Systém je nespravodlivý už pri koreni

07.12.2017 17:00

Kým v západnej Európe sa veľa kresťanov angažuje za chudobných, za rovnosť medzi ľuďmi a ochranu prírody, v našich končinách stále kraľuje bezohľadný individualizmus. Potrebujeme nadväzovať spojenectvá s takto orientovanými katolíkmi vo svete, aby sa aj na Slovensku vytvorila alternatíva k tým veriacim, ktorí sa angažujú len v oblasti úzko poňatej „politizácie intimity“, či k tým, ktorí prepadli pápežom kritizovanej ilúzii života ako úspechu.

Vo vzťahu k sociálno-ekonomickým otázkam je slovenská katolícka verejnosť dlhodobo rozpoltená. Katolíci, ktorým sa po roku 1989 podarilo uchytiť vo vysokej politike (okrem úplných výnimiek len v pravej časti politického spektra), vo svojej väčšine podporovali neoliberálnu agendu (privatizáciu kľúčových odvetví hospodárstva, slabý štát, rovnú daň, masívnu podporu podnikateľov na úkor zamestnancov atď.). Zároveň sú známi tým, že väčšina z nich neúnavne akcentovala intímno-etické témy v politike, pričom v týchto témach presadzovali jednu možnú interpretáciu morálneho učenia katolíckej cirkvi. Na druhej strane sa však zjavne nezaujímajú o iné oblasti morálneho učenia cirkvi (a varianty jeho interpretácií), hoci by sa očakávalo, že ich budú zaujímať najmä témy obsiahnuté v sociálnych encyklikách katolíckej cirkvi z 20. storočia.

V zásade by malo platiť, že podpora neoliberalizmu v katolíckom prostredí by mala byť niečím celkom výnimočným, a to z historického i náboženského hľadiska.

Slovenskí biskupi ako miestni vrcholoví predstavitelia cirkvi na Slovensku boli v názoroch na ekonomické reformy neoliberálneho typu pomerne opatrní, ale témy sociálnej náuky cirkvi sa tiež nepokúsili aktualizovať v spoločenskej diskusii. Niektorí z nich navyše čerpali svoje predstavy o štáte a spoločnosti z ilúzií o prvej (vojnovej) Slovenskej republike s dominantnou pozíciou katolíckej cirkvi. Celkovo sa zdá, že časť mestských katolíkov nekriticky uverila neoliberálnej rétorike, ale absolútna väčšina katolíkov na vidieku, naopak, dlhodobo podporuje sociálnejšie orientovanú politiku.

V zásade by malo platiť, že podpora neoliberalizmu v katolíckom prostredí by mala byť niečím celkom výnimočným, a to z historického i náboženského hľadiska. Sociálnych demokratov v Nemecku a labouristov vo Veľkej Británii tradične volili mnohí katolíci, keďže v týchto krajinách boli katolíci dlhodobo potláčaní a nepatrili k mocenským elitám. Od počiatku 20. stor. sa v Európe etablovali aj tzv. ľudové strany, ktoré sa výslovne hlásili ku katolíckej cirkvi. Išlo napospol o strany pre chudobnejších ľudí. (Napr. agrárnici za prvej ČSR boli stranou bohatších sedliakov a veľkopodnikateľov na vidieku, ale HSĽS bola stranou maloroľníkov.)

Súčasná slovenská politická situácia sa čiastočne podobá situácii v Rakúsku pred druhou svetovou vojnou, keď sociálni demokrati a katolíci stáli proti sebe. Kancelára, katolíka Engelberta Dollfussa, ktorý bojoval proti socialistom, však roku 1934 nezavraždili socialisti, ale nacisti. K zmiereniu na politickej scéne medzi ľudovcami a sociálnymi demokratmi v Rakúsku prišlo až za premiéra Bruna Kreiského v druhej polovici 20. stor., s ktorým mal dobré vzťahy kardinál Franz König. Časť konzervatívnych katolíkov mu to nikdy neodpustila, pričom sa zasadili za to, aby progresívni biskupi, muži II. vatikánskeho koncilu, postupne skončili vo vedení rakúskej cirkvi a boli povymieňaní za konzervatívnejších ľudí. Následne to spôsobilo veľké oslabenie pozície katolíckej cirkvi v Rakúsku.

Na dnešnom Slovensku nie je žiadna autorita typu kardinála Franza Königa ani sociálny demokrat typu Bruna Kreiského. Hlavnou postavou sociálnych demokratov je premiér Robert Fico a viditeľným zástupcom katolíkov je súčasné zloženie Konferencie biskupov Slovenska (KBS) na čele s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. Vedenie KBS neformuluje svoje postoje po poradách so základňou cirkvi (kňazmi a laikmi) a Fico nie je prijímaný ako typický reprezentant sociálnodemokra­tického zmýšľania.

Pri postojoch katolíkov k politike na Slovensku stále zohrávajú veľkú rolu reminiscencie na socialistický režim spred roka 1989, pričom podnes mnohí katolíci všetko ľavicové spájajú nielen s marxizmom, ale priamo s komunizmom. Slovenské politické strany, všeobecne sa hlásiace ku kresťanstvu, vznikli pôvodne ako demokratická alternatíva ku komunistickej ľavici, a aj po 25 rokoch stále podsúvajú verejnosti, že musia bojovať s komunistami v súčasnej slovenskej politike. Strana Smer (ako oficiálny reprezentant slovenskej ľavice) nezastupuje temer vôbec očakávania ľavicových liberálov, ale ani sociálnejšie ladených katolíkov. Napriek tomu pri nedostatku lepších možností predstavuje pre veľkú časť obyvateľstva sociálnejší model politiky.

Z novodobej histórie si možno spomenúť na spoluprácu kresťanských strán a ľavice z obdobia prvej Dzurindovej vlády (1998 – 2002), ktorej súčasťou bola SDĽ, pričom práve táto vláda urobila viaceré dôležité reformy a nasmerovala krajinu do EÚ a NATO. Vtedy kvôli upevneniu demokracie a uľahčeniu vstupu do nadnárodných štruktúr dokázali kresťania na Slovensku spolupracovať aj s ľavicou. Či sa následne SDĽ rozpadla a splodila dnešnú stranu Smer pre vlastné vnútrostranícke spory, alebo sa rozpadla aj kvôli spolupráci s pravicou a pre nedostatočnú obhajobu ľavicovej agendy, patrí dnes už k debatám historikov.

Za vážnejší problém možno pokladať to, že Slovensko (podobne ako iné postsocialistické krajiny) sa po roku 1990 dostalo pod obrovský tlak neoliberálnej propagandy, ktorú organizovali globálne finančné skupiny a inštitúcie slúžiace ich záujmom. Obyvateľstvu, ktoré viac ako po väčšej demokracii túžilo po tovare známom z výkladov a reklám západných obchodov, sa podsunul koncept neoliberálnych reforiem ako „jedine možný“. Tento koncept stále, najmä v médiách, pôsobí bez účinnej protiváhy. Sociálnejšie orientovaní ekonómovia a kritici neoliberalizmu, a to aj napriek ostatnej finančnej a ekonomickej kríze, nezískali zatiaľ väčší ohlas v slovenskej spoločnosti.

Táto situácia čiastočne súvisí so situáciou ľavice v západných krajinách. Sociálna demokracia v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku a vo Veľkej Británii sa len hľadá, nevydaril sa ani model tzv. tretej cesty a nádeje vkladané do Baracka Obamu sa tiež vytratili. Namiesto skutočnej sociálno-ekonomickej alternatívy k neoliberálnemu konceptu spoločnosti sa viacerí dnešní ľavicoví politici vo svete líšia od pravicových len „politizáciou intimity“, ako to vystihol Thomas Judt, teda podporou liberalizácie v intímno-etických otázkach.

Na rozdiel od slovenských pomerov katolícke teologické fakulty v Rakúsku, Nemecku i v Taliansku, ako aj mladí katolíci v týchto krajinách sú vo svojej väčšine orientovaní neporovnateľne kritickejšie k súčasnému kapitalizmu, a to ekologicky a solidárne.

Na Slovensku určitú rolu zohrali idey Michaela Novaka, amerického neokonzervatívca so slovenskými koreňmi, ktorého diela sa po roku 1990 rýchlo preložili do slovenčiny a češtiny. Časť mladých katolíkov so záujmom o politiku sa angažuje v skupinách, ako sú Kolégium Antona Neuwirtha a Spoločenstvo Ladislava Hanusa. V týchto spoločenstvách sa veľkou autoritou stal práve Michael Novak. Pravdepodobne aj pod jeho vplyvom mladší politicky angažovaní katolíci začali kopírovať model prepojenia konzervatívneho náboženstva a liberálnej ekonomiky, ako to poznáme z prostredia dnešných USA.

Na rozdiel od slovenských pomerov katolícke teologické fakulty v Rakúsku, Nemecku i v Taliansku, ako aj mladí katolíci v týchto krajinách sú vo svojej väčšine orientovaní neporovnateľne kritickejšie k súčasnému kapitalizmu, a to ekologicky a solidárne. Na Slovensku sa donedávna vôbec nesledoval ani vývoj katolíckej cirkvi v Južnej Amerike, Ázii a Afrike a vôbec sa nepochopila a nedocenila Teológia oslobodenia.

Pápeži a kritika neoliberálneho kapitalizmu

V exhortácii Evangelii gaudium (EG)1 sa pápež František vyjadruje priamo k neoliberalizmu v 2. kapitole (čl. 52 – 60). Pápež tu vyslovuje niekoľkonásobné nie: Nie ekonómii vylúčenia; nie novej idolatrii peňazí; nie peniazom, ktoré namiesto toho, aby slúžili, panujú; nie nerovnosti, ktorá plodí násilie.

Pápež píše, že žijeme v dobe, keď nás zabíja „ekonómia vylúčenia a nerovnosti“ a ľudská bytosť je považovaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť. Pápež jednoznačne odmieta ekonomické teórie absolútnej autonómie trhov a finančných špekulácií, ako aj názor, že „bohatnutie bohatých je predpokladom blahobytu chudobných“. Vo svojom dokumente píše aj to, že namiesto zlatého teľaťa staroveku klaniame sa fetišu peňazí a ekonomike bez tváre a rast zisku je v dnešnej dobe určujúcou dogmou systému, v ktorom žijeme.

Pápež František tiež píše, že za týmito pomýlenými postojmi sa skrýva odmietanie etiky a Boha: Nechceme etiku, lebo tá relativizuje naše peniaze a moc. Nechceme sa deliť, hoci už sv. Ján Chryzostom (r. 350 – 407) povedal: Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale patria chudobným. Podľa pápeža je súčasný systém nespravodlivý už pri koreni, a to preto, že vytvára nerovnosť a vylučuje ľudí zo spoločnosti.

V dokumente Evangelii gaudium sa František venuje sociálnym a ekonomickým témam aj vo 4. kapitole (od č. 182). Výslovne upozorňuje, že jeho text (EG) nie je sociálny dokument a cirkev nemá monopol na riešenie sociálnych problémov. V podkapitole „Zaradenie chudobných do spoločnosti“ (č. 186 – 216) píše o potrebe odstrániť komplexné príčiny chudoby a potrebe premýšľať v termínoch spoločenstva. Sociálny rozmer vlastníctva a univerzálne určenie dobier sú hodnoty nadradené súkromnému vlastníctvu.

Ľudské práva sa nesmú zneužívať na maskovanie obrany neprimeraných nárokov jednotlivcov a bohatých národov. Cituje pápeža Pavla VI.: „Bohatší by sa mali vzdať niektorých svojich práv, aby s väčšou slobodou dali svoje dobrá k dispozícii druhým.“ Tiež sa odvoláva na dokument brazílskych biskupov, že „hlad je spôsobený zlou distribúciou dobier a zisku“. Pripomína, že na počiatku kresťanstva sa kresťania jasne oddelili od individualistického a hedonistického životného štýlu pohanov.

Pre cirkev je pamätanie na chudobných najmä teologická kategória. Ale nevyhnutnosť riešiť radikálne štrukturálne príčiny chudoby podľa pápeža Františka nepočká (čl. 202), čiže treba sa vzdať absolútnej autonómie trhov a finančných špekulácií. Nerovnosť je koreňom každého sociálneho zla. Pre dnešný svet je nepohodlné hovoriť o etike, nepríjemné je hovoriť o solidarite vo svete, o rozdeľovaní dobier, o ochrane pracovných miest, o dôstojnosti slabých, o Bohu, ktorý od nás žiada boj za spravodlivosť. Povolanie podnikateľa je podľa pápeža síce vznešená práca, ale len vtedy, ak berie do úvahy vyšší zmysel života.

Pápež píše, že sa nemôžeme viac spoliehať len na slepú moc či neviditeľnú ruku trhu. Politika sa má snažiť o spoločné dobro. Treba sa oslobodiť od mentality individualizmu, ľahostajnosti a egoizmu. Potrebujeme si všímať nové i staré formy ľudskej krehkosti (bezdomovci, migranti, ženy, závislí, seniori, príroda). Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pokojom jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií (čl. 218).

František sa vo svojich názoroch môže odvolať aj na pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla II. i Benedikta XVI., ako aj na dokumenty kontinentálnych biskupských konferencií. Ján Pavol II. si získal meno ako protikomunistický pápež, ale ani z neho nemožno robiť obhajcu neregulovaného trhu. Michal Luczewski, sociológ z Varšavskej univerzity pôsobiaci v Centre Jana Pavla II., píše, že mylný obraz Jána Pavla II. šíril napr. americký ekonóm a teológ Michael Novak, stúpenec neokonzervativizmu.

Tento diplomat v službách USA vykladal sociálnu encykliku Centesimus annus 2 z roku 1991 ako podporu kapitalizmu, hoci ten je v encyklike najmä kritizovaný. Ján Pavol II. v tejto encyklike dôrazne varuje pred „radikálnou kapitalistickou ideológiou“, ktorá odmieta vidieť konkrétne problémy a „ponecháva ich riešenie voľnému prúdeniu trhových síl“ (č. 42). „Demokracia bez hodnôt sa ľahko mení na otvorenú alebo skrytú totalitu,“ napísal Ján Pavol II. (Centesimus annus 46). Z toho vyplýva, že bojovať s ňou je ešte ťažšie, lebo komunistickú neslobodu každý videl, ale radikálna kapitalistická ideológia sa omnoho lepšie maskuje.

Michal Luczewski spomína, že v Poľsku sa začiatkom 90. rokov uverilo téze, že privatizácia sa neobíde bez podvodov a do ekonómie nemáme pliesť morálku. V tejto súvislosti sa Luczewski kriticky zmieňuje aj o poľskom kňazovi a filozofovi Józefovi Tischnerovi, ktorý sa mal vyjadriť v prospech „slobodnej hry trhových síl“ a že „práca má slúžiť kapitálu“, čím podľa Luczewského poprel celé sociálne učenie cirkvi aj svoje dovtedajšie akademické pôsobenie.

Vtedy, začiatkom 90. rokov 20. storočia, podľa Michala Luczewského katolíci i socialisti stratili zo zreteľa náboženské, morálne, ba aj politické pohľady a zostala im len ekonómia – akoby svetonázor vnútený novou dobou bol silnejší než ich vnútorné presvedčenie. Ján Pavol II. počas návštevy Poľska v roku 1991 poukazoval na to, že pád komunizmu neznamená, že kapitalizmus je najlepšie možné zriadenie, a pripomínal, že „hospodárska sloboda musí byť zviazaná pevným právnym poriadkom“ (Centesimus annus 42).

Ján Pavol II. viackrát zopakoval, že kradnúť sa nesmie, a to bez ohľadu na to, či budujeme voľný trh, alebo niečo iné. Ostro kritizoval konzumizmus a poukázal na to, že hnacou silou kapitalizmu je žiadostivosť. Označil ho za celkom novú pascu, na ktorú človeku nestačia obranné mechanizmy osvojené v dobách komunistickej totality. Po roku 1989, píše poľský sociológ, kapitalistické zriadenie rozbilo našu solidaritu a presadilo individualizmus a egoizmus. Bola to nielen sociálna tragédia, ale podľa mienky Jána Pavla II. jednoducho hriech.

Zjednodušenej antikomunistickej interpretácii bol v médiách vystavený aj postoj Jána Pavla II. k Teológii oslobodenia. Sám prevzal z tejto teológie pojem štrukturálneho hriechu a prednostnú opciu pre chudobných. Pravdou je, že Ján Pavol II. bol voči tomuto teologickému prúdu opatrný, lebo sa obával, že Kristus bude spájaný „s používaním samopalu“, hoci aj v zápase za spravodlivejší svet. Luczewski konštatuje, že Wojtyla pomenoval hrozbu radikálnej ideológie kapitalizmu, Bergoglio otvorene kritizuje neviditeľnú tyraniu zbožštených peňazí. Po finančnej kríze z roku 2008, spôsobenej deregulovanou, teda bezbrehou nadvládou burzových špekulácií nad výrobným sektorom ekonomiky, si stále viac ľudí začína uvedomovať prázdnotu kapitalistickej fasády.

Ingo Pies, profesor hospodárskej etiky na Univerzite Martina Luthera v Halle, v texte nazvanom Pápež František – žiaden nepriateľ trhu pripomína, že v dokumente Evangelii gaudium nejde o cirkevné vyjadrenie k spoločenským otázkam, ale o vyjadrenie sa smerom dovnútra katolíckej cirkvi a o jej reformu. Starosť o chudobných je teologická kategória. Pies tvrdí, že pápež nie je proti podnikaniu a trhu. Vyjadrenie, že „trh zabíja“ (čl. 53) sa podľa Piesa nevzťahuje generálne na trhové hospodárstvo, ale na jeho výhonky, ktoré toto hospodárenie deformujú. Nejde mu o zrušenie trhového hospodárstva, ale o hľadanie možností, ako chudobných začleniť doň. Pies súhlasí s pápežom, že chudoba nie je len problém individuálnej etiky, ale aj etiky inštitúcií.

Kritizuje však vyjadrenie pápeža, že bohatnutie bohatých neprinesie automaticky dobro pre chudobných (čl. 54). Ingo Pies hovorí o Ordnungspolitik namiesto „laissez fair“ (voľný trh). Podľa neho sa opcia pre chudobných dá uskutočniť len tak, že sa modernej spoločnosti lepšie podarí presadiť chápanie trhov ako aranžovanie inklúzie prostredníctvom usporiadanej politiky.

Možno súhlasiť s Ingom Piesom, že pápežovi ide najmä o zmenu zmýšľania v cirkvi, nie priamo o konkrétne návrhy na zmenu ekonomickej politiky. Isté však je, že minimálne možno hovoriť o pápežovom jasne kritickom pohľade na súčasný stav sveta a jeho uprednostnení regulovaného trhového hospodárstva. Ak sa pýtame na reálnu aplikáciu, musíme najprv zmeniť naše zmýšľanie a určiť si priority, cirkev by mala dostať tieto témy do zvestovania evanjelia a následne budovať komunity, kde sa o týchto témach bude diskutovať a kde sa budú hľadať riešenia.

Neoliberálni kresťania a slovenská cirkevná hierarchia, ktorá žije v obave o zmenu svojej momentálnej pozície, budú zaiste vyberať z dokumentu Evangelii gaudium selektívne. Postoj biskupov na Slovensku a v iných krajinách bývalého východného bloku, ale napr. aj v Taliansku, sa hodnotí ako vyčkávací. Pápež František však aj výberom ľudí za nových kardinálov dáva jasne na známosť, že odmieta politiku zaisťovania priorít cirkvi pomocou nadväzovania vzájomne prospešných vzťahov s „mocnými tohto sveta“. (Z nových kardinálov, ktorých vymenoval, pochádza väčšina z chudobných krajín.)

Chudobní ako problém a výzva

Slovenskí biskupi nasledovali doteraz politiku konzervatívnej časti vatikánskych kardinálov a talianskeho episkopátu, ktorí odporúčali spojenectvá s mocnými vo svete, zvlášť s konzervatívnymi silami v politike. V postkomunis­tických krajinách sa to dá čiastočne pochopiť pretrvávajúcou nedôverou voči ľavici a strachom z postmoderného liberalizmu.

Pluralita politických názorov medzi katolíkmi na Slovensku sa v 90. rokoch 20. storočia zjavnejšie prejavila v postoji voči vláde Vladimíra Mečiara, ktorý sa snažil, aby mal v cirkvi svojho spojenca. Podobne ako dnes premiér Fico snažil sa aj V. Mečiar o blízke vzťahy s kardinálom Jánom Ch. Korcom. Väčšina biskupov sa však k jeho výkonu moci stavala kriticky; najväčší spor mal V. Mečiar s vtedajším predsedom KBS Rudolfom Balážom.

Aj vďaka nerealizovaniu dodatku Vatikánskej zmluvy o finančnom zabezpečení cirkví a polovičatej ekonomickej odluke od štátu sa katolícka cirkev na Slovensku podnes neoslobodila od pokušenia zákulisných spojenectiev s politikmi.

Aj vďaka nerealizovaniu dodatku Vatikánskej zmluvy o finančnom zabezpečení cirkví a polovičatej ekonomickej odluke od štátu sa katolícka cirkev na Slovensku podnes neoslobodila od pokušenia zákulisných spojenectiev s politikmi. Novším úkazom je presadzovanie finančných záujmov zo zahraničia, ktoré sa prejavujú podporou najkonzervatív­nejších bioetických názorov a liberálnej ekonomickej agendy. V širšej (katolíckej) verejnosti však napriek silnej propagande proti silnému štátu pretrvala dôvera v úlohu štátu. Cirkev však zatiaľ málo rozvíja komunitnú prácu s ľuďmi vo farnostiach a chýba aj politická práca s ľuďmi, smerujúca k budovaniu skutočnej občianskej verejnosti.

Na cirkevnej úrovni potrebujeme na Slovensku nanovo vytvárať solidárnu cirkev, podobnú tej, ktorú zažil pápež František v Južnej Amerike. Pápež rád hovorí o ľude termínom pueblo (špan. ľud), nie gente (špan. ľudia, dav), aby podčiarkol ľud ako spoločenstvo angažovaných a solidárnych ľudí. V západnej Európe sa veľa kresťanov angažuje za chudobných, za rovnosť medzi ľuďmi a ochranu prírody. Treba nadväzovať spojenectvá s takto angažovanými katolíkmi, aby sa aj na Slovensku vytvorila alternatíva k tým katolíkom, ktorí sa angažujú len v oblasti úzko poňatej „politizácie intimity“, či k tým, ktorí prepadli pápežom kritizovanému individualizmu a ilúzii života ako úspechu.

Pápežom Františkom podporovaný návrat k II. vatikánskemu koncilu znamená aj návrat k slúžiacej a chudobnej cirkvi, ktorá sa učí Krista objavovať v chudobných. Tento postoj žili mnohí biskupi už počas koncilu a podporoval to aj pápež Pavol VI., na ktorého sa takmer zabudlo. Pápež František vedome nadväzuje na biskupov a kňazov Latinskej Ameriky, ktorí žijú medzi chudobnými a mnohí z nich boli zabití pre svoj zástoj za chudobných.

Keď sa pýtame, nakoľko sa nás týka chudoba v tzv. treťom svete, musím povedať, že podľa mojej skúsenosti väčšinu občanov Slovenska tvoria práve chudobní, a to aj v Bratislave.

Jeden z angažovaných katolíkov, ktorý mnoho rokov pracoval medzi chudobnými v Latinskej Amerike, k programu pápeža Františka napísal: „Pôvodní obyvatelia krajín a chudobní práve tak ako samo stvorenstvo sú pribíjaní na kríž pažravosťou a bezmyšlienkovi­tosťou priemyselných a bohatých krajín. Zodpovední za toto ukrižovanie nie sú len lakomé veľkokoncerny, odporní burzoví hráči a nemorálni bankári. Páchateľmi sme, hoci aj nevedome a nechcene, aj my ako konzumenti a kresťania strednej vrstvy ako užívatelia neoliberálneho blahobytu a modelu rastu pod heslom ,vždy mať všetko‘. Jednoducho sa nám chudobní akosi stratili z obrazovky… Namiesto toho, aby sme sa pýtali, či nás ešte náš radarový systém správne naviguje a či to, čo každodenne vidíme na obrazovke, zodpovedá realite, správame sa naďalej rovnako, lebo údajne nejestvuje žiadna alternatíva k rastu a nášmu modelu kultúry."

Keď sa pýtame, nakoľko sa nás týka chudoba v tzv. treťom svete, musím povedať, že podľa mojej skúsenosti väčšinu občanov Slovenska tvoria práve chudobní, a to aj v Bratislave. Okrem nezamestnaných a ľudí, ktorí žijú v tzv. osadách, radím medzi chudobnú vrstvu veľkú časť dôchodcov, dlhodobo chorých, väčšinu rodín s malými deťmi a mladých ľudí s hypotékami. Tiež väčšinu zamestnaných, z ktorých mnohí pracujú za veľmi nízke mzdy, a ďalší síce za väčšie, ale za cenu dlhodobého odlúčenia od rodiny alebo s minimom voľného času. Medzi chudobných zaraďujem aj malých podnikateľov, ktorí oficiálne patria do tzv. strednej triedy, ale podnikajú za cenu veľkej pracovnej záťaže a v prostredí nízkej vymožiteľnosti práva. Širšie medzi chudobných treba zaradiť aj mnohých z tých, ktorí majú existenciu sťaženú rozpadom manželstva, nezhodami v rodine a rôznymi závislosťami. Z politického hľadiska patria medzi chudobných všetci, ktorí síce majú právo voliť, ale čoraz viac cítia, že reálne neovplyvňujú smerovanie spoločnosti.

V Biblii predstavujú chudobných ľudí najmä dve kategórie osôb: vdovy a siroty. V knihe proroka Izaiáša sa títo ľudia spomínajú hneď v 1. kapitole. Text prvej časti knihy bol napísaný okolo roku 730 pred Kristom. Prorok v tej dávnej dobe vyčítal veriacim Židom pokrytectvo a kritizoval náboženské rituály a sviatky, ak ich nesprevádzalo úsilie o spravodlivosť a milosrdenstvo.

V tejto súvislosti píše: „Sirote pomôžte k právu, zastaňte sa vdovy na súde!“ (Iz 1,17) Sirota nemala rodičov, nemal sa jej kto zastať. Vdova nemala manžela, nemal ju kto ochrániť pred svojvôľou mocných. Dnes k ľuďom, ktorí nemajú takéto zastanie, patria všetci, ktorí sa nachádzajú v závislom postavení, lebo nie sú ekonomicky a politicky dostatočne silní.

Zaiste, na rozdiel od viacerých (najmä mimoeurópskych) krajín žijeme v spoločnosti, ktorej chod je ako-tak upravovaný zákonmi, žiaľ, žijeme aj v spoločnosti, ktorá prijala filozofiu, že priveľká sociálna ochrana občana je ekonomicky nevýhodná. Zastať sa „siroty a vdovy“ inak ako občasným charitatívnym príspevkom sa pokladá za ekonomicky neefektívne. Keď Biblia hovorí o práve, ku ktorému treba pomôcť sirote a vdove, nemyslí však na charitu. Ide o zastanie sa človeka, ktorý je príliš slabý na to, aby sa vlastnými silami dostal z okraja spoločnosti. Výzva Biblie tak smeruje k vyrovnaniu príležitostí a podeleniu sa o moc.

Keď prejdeme od Biblie k súčasnej realite, situácia je ešte dramatickejšia. Pápež František často hovorí, že dnešní chudobní nie sú len vykorisťovaní, ale dáva sa im najavo, že sú zbytoční, ba zavadzajú ako odpad. Svet prírody a ľudí, ak sa hodnotí z hľadiska ekonomickej efektivity, možno deliť na zdroje a záťaže. Záťaže, ktoré bránia produktivite, treba odstraňovať. V súčasnosti sa však za tieto záťaže až tak nepokladajú sebecké politicko-ekonomické záujmy, ale práve opatrenia na ochranu prírody či sociálne opatrenia na ochranu zamestnancov, rodín s deťmi a dôchodcov. Pri takomto prístupe sa na potenciál ľudí a prírody nahliada, akoby to bol zdroj na vyťaženie, ale prirodzené nároky ľudí a prírody sa pokladajú za záťaž, ktorej sa treba všemožným spôsobom vyhnúť.

V Biblii a evanjeliách Novej zmluvy sa starosť o chudobných pokladá za kritérium spravodlivosti a viery (porov. Mt 25, 31 – 46). Otázka sa môže týkať toho, ako starosť o chudobných chápať a realizovať. Niekto si myslí, že mnohí ľudia si za svoju chudobu môžu predovšetkým sami. Takúto zjednodušenú predstavu vyčítali ľuďom už proroci pred Kristom. Známy neoliberálny model, ktorý hlása, že čím menej sociálno-ochranárskych opatrení, tým efektívnejšie hospodárstvo, a vraj aj väčšie bohatstvo pre všetkých, má v pozadí tiež náboženskú predstavu – o predurčení a vyvolení.

Málokto si uvedomuje, že túto predstavu oživili Ján Kalvín (1509 – 1564) a jeho nasledovníci, ktorí ovplyvnili spoločnosť najmä v časti Švajčiarska, potom v Nizozemsku, vo Veľkej Británii a neskôr v USA. Prísni na seba, ale nesúcitní k iným vytvorili model ekonomiky, v ktorej je Boh vraj na strane bohatých a zdravých. Krajiny zasiahnuté evanjelickou verziou reformácie boli milosrdnejšie. Ekonomicky napredovali zvlášť preto, že menej chránili privilégiá starých elít a podporovali iniciatívy „zdola“.

Stredoveký katolicizmus neobhajoval ekonomickú rovnosť, ale rovnosť ľudí pred Bohom, ktorá predchádza tej ekonomickej. Dôsledkom bol prístup síce nie vždy láskavý, ale predsa len integrujúci. Napr. proti rovnosti príležitosti pre chudobných a domorodcov v kolóniách neboli klasickí konzervatívci, ale najmä novovekí liberálni podnikatelia. V Afrike, Južnej Amerike a Ázii sa predstavitelia katolíckej cirkvi s týmito ľuďmi opakovane dostávali do ostrých konfliktov. V novšej histórii len v Južnej Amerike zahynulo množstvo aktívnych kresťanov vrátane biskupov a kňazov, ktorí sa zastávali chudobných oproti svojvôli mocných.

V našich postkomunistických krajinách sme boli pridlho sústredení na vlastné biedy a po páde komunistickej totality sme sa nedokázali dostatočne zorientovať uprostred zmien, ktoré sa udiali vo svete. Priľahko sme uverili, že svet je čierno-biely, a nechceli sme vidieť, že nám hrozí návrat do štádia surového kapitalizmu, na ktorý tak násilne a pomýlene reagovali aktéri komunizmu. Možno len dúfať, že Slovensko nezostane izolované od niektorých súčasných pozitívnych trendov a aj k nám dorazia vízie, ktoré ponúknu ľudskejšie perspektívy a realizácie.

Esej Karola Moravčíka Katolíci na Slovensku a postoj k neoliberálnej a socialistickej agende vyšla v nedávno publikovanom zborníku Slovenský kapitalizmus a sociálna demokracia

Karol Moravčík (1952)

  • Katolícku teológiu vyštudoval na CMBF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval na Inštitúte fundamentálnej teológie Katolíckej teologickej fakulty Viedenskej univerzity.
  • Patrí k zakladateľom združenia Teologické fórum – FK (TF FK), ktoré sa venuje dialógu súčasnej teológie so spoločnosťou v duchu II. vatikánskeho koncilu.
  • Publikuje zvlášť na internetovej stránke TF FK. Tematicky sa venuje najmä pokoncilovej teológii (K. Rahner, J. B. Metz, H. Küng, W. Kasper) a vzťahu spoločnosti a cirkvi, teológie a politiky.
  • Veľký ohlas na Slovensku i v zahraničí vzbudila publikácia Radosť evanjelia na Slovensku / Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi (2015), ktorú vydal spolu s F. Mikloškom. Do roku 2016 pôsobil ako farár v Bratislave-Devínskej Novej Vsi.
  • V súčasnosti je preradený na pozíciu výpomocného kňaza v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#neoliberalizmus #kresťania #katolícka cirkev #biskupi
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

19,99
Antúria červená

Antúria červená

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk