Svätec očami luterána

18.02.2019 06:00
Nepolepšený svetec
Richard Autner (Herec) a Matej Marušin (Silvester Krčméry). Autor:

Rehabilitácia náboženského cítenia a katolíckeho disentu. Na okraj hry o Silvestrovi Krčmérym Nepolepšený svätec od Ľubomíra Feldeka.

V mojej generácii sú ešte pamätníci 50. rokov, možno už poslední, ktorí poznali obete politického prenasledovania, deti politických väzňov alebo priamo osobnosti fyzicky i psychicky poznačené politickými procesmi. V našej dedine (v časoch môjho detstva bola Blatnica prevažne evanjelická obec), bol v 50. rokoch z politických dôvodov vyhodený zo štúdia na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Milan O. Jeho mama sa o tom bála hovoriť, hanbila sa za to. A mienka bola taká zmanipulovaná, že by jej nikto ani nebol veril…

Keď v rozhlase zas inokedy čítali vykonštruované obvinenia pri vynášaní rozsudku nad politikom Jánom Ursínym (pochádzal z neďalekej Rakše), jeho príbuzná v našej dedine sa nebála, vyšla na ulicu s krikom: „Ľudia, toto nie je pravda!!!“ Dodatočne som si uvedomila, aký je rozdiel v chápaní ľudských práv, keď ide o náboženstvo a keď ide o politiku. Pritom politické názory sa môžu meniť, nie sú v človeku tak hlboko zakorenené ako názory náboženské. Ba istý ostych k rečiam o viere aj svedčí, veď ide o intímne, najhlbšie záležitosti človeka, o reflexiu života a smrti, večnosti i svätosti.

Toto všetko som si uvedomila pri sledovaní hry o Silvestrovi Krčmérym Nepolepšený svätec od Ľubomíra Feldeka v Slovenskom národnom divadle. A nevdojak som si pripomenula, že aj evanjelici kážu pripomínať si svätých: „máme si z ich dobrých skutkov vziať príklad každý vo svojom povolaní…“

„Lebo sa nepolepšil“

Ak sa chceme zamyslieť nad situáciou veriacich katolíkov v minulých režimoch i v dnešnom svete, treba nájsť odvahu a preštudovať si život Silvestra Krčméryho; z jeho pamätí čerpal aj Ľubomír Feldek (vyšli pod názvom To nás zachránilo, Brainwashing – vymývanie mozgu, 1995, Pravdou proti moci, 2014), použil aj jeho obhajovaciu reč, z ktorej je podtitul hry Vy máte v rukách moc, my máme pravdu.

Ľubomír Feldek tú odvahu našiel a našiel aj spisovateľskú smelosť zmocniť sa vážneho odkazu martýra z 50. rokov v podobe dramatického textu – urobiť hru o obrane ideí je vždy riskantné. Navyše tým priam revolučne odkryl problematiku katolíckeho disentu. Lebo náboženský útlak za socializmu vrcholil vo všetkých svojich prejavoch v podobných osudoch, ako bol osud Silvestra Krčméryho.

Po amnestii, ktorú Krčméry odmietol prijať, „lebo sa nepolepšil“, sa postavil na čelo katolíckych spoločenstiev, kde ďalej pokračoval v tom, za čo bol väznený v rôznych väzniciach – v šírení viery, v evanjelizácii. Postavil sa aj na čelo sviečkovej manifestácie, ktorá bola závažným predstupňom revolúcie v roku 1989, čo v pôsobivej autorskej reči (aj s pekným prednesom) v závere zhrnul autor hry. Uchopil tak zgruntu problematiku náboženského prenasledovania 50. rokov, ktorá po revolúcii ustúpila celkom do úzadia a nahradila ju téma normalizácie. Katolíci si ani nestihli naplno užiť demokratické hlásanie svojho náboženstva a už sa museli ďalej obhajovať v hlásaní niektorých názorov, ktoré zodpovedajú ich teológii.

Osobná skúsenosť

Feldeka na prístup k tejto téme oprávňovala aj osobná skúsenosť. V kauze Kauzál a spol., ktorá sa v hre spomína okrajovo, popri iných, známejších kauzách, bol odsúdený aj spisovateľov otec. Podobné rozsudky ovplyvnili život iných rodín na Slovensku. Len si pripomeňme osudy rehoľníkov po rozpustení kláštorov. Aj môj manžel, spisovateľ Vincent Šikula bol chovancom kláštora a viem sa na utrpenie rehoľníkov pozrieť aj jeho očami. Preto tak zdôrazňujem osobnú skúsenosť – svedkovia zločinov pomaly odchádzajú…

Dôležitý je aj fakt, že túto tému nastolil evanjelik (známy aj ako autor prekladov piesní v novom Evanjelickom spevníku), čím problematiku náboženskej slobody zovšeobecnil. Urobil tým záslužnú vec: keď totiž katolícki disidenti i katolícki historici píšu o svojich svätcoch a odporcoch bývalého režimu, o nespravodlivo väznených, informácie neraz zostávajú izolované, bez presahu do iných náboženských či kultúrnych komunít.

Skúsme si teda s otvorenými očami pozrieť predstavenie Nepolepšený svätec. Priznám sa, že som sa nevládala na všetky výstupy pozerať, musela som zatvárať oči, také to bolo drastické, naturalistické, pravdivé a smutné, a v skutočnosti to bolo možno ešte horšie. Lebo najťažšie trýznenie nebolo fyzické, ale psychické, ako priznáva Krčméry.

Utrpenie, vzdor a viera

Ťažko nazrieť do atmosféry 50. rokov bez emócií – vyvolali ich aj herci, ktorým televízne seriály ešte „neukradli tváre“. Ako oni uverili textu, uverili Krčmérymu i Feldekovi, uveril im aj divák. Podali obdivuhodný výkon, ťažký, abstraktný text zvládli dramaticky, aj s fyzickým mučením. Svojím expresívnym podaním zodpovedajúcim dobe, nás herci prinútili precítiť vážnu nábožensko-politickú tému. Lebo tieto udalosti sa nedajú len sucho komentovať, treba ich precítiť, a vtedy si uvedomíme, že náboženstvo, viera, je vecou citu, priam ho dedíme, a každý tento cit do daru nedostal.

Keď som hru čítala ako text (vyšla v Slovenských pohľadoch v číslach 11 a 12, v roku 2018), nevedela som si ju predstaviť na scéne. Ale nápaditá réžia, ktorá pracuje s metaforou, text tak oživila, že ho vnímame ako plnohodnotnú drámu, hoci tu vystupujú reálne len dvaja herci. Silvestra Krčméryho hrá Matej Marušin, jeho väzniteľa, bachara či eštebáka (v publikovanom texte má postava meno Diabol) Richard Autner.

Mihnú sa i náznaky humoru, no divák na ne nestačí reagovať smiechom, lebo prežíva utrpenie, vzdor a vieru. Jeden z najpôsobivejších momentov nastane, keď väzňa nečakane zlomí spomienka na mamu (pripomenulo mi to pasáže z televízneho filmu o Jánovi Chryzostomovi Korcovi i báseň Rudolfa Dobiáša…). A keď si k obdivuhodným výkonom pridáme réžiu a hudbu Kamila Žižku a jeho metaforické uchopenie témy (minimalistická scéna, saká – symbolizujúce premieňanie kabátov, stoličky – zužujúce či rozširujúce manévrovací priestor), vnímame aj to, čo nebolo vyjadrené slovami.

Z cely na svetlo sveta

Ešte žijú ľudia, ktorí si pamätajú na Silvestra Krčméryho ako röntgenológa v Podunajských Biskupiciach. Treba využiť, že svätcov si ešte niekto pamätá. Dôležité je, že Feldek túto tému nepodal ako tému o svätcovi, ale priam revolučne. Prinútil nás, aby sme priznali, že úloha katolíckych „svätcov“, ktorí statočne odolávali politickému režimu vo väzení, je dodnes nedocenená, nepriznávaná, obchádzaná, hoci práve katolícky disent bol prípravou na novembrovú revolúciu 1989.

Sú ešte medzi nami ľudia, patrí medzi nich aj MUDr. Peter Belan (autor ho uvádza v poďakovaní), ktorí Krčméryho poznali ako lekára a spomínajú si naňho ako na vzácneho človeka, ktorý po návrate z väzenia žil skromne, akoby sa jeho život navždy spojil s celou. Z cely ho vyviedol na svetlo autor hry. A s ním osvetlil celú, dodnes nestranne neprebádanú problematiku, ktorej zdedené chápanie ovplyvňuje naše životy. Pravdu zatiaľ v rukách ešte nemáme, ale máme o nej nadčasové svedectvo v podobe drámy. A 50. roky naozaj boli drámou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#náboženstvo #disent
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku