Odmocniny sú mocné, mlčať nie je zlato!

02.02.2018 06:00
Maďarsko, literatúra, Péter Esterházy, úmrtie
Péter Esterházy (14. apríl 1950 - 14.júl 2016) Autor: , ,

Európsky literárny priestor dobylo barokové monumentálne dielo Pétera Esterházyho. Ide o paradox, pretože ako poznamenal samotný spisovateľ, jeho tvorba vychádzala z literárnej tradície, ktorá je veľmi bohatá, ale nie čo sa týka románu: „Ozajstné veľké romány z 19. storočia, aké sú v Anglicku, Rusku či vo Francúzsku, nemá. Toho výsledkom je veľmi zvláštne napätie, lebo spisovateľ sa musí vracať k takej literárnej tradícii, ktorá vlastne neexistuje. Čiže v istom zmysle maďarský autor románu sa nachádza vo vzduchoprázdne.“

Aké dojímavé bolo stretnutie s maďarským spisovateľom Péterom Esterházym na festivale v Budapešti! Sedela som v kresle a pozorovala jeho slovenských a maďarských spisovateľských kolegov, ako si ho obchádzali, ako ho počúvali a bolo mi ľúto, že neviem po maďarsky a že som neprečítala ani jednu z jeho kníh. Všetko sa však zmenilo v lete tohto roku v staručkom talianskom prístave Terst, kde som ich prečítala všetky. (Ó, monarchia, ó, Esterházy, ó, literatúra, jediný prístav, v ktorom moja loď aj duša dokážu pokojne uviaznuť.) Niektoré knihy neboli preložené do slovenčiny, svoju lektúru som preto doplnila českými prekladmi. Do českého prekladu som so záujmom nazrela aj v prípade Harmonia caelestis, zvedavá, či stavba a výzdoba chrámu nič nestratili, keď sa dnu pozriem cez filter iného prekladu.

Svojho času som robila rozhovor s básnikom Jozefom Mihalkovičom, ktorému dal názov Doska stola, bravúrne napustený bazén. Názov obraz, hodný samostatného výstupu v podobe eseje či úvahy. Presne na tento obraz som myslela pri čítaní Esterházyho.

Otvorené dvere aj srdce

Životopisné údaje v prípade spisovateľa bývajú zavše iniciačným návodom na čítanie. Pokúsim sa ich spomenúť len okrajovo. Poďme pekne poporiadku, ale je to celé dosť zmätené, čo je, pravda, pochopiteľné. Povedzme, netriviálna znalosť matematiky. No, toto! Tá nás však odvedie od bicyklov, labutí, vrán, stoličiek, brušiek a čiarok k pojmom. Vydeliť, čo neznamená rozdeliť, vynásobiť, čo predstavuje množstvo, odmocniť, čo nie je zbaviť moci, romantika sa tu nenosí, hoci v učebniciach matematiky nakupuje človek bezhlavo nezmysly, a to neuveriteľné množstvá, aby sa ich zavše zbavil dosť potupným spôsobom, a napokon sa sám pohybujete vo svete takom abstraktnom, oprostenom od príbehov, ktoré ho doň voviedli, že na ne zabudne. Vyňať pred zátvorku a rovná sa sa rovná aj s krásnou neznámou.

Péter Esterházy bol matematik. Bol aj gróf Esterházy a bol Maďar. Písal by rovnako dobre aj vtedy, keby sa narodil v Toulouse, Petrohrade či Ančiciach? Iste, podnebie, zdravá maďarská kuchyňa, a napokon takmer všetci Esterházyovci vládli – niekomu, niekde, potom dostali po nose, a v čase cholery, teda v 56… Napokon, každý rok prináša dáke zúfalstvo či chmúru, veď nazrime do dejín, toť na uhorský stolec – z jednej katastrofy sa národ ledva otrasie a už aj upadá do clivoty nasledujúcej.

Spisovateľ nehľadá vonkajšie radosti, o ktoré ich rodinu život obral, nenárokoval si dokonca ani na tie hmotné v reštitúciách, s národom ho nezbližujú strasti ani rany osudu, on im ako blázon otvára dvere aj srdce! V jeho prípade totiž akoby nebolo potrebné vchádzať do jednotlivých kníh (ako inak ich však prečítať, pravda?!), nebolo nevyhnutné hovoriť, o čom sú – o láske, o mame, o žene, o otcovi, o Maďarsku, o futbale, o Bohu, o slobode, o histórii, o Hrabalovi – lebo v istom slova zmysle všetko, o čom sú, nemá jednoznačnú súvislosť časovú alebo priestorovú. Súradnicami jeho príbehov je koralové súostrovie autorovho vedomia.

Príbehom je reč

Esterházy nepíše príbeh. Jeho príbehom je reč. „Páli z prvej“, trebárs o futbale, ach, öcsi Puskás, akoby odrazu nebolo dôležité príbeh žiť, ale vyrozprávať, a až vtedy, vyrozprávaný, aj s nepresnosťami a fabuláciami, sa stáva naozajstným príbehom. Esterházy je kráľom, hviezdou, večernicou i zorničkou – esthajnalcsillag – a čitatelia poddanými, na ktorých si nenárokuje, alebo dobre, trochu hej! Maďarská história aj hystéria, Turci, labanci, svetobôle, boľačky.

Alebo vôbec nemôže ísť o "vyrozprávanie“, pretože tu niet jednoliateho príbehu, ktorý by trval na vlastnom výklade udalostí. Skôr je to tak, že opisované udalosti sa podriaďujú napredovaniu reči, akoby sa pred nami postupne objavoval človek, ktorý by udalosti mohol takto hodnotiť a vykladať. A títo vykladači prichádzajú a odchádzajú, v každej knihe je ich aspoň päťdesiat, niektorí sú súrodencami, bratrancami, iní sú z iného cesta. Trebárs v Harmonii caelestis, zanovito vždy znovu a znovu rovnaký začiatok: „Môj pán otec…“ – no každý pokus vyjde inak, akoby sme objavovali nové mikrokozmy: námet aj scenár približne rovnaký, no výklad sveta zrkadliaci sa v logike reči iný, do seba uzavretý, celistvý a autentický: jeden vesmír.

Vlastne nie je dôležité, či sa niečo naozaj stalo, či to naozaj „bolo tak“: dôležité je, aký výklad sveta z jednoliateho, poriadneho kusa reči vyplýva. Čitateľ, v tomto prípade ja, sa možno pokúša textu uveriť, a to sa mu tak napoly, zavše len z tretiny aj darí. Niečo v ňom volá po príbehu, to je nad slnko jasnejšie, psychológia čitateľa je zrejmá, túžba oprieť sa, alebo aspoň zasmiať. „Že tú istú vec chápem vždy inak, znamená, že som ju ani jediný raz nepochopil správne. Múdrosť pritom netvorí dvojicu so vševedúcosťou. So vševedúcosťou je spárená hlúposť, k múdrosti patrí nevedomosť. Takáto nevedomosť je silná, čiže plná činorodosti a pokory, pozná hranice svojej platnosti. Múdrosť nie je nemilosrdná, pýta sa a pýta, ale je aj taktná: dodržiava pravidlá hry. Nemôže inak.“ (P. E.)

Jednoduchá odpoveď

Nekomplikujme to, Esterházyho dielo nie je žiaden kompromis. Napriek tomu, že vydal viac kníh, pokojne by mohli vyjsť všetky pod jedným názvom (pre mňa Doska stola, bravúrne napustený bazén, vy si vymyslite vlastný… Esterházy akoby stále písal jednu, jednu! „Zakaždým, keď sa pustím do písania, si myslím, že s novou knihou robím niečo celkom iné ako s predošlými, ale nakoniec som to vždy ja, kto ich píše. Svoje knihy, jednu za druhou, vnímam ako cestu. Prechádzam z jednej do druhej, čím sa medzi nimi vytvárajú vzťahy, ale vlastne sa takto aj rozdeľujú. Napríklad motivicky.“ (P. E.)

A použije všetko, čo má aj nemá poruke, historické dokumenty, ak neexistujú, napíše si ich, knihy svojich súčasníkov či obľúbených autorov, dennú tlač.

Pri jednej z posledných návštev u muzikanta a skladateľa Mariána Vargu sme sa zhovárali, ako sa poteší, keď v cudzej skladbe narazí na inšpiratívny motív, ktorý potom sám rozvíja alebo upravuje. S týmto všetkým vynikajúco šermuje aj Esterházy: „Rád vyberám zo starých kníh motívy, vety alebo postavy a posúvam ich ďalej, do novej situácie, do nového významu. Takto pracuje môj mozog.“ Tieto literárne odkazy čitateľom vrastajú do textu, časom ich človek vníma iba akési suky či uzly v dreve, sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, lebo to všetko je literatúra, takéto ornamenty si môže dovoliť, príbehy tohto sveta nemusia byť spisovateľovými príbehmi, ale svet ako leží aj beží je jeho príbehom. Často sa ho pýtali na tieto jeho postmoderné variácie na istú tému.

A v tomto okruhu otázok sa, samozrejme, ponúka množstvo vznešených teórií, jeho odpoveď je však omnoho jednoduchšia: „Svet je plný slov a textov a moja hlava tiež, všetko, čo počujem, čo vnímam, sa neskôr stáva stavebným materiálom. Keď na niečom pracujem, isté slová ožijú…“

Zmena, metrum, vrastanie

Esterházyho knižky sa vyznačujú skratkovitosťou, pôsobia fragmentárne, majú svoj osobitý rytmus. „Ritmus: to nie je len opakovanie, ale aj zmena, metrum, vrastanie do poriadku, aby nás potom mohlo niečo prekvapiť,“ vravieval hudobný skladateľ Zeljenka, V každej Esterházyho skladbe znejú zavše aj dva či tri prekrývajúce sa rytmy, rytmicky sa strieda osobné a spoločenské … tu si všimnime priesečník viacerých poriadkov, hodiny, dni, týždne, roky, storočia, ale ľudský život má iné metrum, a v literatúre je rok len chvíľa alebo nekonečno, nič.

Človeka možno slovami opiť, urobiť z neho divé zviera! Takto vraj vzniká nacionalizmus. Prečo si však tento Maďar myslí, že môže všetko? Čo mu tak rozväzuje jazyk? V prvom rade nie je proti nikomu zaujatý len preto, že žije takrečeno na inej strane kopca. Na druhej strane, Maďar vraj považuje za kopec všetko, čo nie je jama. Všetko tu plynie ako v dobrom románe. Všetko, okrem konkrétnych osôb, a zavše aj tie sú výplodom autorovej fantázie, poddanými jeho všehomíra, ktorý si zo slov sám vytvoril, no keby tieto konkrétne osoby či udalosti vypustil, stratil by aj slová, lebo k druhému brehu treba nielen most, ale aj breh tento. Treba, aby bolo aj čosi, čo nie je on, no nebolo mu konkrétne ľúto slov, ich strata je iba znakom, znakom toho, že by mu potom neostalo celkom nič, a on, ako regent všetkého, sa naozaj dobre orientuje v živote, vyzná sa až dojímavo. I keď by sa prízemne, čo by nebolo téme vzdialené, odvolával na pozemkovú reformu, jeho tieto veci nezaujímajú, privykol na ne, on aj tak ostane regentom všetkého.

Zmena mena na pozemkovom úrade ho nevzrušovala, a myslel to vážne, ak si vezmeme priemer niekoľkých storočí, tá záležitosť okolo všetkého a ničoty je viditeľne v poriadku, pokiaľ ide o jeho osobu, čím chcel len povedať len toľko, s tým v poriadku, že to všetko preňho nie je metafora, nie je to intelektuálne východisko či psychologický únik, ale prax, pocit, skúsenosť, ibaže… Ibaže keby sa vzdal trebárs národa, naozaj by sa stal vyvrheľom? Naozaj by druzgol rovno do niečoho, čo nie je ničím? Prirodzene, je mu jasné, že potom by sa možno dostavila katarzia, ale tá mu môže byť ukradnutá. „Vo všetkých textoch sa zaoberám estetickými otázkami, hoci to znie dosť výhražne.“(P. E.)

Humor v jeho románoch je priam existenciálnou záležitosťou. Esterházy tvrdí, že mu je chtiac-nechtiac vydaný napospas, ale darí sa mu, a neverím, že nechtiac, strhnúť aj čitateľov. Možno preto, že to tragické i humorné stoja vedľa seba zavše dosť blízko, ba nie vždy ich od seba dokážeme oddeliť.

Miláčik čitateľov

Péter Esterházy bol vraj miláčikom maďarských čitateľov. Pre mňa nekorunovaným kniežaťom súčasnej európskej literatúry, ktorá vraj volá po riadnych súčasných románoch. Európsky literárny priestor tak paradoxne dobylo Esterházyho barokové monumentálne dielo, literatúra, ktorej „literárna tradícia je veľmi bohatá, ale nie čo sa týka románu. Ozajstné veľké romány z 19. storočia, aké sú v Anglicku, Rusku či vo Francúzsku, nemá. Toho výsledkom je veľmi zvláštne napätie, lebo spisovateľ sa musí vracať k takej literárnej tradícii, ktorá vlastne neexistuje. Čiže v istom zmysle maďarský autor románu sa nachádza vo vzduchoprázdne.“ (P. E.)

Vďaka dnes už neexistujúcemu vydavateľstvu Kalligram, Lászlóovi Szigetimu, a najmä vynikajúcej prekladateľke Renáte Deákovej sme mali možnosť byť Esterházyho čitateľmi medzi prvými.

Často sa Renáty Deákovej zo žartu pýtam, či je súčasná maďarská literatúra naozaj taká živá a dobrá, alebo máme takých dobrých prekladateľov, ktorí ju nejako zlepšujú. Németh,Márto, Kertész Závada, Nádas, Esterházy, Zilahy…

Péter Esterházy sa však od iných autorov trochu odlišuje. Z hromadenia možných verzií a výkladov urobil literárnu metódu, a zároveň sa zdanlivo vymanil z moci srdca, ktoré zo svojej prirodzenosti vyžaduje jednoznačnosť príbehu. Človek zas a znova dvíha sám seba za vlastné pačesy, a ak sa to nepodarí, podá o tom správu. Mlčať nie je zlato, zlato je hovoriť a písať, a svet reči je prírodným javom so svojimi vlastnými zákonmi.

  • Čestným hosťom na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti v roku 2016 sa stalo Slovensko, mottom festivalu veta Dobré knihy robia dobrých susedov. So súčasnou maďarskou literatúrou sa slovenský čitateľ zoznámil najmä vďaka vydavateľstvu Kalligram.
  • László Szigeti, ktorý stál na čele vydavateľstva vyše štvrť storočia, si prednedávnom prevzal z rúk prezidenta republiky štátne vyznamenanie Rád Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o rozvoj vydavateľskej činnosti.
  • Posledný román Pétera Esterházyho Pankreasník s podtitulom Denník slinivky brušnej v preklade Renáty Deákovej bude uvedený na slovenský knižný trh vydavateľstvom Absynt na jar tohto roku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spisovateľ #Péter Esterházy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk