Zo sluhu hrdina

15.03.2018 06:00

Vyrastá nám generácia jazykových liberálov, podporovaná zo všetkých strán. Tu sa naša spoločnosť rozdeľuje. Rozdelenie v prístupe k používaniu jazyka siaha hlboko a má ďalekosiahle následky – rozkolísava systém. Slovenčina je mladý jazyk a treba ho usmerňovať, tak ako treba usmerňovať mladých ľudí vstupujúcich do života.

V knižnici mám zarámovanú kartičku s rukou napísanou poznámkou spisovateľa: Zdupačiť – ísť na niekoho zhurta. Dnes nám už obe časti poznámky, aj sloveso, aj jeho vysvetlenie, znejú možno archaicky. V tých slovách je obsiahnutá niečia jazyková skúsenosť, jazyková skúsenosť generácií, ktorú nemožno len tak obísť, zahodiť šmahom ruky.

Poznámka ma zaujala, hoci ani ja slovo zdupačiť bežne v reči nepoužívam, no keby sa zišlo v nejakom preklade, kde by bolo treba dodať textu patinu, tak ho bez váhania použijem. Aj keď je možné, že pri presile prebratých i prispôsobených anglických slov v súčasnej slovenčine by také slovo trčalo. To ale neznamená, že by sme mu nerozumeli – význam slov sa nezmenil , zmenilo sa pozadie, kontext.

V tomto smere nastala v jazykovej situácii po roku 1989 obrovská zmena. Jazykovú skúsenosť generácií sme odhodili za hlavu. Aj vzťah k spisovnému jazyku, k správnemu skloňovaniu či časovaniu. Mladí prekladatelia sa takým slovám radšej vyhnú, a keď v preklade, v dobrom preklade, podobné slová nájdu, tí, čo ich použili, sú pre nich starci – veď používajú slová, ktoré dnes už málokomu zídu na um. Nepoužívať archaizmy, nepredávalo by sa! Objavuje sa komerčný aspekt jazyka, donedávna neznámy fenomén.

Z tohto hľadiska našu spoločnosť nerozdeľuje ani tak politika, ako nám nahovárajú publicisti alebo politológovia, ale najmä prístup a vzťah k jazyku. Všetko sa napokon odohráva v jazyku. Sú aj dnes ešte takí, čo sa nesmelo prihovárajú za spisovnú slovenčinu, a takí, pre ktorých je posvätný jazykový úzus. Slová, ktoré sa používajú, sa dostávajú do korpusu budovaného v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) a postupne do „veľmi postupne“ vydávaného Slovníka súčasného slovenského jazyka. A sú tu napokon ešte i tí, ktorí si stále myslia, že jazykovedci nám niečo vnucujú či diktujú (známe posmešné vyťahovanie slova lezúň), tí najviac zaspali dobu.

Opäť (raz)

Moja generácia vyrastala ešte na prísnych zásadách uzákonených v Pravidlách slovenského pravopisu a príručkách Zaunera či knižne vydávaných odporúčaniach jazykovej poradne. Zavrhované podoby sa dnes zachytávajú v slovníku, a tým sa takéto používanie legalizuje v bežnej reči, v praxi, v médiách. Mne to však nedá, som stará škola, a aj keď dnes je už v slovníku podchytená napríklad príslovka častokrát, hneď mi pri redigovaní mykne perom a škrtnem -krát, veď v slove často je už opakovanie obsiahnuté, tak sme to pochopili v mladosti a tak chápeme význam a korektnosť slov dodnes.

Zapamätali sme si, že pri výbere slov sa treba rozhodovať medzi tým, s čím sa stretávame, a tým, čo iní, múdrejší, označili za nesprávne (dnes označované ako nevhodné, donedávna ako knižné, keď išlo o bohemizmy), a tým, čo uznali za správne a v príručkách kodifikovali. Častokrát je už zaznamenané v // Slovníku súčasného slovenského jazyka, chvalabohu, je pri ňom poznámka vhodnejšie často, tú si však už bežný používateľ málokedy všimne, ak vôbec do slovníka nazrie. Problém s častým výskytom častokrát ustúpil, medzitým sa u nás rozmohlo príslovkové spojenie opäť raz (once again//), a situácia sa zo dňa na deň mení – čo sa nám dnes zdá nevhodné, zajtra je už opäť (raz) normálne a utvrdené.

Veľa spojení sa šíri cez internet a používajú ich aj moderátori. Dnes už napríklad nepohneme s nesprávnym majte pekný deň či vidíme sa. Už sú v titulkoch, v reklame, použije ich i staršia moderátorka. Bolo by utópiou, keby sme verili, že raz sa systémová chyba napraví. Možno sa na ňu iba zabudne a príde niečo nové…

A pribúdajú dvojtvary…

Veľmi rozšírené je aj nesprávne skloňovanie podstatných mien mužského rodu podľa vzoru dub, a to najmä genitívny tvar v jednotnom čísle (z koho? z čoho? namiesto správneho z duba sa objavuje nesprávne z dubu). Rovnako problémový je aj partitívny genitív. Niektorí si možno ešte pamätajú na zjednodušenie či reformu, ktorá mala viesť k zjednoteniu, k prevahe koncovky -a v genitíve. V starej Slovenskej gramatike (Pauliny, Štolc, Ružička), na ktorej vyrástla celá generácia autorov, sa dočítame, že priezviská zakončené v 1. páde jednotného čísla na -o sa skloňujú podľa vzoru hrdina (Botto – Bottu, podobne Krasko – Krasku). Pripomeniem len, že kedysi bol na to vzor sluha, no po vojne sa zo sluhu stal hrdina.

Jazykovú skúsenosť generácií sme odhodili za hlavu. Aj vzťah k spisovnému jazyku, k správnemu skloňovaniu či časovaniu.

V starších Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z roku 1972 už vidíme od skloňovania podľa vzoru sluha – pardon! hrdina – ústup: „Niektoré priezviská majú koncovku -u, napr. Krasku.“ Dnes sa tieto priezviská skloňujú podľa vzoru chlap. Bola to zásadná zmena a venovalo sa jej podľa mňa málo osvety. V staršej literatúre sa ešte stretneme s tvarmi genitívu podľa vzoru hrdina, no ani novšie publikácie túto zmenu neakceptovali. Michal Gáfrik si do prác o slovenskej Moderne (vyšli po roku 2000) nedal jazykovedcami, teda ani redaktorkou, vnútiť nový tvar genitívu, stále si udržal tvar s neživotnými podstatnými menami skloňovanými podľa vzoru dub, ktoré by mali byť jednoznačne zakončené na -a. Tu nám pribúdajú dvojtvary -a/-u. (Pritom zrejme aj zmena v skloňovaní domácich mužských priezvisk zakončených na -o mala viesť k vyrovnávaniu so skloňovaním ostatných pomenovaní osôb.)

Keď diskusia pomohla

Pred Vianocami sa jedno kníhkupectvo ponúkalo v reklamnom slogane, že nám pomôže pri výbere darčeku. Proti koncovke -u sa hneď strhla kritika. Ako nám chcú pomáhať tí, ktorí nič nevedia – keby nepomáhali, aspoň by nič nepokazili. No objavili sa aj zástancovia. To je dvojtvar, kričali. Lebo na dvojtvary sme si zvykli. Kritika však v tomto prípade pomohla (však, Anita!) a kníhkupectvo koncovku na posteroch opravilo. Aspoň tam, kde sa ešte dalo… Spočiatku to vyzeralo beznádejne, no pomohla diskusia na sociálnej sieti. Oplatí sa písať o genitíve, pomyslela som si vtedy.

Množia sa však ďalšie prípady: do kariérneho míľniku(športové spravodajstvo), do Londýnu (správy), Silvester z Kredencu (zábavná relácia). A jeden príklad za všetky: srdce zvonu. V televíznej relácii Šanca moderátor ešte aj opravil súťažiaceho, ktorý povedal správny tvar zvona, ba aj ho zosmiešnil. S posmešným úsmevom zavrhol jeho jazykovú skúsenosť. Iste, možnože improvizoval, no práve vo chvíľke improvizácie siahneme po tom, čo máme utvrdené, čo v nás funguje ako jazykové povedomie alebo cítenie.

To, čo sa teraz deje s -u v podobných prípadoch, nám trhá uši, je to proti PSP, bežne dostupnej kodifikačnej príručke, jednoducho je to nesprávne. A tí, ktorí používajú správny tvar genitívu, lebo im znie prirodzene, zneistejú, ba vyjdú na posmech. Veď keď sa to tak používa v médiách… A JÚĽŠ to ešte utvrdí , pretože výskyt sa zaznamenáva a začína sa uvádzať ako dvojtvar. Zneisťuje sa jazykové povedomie poslucháčov či iných vnímateľov, beztak dosť neisté, veď keď to používa profesionálny používateľ jazyka…? A práve takýchto používateľov je mi ľúto najviac – tých, čo vedia niečo správne, no zrazu sa to pokladá za nevhodné.

Vzormi bez rečí, rečami bez vzoru

Nie som proti rozširovaniu hovorovej vrstvy jazyka, argotu, slangu či profesionálneho slangu, ten jazyk obohacuje, spestruje aj spresňuje. Podľa farby slov spoznáme, ktorá postava hovorí (ako redaktorka sa rada riadim zásadou, že učiteľka v prozaickom texte nemôže hovoriť ako policajt), ale vyslovene ma znepokojujú systémové zásahy do skloňovania a rozkolísavanie normy, čo je dnes častý jav vo všetkých oblastiach života. Nevieme už jednoznačne, čo je nesprávne a čo je správne. Na jazykové prehrešky políciu nemáme, a tak miešame jedno s druhým dohromady, pribúdajú dvojtvary či varianty a jazykové hybridy.

To, že sa svet mení, je prirodzené a rovnako prirodzené je i to, že sa tieto zmeny odzrkadľujú v jazyku. Skúsme však mať na pamäti, že keď sa učíme cudzí jazyk, učíme sa ho vždy správne. Dokonca sa už objavujú aj teórie, že sme dvojjazyční – vieme používať angličtinu, veď po anglicky hovorí dnes každý. Ale keď študujeme cudzí jazyk, slovesné väzby si osvojujeme korektne. Slovesné väzby sú základom správneho používania jazyka, a teda základom pochopenia. V cudzom jazyku sa ich učíme používať správne, ale vo vlastnom si ich dovoľujeme krížiť, odvolávajúc sa na to, že tak sa to používa. Dokonca nám vzniká akási anglická slovenčina (zreteľná vo frázach ja to mám takto, spolu to dáme, je to v poriadku, je to o tom, na konci dňa a všetky tie výzvy, šoky…).

Vyrastá nám generácia jazykových liberálov, podporovaná zo všetkých strán. A tu sa naša spoločnosť rozdeľuje. Rozdelenie v prístupe k používaniu jazyka siaha hlboko a má ďalekosiahle následky – rozkolísava systém. Slovenčina je mladý jazyk a treba ho usmerňovať, tak ako treba usmerňovať mladých ľudí vstupujúcich do života. Usmerňujú ich dospelí, jednak svojím vzorom, bez rečí, alebo rečami, bez vzoru. Dá sa aj tak, aj tak. No vzory sú dôležité, aj v gramatike pri skloňovaní.

Uvažovať o výbere slov

Moja skúsenosť editorky či knižnej redaktorky sa opiera o skúsenosť kolegov, ktorí ma vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ zaúčali do fachu. Dodnes sa pamätám, ktoré slová ma kto naučil.

Krásna Perla Bžochová rada upozorňovala na nesprávne používanie častice tiež (aj ja, me too…), Jožka Lackovičová vždy krčila plecami pri písaní veľkých písmen, nevedela to ešte vyjadriť, ako sa vraví dnes, že je to vec dohody, ale vedela, že je to sporné. No a ako sme vedeli diskutovať o onuckách a zavinovačkách (V. Hegerová, O. Hirnerová) či o obrtlíku a zvrtlíku (M. Bartko). Tieto diskusie nám boli smiešne, ale zároveň nás, vtedy mladých, upozorňovali, že o výbere slov treba uvažovať.

Ľudia chcú hovoriť správne, chcú sa naučiť, nestrácajú vzťah k jazyku.

Rovnako dôležitá ako skúsenosť profesionálna – vydavateľská – sa pre mňa stala skúsenosť rodinná – jazykové zázemie. Náš jazyk je mladý, od Štúrovej či Hatalovej podoby cez čechoslovakistické tendencie v jazyku a boj proti nim po úplnú jazykovú samostatnosť sa máločo stačilo vžiť napevno. Nestihlo sa veľa ustáliť, a už to rozkolísavame.

Jazyk mojich rodičov je naozaj starý (otec ročník 1907, mama ročník 1915), ale vždy sa vyjadrovali presne, nie opisne, na všetko mali jednoznačné pomenovanie. Ich slovná zásoba, takisto zdedená, vychádzala z konkrétnych potrieb ľudí, ktorí celé generácie nemenili prostredie, a vystačila aj na pomenovanie moderných javov a pocitov, politika ich neovplyvňovala, vždy hovorili po svojom (napríklad otcovo slovo osuheľ – námraza na kove.)

Ďalší môj príbuzný (ročník 1937) si spomína, že v časoch jeho školskej dochádzky mali ešte v gramatike aj vzor hrad. Podľa neho sa skloňovali, zjednodušene povedané, krátke podstatné mená mužského rodu, ktoré mali v druhom páde jednoznačne koncovku -u, nikomu ani na um nezišlo, aby tam použil inú pádovú príponu. A možno taký vzor ani neexistoval, možno len svedomitý dedinský učiteľ chcel, aby si deti genitív lepšie uvedomovali, aby si uvedomovali odlišnosť (z bôbu, ľanu, machu, maku…).

Kľúčové slovo "skúsenosť“

Dnes, v skrátenej heslovitej esemeskovej a četovej komunikácii, sme vzťah k slovám stratili, stačia nám ikonky ♥, emotikony :-) a skratky (pls). Ale nemusí to tak byť. Vzťah k jazyku aj citový vzťah k slovám, aj sémantické cítenie, nezávislé od citového vzťahu, ako abstrakcia tu bude jestvovať vždy. Používanie slov sa zakladá na skúsenosti, no čo s tým, ak niekto skočí do terénu bez skúsenosti? Niekto by predsa len mal na nás zdupačiť, ísť na nás zhurta. A možno ani to netreba.

Ľudia chcú hovoriť správne, chcú sa naučiť, nestrácajú vzťah k jazyku. To iba doba nás učí rýchlo hádzať koncovky genitívu aj tam, kde si nie sme istí, lebo nám chýbajú skúsenosti. Skúsenosť však získame konzistentným používaním správnych tvarov, nie toho, čo hádžeme do éteru bez prípravy. Generácia, ktorá prišla do médií i do knižnej kultúry po roku 1989, nezažila zlom, ale ruptúru. Zahodila za chrbát neraz aj to dobré a nikto nedupačil, nikto sa neozval, pozor, genitív-negenitív, tu sa narúša jazykový systém. A niekto by ho mal podoprieť. Veď nejde o nič iné, ide len o to, aby sme si rozumeli.

Zabudlo sa na vzor hrad, zabudlo sa krát. Kedysi sa vravievalo, keď mal človek vedieť niečo dobre, že to musí vedieť ako násobilku (musíš to vedieť ako krát). Dnes ešte aj do Otčenáša navrhuje pápež zmenu (zatiaľ jednu). I o Otčenáši sa kedysi vravievalo: musíš to vedieť ako Otčenáš… Nejaké istoty by nám mali zostať. Aj ten Otčenáš majú iný katolíci a iný evanjelici. Genitív by nás mohol spájať, a nie rozdeľovať.

Anna Šikulová (1949)

Anna Blahová Šikulová.

Po vyštudovaní FiF UK v Bratislave (slovenčina – francúzština) pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ ako redaktorka literárnej teórie, prekladovej a pôvodnej literatúry, popri prekladoch sa venovala recenzistike, predovšetkým recenzovaniu detskej literatúry a pôvodnej tvorby. Pracovala v literárnom oddelení Literárneho informačného centra, neskôr ako editorka vo vydavateľstve Ikar. Externe spolupracuje s vydavateľstvami Slovenský spisovateľ, Slovart, Ikar a i.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spisovná slovenčina #liberalizácia #komunikácia #emotikon
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk