Nájsť hviezdu

25.12.2017 07:00

Keď povieme: Sú Vianoce, tým myslíme, že Boh povedal svetu svoje posledné, najhlbšie a najkrajšie slovo vo vtelenom Slove, slovo, ktoré už nemožno vziať späť, lebo je to konečný Boží čin, lebo je to sám Boh vo svete. A to slovo znamená: Milujem vás, teba, svet a celé ľudstvo.“ Karl Rahner

Ilustrácia Michaela Leunigka ku knihe Karl...
Ilustrácia Michaela Leunigka ku knihe Karl Rahner / Michael Leunig: Filozofia pre každého Autor: Knižná dielňa Timotej, Košice 1998.

Človek ťahá svoju káričku. Kráča v noci. V jednej ruke má sviečku, v tej káričke má zvieratá zdá sa, že psa, mačku a hus). Na káričke je pripevnený prút, ktorý sa ohýba, keďže na jeho tenšom konci je uchytená hviezda. Podobá sa na tú, ktorú si dávame na vianočný stromček. Lebo o Vianoce tu ide. Ak na to pôvodne nemyslel autor obrázka Michael Leunig, myslel na to zostavovateľ knižky Filozofia pre každého, ktorý Leunigovu karikatúru spojil s vianočnou myšlienkou Karla Rahnera. (Karl Rahner/Michael Leunig: Filozofia pre každého, Knižná dielňa Timotej, Košice 1998)

Pod žičlivou hviezdou

Boli časy, keď Karl Rahner napĺňal prednáškové sály, neúnavne publikoval v renomovaných časopisoch, bol vyhľadávaným diskutérom v médiách a jeho knihy zapĺňali celé regály knižníc. V odborných teologicko-filozofických kruhoch je autoritou aj niekoľko desaťročí po svojej smrti. Zaujímajúca sa verejnosť vie, že Karl Rahner je pokladaný za azda najvplyvnejšieho kresťanského mysliteľa 20. storočia. Bol vysokoškolským učiteľom katolíckej teológie na viacerých univerzitách, na základe jeho spisov sa dodnes robia doktorské a habilitačné práce. Rahner je jedným z otcov revolučného obratu v teológii. Podľa neho teológia, náboženská viera a celé kresťanstvo nemôžu byť len o Bohu. Ak teológia nie je antropologická, teda ak nie je o človeku, nie je ani o Bohu. Neplatí to len všeobecne, ale aj aktuálne. Kto nechce porozumieť, čo znamená byť človekom dnes, márne sa bude odvolávať na staré tradície. Nie špekulácia o Bohu, ale ľudská situácia je bytostne i historicky východiskom teológie.

K Leunigovej karikatúre človeka s káričkou je v knihe priradený tento Rahnerov text: „Keď povieme: Sú Vianoce, tým myslíme, že Boh povedal svetu svoje posledné, najhlbšie a najkrajšie slovo vo vtelenom Slove, slovo, ktoré už nemožno vziať späť, lebo je to konečný Boží čin, lebo je to sám Boh vo svete. A to slovo znamená: Milujem vás, teba, svet a celé ľudstvo.“ Ak svoje premýšľanie o Vianociach začneme Leunigovou karikatúrou, tak je tu naznačené, že ľudská existencia sama osebe je existenciou v noci. Bez čo len malého svetielka by sme len hmatali okolo seba, aby sme sa napokon tak či tak utopili v temnote. Svetielko v našich rukách je naše, je to náš malý ľudský vklad do temnoty. Patrilo by sa pýtať, skadiaľ sme ho vzali, ako je možné, že temnota nám dala šancu mať aspoň svetielko. Samo naše svetielko však nestačí, aby nás viedlo. Kárička na obrázku sa môže javiť ako príťaž, ktorú človek vláči za sebou. Je to však najmä náš spolusvet, naša príroda, matéria, ktorej sme súčasťou. Človek tu vyzerá ako vodca (čiastočne aj je), ale predovšetkým je s tou károu svojho spolusveta naskrze zviazaný. Je zviazaný, ale je na ceste, pri všetkej ťarche ide vpred, má v ruke svetlo, niečo hľadá, niekam chce dospieť.

Karl Rahner (5.3.1904-30.3.1984)
Karl Rahner (5.3.1904-30.3.1984) Autor: Karl-Rahner-Archiv.de

Karl Rahner by povedal, že už tým, že sa človek pýta, že napreduje, že hľadá, prejavuje sa ako tvor, ktorý nie je mŕtvou matériou. Vlastne takou nie je ani jeho spolusvet, ku ktorému patrí. V tom všetkom sa ozýva otázka, hľadanie, zodpovednosť, vzájomná závislosť. Preto je tu aj hviezda. Nie je to jednoducho nebeská hviezda. Visí pred nosom človeka, ale aj ona je súčasťou človekovho spolusveta. Presahuje ho, ale je stále jeho súčasťou. Pre Rahnera bolo neprijateľné, že by človek mal byť len pasívnym objektom nebies, čiže osvecujúceho poznania, ktoré mu je darované. Človek a jeho spolusvet je plodom týchto nebies, ale na spôsob dialogického tvora.

Zjavenie, za ktorým ide, je darované, nie však ako čosi cudzie. Patrí k základnej výbave. Dieťa je plodom svojich rodičov a reč, ktorou ho oslovujú, neprichádza len zvonka. Po istom čase dieťa odpovie vlastnou rečou, lebo tá rodičovská reč nie je cudzota, ale domov. Podobne poníma človeka Biblia a kresťanstvo. Človek je tvor obdarený poznaním, je poslucháčom „Slova“, nie však cudzieho, ale jemu darovaného, ním privlastneného.

Rozdiel medzi rodičom a dieťaťom samozrejme zostáva, a tak zostáva aj rozdiel medzi človekom a zjavujúcim slovom jeho existencie. Z gréckej mytológie poznáme viaceré postavy, ktoré sa cítili byť oslovené, ba vyzvané postaviť sa zoči-voči božským mocnostiam či energiám, ktoré ich oslovovali. Prometheus bojoval o oheň, Sizyfos cítil povinnosť vytlačiť svoj spolusvet na vrchol a Ikaros sa pokúšal vzlietnuť až do nebies. Všetci museli skúsiť, že to, čo ich oslovilo, nie sú žičlivé, ale skôr ľahostajné až žiarlivé mocnosti, ktoré, ak oslovujú, tak nie preto, aby sa spriatelili, ale aby človeka v konečnom dôsledku ironizovali. Človek na Leunigovej karikatúre vyzerá sám, cieľ má v nedohľadne, celé to vyznieva tiež dosť ironicky. Ale zároveň je zrejmé, že človek a jeho spolusvet, celá tá kára jeho bytia, našli hviezdu, za ktorou je dôvod ísť a nevzdávať sa. Táto hviezda, toto zjavujúce Slovo ponúka dôveru a vyvoláva túžbu.

Citovaný Rahnerov text – že Vianoce sú, lebo Boh povedal svoje najkrajšie slovo vo svojom vtelenom Slove – vlastne ohlasuje, že tá kára našej existencie, celý ten náš spolusvet s jeho trápeniami i radosťami, otázkami a úzkosťami, nie je oslovovaná klamlivými mocnosťami, ale slovom, ktoré sa nám dalo ako naša hviezda, naše poznanie a zjavenie. Aj tá hviezda je na našej káre, na našej palici. Je súčasťou nás a nášho spolusveta, vtelila sa, vošla do tela, stala sa faktom. Oslovenie zostáva, nezvádza a nezavádza ako Sirény, ale vedie nás nocou až tak, že sa odvážime vyznať: V tom, akí sme, nie je vydanosť noci, ale svetlu. To je skúsenosť, že sme milovaní aj so svojím spolusvetom. Táto skúsenosť sú Vianoce. Toto poznanie je začiatkom kresťanstva. Ak sa o niečo má kresťanské náboženstvo aj dnes starať, tak o vždy nové spoznávanie a rozvinutie tejto skúsenosti.

Zostali veci

Prečo sa toto spoznávanie tak málo darí? Starosť o hviezdu sme zamenili za starosť o káru. V zásade sa to dá pochopiť. Nemáme nič iné, je to vlastne celý náš svet. Predsa, odbaviť otázku „čo s tým“ len tak, že ako trhovec dotiahneme svoju káru na trh, kde ju prirazíme k ostatným káram a pokúsime sa svoju vec uplatniť na trhu, zdá sa byť biednym zodpovedaním otázky po hviezde svojej existencie. Ešte horšie, ak sa len vecou stane aj filozofia a náboženstvo. Je to ako s umeleckými pamiatkami vo Vatikáne. Občas ktosi navrhne, že by sa tie budovy, obrazy a sochy mohli predať a zisk rozdať chudobným. Bolo by to užitočné, ale mizerné. Pre stromy niekto nevidí les. Za vecami niekto nevidí hviezdu.

Ako sa z myslenia, ako sa z viery stane vec? Na škole sme to volali encyklopédia. Uprataný a zoradený zoznam vedomostí, zväčša stručne a jasne vyjadrených. Tak jasne, že máločo zostalo zrozumiteľným. Vyučovanie katolíckej dogmatiky pred Rahnerom ktosi prirovnal k Prokrustovmu lôžku. Prokrustos je tiež postava z antickej mytológie. Mal to byť zbojník, ktorý čakával na svoje obete pri obchodnej ceste. Keď šiel cestujúci okolo, ponúkol mu nocľah. Nič netušiaci cestovateľ s radosťou prijal a ľahol si na pripravenú posteľ. Tá bola vždy rovnaká, ľudia samozrejme rôzni. O ostatné sa postaral divný hostiteľ. Každého nocľažníka napasoval na rozmery svojej postele. Dlhého obsekal, krátkeho ponaťahoval. Nie posteľ sa mala prispôsobiť človeku, ale naopak. Tak donedávna fungovala aj náboženská dogmatika. Ľudia boli tlačení do vopred pripraveného rámca. Sväté veci sa nemôžu prispôsobovať okolnostiam, tvrdia úzkostliví pravoverní. Je vari oslovený človek a oslovujúci Boh len okolnosťou?, pýtam sa ja. Nemáme v sebe hviezdu, ktorá nám nedá pokoja a vždy znova nás volá na cestu, hoci aj nocou? Služobníci filozofie a teológie nemôžu byť len strážcami či predajcami svojej veci. Ak sme len strážcami a predajcami, točíme dokola staré múdrosti bez aktualizácie. Jeden môj priateľ hovorieval: V kostoloch rozprávame stále o Ježišovi, ale Ježiš rozprával o živote, a to s takou silou, že ho dokázal meniť. Kedy začneme rozprávať a konať tak, aby sme aj my mali premieňajúcu silu, ktorú mal on?

Prijatie zraniteľnosti

Pre mnohých môže byť prekvapujúcou odpoveďou, že túto premieňajúcu silu získame vtedy, keď prijmeme svoju zraniteľnosť. V časti súčasnej postmodernej filozofie sa možno stretnúť s poctivým premýšľaním súvislostí medzi kresťanským dedičstvom a odmietnutím absolutistického myslenia o existencii a bytí. Gianni Vattimo sa vyznáva, že opätovne vážne premýšľa o kresťanstve, odkedy si vytvoril filozofiu inšpirovanú Nietzschem a Heideggerom, pomocou ktorej interpretuje svoju skúsenosť so súčasným svetom: „S veľkou pravdepodobnosťou som si vytvoril práve túto filozofiu a týmto autorom som dal prednosť, lebo vychádzam z toho istého kresťanského dedičstva, ktoré, zdá sa mi, znova objavujem, ale v skutočnosti som sa ho nikdy nevzdal.“

O zraniteľnosti myslenia a sekularizácii kultúry Vattimo píše v spojení s kresťanskou ideou vtelenia, čo v zásade nie je nič iné ako skúsenosť, že aj Boha môžeme prijímať a veriť predovšetkým ako oslovujúcu súčasť nášho sveta, nie ako absolutistickú moc nad svetom. Pri pohľade na mocenské poňatie náboženstva Vattimo hovorí: „Ježiš nie je preto človekom, aby Otec dostal obeť, ktorá zadosťučiní jeho hnevu, ale Ježiš prichádza na svet, aby odkryl práve to spojivo medzi násilím a svätosťou, a tým ho aj zo sveta odstránil. Je zabitý, lebo ľudstvo zakotvené v násilnej tradícii obetného náboženstva, nemôže zniesť také („ľudské“) zjavenie od Boha.“

Návrat „otázky o otázke“

Pozadie otázok, ktoré si má v súčasnosti klásť teológia (reflektujúca viera), tvorí podľa profesora teológie Kurta Appela diagnóza dnešnej situácie, v ktorej je ohrozené celé ľudstvo. Ako príklady ohrozenia uvádza vyhasínanie rozmanitosti života a jazykov, stratu pamäti, virtualizáciu životného prostredia, nahradenie človeka technickými a biologickými strojmi, čo zároveň pobáda k novému pohľadu na humánnosť v jej jedinečnosti, zraniteľnosti a neuchopiteľnosti. Tento pohľad je zásadne spojený s hľadajúcou otvorenosťou pre možné horizonty zmyslu dejín vo vnímaní ich zlomov, ako aj v prijatí rozmanitosti spôsobov bytia a rozprávania. V zmysle tohto hľadania je kresťanstvu dnešnej doby osobitne zverená úloha reflektovania „neuchopiteľnej“ dimenzie „Svätého“, z ktorého tvorivých a otvorených rozprávaní a jedinečných prejavov vystupujú príbehy života.

V tomto hľadaní je Boh pre Kurta Appela samotná „otázka o otázke“. Otázka o Bohu bola v minulosti chápaná ako prvá a posledná vôbec. V neposlednom rade bola chápaná ako otázka, ktorá robí rozdiel medzi človekom a zvieraťom, ako aj medzi človekom a ontologickým statusom stroja. Po utíchnutí hektických sporov medzi teizmom a ateizmom sa dnes podobným otázkam vyhýbame. Predsa, odolnosť tejto otázky, ba návrat idey Boha sa objavuje nielen v mimoeurópskych kultúrach, ale podobné trendy možno pozorovať aj v západnom svete, kde táto otázka preniká do centra pozornosti v jej zakódovanej forme (literatúra, film, hudba), keď zaužívané formy poznania v tejto oblasti zlyhávajú. V čase, keď otázky často slúžia na prispôsobovanie si sveta len vlastným očakávaniam, sa do centra pozornosti dostáva „otázka o otázke“, ktorá v istom zmysle konštituuje človeka ako takého – rovnako ako aj z nej vychádzajúca nádej, ktorá sa vyznačuje jedinečnosťou Boha/Svätého. (Toľko Kurt Appel.)

Keď vnímavo sledujeme súčasnú nenáboženskú i náboženskú vianočnú produkciu, máme pokušenie priradiť k ohrozujúcim fenoménom našej ľudskosti aj samotné Vianoce – práve v ich nereflektovanej podobe, v zabúdaní otázky o otázke, pri zámene Svätého vteleného za virtuálneho. Zároveň však máme aj šancu prijať seba, svoje otázky na pozadí vlastnej zraniteľnosti, to všetko, čo tvorí káričku našej existencie, a znova nájsť hviezdu, ktorá hreje a teší tým viac, čím s väčšou túžbou za ňou kráčame.

Karol Moravčík

Katolícku teológiu vyštudoval na CMBF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval na Inštitúte fundamentálnej teológie Katolíckej teologickej fakulty Viedenskej univerzity. Patrí k zakladateľom združenia Teologické fórum – FK (TF FK), ktoré sa venuje dialógu súčasnej teológie so spoločnosťou v duchu II. vatikánskeho koncilu. Publikuje zvlášť na internetovej stránke TF FK. Tematicky sa venuje najmä pokoncilovej teológii (K. Rahner, J. B. Metz, H. Küng, W. Kasper) a vzťahu spoločnosti a cirkvi, teológie a politiky. Veľký ohlas na Slovensku i v zahraničí vzbudila publikácia Radosť evanjelia na Slovensku/Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi (2015), ktorú vydal spolu s Františkom Mikloškom. Do roku 2016 pôsobil ako farár v Bratislave-Devínskej Novej Vsi. V súčasnosti je preradený na pozíciu výpomocného kňaza v Bratislave.

Karol Moravčík
Kňaz, teológ a publicista Karol Moravčík Autor: svetkrestanstva.sk

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vianoce #esej
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Lady Orchidea Color

Lady Orchidea Color

32,99
Perla Ruža Pink

Perla Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk