Myšlienky sú len hladina hlbokej tône

15.09.2018 06:00
Martin Knut
Výstava v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote potrvá do 18. septembra. Autor:

Výtvarník Martin Knut ako jeden z nemnohých „odídencov“ do biznisu, ktorí sa rozhodli venovať svoj životný čas komerčnej práci, sa aktívne vrátil na scénu súčasného slovenského maliarstva. Retrospektívu svojej tvorby pod názvom Tušíte, že neviete, čo cítite? predstavuje v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote.

Myšlienky sú len hladina hlbokej tône… uvažuje prostredníctvom pomenovania jedného zo svojich obrazov maliar Martin Knut. Postuluje ním jedno z posolstiev, ktoré určujú zmysel jeho maliarstva. V poetizovanej forme tak poskytuje poznanie a vhľad do podstatnej podoby svojej umeleckej artikulácie.

Dialogické, vzájomne sa opodstatňujúce spojenie slova a obrazu sa stalo typickou umeleckou stratégiou maliara. Komunikujúc toto posolstvo, používa takmer v každom prípade podobne filozoficky ladené pomenovania svojich diel. Podobný reflexívny spôsob poukazuje na umelcovu intenzívnu potrebu komunikácie nielen prostredníctvom významovo a symbolicky nasýtených obrazov.

Nebýva ľahké, ak je vôbec možné, preniknúť do tôní a hlbín ukrytých pod nimi a dopátrať sa postulovaných posolstiev. Knutov maliarsky jazyk, oprostený od nepodstatných a výpoveď znečisťujúcich rafinovaností a zdôrazňovania formálnych aspektov maliarstva v navonok jednoduchých rozvíjaných príbehoch nás prosto aj dômyselne vťahuje do svojho špecifického obrazového, emocionálneho a intelektuálne­ho sveta.

„Všetko, čo mám, sú len moje túžby“ – takmer rezignovane sa nám prihovára autor prostredníctvom ďalšieho zo svojich obrazov. Odkrývanie hĺbky osobného posolstva, formulovanie elementárnych ontologicky ladených otázok a ľudsky vrúcneho, prostého humanistického posolstva, jeho takmer nutkavý opakovaný reflexívny pohľad do onej metaforickej hlbokej tône nachádzajúcej sa pod temnou hladinou či do metafyzickej čierňavy opakovane vytváraných dier – perforácií plátien predstavuje zrejme elementárny aspekt umeleckej výpovede maliara.

Umelcom maľované mikropríbehy reprezentované zväčša drobnou osamelou bytosťou, filozofujúcou uprostred prázdna šírej obrazovej plochy, nezriedka sediacej na maličkom kopčeku, symbolizujú jeho axis mundi či pomyselný pupok sveta. Podobu človeka zápasiaceho s vlastnými myšlienkami v meditatívnom tichu predstavujú maliarove obrazy symbolického hľadania odpovedí uprostred plynúcich životných tráum a peripetií a možno i nehybného ticha. Nazeranie do symbolickej vesmírnej či emocionálnej hĺbky, prípadne poznávania ničoty a prázdnoty vo svete a vo svojej duši môžeme pokladať za maliarov ikonický a opakovane rozvíjaný motív.

Tajomný zvyk osudu

Maliar Martin Knut aktuálne prezentovanou výstavou sa po pomerne dlhej odmlke predstavuje výberom zo svojej doterajšej tvorby. Široký vystavený súbor retrospektívnym spôsobom pripomína umelcovu už takmer tridsať rokov rozvíjanú tvorbu. Na prelome „vekov“, v prvej polovici 90. rokov patril Martin Knut ku kľúčovým autorom, formulujúcim nové podoby slovenského maliarstva a búrajúcim jeho strnulé dobové dogmy.

Umelcova tvorba bola približne okolo roku 1995 prerušená cenzúrou, trvajúcou takmer dvadsať rokov. Martin Knut podobne ako viacerí z jeho generácie vtedy načas na neurčené obdobie prerušil alebo výrazne utlmil svoje maliarske a výtvarné aktivity. Venoval sa predovšetkým reklame a grafickému dizajnu, no hlboká túžba po opätovnom intenzívnom maľovaní ho neopustila.

Knutovu retrospektívu môžeme pokladať za dôležitú nielen kvôli faktu usporiadania výstavy a pripomienky niečoho, čo sa udialo ako historická skutočnosť už kedysi dávno. Okrem prezentovaného maliarstva a jeho nevšedného programu je umelcova výpoveď dôležitá predovšetkým preto, že maliar Martin Knut dokázal takmer nemožné – ako jeden z nemnohých „odídencov“ do biznisu, obetujúc čas i roky komerčnej práci, drviacej na prach mnohé vlastné intímne maliarske túžby – sa aktívne vrátil na scénu súčasného slovenského maliarstva.

Nestal sa len opätovne pripomenutou minulosťou slovenského maliarstva a vnútorne vyprázdneným „kambekom“. Po opätovnej revitalizácii svojho maľovania striedmym krokom a v hlbokej pokore uskutočnil svoj zmysluplný výtvarný návrat. Napokon, sledujúc pokračovanie jeho novej maliarskej tvorby, Martin Knut sa nemusel nikde vracať, on len pozvoľným tempom opätovne bez mätúcich odbočení pokračuje v pred časom prerušenej maliarskej ceste…

„Tajomným zvykom osudu je zasiahnuť“ – tak pomenoval Martin Knut ďalší zo svojich obrazov. Zásahmi osudu, boľavými prežitkami, personálnymi peripetiami, zauzlením životnej cesty i pretrvávajúcimi túžbami po maľovaní a preciťovaní jeho privátnej intimity maliar opäť otvoril svoju v najhlbšej podstate harmonickú a ľudsky citlivú a veľmi osobito artikulovanú výpoveď.

Hravo a zadumane

Umelcovo opätovné prirodzené napojenie sa na svoje skoršie maľovanie, resp. programové kontexty (autor sa v menšej miere venoval aj kresbe, figurálna časť jeho tvorby napokon nesie výraznú kresliarsky cítenú lineárnu formu), ba vlastne bezprostredné pokračovanie v skoršej línii tvorby, môžeme pokladať za prirodzené a celkom logické, nenarušené kontroverznými aktualizáciami a hodnotovo tápajúcimi redefiníciami vlastného maliarskeho jazyka.

Sledujúc logiku vlastnej tvorby maliar len pokračoval v rozvíjaní typickej obrazovej poetiky. Maľuje bez kŕčovitosti a bez potreby aktualizovania svojho slovníka. Naopak! Martin Knut sympaticky prehlbuje svoje výsostne osobné nazeranie, vlastne len pokračuje…

Výstava prezentuje Knutov typický maliarsky jazyk a výrazne individuálnu poetiku. Autor hravo, zadumane a premýšľavo pracuje so svojou ikonickou témou. Ostala mu vlastná predtým veľmi čitateľne zadefinovaná výtvarná forma. Diela skoršie i novšie, vzniknuté v období posledných rokov, zobrazujú človiečika, boriaceho sa s banalitami života i prežívajúceho existenciálnu drá­mu.

Únava uviaznutá v mŕtvom bode, 2016.
Únava uviaznutá v mŕtvom bode, 2016. Autor: MESTSKÁ GALÉRIA V RIMAVSKEJ SOBOTE

Maliar obľubuje obvykle monochromaticky ladené plátna rôznych formátov, od drobných po plátna veľkých rozmerov, pri ktorých neprekvapuje, že udržia napätie kompozície, spočívajúce v kontraste drobného figurálneho detailu a veľkej maliarskej plochy. Neustále platí, že autor smeruje k jednoduchému graficky cítenému figurálnemu detailu. V prístupe k maliarskej výpovedi novšie maľby, nadväzujúc na poetiku skorších diel, naznačujú výraznejší príklon ku kolorizmu a zosilnenému maliarskemu vibrovaniu plochy obrazu. Oproti skorším dielam sa komplikuje predovšetkým štruktúra rozvíjaného motívu. Maľba je teraz vytváraná s bohatším počtom prvkov.

Oproti predtým prevládajúcim prosto rozvrhnutým krajinám maliar vpúšťa do maľby viac architektonického cítenia, vytvára v intenzívnejších náznakoch kubické priestory a do obrazu vnáša početnejšie detaily, doplňujúce naratívnosť zobrazenia.

Autor naďalej používa motív diery ako fyzického a neraz i opakovaného perforovania vrstveného plátna, ktorý má výrazne symbolické a interpretačné presahy, podobajúce sa jeho podobenstvu o hladine hlbokej tône.

Text ako kľúč k obrazu

Knutova výtvarná profilácia od svojich počiatkov sledovala významnú tendenciu v dialogickom spájaní slova a obrazu. Umelcova výpoveď v poslednej tvorbe mimoriadne zosilnene reaguje na intelektuálnu a emocionálnu analýzu obrazovej situácie. V kontexte súčasného slovenského výtvarného umenia zrejme nedokážeme doložiť podobnú a relevantnú takým intenzívnym spôsobom pociťovanú (ba preciťovanú!) spojitosť obrazu a textu.

Nemáme na mysli letrizmy, odkazujúce na tradíciu skorej moderny, resp. slovenského výtvarného umenia 60. rokov. Autor nepracuje so samotným textom v konceptuálnom zmysle ako napríklad Blažej Baláž vo svojich textových štruktúrach. Knutovým textovým formám azda najviac konvenuje textová poetika sochára Juraja Meliša, vyrezaná v podobe verša do jeho drevených reliéfov.

Martin Knut nepoužíva text bezprostredne ako súčasť obrazovej štruktúry, hoci v skoršom období tvorby v istej fáze vkladal obraz a text (ako ďalší autonómny obraz) do výsledného obrazu, čím v spoločnej projekcii vytváral podobný efekt evokujúci princíp komiksovej bubliny. Výtvarník pracuje s textom ako plnohodnotným komentárom a kľúčom k obrazu. Jeho obsahová forma – v grafickom zmysle ako štítok k obrazu – má neraz podobu intelektuálnych sentencií, podstatných reflexií a filozofických ma­xím.

Vo svojej ranej tvorbe si maliar neraz vystačil s elementárnym pomenovaním, stroho opisujúcim situáciu na obraze: Černoch na stoličke, Hnedá krajina a pod., ale rovnako v najranejších maľbách nachádzame totožne cítené intelektuálne vnímané obrazové „introdukcie“, za ktoré môžeme pokladať názvy diel, neraz sa podobajúce na autorov komentár k dielu.

Dôraz, ktorý autor kladie na pomenovanie diel, resp. intelektuálnu ouvertúru k vlastnej interpretácii až analýze diela pokladáme v súčasnej slovenskej maľbe za nevšedný. Naliehavosť a vnútorná potreba maliara dokomunikovať a sprostredkovať svoje posolstvo je zreteľná do takej miery, že s istým zveličením samotný štítok – maxinu či sentenciu, vnímanú ako pomenovanie diela – môžeme pokladať za druhú časť diptychu – samotného obrazu, organicky spojenej do spoločnej významovej a vizuálnej formy.

Drobný človiečik

Martin Knut rafinovane používa prosté výtvarné prostriedky, posilňujúce zdanlivo paradoxnú a k významovo zahustenej výpovedi veľmi elementárne pôsobiacu výtvarnú formu. Limitované prostriedky maliarskeho výrazu – minimálna kresbovo cítená figurácia a jednoduché, neraz len málo nepertraktované prostredie krajiny odkazujú na jednoduchý formulovaný až infantilný svet detskej imaginácie. Prostota a úprimnosť sa prelínajú s cieleným formovaním maliarskeho výrazu.

Umelec od svojich výtvarných počiatkov smeroval k výpovedi uplatňujúcej výrazovo primárnu formu, z ktorej za najtypickejšiu môžeme pokladať predovšetkým ikonickú formu drobného „človiečika“, konfrontovaného s banalitou či filozofickou veľkosťou postulovanej myšlienky.

V danom momente práve podobnú tendenciu môžeme pokladať za hlbinný základ programovej koncepcie maliarstva Martina Knuta. Môžeme vnímať jeho príklon k cíteniu formy umenia čerpajúcej azda až z dubuffetovskej koncepcie umenia art-brut.

Je ťažké obnoviť nevinnosť, nevedomosť a nedostatok poznania.
Martin Knut

Knutovo maľovanie bolo vždy bytostne spojené i s jeho záujmom o hlboké psychologické procesy, ktoré – pod vplyvom prežívaných životných situácií, prostej ľudskej únavy a možno i postupného vyhorenia, konfliktu vyplývajúceho z potreby „robenia“ komerčnej grafickej práce a túžby po hlbšej očisťujúcej maliarskej sebarealizácii – maliar neraz pociťoval ako zdroj generujúci napätie a v podstatnom zmysle aj frustrujúci aspekt, znemožňujúci silnú potrebu vlastného personálneho a psychologického oslobodenia sa.

Napokon autorova osobná angažovanosť a aktivity v oblasti duševného zdravia stavajú jeho maľbu, jej motívy, motivácie, poetiku i výrazne štruktúrovanú textovú časť diela (za ktorú jednoznačne môžeme pokladať obvykle banálne poňaté štítky na galerijnej stene, nesúce údaje k dielu) za dostatočne vypovedateľnú.

Kdesi v hlbinách jeho obrazu umenia utkvieva podstatná formulácia, uvedená ako motto Knutovej monografie: „Je ťažké obnoviť nevinnosť, nevedomosť a nedostatok poznania. Je ťažké byť nemoderný a pôsobiť predpotopne.“ Túto sentenciu uvádza autor, hrajúci rafinovane svoju hru na nevedomého, ale každým svojím dielom odkrývajúceho hlbokú pravdu vypovedaného.

Naliehavá a trvalá snaha o opísanie hlbinných motívov osvetľuje aj niekdajšie dotyky autora s postmoderným maliarstvom. Osobné mytológie, pertraktované v dobovom kontexte v tvorbe jemu generačne blízkych autorov, sa v mnohom javili ako klišé. V Knutovom prípade záujem o oblasti „pod hladinou hlbokej tône“ len potvrdzujú hlboký, úprimný a uveriteľný záujem autora o psychologické aspekty, obsiahnuté v jeho maľbách.

Nazeranie na bytie podobné nevedomému a detsky nevinnému sa maliarovi darí nielen predstierať. Ukazuje na podstatný prístup, nachádzaný v bytostne blízkom detskom svete, ukrytý v každom z nás alebo aspoň v duši maliara.

Opakovane nás uvádza do tône, ukrytej v emocionálnej hĺbke pod povrchom svojich pocitov, pod ťažobou prežitkov a emócií prostredníctvom svojho alter ega – maľovaného drobného človiečika, pohybujúceho sa po tenkej, krehkej a prehýbajúcej sa membráne duchovne ladenej krajiny jeho pláten.

Márnosť nad márnosť

Metaforické vyjadrenie maliara Martina Knuta môžeme pokladať za jeden z kľúčov k jeho tvorbe. Z uvedeného vyplýva, že jeho terajšie maľovanie nepredstavuje iba rutinný návrat a či len akési diskutabilné pokračovanie. Jeho novú tvorbu vnímame ako zmysluplné, tiché uvažovanie, znejúce vnútorným napätím ľudského zrenia autora, ktorý v zástupnej forme v podobe drobného filozofa na plátne si kladie mnohé otázky.

Maliar už vie, že „musí prežiť to, čo musí prežiť“. Napriek poznaniu, precíteniu i prežitiu radostí aj pohrôm zostal neustrnutý „paralýzou z analýzy“, ako to zvestuje v jednom zo svojich diel. Martin Knut aj v novej sérii malieb pokračuje v rozvíjaní svojich príbehov o malých banalitách, drámach i životných radostiach i limitoch bytia.

Retrospektívnu výstavu maliara Martina Knuta môžeme pokladať za vnútorne krásny a významovo košatejúci príbeh, za ucelenú umeleckú i ľudskú výpoveď, ktorú je hodno spoznať. Maliar v sebe vlastných intenciách rozvíja obrazové hry a neustále nám prináša posolstvá, ktoré sú prejavom narastajúceho ľudského poznania i vedomia, že život, hoc neraz komplikovane zauzlený, je vždy prirodzený a prostý. Cítiť sa strateným je ľudské, konštatuje s neľahko prežitým poznaním.

V šírave plátna i svojho žitia tak neraz mnohí už spoznali, že „niekedy z rána sa zdá všetko také prosté“… Na inom mieste však so skepsou a poznaním neustálej premeny maliar uvažuje a dokladá, že po harmonickom príde kontrapunkticky neraz aj nelogické. „Mlčíme, tužíme, hľadáme…“ konštatuje autor a zároveň nás varuje pred príťažlivou uhrančivosťou kladenia si otázok: ak sa zadívaš do priepasti, priepasť sa zadíva do teba, varuje nás.

Hypnotizujúce intelektuálne zmŕtvenie, ktoré sa javí ako rovnica hľadania súvzťažnosti v živote, nám pripomína skoršie „márnosť nad márnosť, všetko je márnosť / vanitas vanitatum et omnia vanitas“ je nám Martinom Knutom neustále pripomínané v jeho pokračujúcom tichom vnútornom dialógu a maliarsky výrazne poetizovanej výpovedi. Pokladáme za krásne spoznať tento zadumaný príbeh, riskujúc poznanie, že „to, čo vyzeralo pevné, sa rozplynulo vo vzduchu“.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#že neviete #výstava Tušíte #Rimavská Sobota #Peter Markovič #Martin Knut #čo cítite?
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk