Prínos výročí

30.05.2019 06:00

Talianov, ktorí v priebehu prvej svetovej vojny podporovali boj slovanských národov za slobodu, inšpirovalo posolstvo Giuseppe Mazziniho o rešpektovaní národov, malých i veľkých, v protiklade k politike imperializmu.

Francesco Leoncini: Alternativa mazziniana
Francesco Leoncini: Alternativa mazziniana

Zhodou okolností sa veľké zlomy v dejinách nášho štátu udiali v rokoch, ktoré sa končili osmičkou. Za posledných sto rokov sa ich nazbieralo toľko, že sme vlani nevedeli, čomu sa viac venovať. Najväčšia pozornosť sa predsa len sústredila na koniec prvej svetovej vojny, lebo to bol zlom v dejinách celej Európy a nám priniesol vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov.

Tlač a televízia referovali predovšetkým o oficiálnych oslavách, kladení vencov a prejavoch politikov, ktoré národu pripomenuli ustálené názory na tieto udalosti a ich význam pre ďalší život spoločnosti. Pre historikov a ľudí, ktorí sa o minulosť zaujímajú o trochu viac, to bola aj príležitosť, ako sa na udalosti spred sto rokov pozrieť pozornejšie, lebo v skutočnosti boli zložitejšie, protirečivejšie a menej jednoznačné, ako sa z politických dôvodov neskôr ukladalo do pamäti národov. Vyšli nové knihy a noviny uverejnili aj články, ktoré spomenuli menej známe fakty a súvislosti.

Vzhľadom na význam udalostí sa tak dialo nielen u nás, ale aj v iných krajinách Európy. Tie mali pre nás dvojaký význam. Na jednej strane neraz priniesli informácie, o ktorých sme doma nevedeli, a zároveň prispeli k rozšíreniu informovanosti o našich národoch, ktoré sa len vtedy dostali na javisko dejín a verejnosť vo veľkých európskych krajinách o nich nevedela skoro nič.

Medzi takéto publikácie patrila aj kniha talianskeho historika Francesca Leonciniho Alternativa mazziniana (Mazziniovská alternatíva), ktorá v minulom roku vyšla vo vydavateľstve Castelvecchi v Ríme a v marci tohto roku Taliansky kultúrny inštitút o nej pripravil seminár v Univerzitnej knižnici v Bratislave za prítomnosti autora.

Mladá Európa

Leoncini vychádza z tézy, že Taliansko vstúpilo do vojny proti dvom nepriateľom. Na jednej strane to bolo Rakúsko-Uhorsko a na druhej strane slovanské národy v jeho rámci. Pakt, ktorý Taliansko uzavrelo s dohodovými mocnosťami v Londýne v roku 1915, nielenže nebral do úvahy rozdiely medzi požiadavkami prirodzených a historických hraníc, ako ich vnímali hnutia, ktoré bojovali za svoje národné práva, ale nevšímal si ani heterogénnosť habsburskej monarchie, váhu a úlohu slovanských národov, lebo ich kultúra a dejiny neboli v Taliansku skoro vôbec známe. Preto je dôležitá Leonciniho myšlienka o úlohe Mazziniho a jeho nasledovateľov, ktorí podporovali stanovisko slovanských národov v boji za národné oslobodenie v protiklade k postojom predstaviteľov vlády a nacionalistov s imperialistickou víziou budúceho Talianska.

Leoncini sa pokúsil zrekonštruovať proces, ako sa mazziniovský prúd v talianskom obrodeneckom hnutí naplno prejavil počas prvej svetovej vojny, keď sa priznalo právo bojovať za svoju nezávislosť výborom, ktoré vytvorili odídenci z habsburskej monarchie v krajinách západnej Európy. Chcel tiež ukázať, ako toto prepojenie súviselo s ašpiráciami týchto krajín vytvoriť samostatné štátne útvary pomimo rakúsko-maďarskej nadvlády a malo zásadný význam pre obnovenú medzinárodnú stratégiu Talianska.

Mazziniho vízia jednotného a slobodného Talianska sa vždy spájala so slobodou v celej Európe, preto založil nielen Mladé Taliansko, ale už v roku 1834 aj prvé medzinárodné demokratické spoločenstvo Mladá Európa. Pre nás je dôležité, že Mazzini, na rozdiel od väčšiny talianskych politikov, venoval veľkú pozornosť slovanským národom a ich úsiliu o národné zrovnoprávnenie. Už v roku 1848 v príspevku O národnom slovanskom svete počítal s Veľkou Illýriou, čo potom rozviedol v Slovanských listoch z roku 1857 a znovu zopakoval v jednom zo svojich posledných spisov Medzinárodná politika z roku 1871. V Slovanských listoch uvažoval o federácii ľudu namiesto menších štátnych celkov, ktoré by boli príliš malé a slabé v medzinárodnom kontexte.

Do Veľkej Illýrie zahŕňal Chorvátsko, Korutánsko, Srbsko, Čiernu Horu, Dalmáciu, Bosnu a Bulharsko. Slovanov spájal do štyroch skupín: Poliaci, Rusi, Česi a Slováci a južní Slovania vo Veľkej Illýrii. Nebol za spojenie stredoeurópskych Slovanov s Ruskom, lebo tak by sme mali namiesto 40 miliónov slobodných ľudí od Baltu po Jadran, ako bariéru proti ruskému despotizmu, 100 miliónov otrokov jednej tiranskej vôle. Mazziniovské posolstvo o rešpektovaní národov, malých i veľkých, v protiklade k politike imperializmu inšpirovalo skupinu talianskych historikov, politikov a novinárov, ktorí v priebehu prvej svetovej vojny podporovali boj slovanských národov za slobodu.

V roku 1914 Umberto Zanotti-Bianco založil v duchu Mazziniho odkazu edíciu Mladá Európa, kde sa publikovali spisy, ktoré informovali verejnú mienku o národných hnutiach z oblasti Dunaja a Balkánu. Keď Taliansko zrušilo spojenectvo s Centrálnymi mocnosťami, osobnosti ako Leonida Bissolati, Giuseppe Antonio Borgese, Gaetano Salvemini, Giovanni Amendola či Luigi Albertini z Corriere della Sera pripomínali aktuálnosť tejto otázky.

Mazzini Čechov

Na Mazziniho odkaz nadväzuje aj T. G. Masaryk a vo svojich spomienkach ho uvádza ako prameň myšlienok o revolúcii. Centrom jeho vízie, podobne ako u Mazziniho, je demokratická interpretácia národného sebauvedomenia, postaveného na ideáloch ľudskosti, demokracie a tolerancie. Leoncini vníma Masaryka ako mazzinovca druhej generácie. Opiera sa o Masarykovo dielo Rusko a Európa, ktoré vyšlo v Nemecku ešte pred vojnou a v talianskom preklade v roku 1925.

Masarykova stredná Európa od Baltu po Egejské more, medzi Nemeckom a Ruskom, má podobné poslanie ako u Mazziniho. Mazzini sa obával tlaku cárskeho despotizmu, Masaryk nemeckej rozpínavosti, preto navrhoval latinsko-slovanskú bariéru proti pangermanizmu. Aj taliansky historik Gaetano Salvemini nazval Masaryka "Mazzinim Čechov“ a tvrdil, že dunajské štáty, rovnako ako Taliansko, majú záujem sa spojiť, aby mohli čeliť nemeckej nadvláde, ktorá sa skôr či neskôr dostaví.

Predstavitelia tohto mazziniovského prúdu však narážali na nepochopenie veľkej časti talianskej verejnej mienky a predstaviteľov vlády, ktorí si neželali zánik Rakúsko-Uhorska a držali sa územných požiadaviek, ako boli sformulované v Londýnskej dohode a v balkánskej oblasti siahali od Istrie cez Dalmáciu až do Turecka.

Najzaťatejším predstaviteľom tejto talianskej politiky bol minister zahraničných vecí Sidney Sonnino, ktorý sa ako jediný politik v roku 1915 vyslovil za to, aby Taliansko vstúpilo do vojny po boku Trojspolku. Postoj Talianska bol v tejto otázke počas celej vojny váhavý a prístup k požiadavkám slovanských národov účelovo vyhýbavý.

Dobre to ilustruje príklad slovinského poručíka Ljudevita Pivka, ktorý so skupinou slovinských a českých vojakov navrhol plán, aby sa v noci zo 17. na 18. septembra 1917 pokúsili prelomiť pri Carzane vo Valsugane front, čo by mohlo viesť k oslobodeniu Trenta. Plán zlyhal na nedôslednosti a v niektorých prípadoch aj na neschopnosti talianskych veliteľov. Pivko chcel s tisíckou svojich krajanov, ktorí prešli na taliansku stranu, vytvoriť Juhoslovanský prápor, ktorý Taliani nikdy neuznali, podobne ako nestáli o možnú Jadranskú légiu, hoci bolo do nej pripravených vstúpiť 20-tisíc dobrovoľníkov.

Pivko mal priateľské vzťahy s českými a so slovenskými vojakmi, ktorí si svoju armádu vytvoriť mohli. Aj tu sa prejavil postoj talianskych nacionalistov, ktorí si mysleli, že tieto dve hnutia možno oddeliť a pristupovať k ním rozdielne. Pivko sa v spomienkach na tieto udalosti vyjadril, že keď potom dorazil do Verony, celé týždne nestretol nikoho, kto by čo i len tušil niečo o Slovanoch. Taliani pokladali všetkých, čo žili v Rakúsko-Uhorsku, za Rakúšanov a aj termíny český či československý boli pre nich úplne nové a mali problémy ich vysloviť.

Taliani si na novoty v strednej Európe zvykajú len pomaly. Len nedávno som i ja, autor tohto článku, osobne stretol skupinu štyroch Talianov, ktorí stále hovorili len o Československu, iba jeden informovanejší ich opravil, že sme sa medzičasom rozdelili a Slovensko je tá časť bývalého štátu, kde je hlavné mesto Praha.

Ani rozumne, ani prospešne

Taliansko zohralo pri zrode Československa väčšinou pozitívnu úlohu, ale stále si ponechávalo otvorené zadné dvierka. Predseda vlády Orlando na Kongrese utláčaných národov v Ríme v apríli 1918 vystúpil s patetickým prejavom v prospech porobených národov a zvlášť lichotivé slová venoval Štefánikovi, no keď sa skôr na zásah britských novinárov ako z vôle talianskej vlády rozhodlo, že konferencia nebude v Paríži, ale v Ríme, Orlando uvažoval skôr o tom, ako to zastaviť, len nevedel ako, a po konferencii sa rovnako ako Sonnino necítil súčasťou iniciatívy, ktorá by viedla k úspechu ašpirácií zástupcov zúčastnených výborov.

Podobne Taliani postupovali aj na spojeneckej konferencii v júni 1918, keď sa pričinili o to, že vo vyhlásení z konferencie sa hovorilo iba o vytvorení jednotného nezávislého poľského štátu s prístupom k moru, ale nie o štáte Čechov a Slovákov či Juhoslovanov. Po tomto vyhlásení si Beneša pozvali na talianske veľvyslanectvo v Paríži a Orlando so Sonninom mu naznačili, že výslovné uznanie nezávislosti Čechov a Slovákov, ktorú oni plne podporovali, by ich prinútilo postupovať podobne aj v prípade Juhoslovanov, čo by podľa nich ohrozilo talianske záujmy.

Taliansko však nebolo vo svojom nevyhranenom postoji k požiadavkám slovanských národov osamotené. Wilsonov prínos k vzniku nových štátov v strednej Európe nikto nespochybňuje, no keď Štefánik navštívil v auguste 1917 USA, Wilson ho neprijal, rovnako ako neprijal predstaviteľov juhoslovanského výboru. Svoje záujmy uňho presadzovali aj tí, čo mali záujem na udržaní monarchie. V januári 1918 ani Spojené štáty, ani Veľká Británia a Francúzsko ešte neuvažovali o rozpade Rakúsko-Uhorska.

V tejto situácii znovu britskí novinári Orlandovi radili, ako sa môže Taliansko dostať z ťažkej situácie, keď mocnosti neprejavili veľa pochopenia pre jeho teritoriálne nároky, a navrhovali mu, aby sa vrátil k tradícii Mazziniho a Cavoura a postavil sa na čelo porobených národov v Rakúsku, lebo v tom prípade budú musieť spojenci v súlade so svojím záväzkom podporovať národnooslobod­zovací boj uznať jeho vedúce postavenie ochrancu týchto národov, o ktoré malo záujem napríklad aj Francúzsko.

K podobnému záveru dospel aj Beneš vo svojich spomienkach, lebo podľa neho Sonninova politika počas vojny nebola, dokonca i z talianskeho hľadiska ani rozumná, ani prospešná. Nazdával sa, že keby Taliansko zaujalo ústretovejší postoj k Juhoslovanom, bolo by si ušetrilo komplikácie, s ktorými sa stretlo na mierovej konferencii po vojne a bolo by sa stalo novou svetovou mocnosťou, lebo v očiach svetovej verejnosti by tým získalo prestíž silnej a veľkorysej krajiny.

"Zmrzačené víťazstvo“

V tomto roku sa bude viac hovoriť o tom, čo sa dialo na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919, kde sme už mohli mať svojich zástupcov ako suverénny štát. Taliansko nevyužilo príležitosť, aby to mohlo predstaviť ako svoj úspech, lebo sa do poslednej chvíle nevedelo vzdať svojho imperiálneho pokušenia a zo sklamania nad dosiahnutými územnými ziskami začalo svoj podiel na skončení vojny nazývať zmrzačeným víťazstvom.

Pre nás má tento rok tiež trpkú príchuť, lebo uplynulo sto rokov od smrti človeka, ktorý sa najviac pričinil o zisk našej samostatnej štátnosti a práve z Talianska sa vydal na svoju poslednú cestu.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Giuseppe Mazzini
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku