Evanjelium podľa Hviezdoslava

21.04.2019 12:00

Počas pobytu v nemocnici som bola v bytostnom kontakte s vlastnou ranou, ako aj s ranami ostatných. Čítala som Biblické básne Pavla Országha Hviezdoslava: Kain (1892), Agar (1882), Sen Šalamúnov (1900), Ráchel (1891) a Vianoce (1897). Rana ma naučila precítiť osamelé noci básnika za advokátskym stolom v Námestove či Dolnom Kubíne. Previedla ma stigmami od prvej rany sveta po ranu Krista.

Toto je Evanjelium podľa Hviezdoslava.

Prvá rana sveta. Kain

Vo Hviezdoslavovej vízii Kainovo znamenie vytrysklo z Ábelovho srdca. Krv dosiahla „až po oblak“, odtiaľ sa odrazila „kropaj“ a zanechala na jeho čele „nevyblednuteľnú škvrnu“. Škvrna zabezpečila Kainovi imunitu z Božej vôle. Nikto mu nesmel ublížiť, aby nebol sedemnásobne potrestaný.

Kainovým znamením je Ábel.

Prvú ranu sveta spôsobila závisť čistej obety. Vyvoláva alúziu na nepoškvrnenosť, immaculata, neskorší prídomok Panny Márie. Osirelé Ábelovo stádo hľadá svojho pána „vo vŕškoch“, „v tmavých úbočiach“, „v dumných skaliskách“, „v osirelom háji“, „v krajine smutnej“, podobnej krajine na Orave. Nepočuje píšťalku svojho pastiera, „čo rosou mrholí na pastviny“. Ábel tam nie je, a predsa je všade ako predobraz príchodu Krista. Predstava, že všetko sa odohráva kdesi, kam dovidieť z okna, svedčí o Hviezdoslavovej skúsenosti, že biblické príbehy sú archetypálne a opakujú sa.

Rodina Adama a Evy má podľa Hviezdoslava okrem dvoch synov (o treťom synovi Setovi sa nezmieňuje), aj štyri dcéry: Adu, Dinu, Hanu a Zilu. Povahopis Kaina najvernejšie približuje Dina. Rozpráva o „tajnom kúzle Kaina“, ktoré až oslepovalo. Prenikalo z jeho bezodných očí, ale aj z rozmachu vôle, „rozpútanej nepokojom“, v ktorej bola vášeň podrobiť si svet a urobiť si z neho hračku. Svet, stvorený Bohom ako akt tvorivého diela, bol pre Kaina nedokonalý. Nič nebolo dosť dobré. Klas bol chudý, kvet málo pestrý, vtáčí spev málo lahodil jeho sluchu, strom bol chrastím, horský potok lenivou riavou, pláň málo rovná, vrch krtinec, chmára nie dosť čierna, obzor tiesňava a blankyt „zabrudená síňava“. Jediné, čo bolo dokonalé, bol had, „umenia vzor dokonalý“. Často si ho ovíjal okolo krku a hrával sa s ním.

Had otvára vôbec prvú filozofiu sveta, spájajúcu koniec s počiatkom v kruhu života. Od Kainovho zločinu sa svet rozpoltil, nadobudol „desnú trhlinu“ v duchovnom tkanive sveta. Trhlina vytvorila polarizáciu. Jednota prestala existovať.

Dina sa snaží brata presvedčiť, aby neopúšťal rodinu a požiadal otca o odpustenie. Ale Kain o odpustenie nestojí: „v odpustení vždycky trčí ujma pre toho, kto ho dáva“ a „hrdý väz zaťaží bremenom vďaky“. Boha nazýva „skúpym záhradníkom a sebcom“, ktorý neodpustil rodičom, že zjedli „akúsi plánku“ a aj rodičov obviňuje z toho, že sa dali vyhnať z raja, „bez odporu“. Podľa neho si mali privolať na pomoc „húf černokrídlatých“ (démonov) a vydobyť si svoje miesto späť.

Kain vníma svoj zločin ako nový nástroj „preobrazenia sveta“, lebo vyzrel „vo vlastnej žeravej vyhni“. Dine vmietne do tváre: „Prijímam zlo ako svoj remek!“ (majstrovské dielo). Na scéne, podobnej antickej tragédii, sa objavuje Lilita. Ženský démon búrky a nočný prízrak. Dáva Kainovi návrh: ak sa stane jej milencom, stane sa jej bohom. Bratovrah ponuku prijíma a odchádzajú do krajiny Nod. Na čele sa mu rozpáli škvrna, ale Lilita žiar sfúkne ako zápalku.

Rana Krista stále trvá v láske, čo vychladla......
Rana Krista stále trvá v láske, čo vychladla... El Greco: Kristus nesúci kríž (1577 - 1587) Autor: Reprofoto Shutterstock

Nezákonný syn. Agar

Hviezdoslav so svojou manželkou Ilonou Novákovou nemali deti. Neskôr si dve osvojili, ale umreli skôr ako ich adoptívny otec. Téma dieťaťa, ktoré pred zákonom nemá žiadne práva, patrila k jednej z jeho osobných tráum. Spracoval ju cez príbeh nezákonného syna Abraháma, Izmaela, stojaceho v zákryte za jeho zákonným synom, Izákom. Izmaela Abrahám splodil s Agar (Hagar), egyptskou otrokyňou, ktorú mu ponúkla za milenku neplodná Abrahámova manželka Sára. Keď ho však Boh obdaroval synom a 91-ročná Sára porodila Izáka, pod Abrahámovým stanom nebolo viac miesta pre otrokyňu a nezákonného syna. Oboch vyhnal so slovami: „Kde tento syn môj dudle, spí a vstáva, tam Izmael, tvoj papľuh, pozbyl práva!“

Od Mojžiša, ktorý priniesol z hory Sinaj mravný kódex, pravoverné bolo iba to, čo bolo v súlade zo zákonom. Agar bola otrokyňa, ktorá mohla porodiť len otroka. Sára bola slobodná, a preto mohla porodiť syna, ktorý bol slobodný.

Agar a Izmael dostali na cestu „vody džbán“ a „uzol chleba“. Agar zasiahla „krutá rana“. Abrahám, praotec viery a otec národov, ku ktorému sa hlásia judaizmus, kresťanstvo aj islam, zatvoril pred ňou nielen stan a lôžko, ale aj svoju myseľ: „Zrak zo mňa preč – nič nevyčítaš z čela!“ A pridal: „Choď! Tvoj boh s tebou!“

Boh Abraháma a boh Agar nie sú tým istým bohom.

Hviezdoslav ako adoptívny otec kráča v stopách Agar a jej nezákonného syna. Prechádzajú pastvinami, stepou, a napokon púšťou. Agar zablúdi. Napoly blúzni: noc je leviatan, požierajúci „zvyšky svetla, rybky zlaté“. Na lone drží polomŕtveho Izmaela a v púštnej prázdnote je iba jeden svedok: mesiac v splne. Je to prvá pieta sveta.

Agar prechádza púšťou, aby prestala myslieť ako otrokyňa.

Proces je zavŕšený, keď zo skaly vytryskne „sedmopruhý“ prameň. Meno Izmael značí: Boh počuje. Počuje zákonných aj nezákonných synov, zákonné aj nezákonné dcéry, slobodných aj otrokov, lebo sloboda je v hlave.

Rozdelenie bytostného páru. Sen Šalamúnov

Hviezdoslav začína biblickú báseň Sen Šalamúnov nie príchodom kráľovnej zo Sáby do Jeruzalema, ale jej odchodom. Karavána je už pripravená, kráľovnú čaká „stan – trón“ na púštnom dromedárovi a návrat domov. Rozdelenie bytostného páru chcú vidieť davy. Je to udalosť, aká sa udeje možno raz za tisíc rokov.

Bytostné prepojenie páru bolo za Šalamúnových čias takou výlučnou zriedkavosťou, že sa dostalo aj do Starého zákona. Hviezdoslav o takomto stretnutí hovorí ako o iniciácii jabĺčka mysle, „dudaim“. Toto ovocie nerastie na strome, je druhotným jablkom poznania v duchu. Kráľ a kráľovná našli prepojenie „dudaim“ jeden v druhom ako ľavá a pravá hemisféra. „Dudaim“ zahŕňa v sebe nielen osobné duchovné priestory, ale aj krajinu, stretnutia s ľuďmi a najrozličnejšie duchovné potešenia zo spoločnej tvorby nového.

Bytostný pár prepožičiava celému spoločenstvu svoj kráľovský majestát.

Tesne pred odchodom Šalamún požiada kráľovnú zo Sáby, aby zostala ešte jeden deň, lebo mu musí vyložiť sen. Za rameno ju vedie „po stupňoch“ na prestol „sťaby nevestu ženích“, kde zasadne po jeho pravici. Šalamún rozpráva sen pred celou komunitou, ako to bývalo zvykom od najstarších čias, pretože sen kráľa nie je odkazom pre jednotlivca, ale pre celé spoločenstvo.

Sen je zarážajúco prostý. Na zábradlie paláca prileteli holub a holubica. Začali sa vohľady. Prikladali si „k pyšteku pyštek“, Šalamún hral na harfe a kráľovná zo Sáby spievala. V žalme však bolo toľko smútku, že holub s holubicou odleteli. Hľadali ich „v azúre neba“, „v sieti lúčov“, až ich uvideli „v priečelí na rímse“, v hniezde.

Kráľovná sen nevysvetlí, ale rozhodne sa zostať ešte jeden deň. Duchovné prepojenie páru sa naplní aj telesne. Z metafyzickej jednoty vzniká rozdelenie. Jestvuje slovné spojenie „Šalamúnov uzol“, ktorý symbolizuje mystické centrum a jeho tajomstvo. Hviezdoslav ho pomenúva: „zlatá posteľ, lôžko zelené“. Zlatá posteľ je duchovná, kráľovsky nadpozemská. Lôžko zelené je pozemské, smrteľné. „Dudaim“ vstupuje do rozdelenia, do legendy. Do novej spirituality páru in potencia. Pre Hviezdoslava bol Sen Šalamúnov aj osobným vyznaním vzťahu k Ilone Novákovej, ktorá mu „požičala zlaté vedro“, aby sa v ňom spúšťal do mystickej hlbiny a „vyvážil ju perlami“.

Krv neviniatok. Ráchel

Kain vraždil kyjakom, Herodesova horda mečom.

Keď sa ani po dvoch týždňoch traja králi, putujúci od východu za Betlehemskou hviezdou, nevrátili so zvesťou, že sa narodilo kráľovské dieťa, kráľ Herodes sa cítil podvedený a zneistel: Čo ak „to dieťa“ zasadne na jeho trón? „Telostrážcom“ vydal rozkaz povraždiť všetky neviniatka do dvoch rokov v Betleheme a okolí.

Hviezdoslav otvára dvere do rodiny Šimona a Ráchel, rodičov chlapcov dvojčiat, vo chvíli, keď je Ráchel sama doma. Šimon pracuje v dielni, robí nábytok pre Jakimovu dcéru. Po strmom búchaní sama otvorí závoru a dôverčivo vpustí do domu posla kráľa, vraha „v skvelom plášti“. Ten ju požiada, aby priviedla svojho muža, lebo prišiel objednať zlaté lôžko pre kráľovské dieťa. Obaja chlapci, „blizny, veľdar po jalovom čase“, práve zaspali. Ráchel uverí ľsti a beží po Šimona. Keď sa vrátia, deti nedýchajú, „z bôčkov jarky rudé“. Rana Ráchel je neutíšiteľná. Jej nárek je ženským pendantom Jeremiášovho plaču. Prorok plakal nad zánikom Jeruzalema, pretože sa obával, že ľudia opustia Boha. Ráchel plače, lebo sa jej nedostáva odpovede na otázku: „Či čo tys’ dal, Bože, a nevzal, matke kráľ odobrať môže?“

Nikto sa nemôže vyviniť z detskej krvi . Šimon napokon vynesie postieľku na povalu, lebo dolu, v izbe, sa Ráchel nechcela od nej hnúť, „dvojitý bôľ“ do nej líhal. Na povale, v tieni olív, trávila hodne času. Tam videla aj „dve labute, postriebrené mrazom“, spojené plamennou stuhou. Vidina detí, ktoré prebývajú v nebi, ju napĺňala tichou nádejou. Hviezdoslav nastoľuje otázku, kde je hrob človeka. Jeden je dolu, v zemi, druhý je hore, v nebi. Kým dôjde k dokonaniu, ku consumatum est, je dokonané (slová Krista na kríži), hrob môže byť aj „medzi“, na povale.

Básnik nám ukazuje aj stretnutie Ráchel s Kristom. Vyčíta mu: „Pre teba pošli moje deti drahé…“ On ju však ubezpečí, že onedlho sa s nimi stretne u Otca. Len vo viere smerujeme k vyššiemu zjaveniu, k onomu liturgickému sursum corda, hore srdcia, aby sa duše povzniesli a splynuli v silnejšom bytí, v Duchu.

Rana Krista. Vianoce

V poslednej biblickej básni Vianoce si Hviezdoslav vyzliekol talár advokáta, v ktorom zastupoval Kainovu sestru Dinu, nezákonného syna otrokyne Agar, rozdelil bytostný pár Šalamúna s kráľovnou zo Sáby a nedokázal prinavrátiť „zlaté poklady“ dvojčiat zúfalej Ráchel. Rolu advokáta nahradil učiteľ v čase Vianoc, keď treba privítať božské dieťa.

Básnik sa obklopil deťmi, ktoré sú tkanivom, „jehož osnovou i útkom je láska – láska – láska“. Posiela ich za Ježišom v jasliach, lebo on ich bude skúšať z toho, či sa učia, či poznajú Boha, či sa modlia, či si ctia rodičov, a z mnohých iných vecí. Deti sa čudujú: „On – tak malý?“ A učiteľ im vraví: „… i v kolíske už veľký: nad bohatierov sveta, nad prorokov i veštcov, nad mysliteľov všetkých, nad vladárov a kráľov! Tak veľký – lebo rovný samému Bohu!“

Keď sa minulý rok blížili Vianoce, môj vnúčik si v rohu izby nachystal niekoľko plienok a dojčenskú fľašu. Všetkých nás presviedčal, že všetko musí byť pripravené, keď sa znova narodí. Nedokázali sme mu to vyhovoriť a napokon sme to prijali ako detskú predstavu duchovnej obnovy. Dieťa je stredom kultúry.

Hviezdoslav videl podobenstvo rany v ústach, v jazyku, poslaním ktorého je „vypúšťať“, čo je čisté. O Ježišovi vraví: „…techa lásky tak cŕkala mu z úst, jak prez ranu žeravú keď – s krvičkou unášajúc i bolesť – kryštálový jaroček žblnkoce“. Krista nazýva „golgotským orlom“ a ramená kríža krídlami, veslujúcimi „vždy ďalej k sveta uhlom, vždy viacej zahŕňajúc v svoj objem zemeguľu, ni rodič decko ľúbe“.

Zapodieval sa aj myšlienkou druhého príchodu Krista, ale vzápätí ju zamietol: „Otče! dosť bolo toho razu, dosť… vidíš, neprispelo za máčny máčik“. Kozmický Kristus je pre neho osobnou výzvou: „… vždy som, Otče, poslušný ti, i pošli, kam chceš, pošli ma s uložením svojím na ktorúkoľvek inú z hviezd: – a tam zo sŕdc rýdzich ti tmelom vďačnej krvi… oltár zbudujem“. Azda aj jeho pseudonym Hviezdoslav má svoj pôvod v „detve hviezd“, ktorá kedysi znamenala „detváky“, deti, v širšom zmysle mládež a potomkov, pre ktorých tvoril.

Rana Krista stále trvá v láske, čo vychladla. Rana je štít, mandorla aj vulva, cez ktorú prichádzame na svet. Rana je mystérium, zahŕňajúce všetky rany sveta. Hviezdoslav od začiatku do konca stál pri Bohu a ranu Krista prijal za svoju. Rana ho otvorila rovnako ako on otvoril ju, aby ňou pretekali svety.

Liečiť môže len ten, kto bol zranený.

Dana Podracká

(1954, Banská Štiavnica)

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala psychológiu. Knižne debutovala v roku 1981 titulom Mesačná milenka. Je autorkou radu básnických zbierok – o. i. Kazematy (2004), Persona & Morfeus (2007), Kupola (2008), Slovenské elégie (2011), Kubus (2014), Paternoster (2018). V roku 1998 vydala knihu rozhovorov s Vladimírom Mináčom – Paradiso, neskôr rad esejistických kníh – o. i. Bytostné stretnutie (2000), Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok (2002), Pani Cogito. Mýtus o celistvosti (2005), Zielpunkt. Mýtus o vernosti (2005), Hystéria siberiana (2009). Je spoluautorkou kníh Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011) a Proglas. Preklady a básnické interpretácie (2012). Pracuje v Literárnom informačnom centre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pavol Országh Hviezdoslav #evanjelium
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku