležitejších veciach rozhodovali korporácie, a nie demokraticky zvolení reprezentanti občanov.

„Paralelná akcia“ v románe Hlavné mesto stráca jedinečnosť („vlastnosti“), a tým aj účinnosť v mlyne anonymnej byrokracie. Ako základný problém sa často kriticky spomína nacionalizmus – pôvodca všetkého zla a napokon aj najväčších tragédií. Tu sa však dostávame do rozporu medzi byrokraciou bez vlastností a pestrosťou (jedinečnosťou) etnických skupín. Natíska sa otázka, či je národ naozaj iba formou bezohľadného presadzovania vlastných záujmov, ako sa to dnes v inovovanej podobe markantne prejavuje, alebo – ak použijeme formuláciu nášho starého Jána Kollára – národ môže či má byť „nádoba lidství“, na čo sa hriešne zabúda.

Zvláštnosti a čudáctva

Zdá sa, že Robert Menasse si rozpory dnešného sveta uvedomuje, a preto je v jeho mozaike európskej skutočnosti všetko – od nedávnej veľkej krízy po migráciu, od terorizmu po brexit, od ekonomických špekulácií až po „domáce“ intrigy. Mnohé však len naznačuje či tuší. Všetky udalosti sa bezprostredne odrážajú v postavách, ich myslení a konaní, pričom autor dbá o to, aby sa mu z postáv nestali klišé či hlásne trúby, uprednostňuje skôr zvláštnosti a čudáctva, takže podáva pestrú paletu nezvyčajných biografií, akoby bol svojským zberateľom charakterov.

Európske dimenzie podčiarkuje autor aj jazykovo, zakomponúva čriepky (slová i celé vety) v rôznych jazykoch, v starej gréčtine, vo flámčine, francúzštine, ale aj v poľštine a češtine. Tieto citácie neprekladá do nemčiny, takže čitateľ sa musí spoľahnúť sám na seba. Okrem iného sa tým dokumentuje, že Európa je zmesou živých jazykov, ktoré majú svoju chuť a vôňu. Ku kompozícii knihy patria začiatky jednotlivých kapitol, ktoré sú zakaždým uvedené – niekedy paradoxnými – sentenciami. Napríklad: „Súvislosti nemusia byť, ale bez nich by sa všetko rozpadlo.“ A o niekoľko desiatok strán ďalej: „Ak sa niečo rozpadne, museli existovať súvislosti.“ Pri takýchto sentenciách máme dojem, že si autor vytvára aj akúsi literárnu teóriu, ktorá však plní aj zábavnú funkciu. Menasse je elegantný prozaik.

Ide o prvý román o EÚ, v ktorom je únia videná zvnútra
Ladislav Šimon

„Kriminálnu“ stránku románu, ktorá neodmysliteľne patrí k jeho kompozícii, zastupuje epizóda so zločinom, páchateľom a detektívom. O obeti sa nedozvieme vôbec nič, páchateľ však „dostáva“ reprezentatívny životopis, pochádza z Poľska, poznačila ho tamojšia história a okolnosti života ho priviedli k zabíjaniu jednotlivcov, k popravám, ktoré sú (podľa presvedčenia zadávateľa) spravodlivým trestom. O týchto činoch sa však nikto nedozvie, pretože všetky stopy zahladia tajné služby. S touto Menasseho fikciou som mal najviac ťažkostí – ale ktovie?

Vraždu má vyšetriť bruselský policajný komisár Brunfaut, ale z prípadu ho nečakane odvolajú a zakážu mu, aby sa o vec ďalej zaujímal. Lenže komisár je tvrdohlavý, ide za vecou ďalej a zistí prepojenie západných tajných služieb s Vatikánom, aby spolu bojovali proti islamským teroristom.

Autor pokladal za potrebné uzavrieť knihu epilógom, ktorý opäť vyznieva groteskne – hovorí sa v ňom o protestoch ochrancov zvierat proti miestnej tlači. Aj bruselská ošípaná mizne zo sveta, akoby jej nikdy ani nebolo.

Zábavne, ale na zamyslenie

Recenzenti Menasseho románu ho odporúčali čitateľom ako nanajvýš zábavné čítanie o inštitúcii, s ktorou vari každý Európan prichádza do kontaktu. Je to však aj román na zamyslenie. Dotýka sa životne dôležitých problémov.

Kritici konštatovali, že by síce bolo trúfalosťou porovnávať Menasseho román s veľkým vzorom – Musilovým Mužom bez vlastností – ale že ho vrelo odporúčajú. Aj v tomto konštatovaní väzí určitá grotesknosť – kým Musilov román má dobre vyše tisíc strán a jeho dnešní čitatelia sa, žiaľ, hádam dajú spočítať na prstoch jednej ruky, Menasseho román sa číta „dobre“. Pre dnešného čitateľa je zaujímavý. A hlavne aktuálny.Vyšiel v renomovanom berlínskom vydavateľstve Suhrkamp.

Ladislav Šimon

Venuje sa prekladaniu básnických, prozaických a literárnoteore­tických textov z nemčiny a poľštiny, problematike expresionizmu v nemeckej literatúre, recepcii nemeckej literatúry na Slovensku. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Hölderlina či J. W. Goetheho. Za preklad básní Hansa Magnusa Enzensbergera a Heinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok a televízneho scenára o Františkovi Švantnerovi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#román #Robert Menasse #knižný veľtrh #kniha
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk