Prečo sme sa rozdelili?

03.01.2018 06:00

Mierumilovný česko-slovenský rozchod pred dvadsiatimi piatimi rokmi dodnes vzbudzuje pozornosť. Ako je možné, že k tomu došlo bez konfliktov, ktoré sprevádzali rozpad Juhoslávie, prípadne Sovietskeho zväzu? A keď teraz máme také výborné vzájomné vzťahy, ako tvrdia politici na oboch stranách hranice, bolo vôbec potrebné štát rozdeliť?

Ako účastník takmer všetkých rokovaní o štátoprávnom usporiadaní až do volieb v roku 1992, by som povedal, že v okamihu, keď Vladimír Mečiar urobil predmetom rokovaní medzinárodne právnu subjektivitu Slovenska, iné riešenie nebolo možné. Až do roku 1992 sa na žiadnom oficiálnom rokovaní medzi českou a slovenskou stranou požiadavka na plnú medzinárodnú subjektivitu Slovenska neobjavila. Mimo oficiálnych rokovaní áno.

Ján Čarnogurský sa zmienil o slovenskej hviezdičke už niekedy v decembri 1989. Jeho brat Ivan nám večer pri poháriku po rokovaniach na hradoch a zámkoch rozprával, ako za nimi jazdí slovenská emigrácia z Kanady a pýta sa, prečo už dávno nie sú samostatní.

„Proti federálnej svokre“

Základný problém spočíval v asymetrii vo vzťahu k spoločnému štátu. Čechov, ktorí by povedali „naše Tatry“, bolo dvanásť do tucta, Slovákov, ktorí by povedali „naše Krkonoše“, by ste museli hľadať baterkou. Skrátka, Slováci Československo nepovažovali za svoje a prekážalo im, že Česi si „ich“ Slovensko automaticky privlastňujú. Nemalou mierou sa o to nechtiac zaslúžil sám prezident Masaryk, keď si za svojho zástupcu na Slovensku vybral evanjelika Vavra Šrobára, ktorý sa okamžite dostal do zbytočného konfliktu so svojím priateľom, katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom. To viedlo k odcudzeniu slovenských katolíkov od projektu spoločného štátu „československého“ národa. V každej ďalšej dejinnej kríze vyplával spor na povrch ako olej na vodu.

V roku 1989 preto nebolo ťažké predpokladať, že sa stane to isté. Keď Václav Havel posielal na bratislavskú demonštráciu magnetofónovú pásku s víziou nahradenia tuhej federácie federáciou „autentickou“, však ťažko mohol domyslieť, aké to bude mať dôsledky. Iste, Československo bolo autoritatívne riadený centralistický štát a liberalizácia bola na programe dňa. Lenže to tuhé mocenské centrum predstavoval Ústredný výbor Komunistickej strany Československa. Len čo sa jeho moc zrútila, zostala chatrná ústavná konštrukcia, v ktorej obe republiky boli podľa vzoru sovietskej ústavy vybavené právom na odtrhnutie, pritom centrum nemalo k dispozícii právne nástroje na rozhodovanie sporov.

Federácia znamená zdieľanie moci. Pokiaľ si republiky nárokujú plné prevzatie zodpovednosti, vrátane fiškálnej a monetárnej politiky, na federáciu nezostane miesto.

Z praktického politického hľadiska bolo teda potrebné ústavný systém posilniť. To by bola náročná úloha za všetkých okolností, ale ak sa ako cieľ vytýči autentická federácia, ktorá je opakom tuhej, tak to predsa musí znamenať uvoľnenie. Niet preto divu, že sa v programoch všetkých slovenských politických strán bez rozdielu objavili požiadavky na prevzatie zodpovednosti za Slovensko.

Rýchlo sa ukázalo, že to je problém. Federácia znamená zdieľanie moci. Pokiaľ si republiky nárokujú plné prevzatie zodpovednosti, vrátane fiškálnej a monetárnej politiky, na federáciu nezostane miesto. V apríli 1990 presvedčil minister vnútra SR Mečiar premiéra českej vlády Pitharta na zámku Lnáře, že v rámci stratégie „hurá proti federálnej svokre“ by mali mať originálnu pôsobnosť republiky a tie by mali určiť, aké kompetencie na federálnu vládu prenesú. Ťažko lepšie demonštrovať neznalosť Ústavy novej politickej garnitúry.

Divoký slovenský koník

Dva roky skráteného obdobia 1990–1992 sa podľa pôvodného plánu mali venovať príprave novej ústavy. Premenili sa skôr na permanentnú volebnú kampaň, vedenú pokusmi redefinovať ústavný rámec federácie z roku 1968. A načrtnúť aspoň základné hlavy novej federálnej ústavy.

Slovenská strana úplne v logike snahy prevziať zodpovednosť za Slovensko si nárokovala ďalšie a ďalšie kompetencie, čo na českej strane veľmi rýchlo vzbudilo nevôľu. Podaj čertovi prst… Väčšina Čechov, obávam sa, vtedy vôbec nechápala, čo Slovákom prekáža. Na poradách Koordinačného centra Občianskeho fóra sa pri diskusiách o štátoprávnom usporiadaní Václav Klaus netrpezlivo pýtal, kedy sa už začneme baviť o podstatných veciach. Po peripetiách neúspešných rokovaní medzi federálnou a národnými reprezentáciami, neskôr samotnými národnými reprezentáciami, sa vykryštalizovalo niekoľko politických postojov.

Zlomovým momentom, ktorý situáciu radikalizoval, bolo osamostatnenie sa pobaltských štátov. Keď nie teraz, tak kedy?

Na českej strane zaujímala vyhranenú pozíciu Občianska demokratická aliancia (ODA), ktorá požadovala pevnú federáciu. Ak by nebola možná, malo dôjsť k referendu, pričom by republika, ktorá by odhlasovala vystúpenie z federácie, mala z nej vystúpiť „nahá“ bez medzinárodne právneho uznania – napríklad nemať žiadnu ambasádu. Skrotíte divokého slovenského koníka ohlávkou referenda, znelo z „múdrej“ ODA.

Pri dnešných debatách sa trochu zabúda na vnútornú dynamiku, ktorú proces česko-slovenského vyjednávania preberal z vývoja v zahraničí. Relatívne dlhú dobu boli snahy o samostatnú slovenskú republiku medzi slovenskými politikmi v menšine. Mnohí z nich si uvedomovali, že inštitúcie nevyhnutné na riadenie štátu, napríklad centrálna banka, existujú iba v Prahe. To bol tiež dôvod, prečo Ján Čarnogurský navrhoval štátnu zmluvu. Chcel, aby sa obe republiky inštitucionálne vyrovnali a potom by stačilo len mašličku na štátnej zmluve rozviazať a na vlajku EÚ by vyleteli dve rovnocenné hviezdičky. Dovtedy mali pochopiteľne bežať federálne prerozdeľovacie mechanizmy. Na to mohol sotva nejaký český politik pristúpiť. O EÚ ani nehovoriac. Žiadnu ďalšiu hviezdičku nepripúšťala.

Zlomovým momentom, ktorý situáciu radikalizoval, bolo osamostatnenie sa pobaltských štátov. Keď nie teraz, tak kedy? dala sa čítať otázka z očí väčšiny slovenských politikov. Keď si na samostatnosť trúfne maličké Estónsko, prečo nie Slovensko?

Svetová výnimka

Rozdielny politický vývoj v Českej republike, kde sa dominantnou politickou témou stalo „vyrovnanie s minulosťou“, čítaj antikomunizmus, a na Slovensku, kde dominovala otázka národného sebaurčenia, viedlo k tomu, že sa prakticky nedali nájsť partnerské strany.

Občianske hnutie, ktoré rešpektovalo požiadavku Slovenska na zviditeľnenie a zrovnoprávnenie, odmietalo lustrácie, kvôli ktorým si slovenskí liberáli z Občianskej demokratickej únie vybrali ako partnera českých nacionalistov z ODA. Pokus Václava Klausa kandidovať s ODS na Slovensku viedol len k ďalšiemu rozdrobeniu hŕstky slovenských liberálov.

Pohŕdanie ústavou, ktorú Václav Klaus a jeho koaliční partneri – najmä ODA – dali do vienka Českej republike, zanechalo stopy.

Ťažko sa dá súhlasiť s Václavom Klausom, že občania vo voľbách vedome rozhodovali o osude spoločného štátu. Ani on sám nevedel, čo bude výsledkom rokovaní medzi ODS a HZDS. Reči o medzinárodne právnej subjektivite Slovenska bral ako volebný folklór. Nevedel si predstaviť, že by nejaký slovenský politik nechcel miliardu dolárov, ktorá na Slovensko ročne putovala cez federálny rozpočet. Keď zistil, že to nie je folklór, ale kategorická požiadavka, prispôsobil sa realite. Pod závojom tvrdej národnej rétoriky splnil prakticky všetky Mečiarove požiadavky.

Čo Mečiar požadoval? Spoločný štát s medzinárodne právnou subjektivitou Slovenska. Čo dostal? Menovú úniu dvoch suverénnych štátov. Lepšie sa jeho požiadavky splniť nedali. Únia sa nakoniec nerozpadla politickým rozhodnutím, ale nedôverou Slovákov v silu vlastnej meny. Bolo to podľa mňa to najlepšie politické rozhodnutie, ktoré Václav Klaus urobil, a myslím si, že sa obaja premiéri v bývalom Federálnom zhromaždení zaslúžene pochválili. Rozvody málokedy dopadnú dobre. To, že je česko-slovenský rozvod svetovou výnimkou, nie je dané len priaznivou históriou, ale racionalitou a veľkorysosťou, s akou obaja partneri k deleniu štátu pristúpili. Myslím si, že by to nestranný pozorovateľ mal uznať.

Vlastná cesta

Potom už sa každá republika vydala vlastnou cestou. Na Slovensku začali dobre. Usporiadali voľby a dali novému ústavnému rámcu politickú legitimitu. Neskoršie konflikt medzi prezidentom a premiérom viedol k vážnej politickej kríze, ale Slovensko pri jej riešení veľmi rýchlo politicky dospelo.

V Českej republike to vyzeralo inak. Hlavný argument, prečo sa do delenia štátu mali zapojiť občania, spočíva predsa v tom, že poslanci, ktorí o rozdelení štátu rozhodovali, získali mandát sľubom vernosti federácii. Celý súbor zákonov o delení štátu, odhlasovaním vo Federálnom zhromaždení teda prijali poslanci, ktorí porušili svoj poslanecký sľub, na základe ktorého získali mandát. O tom, aký máme dešpekt k ústave, svedčí, že to dodnes nikomu neprekáža. Dobre, poviete si, bola mimoriadna situácia. Referendum sa použiť nedalo. Lenže potom si politici mali nechať rozdelenie štátu potvrdiť novými voľbami, ako sa to stalo na Slovensku v nasledujúcom roku 1994, a svoj mandát obnoviť sľubom novému štátu a naplniť jeho ústavu.

U nás v Česku tri roky vládli politici, ktorí nemali žiadny ústavný mandát. Bez volieb museli znásilniť konštrukciu ústavy. Rozhodli sa nechať nenaplnenú druhú komoru parlamentu, kam mali pôvodne nastúpiť prebytoční federálni poslanci. A väčšinou išlo o špičky politických strán. ODA to zablokovala, pretože federálneho poslanca nemala. Tak Českú republiku viedla druhá liga z Českej národnej rady a prebytočnými poslancami Federálneho zhromaždenia sa spolitizovala štátna správa, čím sa zabránilo jej profesionalizácii. Na tento diletantizmus sme dosť doplatili.

Pohŕdanie ústavou, ktorú Václav Klaus a jeho koaliční partneri – najmä ODA – dali do vienka Českej republike, zanechalo stopy. Prezidenti sa nenaučili brať ústavu vážne. Ak existujúci prezident považuje možnosť nechať vládnuť vládu bez dôvery za „kreatívny“ prístup k ústave, nečakajú nás v Česku práve pokojné časy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozdelenie Československa #25. výročie vzniku SR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk