Nebanujem, že som bol v roku 1951 v Budmericiach

17.05.2018 17:00
Spisovateľký dom v Budmericiach, spisovatelia
Unikátna fotografia s dobovou popiskou z archívu TASR: ,,September 1951: v Spisovateľskom dome v Budmericiach prebieha prvé politicko-literárne školenie začínajúcich autorov. Zúčastnilo sa na ňom vyše päťdesiat mladých ľudí z radov robotníkov, vysokoškolákov, redaktorov, vojakov i stredoškolákov. Po prednáške prebieha podrobná diskusia v krúžkoch, ktorou sa redaktori pripravujú na diskusiu v pléne. Na obrázku krúžok č. 4, ktorého členmi sú vedúci Viliam Turčány (sprava), Gustáv Hupka, Kornel Földvári, Ján Solovič, Vladimír Lukan, Andrej Chudoba a Jan Belička." Autor:

Spomienka na počesť deväťdesiatky Vilka Turčányho

V októbri roku 1951 som dovŕšil pätnásty rok, nuž moje zážitky z tohto roku sú zážitky pubertálne. Práve v tom roku som totiž poslal zopár básní do Kultúrneho života – a oni mi jednu uverejnili. Ba keby len to – ale vďaka nej ma v septembri pozvali na školenie začínajúcich autorov do Budmeríc. Spomienku na oba tie zážitky som už viac ráz zaznamenal – napríklad v knihe Homo scribens (Smena, 1982), ktorá kvôli tomu takmer nevyšla. A neskôr aj v hre Stalin v našom meste (pôvodne Stalin v Žiline), ktorá po premiérach v Žiline (réžia Dodo Gombár, Mestské divadlo, Žilina, 2012) a v Zlíne (réžia Jan Cimr, Městské divadlo, Zlín, 2012) vyšla aj knižne, síce v Brne, ale po slovensky (Větrné mlýny, Brno, 2013).

Aspoň krátky úryvok z hry:

Starec. Len z lásky k vám som aj vtedy, v roku 1951 – ešte som mal iba štrnásť – napísal báseň, ktorú mi potom uverejnili v jednom časopise. Učiteľka klavíra. Pamätám sa na ňu. Volala sa Pieseň radosti. Starec. Keď si tú báseň prečítal môj otec, dokonca aj on mi povedal… Starcov otec (objaví sa s rádiom, z ktorého sa ozýva zvuk rušičky, stíši ho). Nezakazujem ti písať také básne… Starec. Ďakujem ti za pochopenie, otec! Starcov otec. Neskáč mi do reči. Nezakazujem ti písať také básne – len aby ťa to raz nemrzelo! (Opäť zvýši hlasitosť rádia a za zvukov rušičky odíde.) Učiteľka klavíra. Povedala som ti vtedy, že tvoj otec sa mýli a že ťa to nikdy nebude mrzieť. Starec. A ani ma to nikdy nemrzelo. Vyplytval som v tej básni síce priveľa zbytočnej radosti – ale rád som ju vyplytval z lásky k vám. (Recituje.)

Dnes moje srdce tancovať
by chcelo,

rozorvať žalár, z hrude
vyskočiť,

siať radosť svetom, zem si
ľúbať vrelo

a volať všade: nám sa
oddá žiť!

Dnes z môjho srdca šťastie
ako láva

sa valí z úst a kvitne
v úsmevoch,

perlí sa v zraku sťaby lesná
riava

a prýšti z mojich spievajúcich
slôh.

Veď život náš je krásny
ako niva,

čo iskrí rosou lásky nad zlosti,
nebo sa smeje, keď sa na nás
díva,

a ja si spievam pieseň radosti.

Komíny čierne píšu novú éru
do dejín zeme: komunizmu vek, vek ľudovlády, vek práce
a mieru,
Stalinov vek, vek modrých montériek…
Učiteľka klavíra (plače a utiera si oči).

Videl som niekoľko predstavení tej hry v Žiline a jedno v Zlíne – vždy bol po tejto scéne potlesk, v Žiline už hneď po básni, ktorú – ako moje alter ego – nádherne prednášal Maroš Geišberg. Publikum vie oceniť, keď si autor uťahuje sám zo seba.

Podotýkam však, že môj vzťah s učiteľkou klavíra sa nezakladá na pravde – to som len potreboval v hre dramatickú zápletku, a tak som do nej zakomponoval justičnú vraždu bratislavského zlatníka Frostiga, popraveného 17. novembra 1952, keď predtým donútili proti nemu svedčiť aj jeho o štyridsať rokov mladšiu ženu. Spojil som si ju s učiteľkou – a tak som Frostigov tragický príbeh mohol spojiť so svojou žilinskou témou. Mal som na to aj ďalší dôvod. Ani sudcovia z ľudu, čo vtedy už ovládli súdnictvo, netúžili krvaviť si ruky, a tak sudcu, ochotného obesiť Frostiga, Štátna bezpečnosť hľadala po celom Slovensku. Aj môj otec, vtedy už zo súdnych služieb prepustený (a neskôr aj uväznený) sudca, dostal tú vydieračskú ponuku – a odmietol ju.

Posledný verš básne Pieseň radosti – „Stalinov vek, vek modrých montériek“ – znel pôvodne „vek spevu strojov, modrých montériek“. O Stalinovo meno som ho obohatil, aby báseň lepšie korešpondovala s názvom hry. Kvôli tomu som si prispôsobil aj otcovo varovanie. Môj otec tú vetu povedal inokedy – vo chvíli, keď som mu oznámil, že chcem ísť na školenie do Budmeríc. Znela: „Nezakazujem ti tam ísť – len aby ťa to raz nemrzelo.“

Ani v knihe Homo scribens, ktorá vyšla v roku 1982, nechýba spomienka na onen varovný začiatok päťdesiatych rokov. O básnikovi, z ktorého socialistický realizmus dokázal urobiť až sadistu, som tam napísal:

„Neprestajne sa radoval – aj vtedy, keď sa nebolo z čoho.
,Keď spomeniem si na básnika, čo vedel víno zrady piť…‘

To mi uviazlo v pamäti z básne, v ktorej sa jeden básnik radoval z toho, že sa zle povodilo druhému básnikovi.

Pieseň radosti. Nemohol som asi báseň, ktorá sa stala mojou detskou vstupenkou do schematickej literatúry, nazvať výstižnejšie.

Ak by to mala byť aj moja vstupenka do skutočnej poézie – nemohla byť nazvaná horšie.“ (Homo scribens, Smena, 1982.)

***
Keď som mal štrnásť rokov, čítal som noviny odzadu a viac ako o politiku som sa zaujímal o to, ako hrala Slovena Žilina. Vtedajší žilinský stopér Anton Krásnohorský bol zaťom školníka Štefánku, a tak – v čase, keď som ešte chodil na Nižšiu strednú školu na Zaymusovej ulici, – obraz toho chýrneho futbalistu, ako sedí na podstení školníkovho bytu a šúpe zemiaky, sa mi vryl do pamäti hlbšie, než, povedzme, 18. decembra 1950 na prvej strane novín uverejnená fotografia nevinne popraveného Viliama Žingora. To však neznamená, že by som o poprave Viliama Žingora nevedel. Nebol som ani vtedy až taký hlupák, ako vyzerám v básni Pieseň radosti.

V prvom rade som vedel, aké starosti má môj otec. Bol to dobrý právnik zo starej školy (takí právnici nikdy nezbohatli), no hoci nikdy sa neusiloval o nijakú politickú kariéru, predsa len v roku 1946 urobil výnimku a zúčastnil sa na predvolebnom boji ako funkcionár Demokratickej strany – a hoci pôsobil iba na lokálnej úrovni, hneď po februári 1948 mu bolo jasné, že ani to sa neodpúšťa, pripravoval sa na najhoršie, a to najhoršie neskôr naozaj prišlo.

Vedel som z domu, čo si mám myslieť o samovražde Jana Masaryka. Vedel som, že pohľadnica s podpismi hokejistov, ktorú mi v roku 1948 poslal otcov priateľ a medzinárodný hokejový rozhodca JUDr. Berco Okoličáni z olympiády v St. Moritzi, je o to vzácnejšia, že za získanie strieborných medailí a neskôr aj titulu majstrov sveta odmenili tých hokejistov tak, že ich poslali do Jáchymova. Môj otec si prinášal domov aj všetky tie modré brožúrky, čo vychádzali paralelne s vtedajšími monsterprocesmi – všetky som si prečítal aj ja. A neuniklo mi ani to, že v marci 1951 sa konal aktív spisovateľov, na ktorý sa z ÚV KSS znieslo mračno zlovestnej kritiky – protištátna skupina buržoáznych nacionalistov bola obvinená z vlastizrady. Vlastizrada sa vtedy trestala šibenicou.

Vedel som teda toho dosť, aj keď nevravím, že som vedel všetko.

Bol som evanjelik, menej som vedel, akému krutému prenasledovaniu boli vystavení slovenskí katolíci. Takisto nemôžem povedať, že by som čo len tušil, že tie modré brožúrky o procesoch píšu vtedajší významní spisovatelia. Nuž ani potom, v Budmericiach, som si iste dostatočne neuvedomil, že to, čo tam počúvame, nie sú iba nudné referáty, ale sú to už doslovné citáty z ešte len pripravovaných rozsudkov smrti.

Už vtedy ma mal varovať taký druh umelca, ktorý – ako som to neskôr napísal v Homo scribens – „sa neprestajne radoval – aj vtedy, keď sa nebolo z čoho“. Inými slovami – taký druh umelca, ktorého socialistický realizmus priviedol až k sadizmu, k pohŕdaniu ľudským životom, k modrým brožúram a k schvaľovaniu justičných vrážd.

No, aby som to neprehnal, aj vtedy bolo takých len niekoľko – nejdem ich vymenúvať. Nepriviedlo to tam každého. Hrozilo to iba tým, čo zatúžili aj po cudzom majetku a po moci. Tí ostatní – aj tí najustrašenejší – chápali socialistický realizmus len ako mimikry.

***
Hneď po príchode do Budmeríc som vycítil, že sú tam dva druhy umelcov a spontánne som sa zaradil medzi mimikristov. Zaradila ma medzi nich aj šťastná náhoda – ubytovací poriadok. Keď som sa dozvedel, v ktorej izbe budem bývať a keď som do nej vkročil, uvítal ma hurónsky smiech. Nebol som vtedy ešte majiteľom dlhých nohavíc, do Budmeríc som dorazil v krátkych, čo rozosmialo na záchode sediaceho Kornela Földváriho. A mňa zas rozosmial pohľad na jeho spustené nohavice. Prvý raz v živote som sa stretol s niekým, kto robí svoju veľkú potrebu pri otvorených záchodových dverách. Hneď sme sa skamarátili.

A tak, vďaka Kornelovi Földvárimu, Vilovi Turčánymu, Vladovi Petríkovi, Jožovi Bžochovi, Števovi Drugovi, Cyrilovi Krausovi, Julovi Nogemu a ďalším školencom, ktorí ostali potom mojimi priateľmi na celý život, prebiehalo za chrbtom oficiálneho školenia druhé, izbové, diametrálne odlišné od toho prvého, nemusel sa môj otec obávať, že sa z Budmeríc vrátim s vypláchnutým mozgom.

Tie moje nové budmerické priateľstvá mali o to väčšiu cenu, že boli nadviazané v úzkostnom čase. Hoci upevňujúca sa diktatúra mala už veľkú časť svojho upevňovania za sebou, ešte väčšiu mala pred sebou – a každý sa obával, že najväčšie hrôzy ešte len prídu, aj keď nikto nemohol presne vedieť, aké.

Aj viacerí spisovatelia – Laco Novomeský, Ivan Horváth, Ivan Stodola – boli už v tej chvíli za mrežami, hoci ešte „iba“ vo vyšetrovacej väzbe. Tá však vtedy – po tom, čo sa vo februári 1948 zrútil právny systém – mohla trvať celé roky. Moji noví budmerickí priatelia sa nebáli k nim hlásiť, ja tiež – veď jedného z nich, Ivana Horvátha, som si obľúbil už v detstve, poznal som ho osobne zo Senice nad Myjavou. A tak, zatiaľ čo sme cez deň na prednáškach o nich nepočuli dobrého slova, po nociach sme popíjali a počúvali Vila Turčányho, ktorý vedel spamäti hŕbu Novomeského básní. (Niekto si pri Novomeskom neodpustí poznámku: „Zomlel ho mlyn, čo sám pomáhal roztáčať.“ Len či nie je aj taká poznámka tak trochu sadistická?) Nedal som sa zahanbiť ani ja – v mojom repertoári nechýbal napríklad Rimbaud. Štefanovi Žárymu sa ho podarilo preložiť a vydať – a mne kúpiť – ešte skôr, než začala vo vydavateľstvách aj v kníhkupectvách vystrájať cenzúra.

Aj v strašných časoch, či to bol holokaust alebo päťdesiate roky, u nás existovali ľudia, ktorí – aj keď mali strach – nikdy neprekročili tú jeho hranicu, za ktorou by ich čakala strata úcty k ľudskému životu. A hľa, ja som mal šťastie stretnúť sa s takými ľuďmi dokonca aj na školení sadistov! Neľutujem, že som bol v tých Budmericiach.

Vždy po prebdených nociach, cez deň, sme potom my, noční vtáci, driemali a čakali na obedňajšiu prestávku, keď sme si mohli zahrať na lúke za kaštieľom futbal.

Raz – práve keď som kopal trestný kop – musel som počkať, kým prejde krížom cez naše ihrisko oficiálna delegácia. Keď som si myslel, že je už mimo dostrel, kopol som do lopty tak nešikovne, že predsa len nabrala smer k delegácii a trafila do čela popredného českého básnika – akoby ju prilákala jeho veľká holá hlava.

„Umíš se dobře střefovat,“ priateľsky sa na mňa usmial ten básnik – a to je jediná veta, čo si pamätám z tej oficiálnejšej časti budmerického školenia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viliam Turčány #Budmerice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk