Účet za rozdelenie ČSFR

06.01.2018 07:00
banky, výmena peňazí
Občanov Slovenska hneď v januári najviac zamestnávala otázka výmeny peňazí. Obavy v nich vyvolali najmä znepokojivé správy ministra financií Júliusa Tótha, ktoré zverejnil v čase, keď sa v ČR začali kolkovať peniaze. Autor: ,

V prvých rokoch Slovenská republika neplatila iba za rozdelenie federácie, no i za rozpad dominantných väzieb na štáty Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorý sa začal krátko po politických zmenách v roku 1989. Nedalo sa mu zabrániť, no podpredseda vlády národného porozumenia a neskorší viacnásobný minister českej vlády Vladimír Dlouhý ho vehementne urýchľoval.

Vznik Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode (v skratke CEFTA), ktorú založili Poľsko, Maďarsko a ČSFR 21. decembra 1992, prepadu vzájomných hospodárskych vzťahov nezabránil, iba ho zmiernil. Všetky štáty CEFTA postupne preorientovali svoje hospodárske väzby na Západ a po uzavretí asociačných zmlúv s Európskymi spoločenstvami na štáty ES. Rozpad Česko-Slovenska prispel k rýchlemu poklesu medzirepublikového obchodu. Jeho prepad bol však menší, ako sa pôvodne predpovedalo. Nepochybne vznik colnej únie medzi SR a ČR, ako i tzv. clearingového zúčtovania krátko po rozdelení spoločného štátu väčšiemu prepadu slovenského hospodárstva pomohli zabrániť.

Slovensko to prežije. Ale ako?

Novembrové udalosti z roku 1989 a začiatok reformného procesu nastolili otázku usporiadania vzájomných česko-slovenských vzťahov. Je známe, že Vladimír Mečiar, ktorý sa stal po prvýkrát predsedom vlády SR 27. júna 1990 a zostal ním do 22. apríla 1991, pred rozdelením federácie preferoval zachovať spoločný štát Čechov a Slovákov a dať mu formu konfederácie.

Nová vláda Jána Čarnogurského (23. apríl 1991 – 24. jún 1992) bola v úvahách o rozdelení federácie ešte opatrnejšia. V prvom rade zvažovala sociálno-ekonomické dôsledky rýchleho rozpadu spoločného štátu. Na ostražitosť ju nabádala Správa o ekonomických dôsledkoch prípadného rozdelenia ČSFR na dve samostatné republiky, ktorú vláda predložila na 19. schôdzu Slovenskej národnej rady.

Správa zdôrazňovala, že dôsledky rozdelenia by boli negatívne pre hospodárstva obidvoch republík, ale vzhľadom na charakteristické črty slovenského hospodárstva by sa negatívnejšie odrazili na ňom. Pri porovnaniach ekonomickej úrovne dvoch republík v roku 1992 Slovensko dosahovalo horšie výsledky pri všetkých kľúčových ukazovateľoch: v HDP na obyvateľa dosahovalo iba 72,2 percenta úrovne ČR, v produktivite práce vyjadrenej ako HDP na pracovníka zaostávalo skoro o 16 bodov, v miere pracovnej participácie dosahovalo 85,5¤percenta českej a zaostávala za Českom o pár bodov i v priemernej mesačnej mzde v Kčs.

Rozpad ČSFR by nožnice medzi dvoma už samostatnými štátmi ešte viac roztvoril. Správa odhadovala, že v prípade rozdelenia spoločného štátu pokles výkonov slovenského hospodárstva by dosiahol 10 až 15 percent. Miera nezamestnanosti v SR, ktorá v dôsledku rozpadu jej tradičných trhov a federálnych rozhodnutí urýchliť konverziu vojenskej produkcie, ktorá za daných podmienok nemohla byť úspešná a znamenala stratu 100-tisíc pracovných miest, už dosahovala 18 percent, by sa ďalej zvýšila o dva percentuálne body. Inflácia by sa zvýšila až na 20 percent, deficit štátneho rozpočtu SR by sa zhoršil asi o 14 až 15 mld. Kčs a odhadoval sa aj pokles kurzu novej slovenskej meny, komplikácie so splácaním dlhovej služby a zhoršenie obchodnej bilancie. I keď si Ján Čarnogurský predstavoval, že SR raz bude mať „hviezdičku“ na zástave EÚ, nechcel i z uvedených dôvodov tento proces urýchľovať.

Strmhlav a bez prípravy

Krátko po posledných voľbách do SNR v júni 1992 bola už situácia úplne iná. Kým predchádzajúca vláda Jána Čarnogurského nabádala na opatrnosť, nová vláda Vladimíra Mečiara sa vrhla do rozdelenia ČSFR strmhlav bez akejkoľvek prípravy. Už mesiac po zostavení novej vlády 23. júla 1992 predsedovia vlád a HZDS a ODS Vladimír Mečiar a Václav Klaus uzavreli stručnú Politickú dohodu medzi HZDS a ODS. Obsahom dohody bolo osamostatnenie SR a ČR a kroky, ktoré by k tomu viedli.

Tretia časť Politickej dohody obsahovala návrh zásad budúcej spolupráce oboch samostatných štátov. Súdiac podľa dikcie textu – žiadna zo strán ešte v tom čase dobre nerozumela rozdielom medzi colnou úniou a zónou voľného obchodu. U právnika Vladimíra Mečiara sa to dá vysvetliť, i keď nie ospravedlniť, u ekonóma Václava Klausa bolo takéto niečo nielen neodpustiteľné, no i ťažko vysvetliteľné.

Z vecného hľadiska však otázka, či sa dohodnúť o hospodárskej spolupráci formou colnej únie, alebo formou zóny voľného obchodu, bola kľúčová. Každá z týchto foriem dávala pre jednotlivé republiky iný priestor pre presadzovanie svojich záujmov a mohla vytvárať i iné podmienky na rokovanie s ES, s ktorými ČSFR v tom čase už mala uzavretú asociačnú dohodu, ako i pre rokovania so Všeobecnou dohodou o clách a obchode (GATT), ktorej bola ČSFR členom. Každá zo strán zvažovala svoje za a proti colnej únii a za a proti zóne voľného obchodu. Počiatočné slovenské „proti“ colnej únii bolo založené na nesúhlase prevziať colný sadzobník ČSFR. Liberalizácia zahraničného obchodu, ktorá bola časťou federálneho transformačného scenára zavedeného k 1. januáru 1992, urobila z ČSFR štát so skoro najnižšou colnou ochranou vôbec. Slabšie slovenské hospodárstvo na to doplácalo viac ako české hospodárstvo a osamostatnením sa SR chcela ochranu svojho domáceho trhu zvýšiť. Václav Klaus, ako autor transformačného scenára, naopak, presadzoval colnú úniu.

Ťažkosti colnej únie

29. októbra 1992 podpísali premiéri ČR a SR v Prahe Dohodu o vytvorení colnej únie medzi republikami, ktorá bola koncipovaná v súlade s ustanoveniami GATT. Následne v prvom štvrťroku 1993 obchod medzi SR s ČR drasticky poklesol. Napriek tomu, i keď medziročný pokles vzájomného obchodu v roku 1993 bol značný – medzi 20 až 30 percent, predsa sa nenaplnili pesimistické prognózy, že dosiahne 60 až 70 percent.

V prvých dňoch a týždňoch sa obchodní partneri len učili vypĺňať jednotné colné deklarácie. Okrem toho slovenská strana bola mylne presvedčená, že na hraniciach s ČR nebude treba nič robiť. Nemyslela si to česká strana, ktorá začala okamžite na hraniciach so Slovenskom budovať provizórne objekty, aby mohla vyberať daň z pridanej hodnoty z dovozov, potvrdzovať daňové doklady pri vývoze, uskutočňovať kontrolu dovozných a vývozných licencií a pod. Odhaduje sa, že v dôsledku toho prišlo slovenské hospodárstvo hneď na začiatku samostatnosti o niekoľko desiatok miliárd korún.

Colná únia bola, samozrejme, oveľa lepším riešením ako neriadený rozpad vzájomných hospodárskych vzťahov, ale jej fungovanie nebolo bezproblémové. Ťažkosti vznikali pri nadmernom exporte niektorých tovarov do ČR, ktoré sa v SR v dôsledku toho stali nedostatkovými. Takáto situácia vznikla napríklad vo vývoze sladového jačmeňa, repky olejnej a slnečnice potrebnej na produkciu oleja, no i ďalších komodít: železného šrotu, drevnej hmoty a zberového papiera. Slovenská strana zvažovala opatrenia na zamedzenie nežiaduceho vývozu napríklad vo forme vývozných licencií alebo zavedenie vývoznej prirážky na vývoz sladového jačmeňa. Presadiť zámery obmedzujúce nadmerný vývoz sa slovenským vyjednávačom v Rade colnej únie nepodarilo.

Naopak, na nadmerný dovoz si slovenská strana čoskoro začala najskôr ťažkať pri dovoze piva. Ako dôsledok jeho nadmerného dovozu poklesla kapacita slovenských pivovarov na 64 percent. Medzi ďalšie citlivé položky v dovoze do SR z ČR patrili čoskoro i cukor, mliečne výrobky, zemiaky a pod. Čoskoro sa totiž začali prejavovať rozdiely v cenách poľnohospodársko-potravinárskej produkcie nielen v dôsledku prípadných rozdielov v produktivite práce a rozpadu JRD, no najmä v rôznej výške dotácií do poľnohospodárstva. Štátny rozpočet SR neumožňoval dotácie do poľnohospodárstva zvýšiť na úroveň českých a slovenskí poľnohospodári boli preto od vzniku samostnatného Slovenska oproti českým poľnohospodárom znevýhodňovaní a v konkurencii s nimi prehrávali. SR, ktorá bola tradične čistým exportérom produkcie poľnohospodársko-potravinárskeho sektora do ČR, sa postupne stávala jej čistým dovozcom z ČR.

Vývoj relatívnych cien SR pri dovoze z ČR začal byť priaznivejší až po uplatnení niektorých administratívnych opatrení NBS a vlády. Opatrenia zahrnovali devalváciu slovenskej koruny v júli 1993, úpravu tzv. výmenného kurzu ECU využitím devalvačného pásma, ktoré fakticky 10-percentnú devalváciu zvýšilo na 15– percentnú, zavedenie dovoznej prirážky v marci 1994 a zavedenie dovozných certifikátov na potravinárske produkty.

Žiadne z týchto opatrení neriešilo základný dôvod horšej pozície SR voči ČR pri poľnohospodárskej produkcii: nižšiu produktivitu práce, nižšie dotácie a v dôsledku toho i jej vyššie ceny, ktoré trvajú dodnes.

Menová únia prežila sotva 6 týždňov

<A>29. októbra 1992 premiéri Mečiar a Klaus podpísali v Prahe Zmluvu o menovom usporiadaní. Zmluva predpokladala postupný prechod k národným menám, emisnú činnosť republík a dočasné zachovanie spoločnej meny.

V čl. 1. Zmluvy sa po rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty obidve republiky zaviazali na prechodný čas používať spoločnú menu Kčs. Zmluva o menovom usporiadaní mala riešiť prvú etapu menovej odluky, t.¤j. etapu postupného prechodu k vlastným menám, a predísť prípadnému dezintegračnému šoku v prípade nekoordinovaného postupu.

Odhadovalo sa, že menová únia vydrží aspoň pol roka. No československá koruna mala kratšie trvanie. Experiment so spoločnou menou po rozdelení spoločného štátu sa skončil krátko po tom, čo sa začal. Zánik Kčs a vznik národných mien Sk a Kč sa uskutočnil k 5. februára 1993.

I keď sa oficiálne predpokladalo, že Kčs vydrží aspoň niekoľko mesiacov, zánik spoločnej meny začiatkom februára 1993 nebol až taký neočakávaný. Menová rozluka sa v Česku začala pripravovať omnoho dávnejšie, ako sa to oficiálne pripustilo. Nasvedčovalo tomu napríklad vykupovanie devízových rezerv zo Štátnej banky československej českými komerčnými bankami, údajné predčasné kolkovanie čs. koruny a prípravné kroky k tlači novej Kč v roku 1992. Slovenská strana – ako sa ukázalo i pri mnohých iných dohodách a zmluvách uzatvorených medzi SR a ČR – nebola dostatočne pripravená reagovať. Nereagovala ani v tomto prípade. Nákupy devíz neboli v rozpore s platnou legislatívou, a preto slovenskí predstavitelia vo federálnom menovom výbore proti tomu nezasahovali. Výsledkom bolo, že v priebehu šiestich mesiacov čisté devízové rezervy ŠBČS poklesli z 3 mld. USD na 1 mld. USD. Predmetom delenia devízových rezerv ŠBČS na ČNB a SNB namiesto pôvodných 3 mld. USD zostala iba jedna miliarda USD.

Pri delení devízových rezerv v pomere 2¤:¤1 na Národnú banku Slovenska tak pripadlo iba o niečo viac ako 300 mil. USD. Česká národná banka mohla následne doplniť svoje devízové rezervy ich spätným nákupom z českých bánk. NBS si devízové rezervy nemala ako doplniť. Ohrozilo to konvertibilitu bežného účtu v SR a rozdelenie spoločnej meny sa ukázalo ako neodkladné. Intermezzo menovej únie ČR a SR sa skončilo po necelých šiestich týždňoch. Nedostatok devízových rezerv po menovej rozluke nútil Slovensko uskutočniť niektoré mimoriadne opatrenia, ktoré kritizoval Medzinárodný menový fond. Naliehal, aby SR prešla čo najskôr z fixného na plávajúci kurz Sk. Odhadovalo sa, že by sa v takom prípade slovenská koruna okamžite oslabila o 30¤percent.

Slovenská vláda s návrhom MMF nesúhlasila. Dôvodila, že kúpna sila koruny je skoro 2,5-krát väčšia ako oficiálny kurz koruny a že rozdiely medzi slovenskou a českou ekonomikou sa preceňujú. NBS prechod z fixného na plávajúci kurz odmietala nielen preto, že chcela predísť prudkému oslabeniu Sk, no chcela si ponechať fixný kurz Sk ako tzv. kotvu ekonomiky.
Fakt, že NBS nevyužila menovú rozluku na zníženie kurzu slovenskej koruny ani o primeranejších 10 až 15 percent, ktorým by kompenzovala nižšiu výkonnosť slovenského hospodárstva v porovnaní s českým, mal však nežiaduci následok. V priebehu niekoľkých mesiacov čisté devízové rezervy NBS poklesli na jednu tretinu. V júli roku 1993 NBS bola preto nútená devalvovať slovenskú korunu o 10 percent.

Jednostranná výpoveď

Po zániku spoločnej meny od 8. februára 1993 začala medzi Slovenskom a Českom platiť Platobná zmluva, ktorú motivoval záujem udržať úroveň vzájomného obchodu. Podľa čl. 1 Platobnej zmluvy vzájomné platby odo dňa menovej odluky prebiehali cestou vzájomného zúčtovania (tzv. clearingu). Zúčtovacou jednotkou clearingu sa stalo tzv. zúčtovacie ECU, ktorého kurz k národným menám bol odvodený od platného kurzu Sk a Kč voči ECU pri dohodnutej možnej odchýlke +/- 5 percent.

Podľa platobnej zmluvy bol definovaný tzv. hraničný (medzný) úver na úrovni 130 mil. zúčtovacích ECU, po prekročení ktorého k poslednému dňu kalendárneho mesiaca dlžnícky štát uhrádzal sumu, o ktorú medzný úver prekročil, vo voľne vymeniteľných menách.

Vo dvoch obdobiach od februára 1993 do marca 1993 a od augusta 1993 do apríla 1994 zaznamenala SR vo vzájomnom zúčtovaní s ČR schodok a niekoľkokrát uhradila prekročenie clearingovej špičky v devízach. Od mája 1994 sa situácia otočila: iba od júla do septembra 1994 ČR zaplatila SR 370 mil. USD. K takému výsledku prispeli viaceré opatrenia na slovenskej strane: kurzové zmeny Sk, zavedenie dovoznej prirážky, zavedenie certifikácie potravinárskych a poľnohospodárskych výrobkov, no i pokles dovozu do SR ako dôsledok transformačnej recesie.

Keďže negatívne saldo vo vzájomnom zúčtovaní nielenže odčerpávalo devízy NBS, ale v konečnom dôsledku dopadalo i na štátny rozpočet, obrat v uhrádzaní prekročenia medzného úveru v roku 1994 znamenal pre v tom čase tzv. dočasnú vládu SR Jozefa Moravčíka značnú úľavu.

Rastúce vyrovnávajúce platby z ČR do SR boli na druhej strane príčinou znepokojenia českej vlády. Podpredseda vlády a minister financií Ivan Kočárník v auguste 1994 požiadal podľa čl. 7 Platobnej zmluvy neodkladne začať rokovania o riešení vzniknutej situácie. Česká strana naliehala, aby SR svoju korunu voči ECU urýchlene revalvovala, slovenská strana, naopak, požadovala, aby česká strana svoju korunu devalvovala, ako to urobila predtým slovenská strana. Devalvácia pre českú stranu bola však politicky neprijateľná: v hre bola predsa povesť silnejšej českej ekonomiky.

To bolo začiatkom konca Platobnej zmluvy medzi SR a ČR. V máji roku 1995 ČR vydala vyhlásenie o rozhodnutí ukončiť Platobnú zmluvu so SR. A tak 7. júna 1995 česká vláda rozhodla o jednostrannom vypovedaní dohody a 21. júna český parlament vypovedanie Platobnej dohody schválil.

Platobná zmluva medzi SR a ČR sa skončila k 30. septembru 1995. Odvtedy sa platobný styk s ČR začal realizovať ako s ktorýmkoľvek iným štátom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#25. výročie vzniku SR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
44,99
Kytica Letana 11

Kytica Letana 11

36,99
Amore ružové ruže

Amore ružové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk