Josef Ševcovic Lada, čo maľoval ľadové obrázky

10.01.2019 06:00

Svet Josefa Ladu už navždy zmizol, nie je, o chvíľu zmizne aj svet tých, čo si ho ešte pamätajú... Aké šťastie, že aj my Slováci máme teraz "svojho" Ladu - že si ho môžeme pozerať: hocikedy v knihách a naživo takmer celú zimu, do 24. februára, v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy...

Josef Lada (17. 12. 1887 - 14. 12. 1957)
Josef Lada (17. 12. 1887 - 14. 12. 1957)
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Galéria mesta Bratislavy

Kde sú všetky tie staré vianočné ozdoby, ktoré sme si s mamou chodievali pozerať pred Vianocami do sklenárstva na modranskom námestí? Gule, kominári, vtáčiky, šišky? Povinná jazda pred Vianocami. Niečo ako dnes návšteva vianočných trhov, hoci tú vynechávam. Žiadne vianočné osvetlenie, v obchodoch urobili vianočnú výzdobu, v potravinách vyložili salónky a vianočné kolekcie. A zavše prišla naša mama skôr z práce, obliekli sme sa a šli sa prejsť po modranských obchodoch, pozrieť na vianočné ozdoby do sklenárstva, do potravín, zastaviť sa v detskom tovare, v metráži, v galantérii, hovoriť si o Vianociach, čo musíme stihnúť a čo by sme chceli pod stromček.

Dodnes, keď vidím vianočné ozdoby, lietajú mi v bruchu exotické motýle. Napokon mama kúpila vianočné ozdoby v ÚĽUV-e, slamené hviezdičky, krúžky s fazuľou, modrotlačou, vtáčiky, k tomu jabĺčka a medovníky. Pod stromčekom v koši urobila zo šúpolienok betlehemskú rodinu. A my so sestrou sme stáli pri nej, podávali a radili, mamin slovenský stromček! A inokedy sme ju prehovorili a urobili si klasiku – salónky, farebné svetielka a sklenené ozdoby z fúkaného skla, fúkané čokoládové figúrky. Najradšej som mala snehulienku, sedem trpaslíkov a vianočnú rybu. Najradšej očami! Na dračku šli plnené autíčka a raky vo farebných stanioloch a salónky.

Krásne slová fondán a staniol! Fondán bol biely ako sneh, salónky v strieborných „zlatkách“, ostatné maškrty vo farebných. „zlatkách“. Zlatko bol staniol. Po rozbalení čokolády sme sedeli so sestrou za stolom a nechtom vyrovnávali farebné papieriky – zlatká! Vkladali sme si ich do kníh. Podobne sme vyrovnávali a odkladali hodvábne papieriky, v akých bola z času na čas zabalená niektorá z mandarínok či pomaranč. To bolo niečo! Niektorí spolužiaci zbierali nálepky z banánov. My nie, my sme zbierali zlatká!

A učiteľky zbierali výkresy s vianočnými stromčekmi. Rozpité, domachlené, škaredé ako počasie pred Vianocami. Napadol sneh, na pracovnom vyučovaní sa vyrábali vtáčie búdky a vianočné darčeky. Mame som na dečku vyšívala tank, prišila som si panamu aj s výšivkou na nohavice. Tatovi som stĺkla čosi, čo pripomínalo šibenicu. Babičke krém nela gold, maliarovi Jozefovi Ilečkovi, ktorý býval s nami na Vianoce, tiktaky, susedovi Jankovi, ktorý býval tiež, obrázok. Tomu naša babička pekávala kugluf. My sme mu ho položili na rohožku, zazvonili a utiekli.

„A vedel si, od koho to máš?“ – pýtali sme sa ho každý rok.

„Nevedel, odkiaľ som to mal vedieť?!“

***

Od začiatku adventu až do Troch kráľov nám chodili poštou pohľadnice. Tie s obrázkom od Josefa Ladu som zbierala, neraz som sa o svojej zbierke "ľadových“ pohľadníc rozvravela či napísala o nej.

O koledníkoch pod rozsvietenými oknami, korčuľovačkách na zamrznutom rybníku, o starenkách ako z rozprávky v maľovaných fertuškách, o okatých koláčoch na sedliackych stoloch, starčekoch s fajkami dlhými ako brady bafkajúcich pri peciach, o kocúroch na tých peciach, čo natŕčajú ušiská až tak, že niekedy sa naučia rozprávať, najslávnejší z nich bol čierny a volal sa Mikeš. O sánkovačkách, zabíjačkách, vianočných rybačkách, úplne českých betlehemoch, kde Jezuliatku dýchali na nožičky kravy a teliatko, podobne ako dýchali ich autorovi v starom kamennom dome s hlinenou strechou v Hrusiciach. O vianočných večeroch pri stromčekoch, ktoré nakreslené vyžarovali vľúdnosť a nehu, no najmä teplo, že máte pocit, akoby ste sa aj vy zohrievali tým ľudským dychom či teplom z pece, vodníkoch pri zamrznutých rybníkoch, ale najmä o bielom snehu.

Mikuláš, anjel a čert (1948)
Mikuláš, anjel a čert (1948) Autor: Galéria mesta Bratislavy

Na zimných obrázkoch Josefa Ladu, ktorého v Hrusiciach jeho detstva volali Josífek, či Pepík Ševcovic, sú biele kopce ako dáke duchny a všade padá sneh. Na všetkých padá nežne b.o.d.k.o.v.a.n.o. Pred Vianocami málokedy sneží, ale na Ladových pohľadniciach snežilo vždy.

Dlho som nevedela, že maliar sa volal Josef Lada, myslela som si, že mama obrázkom hovorí ľadové obrázky, pretože je na nich taká zima. Hoci, pred Veľkou nocou chodievali tiež pozdravy s obrázkami od Josefa Ladu, ale s jarnými motívmi. Odkladala som ich všetky. Pred Vianocami sme si ich s kamarátkami pozerali.

„Poď si k nám pozerať ľadové obrázky,“ vravievala som, keď som k nám ťahala Gabiku, Elenu alebo Mariku."

***

Tento rok som svoju starú zbierku v starej škatuli od bonboniéry Maryša nenašla. Po prvýkrát som však videla naozajstné Ladove obrázky v galérii! (Na výstave Vianoce Josefa Ladu – Pocta géniovi v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci, ktorá potrvá až do 24. februára 2019.) Podlomili sa mi kolená hneď, ako som vošla.

Dôverne známy svet – Ladove karikatúry, ilustrácie známe z jeho aj iných kníh, obrazy a obrázky. Svet, do ktorého som hádam ako malá nazrela, a dnes už nie je, lebo aj u nás nosili babičky vlniaky, maľované fertušky, z ktorých na jar vypúšťali lastovičky a škovránky… Aj ja som chodievala na zabíjačky, v každej druhej krčme bola každý druhý deň nejaká zvada alebo aj bitka, o ktorej sa u nás hovorilo, hocikedy som stretla kocúra na ceste do sveta, koledovali sme cez sviatky o dušu spasenú a čakali od strýca Jura Vandu novulinkú lesklú päťkorunáčku. Mince bol zameniť pred sviatkami v banke, ale všetky museli byť lesklé a nové, museli sa ligotať, aj u nás býval na stole vyšívaný obrus a z hlinenej misy pozerali okaté koláče. Svet Josefa Ladu už navždy zmizol, nie je, o chvíľu zmizne aj ten môj, ktorý si ho ešte pamätá…

Aké šťastie, že máme Ladu! Že aj my Slováci máme Ladu a že si ho pred Vianocami aj cez zimné prázdniny môžeme takto pozerať, že máme obsiahlu a vynikajúcu monografiu, plnú farebných reprodukcií, z ktorej sa o živote a diele Josefa Ladu dozvieme všetko! (Jiří Olič, Lev Pavluch a Polana Bregantová: LADA, Slovart.cz, r. 2008, 2016.)

***

Vianoce majú byť rozprávkové. Ešte aj televízia každý rok na Štedrý večer vysiela rozprávku. Na tú sa vždy čakalo. Na tú sme čakávali sediac v mikulášskom pyžame medzi vianočnými darčekmi v obývačke pred televízorom. Naši debatovali v kuchyni s návštevou, tatuško čakal na polnoc, chodieval z kostolnej veže zahrať Modranom Tichú noc.

A babička vo fertuške umývala riad. Ešte predtým však vyšla pred dvere alebo na balkón a spievala starodávnu koledu, ako chodila Mária po širokém svece a hľadala nocľah. Našla ho u kováča, ale v noci počula, ako v jeho kováčskej dielni kuli klince na kríž synáčkovi, ktorého v noci porodila v maštaľke.

Traja králi (1955)
Traja králi (1955) Autor: Galéria mesta Bratislavy

Na riad mala naša babička celkom osobitý „gríf“ – vpratať čo najviac jedla do čo najmenšieho hrnca. Niekedy kapustnicu aj trikrát preliala, to keď našla v kredenci menší alebo onakvejší hrniec.

„Najradšej si to všetko urobím sama,“ vravievala, keď sme jej chceli pomôcť."

A kopa riadu tak narastala na horu, zavše sa medzi hrncami ocitli aj také, v ktorých sa nevarilo, do ktorých babička na chvíľu naliala kapustnicu alebo naložila vianočný šalát, no potom našla lepší hrniec, tak kapustnicu preliala. Niekedy aj niekoľkokrát.

Keď došramotala v kuchyni, naši začali s nami pozerať rozprávku. Tie staré všetky tatko vedel naspamäť. Komentovali ich všetci. Pamätný je však môj rozhovor s maliarom pánom Ilečkom práve o Josefovi Ladovi:

„Pán Ilečko, pozrite si moju zbierku pohľadníc.“

„Tento Lada, to nebol dobrý maliar,“ mrkotal pán Ilečko.

„Prečo?“ vyvalila som naňho oči!

„Deťom sa to páči,“ ospravedlňovala „zlého“ maliara Ladu naša mama.

„Deťom treba cibriť vkus,“ povedal pán Ilečko. „Viete o tom, že bol slepý?“

„Jožo, neser do vody, ako mohol byť slepý?“ pýtal sa tatko.

„Vypichol si jedno oko, padol v otcovej dielni na knajp. Videl len na jedno.“

„To nebol slepý! Šak vy máte tiež okuláre,“ povedala babička!

„Veď aj Beethoven bol hluchý,“ bránil sa pán Ilečko.

A deťom, teda mne, skoro puklo srdce. Bolo mi ľúto toho Ladu, čo nevedel maľovať, ľudí, čo nám poslali tie „škaredé“ pohľadnice a nevedeli, že Lada nevedel maľovať, mamy, že nám necibrí vkus a hanbila som sa, že ľadové obrázky zbieram.

„Jeho kvalita spočívala v inom, ale podajte mi tie koláče,“ usadil sa pohodlnejšie pán Ilečko v kresle. „Dám si aj koňak. Máte admirála alebo generála?“

Babička odišla do kuchyne.

„Ešte si bude hviezdičky vybírat. Pokazí deťom Vánoce a bude si vybírat, kocifír starý!“

„Babka, keď stojíte, utrhnite mi tam vzadu tú červenú čokoládu,“ jedoval babičku tatko.

„Mne môžete aj tie dve, čo sú vpredu, nebudem si vyberať,“ pridal sa pán Ilečko.

„Jeho dcéra bola klaviristka.“

„Bola maliarka!“ vykríkla som.

„Nevedela maľovať vôbec, ale tá klaviristka zomrela pri Emauzskom kláštore…“

***

Samozrejme, že pán Ilečko vedel. Vedel viac ako my všetci. A ak obrázky Josefa Ladu zosobňujú pre mňa veľmi špecifický český svet, možno sú čímsi ako špeciálnou národopisnou štúdiou, ornamentom tej štúdie, niečím, čo samo do tejto štúdie začalo patriť, obrazy pána Ilečka sú mojím modranským svetom, sú mojím detstvom, jeho krajiny sú mapami, ktoré sa mi snívajú…

Prvé obrazy, s ktorými sa Josef Lada stretol, boli, ako inak, v hrusickom kostole. A potom to boli karty, ktoré ho fascinovali. A eso, ktorého sa bál, a tak mu radšej rýchlo vždy zakryl pusu nejakou menšou kartou. Ale napokon začal chodiť do školy a po prvý raz uvidel namaľované zvieratká, aké mali aj doma, v dome číslo 15 s hlinenou strechou… To už neboli obyčajné zvieratá, ale krásne a maľované obrazy!

„…obraz je něco jiného než skutečnost, je druhem reality magické a není tím, co představuje, pouze tu skutečnost imaginuje, vyvolává na světlo světa – a je to tedy něco mimořádného a svátečnějšího než každodenní a všední realita,“ napísal Josef Lada. To je kumšt, esencia sveta v ktorom žijeme… Tak je to aj s jeho obrázkami. Jeho Vianoce, aj tie, ktoré „visia“ v Mirbachovom paláci, sa stávajú súčasťou našich Vianoc a zím, utvárajú a pretvárajú ich!

Josef Lada nebol iba výtvarníkom a ilustrátorom, bol aj karikaturistom, teda kresliacim novinárom, spisovateľom… Nechodil maľovať do plenéru, jeho plenérom boli pamäť a predstavivosť.

Iste, obrazy zimných krajiniek, kostolíkov a božích múk, zasnežených stromov a chalúpok, sánkarov a korčuliarov je možné vidieť aj v iných krajinách strednej Európy, ale „malíř zvýrazňoval český národní akcent, jakým sa od pradávna vyznačuje lidová slovesnost – v pohádkach, národních písních, říkankách, moudroslovích a pořekadlech“, píšu autori spomínanej monografie.

A hoci jeho postavy a veci nevrhajú tiene, vždy sú ožiarené vľúdnym mesačným alebo slnečným svitom, obloha, Ladova nočná obloha je plná hviezd… Mimochodom, maliar Josef Lada vlastnil hvezdársky ďalekohľad a oblohu pozoroval, hľadajúc „poriadok v nekonečne“. A mimochodom, mimochodom, každé ráno si vykladal pasians!

Aj môj pán Ilečko vedel, že nad formálnou výtvarnou a technickou hodnotou u Ladu prevažuje cit, vľúdnosť, radosť a veselosť.

Páči sa mi, čo o Josefovi Ladovi napísal Zdeněk Vašíček v kritickej prílohe Revolver revue: ,,Náboženský život je u Ladú omezen na stafáž kostelíčku na kopečku, zato ale vždy přítomnou. Pana faráře nájdeme leda tak v hospodě. Nebe je tam, kde pivo teče proudem – a to už tady vlastně máme… Těžko mluvit o nebesích, když Ladova vesnice je vysněným rájem s láskou…“

***

Na záver opäť zacitujem autorov už spomínanej monografie Lada: „Zabíjačka v Ladově pojetí je scéna připomínajíci mši vkostele, při níž je „lid“ obrácen čelem k oltáři a s napětím a nábožnou úctou sleduje dění. V tomto případě je knězem řezník, pomocníci jsou ve funkci ministrantú, kteří stále něco podávají nebo přidržují. Oběť je ovšem pohansky krvavá. Obětováno je zvíře. Lada si byl vědom této osudovosti prasečí existence, a tak již v předválečném období na několika kresbách zaznamenal vtipný způsob, jakým si prasátka dokážou poradit, už jen tím, že například přetočí listy kalendáře na masopust, kdy jim dle obyčeje nic nehrozí. Pro malíře představovala táto zabíjačka pouze další obraz mládí, neboť – jak dosvědčil v Kronice svého mládi – z domácích zvířat měli doma krávu, prasátko a kočku. Tedy: obrázek z dětství, věku nevinnosti, kde později a ve vzpomínce je nevinné a posvátné téměř všechno.“ Pre toto máme radi obrázky a knižky Josefa Ladu. Mne pripomínajú detstvo, rodinu, a napokon aj vianočný a zimný čas, keď sme spolu, pozeráme rozprávky a je nám všetkým spolu dobre.

Keď iný český maliar Josef Šíma ukazoval Pablovi Piccasovi práce českých maliarov, zaujal ho z nich iba Josef Lada: Tento muž zachádza s formou rovnako slobodne ako ja! Hej, sloboda, priamočiarosť a snívanie, to všetko sa nám na Ladových obrázkoch páči…

Detstvo sa minulo, podobne ako vianočná rozprávka, aj ako tá, ktorú s nami pozerali tato a pán Ilečko, ale debata o Josefovi Ladovi v našej obývačke pokračovala. Pán Ilečko s tatuškom pooberali stromček, a ak čokoláda nevisela na stromčeku, ale bola pod ním v miske, čoskoro bolo cez zlatká vidieť jej dno. Minul sa generál, potom ubudlo z admirála, mama musela prihriať kapustnicu, znovu servírovať koláče, babička musela znovu hľadať menšie a menšie nádoby a umývať riad.

Potom sme šli k tatkovej sestre tete Bete koledovať. V aute bola zima, na Dubovej veľa ľudí, veľký vianočný stromček. Dostali sme ligotavé päťkorunáčky, pán Ilečko znovu spôsobom a šarmom iba jemu vlastným všetko ofrfľal, všetkých rozveselil, mama krásne spievala a babička doma umyla po svojom všetok riad.

Večer nás uložili do postele, chvíľu sme si so sestrou navzájom zohrievali nožičky, posteľné návliečky voňali čistotou. Tatko šiel odprevadiť pána Ilečka, pod pazuchou niesol lesný roh, šiel Modranom zahrať z kostolnej veže Tichú noc. Keď začal hrať, babička odchýlila okno. Ležali sme so sestrou v posteli, mama s babičkou stáli pri odchýlenom okne…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Josef Lada
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk