Zomrel pred pol druha rokom (19. novembra 2017). V súvislosti so spomienkou na Vladimíra Petríka mi zišli na um slová, ktoré vyslovil na poslednej rozlúčke v bratislavskom Veľkom evanjelickom kostole jeho mladší kolega Vladimír Barborík: „Už to nikdy nebude také, aké to bolo predtým. Predtým, teda vtedy, keď tu ešte Vladimír Petrík bol s nami, vlastne pred chvíľou. Nie vždy máme pri takejto smutnej príležitosti taký zrejmý pocit predelu… jeho prítomnosť medzi nami – a možno zvlášť medzi tými, ktorí sme mu boli generačne vzdialení – mala aj určitý stabilizačný význam. Kým tu bol, zdalo sa, že niečo pretrváva.“
Vladimír Petrík bol „jeden z posledných predstaviteľov klasickej, akademickej generácie slovenskej literárnej kritiky po druhej svetovej vojne. Bola to generácia literárnych historikov, ktorá sa zároveň výrazne prezentovala aj v literárnej publicistike,“ konštatuje literárny vedec Peter Zajac.
Žičlivý pohľad
Ja som Vladimíra Petríka bližšie spoznala vďaka novinárke a kamarátke Tine Čornej, ale ani ona možno nevie, že ja som ho poznala omnoho skôr, ešte ako dievčatko – starší Vladov brat Ján bol totiž evanjelickým kňazom v Modre – Kráľovej, a širšia aj užšia rodina Petríkovcov často navštevovala na Dubovej otcovu sestru tetu Betu, ba aj moju babku Šikulku. Dlho som si myslela, že sme s Petríkovskou rodinou rodinne spriaznení najmä vďaka Vladovým synovcom Emanuelovi, Borisovi a Jánovi.
Keď zomrel môj tatuško Vinco Šikula, Vladko Petrík napísal dojímavý nekrológ, v ktorom, okrem iného, spomenul aj jeho krásne oči a hlboký tmavý pohľad. A ja si rada a zavše s úsmevom spomínam na Vladov vrúcny, žičlivý, luteránsky presný či veselý až šibalský pohľad.
Najmä žičlivý, pokiaľ ide o literárne dianie na Slovensku a literatúru a jej často zhovievavého a múdreho recenzenta, a veselý, ak hovoríme o človeku, o Vladovi, s ktorým sme strávili v kaviarni, ale aj u nás trebárs v Hamrštíle v Modre nejednu príjemnú chvíľku.
A "luteránsky pohľad“, ak spomeniem trebárs naše luteránsko-katolícke kaviarenské prekáračky a napokon, aj jeho pekný pohľad, lebo nedalo sa nevšimnúť si jeho zavše až chlapčenský šarm, ktorý akýmsi zázrakom pretrvával do konca jeho života a ktorý sme tak všetci jeho kamaráti, mnohí generačne dosť vzdialení, mali radi a obdivovali.
Ako otec
Vladimír Petrík, literárny historik a kritik, prítomný v slovenskom literárnom a kultúrnom živote neuveriteľných šesť desaťročí, bol jemný a noblesný človek, a literatúra v jeho podaní krásna a vážna vec. A hoci moja generácia strávila detstvo ešte v minulom režime, na prahu dospelosti sme už vstúpili do nového spoločenského systému. Väčšina z nás nezaťažená starými vzťahmi, napríklad aj tým, že spisovateľská obec na Slovensku je polarizovaná a sú tu nezmieriteľné tábory.
Môj otec bol spisovateľ, do literatúry vstúpil začiatkom „slávnych“ a možno zavše až idealizovaných šesťdesiatych rokov. Keď prednedávnom vyšla kniha Pohyb k nehybnosti, ktorej je Vladimír Petrík spoluautorom, uvedomila som si, už keď som v nej listovala a úchytkom sa kde-tu začítala, že som ho mala rada aj ako otca, veľkorysého človeka, ktorý si to všetko, čo máme radi v knižkách aj okolo nich, trebárs aj literárny život na Slovensku, pamätá! O tom bola v jeho a Barboríkovej knihe reč aj obraz.
Vždy pri Vladovi som bola trochu aj dcéra, nielen spisovateľka! Aj preto mala knižka Pohyb k nehybnosti pre mňa osobné a osobitné čaro, podobne ako všetky súkromné kaviarenské stretnutia s Vladom Petríkom pri KBŠ – ponorená po krk do literárneho diania aj v súkromnom živote od malička, mala som pocit, akoby som si zavše pozerala „naše rodinné“ fotografie, a zrazu som mala clivú až nostalgickú náladu, ako to už pri pozeraní fotografií býva, bolo mi smutno, hoci možno ani nebolo za čím… Ak Bourdieu, spomínaný v knižke Pohyb k nehybnosti, hovorí o príslušnosti k poľu, pre mňa je slovenské literárne pole niečo ako „otcova roľa“ aj s odvolávkou, ktorú evokuje …
"Neodpovedáte na moje otázky!“
Náš rozhovor s Vladkom prebiehal na pokračovanie. U nás v Modre, u Tiny, v kaviarňach, v jeho krásnom byte plnom kníh – a Vlado sa stával zavše dosť kriticky k súčasnej slovenskej literatúre – „Možno som staromódny, ale podľa mňa je aj dnes zásadnou funkciou literatúry duchovná obroda spoločnosti. Nič z tohto sa v našej súčasnej literatúre neodohráva. Varí si na vlastnom piesočku. Vychádza veľmi veľa kníh, čo je možno dobré, ale nemajú nijaký vplyv ani na spoločnosť, ani na jednotlivca.“ Preto som si práve jeho vybrala ako partnera do televízneho rozhovoru a chcela od neho akýsi „návod na použitie“. Zavše som sa ho položartom, inokedy smrteľne vážne pýtala, ako a o čom písať ako znalca literatúry, sčítaného muža, človeka, pre ktorého bola literatúra srdcovou záležitosťou, prácou, zmyslom života!
"Povedz mi, čo ti v súčasnej slovenskej literatúre chýba?“ – opýtala som sa.
"Neodpovedáte na moje otázky!“ – bola jeho odpoveď.
"Ja ti odpoviem, Vlado, polož mi ich.“…
…„Príbeh musí vysloviť niečo záväzné. Ak nevyslovuje nič záväzné, tak je to len hra. Je to síce pekná vec a niekedy aj duchaplná, ale ja vidím poslanie literatúry trochu vážnejšie a inde,“ povedal Vlado v jednom rozhovore vo Víkende denníka Pravda. Alebo inak, ale znovu o literatúre: „Ak autor píše celou svojou bytosťou, čitateľ jeho text tiež prijíma celým svojím ja. Takže emócie by ešte nemali zmiznúť z literatúry.“
Kus starého literárneho sveta
Stretnutie s Vladom v kaviarni alebo na spoločenskej či literárnej udalosti bolo sviatkom a vždy aj akýmsi potvrdením toho, že literatúra je vážna vec, rovnako aj rozhovor, uvažovanie o nej, že písanie má zmysel. Naozaj s ním odišiel kus sveta, a ten náš, ktorý zostal, sa zmenil. A ak som niekde čítala, že mal šťastie byť až do konca života súčasťou literárneho života a stretávať sa s mladými ľuďmi, trochu to zvrtnem – mimochodom, jedna z Vladových rád – to my všetci mladší od neho sme mali šťastie, že sme sa s ním mohli stretávať a počúvať ho.
Prítomnosť V. Petríka medzi nami mala určitý stabilizačný význam. Kým tu bol, zdalo sa, že niečo pretrváva.Vladimír Barborík
Literatúra, jej písanie aj čítanie sa väčšinou odohráva osamote, spisovatelia si svojich čitateľov môžu iba predstavovať, dobrá otázka je, či to robia a či to treba robiť, alebo písať „bez akýchkoľvek ohľadov“ na čitateľa. Rovnako „ťažké“ to majú čitatelia s nami – o svojom obľúbenom spisovateľovi sa môžu kadečo dočítať v učebniciach literatúry a okrem hodín slovenčiny či besied sa s ním nemajú kde stretnúť…
Možno aj ich šťastie. Lebo niečo ako literárny život je, existuje, odohráva sa, a aj z Vladovho rozprávania viem, že aj kedysi bol, a možno vďaka vyhrotenej politickej situácii omnoho pestrejší, spisovatelia sa odjakživa stretávali v redakciách, kaviarňach, pri odovzdávaní cien, na besedách, poradách či dnes už neexistujúcich zjazdoch, a k „onomu“ literárnemu životu odjakživa patrili aj redaktori, fotografi, vydavatelia, sekretárky, bez ktorých by to nešlo, prekladatelia, literárni vedci, kritici, novinári, mladí študenti literatúry, začínajúci autori. Celá zdanlivo neviditeľná kamarila ľudí, bez ktorých by nebol.
Dnes sa podobný druh komunikácie medzi spisovateľmi vytráca, spisovatelia odošlú rukopis do redakcie, v podstate by svojho vydavateľa, redaktora, autora obálky ani nemuseli stretnúť, pracovné kamarátstva sa nenosia, hoci my spisovatelia, aspoň niektorí, sa chvalabohu družíme a stretávame radi.
Také radostné bývali aj stretnutia, organizované alebo náhodné, s Vladom, kde sa nás vždy pri stole nazbieralo niekoľko. Reč bola takmer výlučne o literatúre, lebo toto sme my, tohto všetkého sme súčasťou. Keď ste stretli Vlada, akoby ste stretli kus slovenského literárneho starého sveta, ktorého bol kedysi súčasťou, a sám aj stelesnením, stávali ste sa na chvíľu jeho súčasťou aj vy, alebo ste jednoducho uverili tomu, že sa tak môže stať, že ten literárny príbeh je kontinuálny a pretrváva aj s vami…
Pozitívny aj napriek výhradám
Literatúru a jej autorov na Slovensku často všelijako prehodnocujeme podľa aktuálnej politickej situácie a meníme názory. Vladimír Petrík bol iný. Vždy mal k literárnemu textu aj jeho autorovi pozitívny vzťah, aj napriek výhradám, a v tom bol jeho prístup možno až ojedinelý, hoci voči spoločnosti sa vyhraňoval kriticky, ako napísal jeho najbližší priateľ Rudolf Chmel:
„…pred pár rokmi v rozhovore zdôrazňoval Vladimír Petrík absenciu mravnej autority, ktorá by zabránila úpadku kultúry v slovenskej spoločnosti, deficit duchovnej sféry, vrátane cirkvi, ktorá by zaručovala normálny status spoločnosti – jej vitálnu budúcnosť, ktorá by bola predovšetkým mravná v masarykovskom chápaní, myslel najmä na to, že dnes už nevnímame minulosť ako súčasť prítomnosti, že žijeme, ako vravel, zo dňa na deň; že sme akoby stratili dejinnú niť.“
Svojím dielom a svojím držaním Vladimír Petrík vyslovil niečo, čo bude pravdepodobne predmetom skúmania jeho mladších kolegov.
Vydania citovanej knihy Pohyb k nehybnosti ani deväťdesiatych narodenín sa nedožil. V Malokarpatskej knižnici v Pezinku si Vladimíra Petríka pripomenieme 7. marca besedou o knihe Pohyb k nehybnosti, ktorá vychádza z bohatého archívu divadelného fotografa Antona Šmotláka (1920 – 1979) a ktorá zaznamenáva oficiálny aj neoficiálny literárny život na Slovensku vo dvoch desaťročiach, s literárnym vedcom a spoluautorom knihy Vladimírom Barboríkom. Besedu, ktorú sprevádza vernisáž výstavy fotografií Antona Šmotláka, bude moderovať literárny vedec a publicista Radoslav Passia.
Nedožité jubielum si pripomenie aj Ústav slovenskej literatúry SAV, pracovisko, na ktorom Vladimír Petrík prežil celý svoj profesijný život. Vedecká konferencia, venovaná jeho dielu pod názvom Vladimír Petrík: človek a literatúra, sa uskutoční 21. marca na novej adrese nedávno presťahovaného ústavu – na Dúbravskej ceste 9 v Bratislave.
Vladimír Petrík
literárny historik
- Narodil sa 1. marca 1929 v Liptovskom Trnovci, zomrel 19. novembra 2017 v Bratislave.
- Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši v rokoch 1950 – 1955 študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (terajšej Univerzity Komenského).
- Od roku 1954 až do dôchodku pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV.
- Bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady.
- Krátko bol vedúcim literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr pracovníkom Literárneho informačného centra.
- Pôsobil ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.
- Venoval sa dielu radu medzivojnových autorov: Ladislav Nádaši-Jégé, Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, Gejza Vámoš, Dobroslav Chrobák či Margita Figuli, ale aj generácii Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu, Ladislava Balleka, Jána Johanidesa, Pavla Vilikovského, Stanislava Rakúsa, Dušana Mitanu. Osobitné miesto v jeho bádaní zaujímala publicistická a vedecká tvorba literárneho historika Alexandra Matušku.
- Podieľal na dielach Biele miesta v slovenskej literatúre(1991), Slovenská exilová literatúra po roku 1945 (1991), či Dejiny slovenskej literatúry(2003) vydanej aj v nemeckom jazyku.
- Publikoval štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Bol autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha-rozhovor spolu s Vladimírom Barboríkom). Posmrtne vyšla kniha Pohyb k nehybnosti(2018), na ktorej sa spoluautorsky opäť podieľal s kolegom Vladimírom Barboríkom.