Vzťah človeka k životnému prostrediu prechádzal dynamickým vývojom. Na úsvite dejín bola príroda ešte predmetom ľudskej mytologizácie. Naši predkovia ju uctievali, pretože sa báli jej ničivej sily, a odpad bol tvorený iba z toho, čo získali voľne v ekosystéme. Najstaršie „smeti“ preto obsahovali len prírodné materiály, ako sú napríklad kosti, drevo, popol či opracované kamene.
Svoje primitívne nástroje mali ľudia skôr tendenciu udržiavať pri živote ustavičnými opravami, prípadne ďalej recyklovať, ako by všetko bezúčelovo odhadzovali. Príčinou tejto prvotnopospolnej šetrnosti bol však predovšetkým ich akútny nedostatok. Ak vtedy odpad existoval, tak iba vo veľmi obmedzenej miere. Možno práve tu treba hľadať ten zlatý vek antických básnikov, keď bol človek „spokojný s jedlom, čo samo od seba rástlo“.
Staroveká (ne)čistotnosť
Odpad, smeti a smetiská sa stali hmatateľným fenoménom až spoločne s príchodom prvého mesta. Na klaustrofobicky malom priestore sa pri sebe tlačili desiatky, stovky a neskôr až tisícky obyvateľov a tí problematiku odpadu postupne začali vnímať ako vážnu hrozbu. V závislosti od vyspelosti danej civilizácie sa odpadky buď vyhadzovali na ulicu, ignorovali, zakopávali, alebo, čo bolo asi najpohodlnejšie, pálili.
Príslušníci minojskej kultúry na Kréte napríklad zvykli spoločne vykopať hlbokú jamu; Mayovia, naopak, obľubovali pálenie. Mestá záhadnej harappskej civilizácie v povodí rieky Indus mali na smeti určené jamy pri domoch. Ekologicky o niečo osvietenejší boli až Gréci. Atény boli už okolo roku 500 pred n. l. vybavené prvým smetiskom a prijali progresívnu legislatívu, ktorá prikazovala odpad vyvážať až dva kilometre za mesto.
Grécko a jeho kolónie zavádzali rôzne regulácie na podporu čistoty verejných priestorov. Dokazuje to aj mestský zákon z Pirea, ktorý zakazoval na ulice sypať hlinu a smeti pod hrozbou trestu. Miesto určené na spaľovanie odpadu však spomína už aj Nový zákon a nie náhodou sa názov tejto lokality (Sheol) stal neskôr synonymom podsvetia.
Samotný odpad sa však počas rokov výrazne menil. Objavili sa nové materiály, napríklad železo, ktoré prišlo na svet s rozvojom metalurgie, zmenami prechádzal jedálny lístok, striedali sa druhy keramiky, používali sa rozličné látky a nástroje. Každodennosť života danej doby preto najlepšie odhalíme práve na smetiskách. Z tohto pohľadu je asi najznámejšia „skládka“ Oxyrhynchus v Egypte, vďaka ktorej sa až do dnešných dní zachovalo množstvo významných písomností na papyruse, ktoré miestni obyvatelia vyhodili do koša (napríklad dovtedy pre nás neznámy text gréckej poetky Sapfo).
Starovekí Rimania dosiahli skutočne obdivuhodný stupeň sofistikovanosti vo vzťahu k čistote svojho prostredia. Zriadili dokonca aj historicky prvé „komunálne služby“. Už počas 6. storočia pred n. l. začali s budovaním rozsiahlej kanalizácie, príznačne nazvanej Cloaca Maxima, ktorou sa do Tiberu odvádzali z ulíc všetky splašky; na jej prevádzku sa platila dokonca osobitná daň. Od 2. storočia vo Večnom meste pôsobili aj špeciálni sanitační pracovníci. K hygiene obyvateľov prispievali tiež verejné záchody so splachovaním, ktorých bolo v celom meste rozmiestnených viac ako 150. Napriek svojmu vychýrenému bohatstvu však Rimania nezaostávali ani v recyklácii použitých materiálov, predovšetkým skla, ktoré v tomto čase bolo v Stredomorí nedostatkovým artiklom.
Stará éra
To, že je stredovek nazývaný obdobím temna, má svoje opodstatnenie aj z pohľadu ekológie. Celkom bežnou praxou sa stalo opäť sypanie odpadu priamo na ulicu. Okrem nepríjemného zápachu malo takéto riešenie aj vážne dôsledky pre celú spoločnosť. Kumulujúci sa odpad lákal krysy, znečisťoval pitnú vodu a tým napomáhal šírenie rôznych chorôb (časté boli morové epidémie, cholera či týfus).
Na miestach, kde nebol regulovaný a kde bola vysoká hustota zaľudnenia, sa úroveň miest zdvíhala do výšky; nezriedka sa stalo, že prvé alebo aj druhé poschodie domov skončilo celkom pochované pod zemou. Vo väčších aglomeráciách síce fungoval určitý typ primitívnych komunálnych služieb a odpad bol vyvážaný pred hradby, ale na takýchto miestach začali vznikať obrovské hromady smetí, ktoré neskôr pomáhali formovať geografický pôdorys modernej metropoly (napríklad v prípade Paríža).
Typickou kuriozitou stredoveku je skutočnosť, že na ich vrcholoch sa stavali pre lepšie poveternostné podmienky mlyny; častejšie však tieto hory odpadkov spôsobovali obyvateľom miest rôzne komplikácie. Ako príklad stačí spomenúť, že ich výška narobila veľké problémy obrancom Paríža pri útokoch Angličanov, keďže sa blížila línii hradieb.
Opatrenia na ochranu životného prostredia boli prijímané vo väčšej miere až od 14. storočia, keď pomaly doznievala tzv. čierna smrť. Počas tejto morovej epidémie, ktorá v Európe vyhubila približne jednu tretinu obyvateľstva, prijala Florencia zákon, ktorý mal v uliciach zamedziť svojvoľnému vyhadzovaniu smetí – kvôli jeho dodržiavaniu zriadila pravidelné inšpekcie. V roku 1388 schválil anglický parlament zákaz sypania odpadkov do vody a studní, ktoré boli predtým často plné až po okraj.
Británia predstavila západu tiež prvých smetiarov. Všetko to však boli iba nedostatočné riešenia komplexného problému, navyše ich reálna vymožiteľnosť sa blížila k nule. Kým pretrvával stredovek, nedošlo k žiadnym výraznejším zmenám v otázke vnímania životného prostredia populáciou. Skutočný progres bol podnietený až príchodom industriálnej revolúcie a rozvojom medicíny v 18. a 19. storočí.
Neistá budúcnosť
Odpad a jeho spracovanie patria v súčasnosti medzi najaktuálnejšie témy, ktorým ľudstvo čelí. Len za posledných 100 rokov sa produkcia odpadu na planéte zvýšila až o 10-tisíc percent. Tento nepriaznivý trend sa pritom ešte neskončil a všetko nasvedčuje tomu, že sa bude aj ďalej zhoršovať. Obyvatelia Zeme sa každoročne zbavia 2,12 miliardy ton nepotrebných vecí, pričom až 99 percent všetkého, čo si kúpime, skončí v koši do šiestich mesiacov. Aký to má deformatívny vplyv na prírodu, môžeme pozorovať všade okolo nás. Dokonca aj vo vesmíre, kde stále sa rozširujúci kozmický odpad bude zakrátko spôsobovať ťažkosti satelitom a orbitálnym staniciam.
Aj keď potenciálnych riešení problému sa ponúka viacero, ani jedno nie je trvalé a dostatočne úsporné k životnému prostrediu. Recyklovať ani kompostovať sa nedá všetko a otázka preto znie, čo so zvyškom. Možno vďaka technologickému pokroku budeme raz schopní so svojím odpadom nakladať zodpovednejšie, možno budú objavené nové a lepšie metódy, ako ho využiť (prípadne ako sa ho zbaviť), možno ho o pár rokov budeme likvidovať vystrelením do slnka. Pokým sa však nič z toho nestane, okrem hlbokej sebareflexie nám zostávajú iba obmedzené možnosti, čo sa paradoxne ani veľmi nelíšia od tých, ktoré využívali už staroveké civilizácie. Ale vždy treba byť optimistami.