Smútok a nádej Brazílie

20.04.2018 08:00
Luiz Inácio Lula da Silva, Brazília
Exprezident Brazílie Luiz Inácio Lula da Silva medzi svojimi priaznivcami. Autor:

Ôsmeho apríla tohto roku sa Brazília opäť na chvíľu dostala do pozornosti Európy. Bývalý prezident Luiz Inácio Lula da Silva, stále najobľúbenejší ľavicový politik krajiny, ktorú jej vlastní obyvatelia dlho nazývali „spiacim gigantom“, sa po mesiacoch odporu a masových protestov vydal bezpečnostným zložkám. Za nedokázané korupčné kauzy si má odpykať dvanásť rokov. Brazília sa dostala do krízy, ktorá mnohým pripomína dusno pred vypuknutím vojenského puču v roku 1964.

Jedno ľudové brazílske príslovie hovorí: „Vyvíjame sa v noci, keď politici spia.“ Mnohotvará, tajuplná, nebezpečná, obrovská, veľkolepá krajina je plná bizarných spojení a farebných kontrastov. Raj na zemi – koľkokrát si to vraveli európski námorníci prvých storočí dobývania alebo moderní dobrodruhovia blížiaci sa k panoráme Cidade Maravilhosa, nádherného Ria de Janeiro. Každý, kto sa doň na chvíľu ponoril, zostal znepokojený krásou tropickej krajiny, no i vyčerpávajúcimi kontrastmi ľudskej masy. Favely, rozsiahle štvrte mestskej chudoby, na rozdiel od iných podobných štvrtí sveta nestoja oddelené od mestských organizmov. Týčiac sa na strmých kopcoch nastavujú krivé zrkadlo okolitým obytným častiam strednej triedy či milionárov – vznikali a svoj vývoj podmieňovali spoločne, v období prudkého hospodárskeho rozmachu povojnového obdobia, ktorý mal spiaceho giganta v rýchlom šoku uvrhnúť do budúcnosti poznačenej „poriadkom a pokrokom“. Tak aspoň hlása nápis na brazílskej zástave. Je to však práve tento karnevalovo prepiaty kult progresu, ktorý spoločnosť pôvodných Američanov, Európanov, Afričanov, Ázijcov, veľmi chudobných aj veľmi bohatých, v nekonečnej krajine s nevyčerpateľnými zdrojmi, zasľúbenej nádherným zajtrajškom, spojil v štát a vytvoril národ. Jeho nejednotnosť však bije do očí rovnako ako favely vedľa bezstarostnosť si kupujúcich pláží plných turistov alebo diplomatických štvrtí. Konflikt konzervatívnych a progresívnych síl je podobne vyhrotený a predurčuje spoločenské napätie podobne nezmieriteľne ako v začiatkoch republiky.

Dejiny brazílskeho smútku

Slávny brazílsky spisovateľ Paulo Prado, autor legendárnej knihy Portrét Brazílie – esej o brazílskom smútku, v nej spoločnosť charakterizuje aj týmto príbehom: „Keď jedna Indiánka, ktorú opustil európsky milenec, s ktorým žila dlhé roky, videla, ako nastupuje na zámorskú loď, zavraždila ich spoločného syna, rozsekla ho na dve polovice a jednu hodila do mora, akoby mužovi gestom odovzdávala časť, ktorá je jeho. Ľudia na palube, sledujúc scénu, sa muža opýtali, kto je tá žena. Odpovedal: Nikto. Len bezvýznamná Indiánka.“

V tom istom roku 1928, keď vyšla Pradova kniha, vyšlo aj zásadné dielo brazílskeho modernizmu od Mária de Andrade, pomenované podľa hlavného (anti)hrdinu Macunaíma. Je to člen fiktívneho domorodého kmeňa, ktorého príbeh sa začína rozvíjať po tom, čo nechtiac zavraždí vlastnú matku a z rodnej dediny odchádza do São Paula. Napriek hriechu vo svojej drzosti nerešpektuje nič, čo mu prikazujú bohovia, dovolí si napríklad odmietnuť dcéru slnečnej bohyne a ani sa nesnaží dodržať nič z toho, čo sa od neho očakáva. Je však úspešný záletník a napriek jeho hedonizmu, lenivosti a sebastrednosti s ním čitateľ sympatizuje, pretože podobne ako iní literárni antihrdinovia aj on je karnevalovo groteskným, klaunovským odrazom sveta, ktorého vznešenosť spočíva len v schopnosti zabíjať s úsmevom z pozície mocného. „Z vraždy panny sa zrodil Macunaíma, hrdina nášho ľudu,“ začína sa rozprávanie. „V žiarivej krajine žije smutný národ,“ píše Prado v Portréte Brazílie.

Príbeh krajiny, ktorá svojím naoko nevyčerpateľným bohatstvom neprestáva vzbudzovať žiadostivosť a je prísľubom večnej nádeje do budúcnosti, je príbehom koloniálnych dejín, v ktorých kráča vražda, drancovanie, znásilňovanie a ľahostajnosť ruka v ruke s farebnou dychtivosťou, ktorá velí vytláčať krutú minulosť do zabudnutia. Ale ona sa vždy vráti.

Loď s otrokmi

Feudálny koloniálny systém založený na otrockej práci sa v Brazílii udržiaval dlhšie ako v iných krajinách Latinskej Ameriky. Otroctvo zrušila princezná Izabela až v roku 1888. Brazília tak bola vedno s Kubou poslednými baštami otroctva, čo do istej miery súviselo s najväčším množstvom čiernych otrokov. Za štyri storočia previezli otrokári z Afriky štyri milióny ľudí. Až v devätnástom storočí zosilneli v prostredí bielej inteligencie hlasy za zmenu neľudského systému. Jedným z básnických hlasov abolicionistického hnutia, ktoré bolo ďalším štádiom pretvárania Brazílie z portugalskej kolónie na samostatnú republiku, bol Antonio de Castro Alves (1847 – 1871). Jeho dlhá, nástojčivá báseň Loď s otrokmi (O navio negreiro) prežila do druhej polovice 20. storočia ako jeden zo základných umeleckých textov boja proti vojenskej diktatúre, ktorá od roku 1964 do roku 1985 určovala smerovanie brazílskej spoločnosti. Aktuálnosť slov, ktoré vznikali v odlišnej historickej dobe, je spôsobená rozkolom, ktorý má korene v rasovo a sociálne prísne hierarchizovanej spoločnosti a ktorý sa dosiaľ nepodarilo prekonať. Súčasná vláda prezidenta Michela Temera, ktorá v roku 2016 odvolala z prezidentského postu kandidátku za Stranu pracujúcich Dilmu Rousseffovú, sa vo svojich politických tendenciách opiera o konzervatívne hodnoty. Tie v Brazílii tradične reprezentuje najmä armáda a polícia, udržiavajúce „poriadok“ prehlbovaním sociálnej priepasti, v mnohom podmienenej starým rasovým usporiadaním niekdajších kávových barónov.

Republika kávy s mliekom

Republika bola v Brazílii vyhlásená v roku 1889. Vidiecki vlastníci pôdy, na ktorej sa pestovala káva, patrili medzi najbohatších ľudí v krajine. Kávové impérium sa rozrástlo zásluhou otroctva a aj po jeho zrušení sa pomery menili len pomaly. Rýchlejšie ako zákonmi možno novými možnosťami rodinných zväzkov: v modernej dobe sa štruktúra starých koloniálnych rodín oslabovala a ich konzervativizmus sa začal v bezprostredných vzťahoch zrážať s liberálnymi hodnotami, ktoré kládli dôraz na rasovú aj rodovú rovnosť. Začiatkom tretieho tisícročia nie je zriedkavosťou počúvať príbehy rodín, v ktorých konzervatívne krídlo siaha hlboko do minulosti generálov alebo kávových barónov podporujúcich otroctvo. Iné rodinné vetvy sú potomkami nevzdelaných detských slúžok, otrockého personálu alebo európskych prisťahovalcov z nedávnej minulosti: ľudí utekajúcich pred pogromami, vojnou; chudákov túžiacich zbohatnúť na nekontrolovateľnom plienení nových a nových nálezísk prírodných zdrojov, na nepostihnuteľných zločinoch v stratených končinách pralesa alebo, naopak, ľudí túžiacich napĺňať myšlienky sociálneho zmieru, ktoré v Európe neuspeli. Proces zjednocovania spoločnosti bol počas celého 20. storočia až dosiaľ zápasom medzi poriadkom minulosti a budúcnosťou v duchu spoločenského pokroku. Pre konzervatívne krídlo je dnes podobne ako v začiatkoch republiky zmyslom udržať moc v rukách tých istých vplyvných rodín. Spočiatku sa v kandidatúrach na prezidenta striedali výlučne členovia rodín, ktoré produkovali mlieko, alebo tých, ktoré pestovali kávu. Kávoví baróni sa striedali s mliečnymi. Ale do vzájomnej vojny elít sa postupne začali zapájať nielen generáli, ale aj širšie masy nespokojných ľudí.

Getúlio Vargas

Bývalý brazílsky prezident Getúlio Vargas.
Bývalý brazílsky prezident Getúlio Vargas. Autor: Wikimedia commons

Getúlio Dornelles Vargas bol prezidentom Brazílie dvakrát. Prvýkrát ho v roku 1930 k moci vyniesol vojenský puč, ktorý zorganizoval, druhýkrát ho v roku 1950 zvolili v demokratických voľbách a v roku 1954 spáchal samovraždu. Jeho rozporuplný životný príbeh v mnohom vystihuje paradoxy Brazílie a vysvetľuje aj to, prečo patrí medzi najobľúbenejších politikov v moderných dejinách krajiny. Ako mnohí iní chlapci z chudobných rodín, aj on videl jedinú cestu za úspechom prostredníctvom vojenskej kariéry, čo bolo vstupenkou do „lepšej spoločnosti“ i k štúdiu práva. V knihe Proroci revolúcie (Prophets of the Revoluton) z roku 1962 píše autor Robert J. Alexander, že Vargas zohral rozhodujúcu úlohu v prerode Brazílie z pozície polokoloniálneho národa trpiaceho obrovským psychologickým komplexom menejcennosti na úroveň sebavedomej, rýchlo sa rozvíjajúcej krajiny ašpirujúcej na svetovú veľmoc. Jeho nová ústava vyhlásila tzv. nový štát (Estado Novo) a suverénnu pozíciu si dlho udržiaval lavírovaním medzi umožňovaním severoamerických investícií a podporovaním vlastnej poľnohospodárskej sebestačnosti. Okrem armády ho podporovali aj odbory a široké masy, a armáda a nastolenie diktatúry mu pomohli potláčať tak fašistické hnutie, ako aj ľavicové povstania vo veľkých mestských centrách. Keď bol vojenským pučom v roku 1945 zosadený, nachádzal podporu najmä v robotníckom hnutí, vďaka čomu bol do funkcie prezidenta zvolený a svoju energiu sústredil na znárodnenie veľkých nerastných zdrojov a obmedzenie zahraničného kapitálu. Konzervatívne sily ho však s podporou armády obvinili z korupcie, donútili odstúpiť a hrozili nastolením vojenskej diktatúry. To bezprostredne súviselo s vlnou „antikomunistic­kých“ represálií, ktoré sa v Strednej aj Južnej Amerike v tom období bežne uplatňovali na udržiavanie demokracie prostredníctvom zvrhávania demokraticky zvolených a sociálne orientovaných politikov. V záujme vyhnutiu sa vojenskému konfliktu Vargas odstúpil, ale už onedlho spáchal samovraždu. Vojenskej diktatúre dočasne (do roku 1964) zabránili miliónové protesty v uliciach.

Luiz Inácio Lula da Silva vo väzbe

Reakcia na zatknutie Lulu da Silvu - ľudia...
Reakcia na zatknutie Lulu da Silvu - ľudia oslavujú. Autor: SITA

Vargasov príbeh, najmä spôsob, akým odstúpil v záujme vyhnúť sa krvavému konfliktu, nejednému pozorovateľovi pripomína súčasné udalosti v Brazílii, ktoré akcelerujú uväznením bývalého ľavicového prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silvu zo Strany pracujúcich (PT) už od suspendovania prezidentky Dilmy Rousseffovej (takisto PT) v máji 2016. Lula da Silva, ktorý bol vo výkone funkcie v rokoch 2003 až 2011, a ktorý je napriek viacerým korupčným kauzám spojených s PT stále najobľúbenejším politikom Brazílie, je ultrakonzerva­tívnymi stranami obvinený z korupcie. Tlak na jeho uväznenie vyvolal v Brazílii odvetu v podobe vlny miliónových protestov na jeho podporu – čiastočne preto, že súd mu vinu v kauzách nedokázal, čiastočne aj preto, že armáda ústami dôstojníka Luiza Gonzala Schroedera Lessa jednoznačne deklarovala, že ak sa Lulovi podarí vyhnúť trestu, ozbrojená reakcia bude nevyhnutnosťou. V záujme vyhnúť sa ešte vážnejšiemu celospoločenskému konfliktu sa Lula vydal do väzby. Pre tých, ktorí v súčasnej situácii vidia jasné opakovanie udalostí spred 60 rokov, je jeho aspoň dočasné ustúpenie podobnou cestou, ako zvolil Vargas, keď nechcel dopustiť vojenskú diktatúru. Tá sa vonkoncom nejaví ako prehnaná obava: od impeachmentu Dilmy Rousseffovej sa v uliciach brazílskych miest zvýšilo násilie a celkovo je ohlásených 70 vrážd politických aktivistov. Zväčša ide o ľudí, ktorí vyvíjali činnosť v prospech sociálne vylúčených skupín, členov a členky ekologického hnutia proti ďalšej devastácii dažďového pralesa či domorodých kmeňov; aktivistov a aktivistky proti rozšírenému sexuálnemu násiliu a tzv. femicíde (v počte vrážd žien zo strany mužov, najmä rodinných príslušníkov, má Brazília vo svete „popredné“ miesto); alebo ľudí propagujúcich kvóty, ktoré umožňujú vzdelanie pre tie skupiny obyvateľstva, pre ktoré je prístup k nemu sťažený.

Reakcia na zatknutie Lulu da Silvu - ľudia...
Reakcia na zatknutie Lulu da Silvu - ľudia protestujú. Autor: TASR

Nanešťastie, v Brazílii je korupcia a beztrestné nezákonné obohacovanie sa bežnou súčasťou politického systému bez ohľadu na politickú orientáciu. Systém zameraný na „poriadok a progres“ stále vychádza z konceptu akcelerácie rastu, čo je neoddeliteľne viazané na obrovské prírodné bohatstvo a jeho pokiaľ možno najväčšie vyťaženie pri obídení všetkých zákonných obmedzení. Napriek tomu, že z viacerých latinskoamerických krajín sa čoraz naliehavejšie ozývajú hlasy na zabrzdenie paradigmy o vlastníctve zdrojov, ktoré umožňuje vytváranie zisku bez ohľadu na ekologické a sociálne dosahy, prebudený gigant sa ani po vyše storočí nedokáže vymaniť z vojny „kávy a mlieka“. Len teraz sú káva a mlieko nahradené skôr ropou, vodou, zlatom a drevom. Násilie je stále základom tohto poriadku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Luiz Inácio Lula da Silva #Brazília
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box biela kocka "L" farebné kvety

Flower box biela kocka "L" farebné kvety

29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk