Humanistická vízia sveta Williama Saroyana

06.09.2018 06:00

„Napísať báseň — to je ako žmurknúť na Boha.“ Pred 110 rokmi sa narodil autor týchto slov, americký spisovateľ arménskeho pôvodu Wiliam Saroyan.

Tvorba nositeľa Pulitzerovej ceny, amerického...
Tvorba nositeľa Pulitzerovej ceny, amerického spisovateľa Williama Saroyana, pramení zo spomienok na etnickú komunitu a sociálne slabšie prostredie mestečka Fresno v Kalifornii. Autor: Profimedia

Naše predstavy o tom, aká je americká kultúra, sú v mnohom v súčasnosti formované jej agresívnymi, ľahko dostupnými formami: kultúrou sociálnych sietí, americkou zahraničnou politikou či nadmernou filmovou a televíznou produkciou adresovanou bežnému konzumentovi. Pod vplyvom týchto kultúrnych procesov sa referent slova „americká“ zvyčajne zužuje a vedie k takým kategóriám ako povrchná, pompézna, banálna, okázalá. Americká kultúra taká naozaj je. Je to Nový svet. Svet, ktorý v mnohom ten náš „predbehol“ a ktorý my s radosťou kopírujeme. Napriek rezervovanosti, ktorú americká kultúra v nás vyvoláva, pretože je „nekultúrna, hrubá, nezaujímavá“, v protiklade so všetkým tým zaujímavým, vzrušujúcim a kultivovaným, čo sa u nás v Európe deje, často podliehame jej príťažlivosti, s radosťou ju kopírujeme a so záujmom konzumujeme.

Ako však postihnúť tú rôznorodosť, premenlivosť a variabilitu kvality? Čo sú faktory a mechanizmy, okrem teórií globálneho kapitalizmu, sic, ktoré umožnili a podnietili jej životaschopnosť? Americký spisovateľ arménskeho pôvodu William Saroyan, ktorého nedožité 110. narodeniny si 31. augusta 2018 pripomíname, je jedným z príkladov, ktorý nám tento mechanizmus môžu vysvetliť.

Hybridita

Spojené štáty americké ako krajina vznikli z túžby po slobode a záujmu zjednotiť protiklady. Krajina už od prvopočiatku zápasila s predstavou jednotného homogénneho štátu s jasnou kultúrnou identitou a nevyhnutnými protikladmi, ktoré takúto predstavu narúšali. Krajina slobody, zem zasľúbená, jej vlastnícke práva však prináležia niekomu inému. Kto sú pôvodní obyvatelia? Prví kolonizátori? Indiáni? Ako sa odlišujú tí, ktorí prišli o 100 rokov neskôr, s tými istými predstavami nájsť nový domov a materiálnu prosperitu, ako prví osadníci?

Americká literatúra 19. storočia a jej najvýznamnejší myslitelia: R. W. Emerson a H. D. Thoreau definovali základné znaky americkej identity. Dôraz na individualizmus, sebadôveru, pragmatizmus, slobodu mysle a slobodu ducha, nekonformizmus prezentovali nielen vo svojich dielach, ale aj v reálnych životných situáciách. Ich vízia americkej identity ešte stále nadväzovala na kultúrny kód anglickej a európskej tradície. Americká kultúrna identita však bola vždy hybridná. Jej kultúrny kód nikdy nefungoval čisto a uzatvorene. Spojené štáty americké vždy boli krajinou, ktorá absorbovala hlboký životný potenciál z okrajových kultúr.

Začiatkom dvadsiateho storočia sa vytvorili podmienky na to, aby skúsenosť etnických skupín, ktoré boli bezprostrednou súčasťou americkej kultúry, dostala svoj hlas. William Saroyan bol jedným z prvých amerických spisovateľov, ktorí nezakrývali svoju robotnícku skúsenosť ani svoj etnický pôvod, a napriek tomu sa mu podarilo preraziť kánon hlavného prúdu americkej literatúry. Ako tvrdí Nona Balakianová vo svojej knihe o Williamovi Saroyanovi (1998) v prvej polovici 20. storočia to boli etnickí spisovatelia, ktorí presvedčivejšie prepojili americkú literatúru s každodenným životom.

Pomohli jej odpútať sa od väzieb na anglickú literárnu tradíciu a vystavili ju viacej priamej životnej realite – kurzu amerického súčasného života. Židovskí spisovatelia Mary Antin, Anza Yezierska, Michael Golding, neskôr Alfred Kazin či Juhoslovan Luis Adamic, Talian Jerre Mangione, v 40. rokoch aj Rusín Thomas Bell (ktorého rodičia prišli do USA zo Slovenska) pochádzali z krajín bohatých na starobylú ľudovú kultúru, nemali zábrany prekračovať formálne či tematické hranice, videli Spojené štáty bezprostredne a priamočiaro, poznamenáva Balakianová.

Život a písanie

William Saroyan sa narodil do rodiny arménskych prisťahovalcov. Jeho otec bol kňaz, učiteľ a príležitostný poet. Po niekoľkých rokoch života v New Jersey sa s rodinou v roku 1908 presťahoval do Kalifornie, do údolia San Joaquin, do mestečka Fresno, ktoré bolo založené v roku 1872 Spoločnosťou Central Pacific Railroad. Prácu kňaza však vo Fresne nedostal, a tak sa stal robotníkom na farme.

Posledný deň v auguste v roku 1908 sa narodil William. Z Fresna sa rodina presťahovala do San Francisca, ale keď mal Saroyan tri roky, otec zomrel. Deti sa dostali na niekoľko rokov do sirotinca, matka pracovala ako slúžka. Po niekoľkých rokoch sa s pomocou Saroyanovho strýka Arama situácia stabilizovala, mama dostala prácu vo Fresne a rodina sa znova presťahovala do Saroyanovho rodiska.

„Byť spisovateľom znamená byť v uliciach. Ľudia na uliciach sú hotovým príbehom.“
William Saroyan

Saroyanov ďalší život a tvorbu silne ovplyvnilo niekoľko faktorov. Podobne ako jeho otec mal nadanie na písanie, a keď sa konečne ako osemročný naučil čítať a písať, písanie sa pre neho stalo spôsobom, ako pochopiť život. Stalo sa nástrojom, ktorým mohol zmeniť chod vecí, ako mohol zastaviť to, čo upadalo, rozpadávalo sa, končilo či umieralo. Ako píše v eseji Prečo píšem (1958), „…považoval som za najväčšiu vec, aká sa komu mohla prihodiť, že viem písať. Ak som niečo napísal, bolo to tam, bolo to niečo, a mohlo ďalej niečím byť, naveky…“

Saroyan nemal formálne vzdelanie, školu neznášal, a jeho univerzitou života boli drobné povolania, ktorými si od útleho veku privyrábal na živobytie. Roznášal noviny, pracoval ako poslíček, prichádzal do styku s rôznymi typmi ľudí, pozoroval ich, načúval ich jazyku, dialógom, a toto neformálne vzdelanie mu neskôr pomohlo verne zobraziť ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, z rôznych kultúrnych prostredí.

„Byť spisovateľom znamená byť v uliciach. Ľudia na uliciach sú hotovým príbehom,“ povedal. Napriek odporu k formálnemu vzdelaniu, nedokončil ani strednú školu, bol vášnivým čitateľom, navštevoval verejnú knižnicu vo Fresne aj v San Franciscu. Ako spisovateľ bol nesmierne disciplinovaný pri tvorbe svojich divadelných hier, napríklad, písal pravidelne denne jednu stranu, bez prípravy, bez poznámok, sústredený, vnorený do sveta svojej imaginácie. Strata otca, dočasný rozpad rodiny ho síce natrvalo poznačili, ale keď začal publikovať svoje prvé poviedky, dal sa na cestu spisovateľa, ktorého texty prinášali lásku a nádej ľuďom tvrdo pracujúcim, mnohokrát balansujúcim na okraji spoločnosti, píše Jon Witmore v úvode svojej podrobnej knihy mapujúcej kritickú reflexiu Saroyanovej tvorby. Napriek tomu, že Saroyan začal publikovať po období veľkej ekonomickej krízy, humor, ako dodáva Balakianová, mal v literatúre a filme v tomto období špeciálne postavenie.

„Akokoľvek bola Amerika tridsiatych rokov neradostným miestom, neodťahovala sa od svojho vrodeného daru pre humor. V tomto období ešte etnické vtipy nespôsobovali rozpaky a rafinované reakcie na bujarý humor boli bez trpkosti a čierneho humoru.“ Saroyanove texty sú charakteristické svojím láskavým humorom, miestami až iróniou, ale nájdeme v nich aj situačný humor, ktorý realisticky odhaľuje, že aj v období vážnych životných skúšok má smiech schopnosť vytvoriť odstup, priestor, v ktorom sú chyby aj pády jednotlivých protagonistov ľahšie akceptovateľné.

Poviedky

Saroyan písal poviedky, romány, divadelné hry, poéziu, memoáre. Bol nesmierne plodný autor. V období medzi publikovaním prvej poviedky v roku 1934 a začiatkom druhej svetovej vojny napísal približne 500 poviedok. Prvú poviedku Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde posiela na publikovanie pre časopis Story v roku 1933. Je to experimentálna poviedka, ktorá z rôznych perspektív opisuje existenčnú situáciu mladého muža, ktorý zomiera od hladu. Poviedka bola pozitívne prijatá, mladému, dvadsaťšesťročnému spisovateľovi sa otvárala sľubná kariéra, v priebehu roka aj iné literárne časopisy publikujú ďalšie jeho poviedky. V októbri 1934 je nakladateľstvo Random House pripravené vydať zbierku poviedok s rovnomenným názvom, kniha sa vzápätí stáva bestsellerom.

Medzi jeho najvýznamnejšie a najúspešnejšie publikácie krátkej prózy z tohto obdobia patrí zbierka Volajú ma Aram (1940, slovensky 2005), v ktorej sa vracia k poetickým spomienkam na detstvo v arménskej komunite vo Fresne. Vďaka jeho jedinečnému štýlu sa mu podarilo vykresliť bytie etnickej komunity v prostredí, pre ktoré boli len „nepríťažliví cudzinci“; pomocou dialógov ukázať, ako postavy oscilujú medzi starým poriadkom, tradíciou, ktorú si so sebou priviezli z iného kultúrneho prostredia, a novými možnosťami.

Ako konštatuje Walter Shear vo svojej štúdii o etnicite, v tejto zbierke Saroyanových poviedok je „komická výmena medzi vnútornými hodnotami postáv a ich spoločenskou perspektívou… Saroyanova verzia toho, ako môže kultúra fungovať“. Poetickým nadhľadom, citlivým zobrazením komunitného povedomia v momente existencie krízy, Saroyan prekročil obmedzenia čistej kritiky bohatstva privilegovanej vrstvy.

Divadlo

V roku 1939 adaptuje pre divadlo jednu zo svojich najlepších poviedok Srdce na vysočine (A Man with Heart in the Highlands, slovensky 1984). Poviedka sa vyznačuje tromi znakmi Saroyanovho štýlu, ako o nich píše Balakianová: „prvým a najdôležitejším znakom je humanistická vízia sveta, pevne ukotvená v realite, v aktuálnom svete, druhým znakom je úsilie dosiahnuť ideál, prísľub, očakávanie, a napokon je to neustále hľadanie reality, ktorá by pohltila sen.“

Príbeh hovorí o mužovi, starnúcom shakespearovskom hercovi, muzikantovi, ktorý utiekol z domova dôchodcov a pretĺka sa svetom, ponúkajúc svoje umenie. Tu znova prichádza ku konfrontácii medzi vedomím komunitnej súnáležitosti a spoločenskými konvenciami trhového mechanizmu. Inými slovami, rozprávač poviedky, šesťročný chlapec Johnny a jeho otec, povolaním básnik, sa snažia pre potulného starca zohnať jedlo, ktoré sami nemajú. Obchodník, mimochodom, pôvodom Slovák, im však jedlo na dlh predať odmieta.

Chlapec sa vynájde a alegorickou príhodou, ale aj použitím princípov novej (americkej) spoločenskej konvencie predavača zmanipuluje a jedlo prinesie. Čo nasleduje, je idylická situácia, pravdaže iba dočasná, ktorá napĺňa prísľub ideálu – ľudskej spolupatričnosti. Starec svojou hrou na trúbke priláka susedov a na požiadanie hrá znova a znova melancholickú pieseň Roberta Burnsa Moje srdce je na Vysočine, pieseň, ktorá srdce každého naplní „radosťou a smútkom“. Na záver poviedky sen pohlcuje realita, s realitou prichádza aj komické videnie situácie. Johnnyho otec sedí zasnívane za stolom, veď čo iné by robil, je básnik, ako chlapec podotýka, „najlepší básnik na svete“, stará mama spieva Pucciniho árie, pre starého pána si prídu z domova dôchodcov a Johnny ide opäť požiadať pána Kosaka o jedlo. Škatuľa vtáčieho zobu však spôsobí, že stará mama spieva ako kanárik, a tak si otec na záver iba povzdychne: „Ako mám do pekla písať dobrú poéziu, keď ma tu kŕmia vtáčím zobom.“

Jon Witmore o Saroyanových postavách hovorí: „Väčšina jeho postáv funguje na dvoch úrovniach naraz, sú to fiktívne kópie reálnych ľudí, s ich každodennými potrebami a radosťami, a zároveň alegorické postavy, ktoré predstavujú rôzne aspekty univerzálnych vlastností mužov a žien. Aj v poviedke Srdce na vysočine môžeme sledovať túto dichotómiu, na jednej strane máme realistickú scénu, vtipné dialógy poznačené akoby talmudistickou logikou „Nemôžeš koláč zjesť a aj ho mať“, na druhej strane každá z postáv je alegorickou hyperbolou ľudských vlastností, vystupujú tu rojko, pragmatik, chytrák či melancholik. Pieseň tiež funguje alegoricky, pretože zosobňuje túžbu po domove, srdce, ktoré tu nie je, a tým aj konflikt, s ktorým sa americkí prisťahovalci, ale aj ľudia bez domova, či každý z nás z času na čas konfrontujeme.

Láska s prekážkami

Za hru Čas tvojho žitia (1940, Lita 1972) bol Saroyan ocenený dvoma významnými oceneniami, Cenou newyorských kritikov drámy a Pulitzerovou cenou. Bolo to po prvýkrát, čo jedna hra dostala obe ceny. Pulitzerovu cenu, ktorá sa spája s finančným ocenením, odmietol s tým, že podľa neho umenie nie je obchodná záležitosť. Jeho úspech dramatika neuveriteľne rástol, stal sa miláčikom newyorskej scény. Ale nie nadarmo ho kritici označujú na jednej strane za zázračné dieťa, na druhej strane za podivína. Tak ako sa rozhodol písať o tých, ktorí sú na okraji, mimo spoločnosti, utláčaní, neviditeľní, malí, bezvýznamní, tak sám nebol schopný bojovať v búrkach svojho života.

Prispelo k tomu aj turbulentné manželstvo s herečkou Carol Matthauovou, jeho nedôvera voči Hollywoodu, a postupom uplatňovaným pri inscenovaní hier. Jon Witmore poznamenáva, „jeho osobné boje, jeho neschopnosť spolupracovať s inými v umeleckej forme, ktorá si vyžaduje pracovať v súčinnosti v tíme“, spôsobili, že rýchly nástup jeho kariéry dramatika sa predčasne skončil. V roku 1941 sa venuje práci na scenári pre film Ľudská komédia (slov. 1961), ale aj táto spolupráca je pre neho zdrojom sklamania. Neskôr nasledujú finančné problémy, neplatenie daní, alkohol, hazardné hry („keď vyhrávam, nehazardujem“). Sťahuje sa do Európy a ku koncu života žije striedavo v Paríži a vo Fresne. V roku 1981 vo Fresne zomiera.

Na Slovensku je jeho tvorba dobre známa, či už zo slovenských, alebo českých prekladov. Jeho hry boli inscenované v Bratislave, novela Tracyho tiger, krehký alegorický príbeh o láske, bola adaptovaná pre divadlo v Žiline. Hra Čas tvojho žitia (1964) bola sfilmovaná. „William Saroyan bol zásadne ovplyvnený dvoma momentmi, ktoré poznačili jeho mladosť: arménskou kultúrou, ktorú zdedil po svojich rodičoch, a vášnivou návštevou predstavení vaudeville a filmov,“ tvrdí Jon Witmore. Jeho tvorba pramení zo spomienok na etnickú komunitu a sociálne slabšie prostredie mestečka Fresno v Kalifornii, ako tvorca a recipient je fascinovaný kultúrnymi produktmi špecifickými pre americké prostredie. New York a San Francisco predstavujú v jeho tvorbe charakteristický americký topos so všetkými protirečeniami, ale poeticky, láskavo, s dostatočnou dávkou humoru.

Saroyan sa narodil pred 110 rokmi. Storočie a jedna dekáda nás situujú do nového milénia, do sveta kde budúcnosť je už minulosťou. V čom je rozdiel medzi americkou kultúrou teraz a pred takmer storočím, keď Saroyan publikoval svoje najlepšie veci? Odlišuje sa americké kultúrne prostredie od toho, v ktorom sa pohybujeme my?

Hovoríme, že sme stratili pevnú pôdu pod nohami, že náš svet stratil základy, že nemá hranice a že mu chýbajú stabilné hodnoty. Postava Araba z Času tvojho žitia berie do rúk noviny, čerstvo kúpené od poslíčka, pozrie sa na titulky, pokrúti hlavou a povie: „Žiadna stabilita. Ide to všetko dolu vodou.“

Kitty Duvalová v tej istej hre zasa sníva: „Mám rada šampanské a všetko s tým spojené. Veľké domy, s veľkými verandami, s veľkými oknami a veľkými trávnikmi a veľkými stromami a kvetmi, ktoré rastú naokolo, a veľkým bielymi psami, ktoré sa vyvaľujú v tieni.“ Sme na tom veľmi podobne, máme svoje sny a túžby, zranenia, napriek ktorým ideme v živote ďalej, podobne ako Kitty, hľadáme poéziu a priestor vo svete zapratanom vecami, vzťahmi, myšlienkami o vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti, plnom hnevu pre neschopnosť iných, ale hlavne na samých seba. A možno by sme sa namiesto toho mali vybrať do Fresna, keď bude sezóna melónov a ochutnať život, ako to robieval Saroyan.

Alena Smiešková

Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Prednáša americkú literatúru a kultúru na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Pôsobila ako vedecká pracovníčka na UCSC, USA, pobyt financovala Fulbrightova nadácia. Absolvovala študijný pobyt na Indiana University, Bloomington, USA. Je autorkou monografie:

  • Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011)
  • William Saroyan (31. august 1908 – 18. máj 1981)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#William Saroyan #spisovateľ #básnik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk