Japonológ Antonín Líman: Portrétista čara šerosvitu

Ako portrétovať portrétistu?

Portrétovať autora, ktorý mnohokrát a skvele portrétoval autorské hviezdy prvej veľkosti umeleckého neba, je isteže činnosť nevďačná. Najmä keď ich vedel rozpoznať v čare šerosvitu. Stručné encyklopedické heslo lakonicky vysvetľuje, že šerosvit (tal. sfumato) je maľba zdôrazňujúca plastickosť zobrazených tvarov tým, že ich obostiera mäkkým neurčitým polotieňom pripomínajúcim dymový opar. Esejistická tvorba Antonína Límana je poctou šerosvitu v zmysle zdôraznenej plastickosti ním nasvietených literárnych a filmových diel.

Zostaňme ešte pri vzťahu zdroja nasvietenia a tvaru zarámovaného tieňom. Prečo? Pretože sa nazdávam, že táto metafora stála za každou esejou výnimočného čitateľa a výnimočného diváka Antonína Límana o autoroch diel vysokých estetických kvalít. Starostlivo pritom dbal, aby k svetu tieňov nepristupoval akademicky, ale celkom naopak, s presvedčením, že len premenná pozícia zdroja svetla mu môže zaručiť novosť pohľadu a originálne riešenia.

Ako prekladateľ niekoľkých stoviek haiku, zoradených do niekoľkých zbierok, zrejme veľa vie o stručnosti a detaile. Vie teda, že na rozmerný obraz sa zvykneme pozrieť akosi informatívne, k malému však musíme pristúpiť a až potom zistíme, čím nás je schopný upútať, čím udržať pozornosť, znepokojiť a potešiť.

Japonskými očami

Jednoducho povedané, pri čítaní esejí Antonína Límana akosi neodbytne vnímame pohľad českého vzdelanca a intelektuála práve "japonskými očami“ . Či už píše o románoch Jasunariho Kawabatu alebo Ibuse Masudžiho, o filmoch Akiru Kurosawu alebo Jasudžiróa Ozua, o umení majstrov haiku, onoho "najväčšieho japonského daru svetovej literatúre“ (Ibuse Masudži), alebo o starých bláznoch vo svetovej literatúre, o estetike slepoty a tieňov Tanizakiho Džuničiróa či o japonských motívoch v diele Juliusa Zeyera.

Označenie "japonskými očami“ svedčí o mnohých tvorivých rokoch prežitých uprostred kultúry, o ktorej Líman píše. Ale aj o priateľstve a úcte k niektorým z portrétovaných umelcov a dôslednej analýze ich diela i o originálnom uhle pohľadu na ono dielo. Summa summarum – svedčí to o možnostiach tvorby v slobodnom prostredí. Presne tak to pomenovala Eva Límanová, sestra režiséra Ivana Passera, ktorá v roku 1967 odišla za manželom Antonínom Límanom na návštevu do Japonska, aby sa z krajiny vychádzajúceho slnka už dvojica nevrátila do Prahy.

Esejista Líman sa pochopiteľne nevyhol reflektovaniu stáročnej konfrontácie "Západ a Japonsko“, čiže konfrontácie, ktorou už niekoľko generácií japonských umelcov ustavične porovnáva obdiv k západnému štýlu a zároveň aj ustavične znovuobjavuje tradičné Japonsko. Najmä kinematografia – so svojou stodvadsaťročnou existenciou – Límanovi poskytla rad živých príkladov i otvorených problémov.

Jedným z takých príkladov predstavuje silný pocit vnímania "aristokratickosti“ v pestovaní tradičných samurajských cností a vedomie ich konca. Zrejme nejde o nejaký variant nostalgie za európskym vyznávaním hesla "za kráľa a za vlasť”, skôr ide o vedomie, že spôsob života pod príkrovom etického kódexu samurajov stratil budúcnosť. Líman o tejto línii japonského umenia rozpráva bez sentimentu, pretože rozumie významu západného umenia pre obnovu vnútornej dynamiky japonskej kultúry. Tu je dobrým príkladom jeho prístup k filmom Akiru Kurosawu.

Kľúčom otvárajúcim mu bol režisérov obdiv k dielu Dostojevského, predovšetkým v tom, ako zložito vnímal ideu vykúpenia. Nepochybne aj v Kurosawovom čítaní si každý z Dostojevského hrdinov sám vytvára zmysel života. Dôraz je na slove vytvára i na slove sám.

Límanova interpretácia Kurosawových Siedmich samurajov (1954) vychádza z obdivu geniálneho skĺbenia "do jedného dokonalého celku vrcholnej napínavosti a zábavnosti s hlboko premýšľavým až filozofickým podtextom“. Líman ten film hodnotil ozaj vysoko, pretože "tak ako najväčší film Jeana Renoira Veľká ilúzia (1937) vypovedá predovšetkým o tom, že šľachtictvo zaväzuje… tak aj Sedem samurajov je elégiou o spôsobe života a o morálnom kódexe, ktoré sú odsúdené k zániku“.

kniha, obálka, Antonín Líman, Tři země, tři domovy Kniha vyšla pri príležitosti 85. narodenín Antonína Límana.

Líman na Kurosawovom filme oceňoval jeho psychologickú hĺbku, čiže psychologickú prepracovanosť charakteru hrdinov a ozrejmoval to porovnaním Siedmich samurajov s westernovým príbehom Sedem statočných (1960), ktorý šesť rokov po Kurosawovom filme nakrútil John Sturges. "Základný etický konflikt Kurosawovho filmu je medzi japonským mečom ako duchovným symbolom samurajskej kultúry a importovanými mušketami, ktoré sú zbraňou zbabelcov.

Kolty amerických pištoľníkov sa pravdaže ušľachtilosti meča vyrovnať nemôžu, patria skôr k zbraniam zbabelcov a pokus nahradiť Kjúzóovo vybrúsené šermiarske umenie Britovým nožom je len chatrným odleskom zmyslu originálu.“

A ešte čosi, "Sedem samurajov je i povzdychom nad tým, že v plebejskom svete už niet miesta pre šľachtické noblesse oblige, že život síce pôjde ďalej, ľudia budú spievať a sadiť ryžu v nemennom kolobehu rodenia a umierania, ale bez elegancie. Česť a ochota obetovať pre vyšší princíp hrdlo i statky sa z tohto sveta na jeho nesmiernu škodu nenávratne vytrácajú“.

Pohľady z hĺbky duše

Límanove vcítenie sa do kultúry krajiny, ktorému sa venuje aj vo svojich esejach, nazvala Zdenka Švarcová pohľadmi z hĺbky duše. Autor nimi rozochvieva japonskú dušu v ušiach rozjímajúceho čitateľa. "V čistej podobe je to predstava oslobodzujúca a radostná, ale v mysli japonského človeka dvadsiateho storočia je už zaviata vrstvami iných predstáv, často ubíjajúcich a skľučujúcich.“

Límanove komparácie západného a japonského umenia, pravda, neobchádzajú rozpory hektickej doby, v Japonsku menovite porazeneckej nálady po prehratej vojne či závrat z rastúcich obrátok hospodárskeho zázraku, a zvýšenú pozornosť venujú aj všeobecnej desakralizácii kultúrneho života spoločnosti. Masívne "odsvätenie“ na úkor uspokojovania pragmatických potrieb a cieľov vníma s oprávnenými obavami. Veď systém si ozajstné hodnoty – najmä moderného umenia – ledva všimne a má ich zaradené kdesi na okraji ako banálne alebo zábavné. Prípadne je ochotný časť z nich integrovať ako výlučnú komoditu, čiže ďalší produkt ekonomizácie moci.

Niektoré témy Límanových esejí sa do dôsledkov šinú proti srsti nesmierne spolitizovaného sveta. Sú to témy ako metafora lotosu, šelest duše bezvýznamnej trávy, estetika slepoty a tieňov, hľadanie hmatateľného miesta pre autobiografický román či uvažovanie o starých bláznoch vo svetovej literatúre. Z nich a radu iných tém sa skladá autorov svet ľudských obsahov. Keď sa napríklad zameria na dve veľké a univerzálne témy literatúry, na lásku a smrť, dôraz položí na druhú, lebo jej imaginovanie je oveľa zložitejšie.

"Väčšina umelcov prežila v mladosti lásku a žila pre to, aby o nej rozprávala. Žiadny človek však ešte nežil pre to, aby vyrozprával úplný príbeh o smrti. V tom spočíva zásadný rozdiel medzi literárnym spracovaním oboch tém: prvý spôsob je, aspoň do istej miery, založený na skúsenosti, druhý na pozorovaní, počúvaní a predstavivosti.“ Citát pochádza z eseje Kvety a močiar: Metafora lotosu v Hlase hory a v Smrti v Benátkách. Líman otvára komparáciu príbehu Jasunariho Kawabatu a príbehu Thomasa Manna sugestívne a zároveň veľmi jemne: "A predsa, zatiaľ čo konečné prežitie smrti musí zostať navždy veľkou neznámou, ľudia vnímajú smrť veľmi odlišne tým, ako sa ich náhľad na ňu mení s pribúdajúcim vekom.“

Výzva ostáva

Pravda, nielen protisrstné témy spolitizovaného sveta ladili s Límanovým literárnym citom a vkusom, no ešte viac ho rozčuľovalo babrácke zaobchádzanie s literárnymi postavami, navyše aj to, že rovnako sa to stalo so "štúdiom postavy, dnes najzanedbávanejšou oblasťou súčasnej literárnej poetiky. Ako napísala Kathleen Merkenová, spracovanie systematickej, komplexnej a pritom nestrannej teórie postavy zostáva naďalej výzvou, ktorú poetika doteraz nevypočula“. Ustavičné spochybňovanie duchovnej identity, spochybňovanie, ktoré tak ostro kontrastuje s nadmiernou hrdosťou na kultúrnu a technickú vyspelosť videnú v modernistickej perspektíve, priviedlo Antonína Límana k trpkej konštatácii:

"Viac-menej sa zdá, že aj autori takí rôznorodí, ako sú Robert Musil, Franz Kafka, D. H. Lawrence, Virginia Wolfová a Nathalie Sarrautová majú aspoň jedno spoločné: zdieľajú nedôveru k solídnym postavám, respektíve k postave ako pomerne nemennému, vernému obrazu jednotného a nezávislého Ja, ktoré je typickou konštrukciou románu 19. storočia.

Musilovým Človekom bez vlastností začínajúc a Lawrenceovými alotropickými stavmi – čiže úsilím o dôverné, fyziologické a hmotné zachytenie ženskosti – končiac. Od zachytenia prívalu atómov života, ktoré bombardujú myseľ u Virginie Wolfovej, až po magmu bez mena a bez obrysov Nathalie Sarrautovej, všade zisťujeme, že všetka istota vymedzenia pravého Ja či ostré ohraničenie osobnej identity boli nesmierne spochybnené.

Súbežne s týmto pohybom v literatúre môžeme sledovať ako filozofi a psychológovia 20. storočia zo všetkých síl hľadajú historický okamih, kedy sa západné predstavy solídneho, jednotného a nezávislého Ja začali rozpadať.“

Provokujúce tajomstvá

Nuž a pre Antonína Límana isteže išlo o dostatočný dôvod, aby sa venoval niektorým posledným mohykánom humanistického odkazu literatúry, napríklad Thomasovi Mannovi. Vedel by som riskantne zjednodušený dôvod opísať ako premyslený ťah na šachovnici narácie textu. Ťah vyprovokovaný plytkou rezbou figúrok, ktoré tak neznesiteľne ľahko stratili ostrosť a psychologickú zvrstvenosť.

Napríklad ťah vášnivým zaujatím Mannovho Aschenbacha zo Smrti v Benátkach: "Rovnako ako v stredovekom mystériu, pojednávajúcom o búraní dramatických síl v umelcovej duši, je smrť jednou z významných postáv novely, vždy na scéne v grotesknej maškaráde, vždy kývajúca svojím kostlivým prstom na Aschenbacha. Nie je však neodvratná. Závisí celkom od toho, kam sa zvráti vlna búrky v Aschenbachovej duši, aby konečné stretnutie so smrťou bolo uskutočnené, alebo – keby zvíťazil meštiacky Zucht und Ordnung (disciplína a poriadok) prítomný v Aschenbachovom Ja – úplne odvrátené. Pokiaľ ide o autorov postoj k vlastnému dielu, znamená to, že 36-ročný muž má ešte slobodu voľby využiť svoju látku pre takmer akúkoľvek dramatickú projekciu.“

Dokonca až k takému intenzívnemu postoju k vlastnému dielu, o ktorom Mannov skvelý kritik a interpret Andre von Gromicka napísal: „Thomas Mann takmer posadnuto hĺbal o koreňoch svojej osobnosti a pokúšal sa rozriešiť provokujúce tajomstvá okolo mýtov o umelcovi a jeho tvorbe.“ Aké provokujúce tajomstvá? Líman ich označil ako rozličné umelecké interpretácie dávnych kultúrnych a mýtických obrazov, ktoré zohrávali i zohrávajú významnú úlohu. Pochopiteľne, že takto označené tajomstvá ho museli provokovať, aby podrobne skúmal integráciu spomenutých kultúrnych a mýtických obrazov do (ich) symbolickej štruktúry.

V Límanovej metóde teda nemôže nemať rozhodujúce slovo poetická intenzita a mýtická hĺbka obrazov. Žiadna chameleónsky neznesiteľná ľahkosť metodických prískokov a odskokov. Určite však hľadanie mytopoetického jadra skúmaných obrazov. Príkladom za ostatné je metafora lotosu v Límanovej komparatívnej štúdii o Kawabatovom Hlase hory a Smrti v Benátkach Thomasa Manna. "Je dôležité, že to je najdokonalejšia metafora vyjadrujúca esenciu celého diela a odrážajúca sa v hromade ďalších pridružených obrazov. Pretože je to rastlinná metafora (semiačko-stonka-kvet) dokáže rásť a košatieť aj v čitateľovej mysli.“