Theo H. Florin a jeho úcta k ľudskému životu

26.04.2018 15:00
Theo H. Florin, Teodor Herkeľ
Theo H. Florin (10. apríl 1908 - 11. marec 1973) Autor:

Básnik, publicista a diplomat Theo H. Florin, – (umelecké meno má po mame, ktorá sa volala Flóra, vlastným menom Teodor Herkeľ) – sa narodil 10. apríla 1908 v Dolnom Kubíne – a tam aj zomrel 11. marca 1973. V marci sme si teda pripomenuli 45. výročie jeho smrti a 10. apríla aj 110. výročie jeho narodenia.

Básnik, publicista a diplomat Theo H. Florin, – (umelecké meno má po mame, ktorá sa volala Flóra, vlastným menom Teodor Herkeľ) – sa narodil 10. apríla 1908 v Dolnom Kubíne – a tam aj zomrel 11. marca 1973. V marci sme si teda pripomenuli 45. výročie jeho smrti a 10. apríla aj 110. výročie jeho narodenia.

Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne usporiadalo v tento deň v Oravskej knižnici Antona Habovštiaka hlavne mladému publiku určené spomienkové podujatie, na ktorom o Florinovom živote porozprával Pavol Parenička, o Florinovom literárnom diele Peter Cabadaj, na Florina v roku 1968 si zaspomínal Peter Huba a napokon prišiel rad aj na osobné spomienky najstaršieho účastníka podujatia – na moje.

Keďže moji predrečníci vykolíkovali Florinov príbeh kolíkmi osmičkových rokov, i ja som pridal jeden – rok 1958. Vtedy totiž vyšlo aprílové číslo Mladej tvorby, v ktorom vystúpila Trnavská skupina. Vystúpila-nevystúpila. ÚV KSS stihol jej skupinové číslo včas zastaviť a scenzurovať. Ako nedávno vypátral v archívoch literárny historik Pavel Matejovič, zhabaný materiál putoval cez ruky vtedajšieho ruského konzula Kapruna až do Moskvy, takže oveľa lepšie než čitatelia časopisu Mladá tvorba bol vtedy o Trnavskej skupine informovaný Kremeľ, a to nielen o jej tvorbe, ale aj o jej zmyslovo-konkrétnom, čiže dogmám socialistického realizmu protirečiacom programe. Mňa potom za to postihlo nielen zošrotovanie knižky Hra pre tvoje modré oči, ale aj vyhodenie zo zamestnania a príkaz absolvovať dva roky prevýchovy v robotníckom prostredí.

Ubezpečil som však dolnokubínske publikum, že som bol osudu za to vďačný, veď vďaka tomu nielenže som sa ocitol vo fabrike Tesla Orava, ale našiel som si na Orave aj ženu. Ak mi to zišlo na um v tejto chvíli, tak len preto, aby som dodal, že vďaka tomu som sa zoznámil (a až do jeho smrti priatelil) aj s Theom Florinom, ktorý po tom, čo ho prepustili z väzenia, žil v Dolnom Kubíne. Spomienky naňho som už dávnejšie zhustil do kapitolky Môj priateľ Theo v knihe Ťahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča (LIC 2013) – a aj tú som si teraz dovolil mladému publiku prečítať:

Môj priateľ Theo

Dostal som raz na literárnom večierku od moderátorky takúto otázku: „Vaša žena o vás hovorí ako o archetypálnom heterosexuálovi.“ Hneď som mal naporúdzi odpoveď: „Je to tak.“ „Ale veľa veľkých básnikov milovalo mužov, nie je to zaujímavé?“ bola ďalšia moderátorkina otázka. A v tej chvíli sa mi vyrojili spomienky na dobrého priateľa, básnika Thea H. Florina, ktoré si nechcem zobrať do hrobu.

Tvrdošín, odkiaľ pochádza moja žena, je na skok od Dolného Kubína, kde žil Theo, a tak sme sa s ním počas našich oravských pobytov často stretávali. Theo bol príjemný, neobyčajne vzdelaný a pôvabne výstredný človek. Aj na staré kolená nosil dlhé vlasy, za aké v tom čase tajná polícia prenasledovala mladých rockerov. So svojou homosexualitou sa netajil, ba rád o nej rozprával: „Keď som žil v Paríži, miloval ma Cocteau. Mal som po ňom aj dediť, ale napokon mi dedičstvo vyfúkol ten sviniar Jean Marais.“ Keď sme sa raz na jeseň prechádzali po už pustých brehoch Oravskej priehrady a ja (ako vtedajší otužilec) som dostal chuť sa okúpať, vytrhol potom Theo mojej žene z ruky uterák a vrhol sa ku mne s nadšeným výkrikom: „Oľga, dovoľ mi ho poutierať!“

Theo bol nielen básnik, ale aj diplomat. Bol tajomníkom Vladimíra Clementisa – a za vojny, počas Clementisovho parížskeho a londýnskeho exilu, asistoval pri jeho protestoch proti rusko-nemeckému paktu a proti Stalinovmu útoku na Fínsko. Nie že by som ospravedlňoval Clementisovu účasť v Gottwaldovej vláde – ale zas: koľko ľudí z komunistického tábora sa dokázalo otvorene postaviť proti Stalinovi? Zrátame ich na prstoch a všetci si tým podpísali rozsudok smrti.

Keď nadišla chvíľa Stalinovej pomsty a začal sa pripravovať bábkový proces s buržoáznymi nacionalistami, Clementis, ako minister zahraničných vecí, bol práve na zasadnutí OSN v New Yorku a Theo H. Florin, ktorý tam bol s ním, na to spomínal: „Dostal som správu, čo sa chystá, a na kolenách som ho prosil, aby sa nevracal. Ale Lída, jeho žena, ktorá prišla za ním, aby ho priviedla nazad do Prahy, mu povedala: ,Snad nebudeš věřit Theovi? Vždyť se na něj podívej – vždycky to byl blázen.‛“

Clementis poslúchol svoju krásnu ženu (ktorej žiaľ chýbala intuícia), a tá ho priviedla rovno pod šibenicu. Aj Theo sa vrátil a za svoje varovanie si odsedel tri roky. Nuž, niekedy by aj heterosexuál urobil lepšie, keby si dal poradiť od homosexuála.

***

Tu sa citát z knihy Ťahák končil – ale cítil som, že nezaškodí k nemu ešte pár slov pridať. Veď všetko sa to stalo dávno, a teda nemusí to byť pre dnešné mladé publikum celkom zrozumiteľné. Hneď už to slovné spojenie „odsedel si tri roky“! Tam, kde funguje demokratický právny systém, z takého slovného spojenia vyplýva, že bol tri roky vo väzení niekto, kto bol právoplatne odsúdený. No po tzv. Víťaznom februári v roku 1948 sa demokratický právny systém zrútil a nahradilo ho bezprávie, ku ktorému patrilo napríklad aj to, že nijakým právnym ustanovením nebol obmedzený čas vyšetrovacej väzby, ktorá mohla trvať aj niekoľko rokov, po ktorých, keď sa vyšetrovanec nehodil do scenára nijakého bábkového procesu, nemusel nasledovať súd. Ale značí to azda, že ten človek bol „iba“ vyšetrovaný? Nie! Aj taký človek bol niekoľko rokov nevinne väznený.

Alebo iná zvrátenosť tých čias: keď niekoho odsúdili na smrť, do týždňa ho mohli popraviť. Prečo sa odsúdenec proti rozsudku neodvolal? Pretože bol mučením donútený, aby v závere procesu vstal a povedal: „Zriekam sa odvolania.“

Stalo sa to aj Vladimírovi Clementisovi. Na smrť bol odsúdený 27. novembra 1952. Popravený bol 3. decembra 1952. (A to ho ešte v novinách 26. novembra 1952 stihli nazvať zloduchom: „Zloduchovia, keby sa aspoň kajali… Kde, z akého pekla, z akej kloaky zjavili sa na svetle takéto netvory …?“ Takto to cituje Jana Schillerová-Horváthová, dcéra spisovateľa Ivana Horvátha, v knihe Petra Kerecmana Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele (Advokátska komora, 2014).

Toľko nepekných vecí sa vtedy stihlo stať za týždeň!

No Theo H. Florin sa vtedy nijakej zlej veci nedopustil, a to, čo spáchali iní, si prečítal až dodatočne. V tom čase, keď sa to dialo, sedel totiž aj on vo väzení – a keď vyšiel na slobodu, jeho šéf, ktorému sa vtedy v New Yorku pokúšal zachrániť život, už nežil, ba nemal ani hrob. Po poprave Clementisovu mŕtvolu spálili a jeho popolom posypali zamrznutú cestu vedúcu z Prahy smerom na Mělník.

***

Vladimír Clementis sa rád obklopoval umelcami. Keď sa – ako minister zahraničných vecí – usiloval zvýšiť počet slovenských diplomatov, pre ktorých vytváral príležitosti na ambasádach, takisto medzi nimi bol celý rad umelcov. Na slovenskej ambasáde v Budapešti pôsobil Ivan Horváth, v Istanbule Herman Kľačko, v Paríži Vladimír Reisel – a patril medzi nich aj Theo H. Florin. No popritom, že bol diplomat a Clementisov tajomník, bol to vždy predovšetkým básnik, ktorý po sebe zanechal vyše desať básnických kníh: Z diaľky (1936), Ruže smútku (1939), Predjarie (1944), V nezvučnú hodinu (1945), Krásna Biddy z Leicestru (1964), Oheň na Potomacu (1965), Farbistá kantiléna (1967, výber), Milujem horúcim vetrom (1973, výber), Na kameňoch času (1973), Slza v ústach (1973), Sentimentálny pútnik (1977). V Paríži publikoval ak vynikajúcu esej Janko Alexy écrivain et peintre slovaqe. Neskôr bol aj spoluorganizátorom Hviezdoslavovho Kubína a jeho zásluhou pri príležitosti tohto festivalu recitačného umenia vychádzali elegantné bibliofílie. Aj ja som mal to potešenie byť autorom alebo prekladateľom niektorých z nich – Theo vydal nielen moje Oravské motívy či preklad Blokových Dvanástich, ale aj knižočku Čisté srdce – záznamy detských básní štvorročného Martina Feldeka sprevádzané grafikami päťročného Vladimíra Cipára.

Theov rodný dom už nestojí (stál vraj pri terajšom daňovom úrade) – stojí však stará drevená kúria, v ktorej býval a do ktorej sme zašli po skončení spomienkového matiné. Dnes je tam neveľké, ale Kubínčanmi dobre udržované a silný dojem v návštevníkoch zanechávajúce Florinovo múzeum. Pod drevenými trámami – iba pár kusov starodávneho nábytku. Medzi nimi aj knižnička, uchovávajúca jeho najobľúbenejšie knihy. Popri slovenských klasikoch – najmä jeho oravských rodákoch – nechýba medzi nimi ani kompletný Shakespeare. Na stenách visí zopár Theových portrétov. A z drevenej verandy sa môže každý návštevník zahľadieť do oravskej prírody a započúvať do zurčania blízkeho potoka, a tak si predstaviť, ako ten potok obveseľoval aj toho celé dni a celé noci jeho zurčaniu načúvajúceho chudobného, životom skúšaného, a predsa šťastného samotára…

***

No vráťme sa k Florinovej poézii.

Na záver svojho vystúpenia som vyslovil nádej, že to mladé publikum, ktorému sa prihováram, si sem-tam prečíta aj nejakú Florinovu báseň. No keby aj nie – jednu jeho báseň už pozná a len tak ľahko na ňu nezabudne. Tou básňou, aj keď nenapísanou, je samotný ten silný okamih z básnikovho života – tá jeho úpenlivá prosba, aby si Vladimír Clementis zachránil život.

Ba keby len báseň – je to scéna z drámy. Je to námet na maliarske plátno. Námet na súsošie. Prosiaci Theo kľačí pred stojacim Clementisom, a vedľa nich stojí krásna Clementisova žena Lída a hovorí tie nešťastné slová.

Odpusťme tej krásnej žene nedostatok intuície, ktorá, – na rozdiel od nej, – nechýbala vtedy zdanlivo pochabému básnikovi. Veď aj ona si svoj omyl odpykala. Nielenže i ju zatkli a uväznili spolu s Clementisom, ale hrozné boli aj duševné muky, čo jej pripravili. Deň pred popravou ju vraj priviedli na posledné stretnutie s manželom. Boli pri tom od seba oddelení dvojitou mrežou, a hoci aj ona bola už dvadsaťdva mesiacov vo väzení, musela pred ním zahrať komédiu, že jej neubližujú. Po návrate na Pankrác si vraj vypýtala do cely vedro s vodou a kefu, a svoj žiaľ premáhala umývaním kamennej dlážky. Ráno, už po poprave, jej tam vraj bachár priniesol dve Clementisove fajky a meštek s tabakom – a ešte v ten istý deň ju prepustili na slobodu. No darmo sa dožadovala Clementisovho popola, aby ho mohla uložiť do rodnej pôdy v Tisovci. Nemohli jej ho dať, aj keby ich obmäkčila. Bol už rozsypaný na zamrznutej ceste za Prahou.

Theo H. Florin to všetko tušil už vopred – a vieme, že za to tušenie potrestali aj jeho.

On, básnik, si vo chvíli, keď kľačal pred Clementisom, plnil úlohu, ktorú má básnik vždy, teda aj v časoch ľahších, a tobôž v časoch ťažších, keď prudko klesá cena ľudského života.

Ktovie, či nežijeme také časy aj dnes. Stačí zapnúť si televízor a vypočuť si raz správu o zavraždení novinára, či inokedy zase správu o deťoch, otrávených nervovým plynom… Básňou bol teda aj samotný život Thea H. Florina, pretože ňou bola aj tá počas celého jeho života hlásaná úcta k ľudskému životu.

***

Náhoda chcela, že historik Peter Cabadaj, ktorý na dolnokubínskom matiné prehovoril o poézii Thea H. Florina, sa narodil v rovnaký deň, iba o nejaký ten rôčik neskôr – 10. apríla 1966. A ďalšia náhoda: že je to Terchovec, vynikajúci znalec dvoch terchovských legiend – knihovníka Márie Terézie Adama Kollára a zbojníka Juraja Jánošíka. Keď píše Peter Cabadaj o Jurajovi Jánošíkovi, nikdy nezabudne zdôrazniť, že – ako dokazujú dobové dokumenty – hoci Jánošík zbíjal, nikdy nikoho nezabil. Nájde sa občas hlásateľ úcty k súkromnému vlastníctvu, ktorý sa čuduje, čo sme to vraj za národ, keď je naším hrdinom zbojník. (Akoby veľkí súkromní vlastníci neboli zbojníci oveľa väčší!) Slovenský ľud sa však pri voľbe svojej legendy nepomýlil – aj pri jej vzniku bola totiž rešpektovaná tá oveľa významnejšia úcta – úcta k ľudskému životu.

Aj keď je teda Theo H. Florin na prvý pohľad „sentimentálny pútnik“, ktorého poézia sa túla po svete, leitmotív jeho života a diela – úcta k ľudskému životu – sa postaral o to, aby ani on neprišiel o punc národného klasika.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Theo H. Florin #Teodor Herkeľ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk