Uväznení v spoločenskej paranoji

19.07.2018 06:00

Bipolárny svet sa stal multipolárnym, globalizácia nabrala bezprecedentné tempo. Miliónom jednotlivcov sa svet odcudzil a prestali mu v priebehu pár dekád svojho života rozumieť. Globalizácia a rozmach internetu odhalili Achillovu pätu spoločnosti, mediálnu negramotnosť. Príležitosť robí zlodeja – a hybridnú vojnu tiež.

Koncom mája vyšla v Artfore kniha publicistu Juraja Mesíka Posledné impérium s podnázvom Texty o agónii Ruska. Ide o zbierku článkov napísaných pre rôzne médiá, v rámci ktorých sa zaoberá Ruskom ako jednou z hlavných hrozieb pre Európu. Publikácia je venovaná „učiteľkám a učiteľom, ktorí učia študentov klásť otázky a myslieť kriticky“. Na viac ako tristo stranách sa objavuje niekoľko sporných tvrdení a kontroverzných konštatovaní, ktorým sa oplatí trochu venovať. Reflektujú totiž, ako sa s hybridnou vojnou vysporadúva slovenská spoločnosť, i to, kadiaľ ňou vedú deliace línie.

Počas série protestov, ktoré sa v priebehu jari a začiatkom leta uskutočnili vo viacerých slovenských mestách, sa často skloňovala slušnosť. Tá sa dostala nielen do názvu iniciatívy Za slušné Slovensko, ale podľa prvých vyjadrení prezidentských kandidátov bude slušnosť aj ústrednou témou nadchádzajúcich prezidentských volieb. Problémom je, že slušnosť, obdobne ako iné abstraktné pojmy, nie je ľahké definovať. To však tým, ktorí tento pojem hojne využívajú ako aktuálnu rétorickú zbraň, nebráni, aby vnímali slušnosť bez ohľadu na jej obsah ako platformu, na ktorej sa má spájať spoločnosť.

Zdá sa, že slušnosti bude musieť predchádzať riešenie pálčivejšieho sociálneho problému. Je ním celospoločenská paranoja. Zrodila sa v období postmodernity, ktorá so sebou priniesla fragmentarizáciu spoločnosti. Bipolárny svet sa stal multipolárnym, globalizácia nabrala bezprecedentné tempo, ak si aj stále nie sme istí, či sme ešte ako ľudstvo za technológiou fatálne nezaostali, bez pochýb môžeme hovoriť o miliónoch jednotlivcov, ktorým sa svet odcudzil a prestali mu v priebehu pár dekád svojho života rozumieť. Globalizácia a rozmach internetu odhalili Achillovu pätu spoločnosti, mediálnu negramotnosť. Príležitosť robí zlodeja – a hybridnú vojnu tiež.

Vlastný Frankenstein

Je verejným tajomstvom, že ruská vláda sponzoruje skupiny ľudí naprieč Európou, aby rozoštvávali spoločnosť, podporovali v nej radikálne nálady, živili strach z imigrantov a pod. Že je človek platený za takéto úlohy, sa však dokazuje ťažko, preto sa objavili elegantné formulácie – ako napríklad tá zo s. 178 knihy pána Mesíka: „…Ak by Fico pôsobil ako Putinov agent v EÚ, nehovoril by inak.“

Nejedného čitateľa textov tohto autora by mohla napadnúť analogická konštrukcia – ak by sa pán Mesík usiloval o podporu rusofóbnych nálad a bol platený zbrojárskym priemyslom, nehovoril by inak. Nejde mi o usvedčovanie pána Mesíka z takéhoto príjmu; iste ho nedostáva. Pointa je inde. Typ formulácií, aké využíva pán Mesík – a na ktoré narazíme aj v mienkotvorných médiách – sa dá ľahko prekrútiť naruby a využiť ako súčasť „konšpiračného“ naratívu.

Spoločenská paranoja sa zrodila podobne ako tá individuálna: z pocitu ohrozenia a z neho vyplývajúcej zvýšenej ostražitosti. Len čo sme si uvedomili zraniteľnosť našej spoločnosti a hrozbu, akú pre ňu predstavuje mediálna manipulácia, začali sme sa brániť. Mienkotvorné liberálno-pravicové médiá sa do tejto defenzívy pustili s mimoriadnou vervou. Opatrnosť v posudzovaní zdrojov a vyhodnocovaní správ prešla fázou identifikovania rozsahu hybridnej vojny až do štádia, keď sa začalo podozrievavo pristupovať ku každému, čí názor sa v čo i len jednej kľúčovej zahraničnopoli­tickej otázke vymyká z liberálneho hlavného prúdu. Chceli sme sa chrániť pred ohrozením a stvorili sme si vlastného Frankensteina.

Budovanie napätia

Analogickou paranojou trpí aj opačná strana barikády. V slovenskom kontexte bezprecedentne (s výnimkou nežnej revolúcie) početné davy v uliciach v spojitosti so sériou relatívne rýchlych spoločenských a ekonomických zmien od 90. rokov až po súčasnosť spôsobili, že časť populácie stratila stopu spoločenského vývoja. Vidí len jeho dôsledky bez toho, aby rozumela princípom, ktoré ich stvorili.

Kto so mnou nesúhlasí, najskôr bude platený Bruselom/Kremľom/­Sorosom/Putinom. Paranoja konzervuje ostražitosť a nedôveru.
Martin Makara

Ak nerozumieme vývoju v cudzine, dá sa to zniesť, pretože nás priamo nezasahuje: len čo sa začne meniť krajina okolo nás, musíme reagovať. Globálna societa je natoľko komplexným systémom, že mu nemožno v úplnosti porozumieť. Nemajúc možnosť zmeny pochopiť, siahame po možno nepravdepodobných, zato vyčerpávajúco vysvetľujúcich riešeniach.

Kým v protivládnych protestoch vidí jedna strana sprisahanie organizované Sorosom, obhajoba Ruska hoci aj v parciálnych otázkach je druhou stranou vnímaná ako „rusonaivita“, ba dokonca práca vykonávaná za žold v hybridnej vojne. Tieto postoje nie sú ekvivalentné. Kým ľudoví internetoví analytici protestov vynášajú virtuálne rozsudky smrti a svoje chápanie protestov vydávajú za fakt, liberálna časť verejnosti kladie rečnícke otázky a poukazuje na možné, prípadne pravdepodobné nečisté pozadie obhajcov Moskvy. Na rozdiel od mnohých oponentov stále ctí prezumpciu neviny. Obe strany však prispievajú k budovaniu napätia a paranoje nesvojbytnosti: kto so mnou nesúhlasí, najskôr bude platený Bruselom/Kremľom/­Sorosom/Putinom. Nemusí to tak byť, ale paranoja konzervuje ostražitosť a nedôveru.

Niet sa čoho chytiť…

Azda najspornejším miestom celej Mesíkovej publikácie je článok Kam mieril Putinov Buk na Ukrajine?. V ňom autor vyjadruje domnienku, že namiesto malajzijského letu MH17 mal byť v júli 2014 zostrelený ruský let Aeroflotu, ktorý sa v čase zostrelu mal nachádzať v blízkosti. „Zostrelenie ruského letu by podľa tejto úvahy poslúžilo ako casus belli – dôvod na otvorený vpád ruskej armády do Ukrajiny s cieľom vojensky obsadiť koridor spájajúci Rusko s Krymom a ďalej Odesou a Rusmi okupovanými územiami Moldavska.“

Ak sa v knihe pobádajúcej do kritického myslenia vyskytne takáto špekulácia, potom by si iste žiadala aspoň poznámku pod čiarou vysvetľujúcu, prečo by bol takýto postup Rusov dokonale vysvetliteľným, motivovaným a realistickým, no podobné úvahy o teroristických útokoch so západnými obeťami sú smiešne, absurdné a fantazmagorické.

Úvahu o útoku zorganizovanom vládou predkladá Mesík aj v súvislosti s teroristickým útokom spáchaným vlani v petrohradskom metre. Možno ide o inherentné zlo v múroch Kremľa: Rusi by to jednoducho urobili, Západ nie.

Nechcem čitateľom predkladať názor, že za ktorýmkoľvek z teroristických útokov spáchaných v západnej Európe či USA sú tamojšie vlády. Ide o poukázanie na to, že čo chápeme ako štandardne neakceptovateľné v jednom kontexte, akceptujeme, ak je reč o Rusku. Kade sa vedie hranica medzi vzatím rozumu do hrsti a spájaním si „zjavných súvislostí“ na jednej strane a konšpiráciou na strane druhej, ostáva, nanešťastie, nevysvetlené.

„Špekulácie. Dokým sa nedokáže, že je to pravda,“ píše v inom texte Mesík na s. 302. Ak by sme takúto formuláciu našli v „alternatívnom“ médiu, nemihli by sme okom, vôbec by nás v ňom neprekvapila. Dokonca aj v prípade, že cieľom rakety mal byť skutočne malajzijský let, Mesík predkladá na zváženie, že let bol vybratý zámerne podľa zloženia pasažierov – väčšinu tvorili Holanďania, teda „príslušníci politicky stredne významnej európskej krajiny“, zvyšok bol z Austrálie a Malajzie, krajín, „ktoré nemajú vplyv na rozhodovanie v EÚ“.

Iným príkladom toho, čo všetko možno skryť za hybridnú vojnu, sú útoky na Rómov na Ukrajine, za ktoré je s najväčšou pravdepodobnosťou zodpovedná krajná pravica, no ukrajinská vláda za týmito útokmi vidí Rusko a jeho snahu o rozdúchavanie etnických konfliktov v krajine.

Existuje v hybridnej vojne čosi, za čím by aspoň hypoteticky nemohlo stáť Rusko? Možno sa pýtať aj opačne – existuje spoločenské hnutie, za ktorým by aspoň hypoteticky nemohol byť Soros (Brusel, Berlín, Washington…)? Ak spochybníme všetko, niet sa čoho chytiť. Je otázkou času, kedy sa spoločnosť zosype do blata, na ktorom sa usiluje postaviť dom bez základov.

Obrana je zbytočná?

Naratív hybridnej vojny nás vracia v čase do dôb mccarthizmu, keď mohol byť každý potenciálnym nepriateľom – členovia ľavicových strán, sympatizanti Sovietskeho zväzu a satelitných krajín, ľudia, ktorí mali vo východnom bloku kontakty. Jedna skupina obyvateľov obviňuje druhú, že je platená Západom, druhá prvú, že je platená Východom, vzájomná dôvera je nepredstaviteľná a čoraz nemožnejšia.

Je možné, že aj autor tohto textu bude obvinený v mäkkom prípade z „rusonaivity“, v tvrdšom z toho, že sa dal zmanipulovať, nachádza sa na výplatnej páske Kremľa. Aj keď by pár eur na kávu navyše „bodlo“, nijaká svetová mocnosť ani vplyvný finančník ich nenúkajú. Obrana je však rovnako zbytočná, ako keď sa organizátori jarných protestov snažili brániť, že ide o ich vlastnú občiansku iniciatívu, za ktorú ich nikto neplatí. Protistrana jednoducho nebola ochotná počúvať a naďalej diskutovala a tľapkala sa po pleciach za hradbami svojej paranoje.

Kto sa najviac zaštiťuje nadhľadom a objektivitou, zväčša tak koná preto, že mu chýbajú. Preto ak pán Mesík o dnešných tridsiatnikoch tvrdí, že „samotná predstava, že by pre nich niekto systematicky vytváral alternatívne svety živené alternatívnymi komunikačnými kanálmi, im pripadá ako konšpirácia“, prirodzene sa natíska otázka, odkiaľ pán Mesík (a podobní lektori kritického myslenia) naberá istotu, že práve on je tým, koho kritické myslenie chráni pred sofistikovanou manipuláciou.

Spoločenská paranoja a chronická nedôvera sú džinom, ktorý bol vypustený z fľaše. Nemusí sa ho podariť dostať späť.
Martin Makara

Autor tohto článku si je vedomý, že sám podlieha takej či onakej manipulácii pôsobiacej zo všetkých mediálnych prostriedkov a dokáže sa jej brániť len čiastočne, preto si netrúfa považovať sa za objektívneho. To ale nie je prekážkou pre kritickú analýzu diskurzu. Pre takú, ktorá sa zaobíde bez potreby siahať po kategorických vyhláseniach, akých sa nestráni pán Mesík.

S neochvejnou istotou

Nevyhnutnou je ešte jedna poznámka k otvorenému listu, ktorý napísal pán Mesík svojim priateľom na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela (UMB) v súvislosti s dohodou o spolupráci medzi UMB a Moskovským štátnym inštitútom medzinárodných vzťahov (MGIMO). O tejto dohode píše: „Jej skutočným cieľom je využiť UMB na dosahovanie hlavného cieľa Kremľa, teda na vnútorné rozkladanie EÚ a NATO,“ pričom na stranách 96 – 98 opisuje presný postup toho, ako prebieha proces vytvárania ruského agenta – od vyslania študenta na študijný pobyt do Moskvy cez nasadenie „tajných“ na jeho sledovanie a zverbovanie až po pretláčanie úspešného absolventa „ruskou vplyvovou sieťou všade, kam sa dá".

Pre prípadných pochybovačov o tomto scenári dodáva: „Že sa to nestane, je rovnaká ilúzia, akú mali niektorí ľudia, keď za boľševikov podpísali spoluprácu s ŠtB mysliac si, že je to neškodné a na nikoho nebudú donášať.“ Ak bez relevantných dôkazov, len na základe svojich domnienok a dedukcie, pán Mesík s neochvejnou istotou vytvára o študentoch, ktorí strávili študijný pobyt v Rusku, obraz ako o ruských agentoch, potom nemôže namietať, ak niektorý z konšpiračných plátkov príde s obdobným nezmysleným konštruktom o študentoch, ktorí sa vrátili zo západnej Európy alebo z USA.

Priznanie nevedomosti

Spoločenská paranoja a chronická nedôvera sú džinom, ktorý bol vypustený z fľaše. Nemusí sa ho podariť dostať späť. Nebezpečnou by však bola aj bezhraničná dôverčivosť, ktorá by bola vetrom do plachiet agresorom hybridnej informačnej vojny, ktorej sme bez pochýb súčasťou. Kedysi si ľudia nevedeli vysvetliť úkaz dúhy, nuž mu pripisovali nadprirodzené vysvetlenia a chápali ho ako božský prejav.

Toho, čomu nerozumieme, je aj dnes stále veľa. Bez ohľadu na stranu barikády, na ktorej stojíme, by sme si namiesto fantazírovania o záhadných postavách ťahajúcich za nitky (s potenciálom podľa svojvôle meniť svetové dianie) možno mali priznať, že svet je jednoducho príliš zložitý na to, aby sme mu v úplnosti porozumeli. Priznanie nevedomosti sa môže stať našou spoločenskou silou – ale v omnoho pozitívnejšom zmysle, v akom túto tézu predložil Orwell.

Ak prekonáme skratkovité spojnice lineárnej príčiny a následku, možno hybridné hrozby prekonáme ľahšie, ako prekrikovaním sa cez zákopy vlastného strachu.

Publicista Martin Makara.

Martin Makara (1997)

Je poslucháčom literatúry na FF UPJŠ v Košiciach. Podieľa sa na výskume marxistickej literárnej teórie, publikuje v angažovanom mesačníku Kapitál, literárnom štvrťročníku Fraktál a na spoločensko-kultúrnom portáli Pole.

V Spišskej Novej Vsi organizuje prehliadku súčasného animovaného, experimentálneho a dokumentárneho fil­mu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spoločnosť #Martin Makara #globalizácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk