SNP a zápas o morálny kredit národa

03.09.2019 06:00
SR Banská Bystrica, SNP, oslavy 75. výročia...
Prezidentka Zuzana Čaputová, hlavná veliteľka ozbrojených síl SR na oslavách 75. výročia SNP. Autor: ,

V Banskej Bystrici sme Slovenské národné povstanie oslávili v 75. roku jeho vypuknutia už 26. raz ako štátny sviatok samostatnej nezávislej Slovenskej republiky. Je na mieste iba sebauspokojenie?

Výročie sme si pripomenuli za prítomnosti najvyšších ústavných činiteľov, veteránov protifašistického odboja i významných zahraničných hostí. Prvýkrát v histórii sa k tomuto štátnemu sviatku, ktorý patrí k najzákladnejším pilierom tradícií modernej demokratickej a nezávislej slovenskej štátnosti, uskutočnila vojenská prehliadka. Reprezentatívny prieskum o vnímaní najdôležitejších udalostí v období 20. a 21. storočia občanmi ČR a SR, ktorý pred viac ako rokom uskutočnili AV ČR a IVO, priniesol výsledok, že Slováci v novodobej histórii ako najdôležitejšie hodnotia práve Slovenské národné povstanie, pred osamostatnením SR v roku 1993 a Nežnou revolúciou v roku 1989.

Iný výskum z dielne IVO z r. 2017 priniesol poznatok, že s výrokom „SNP bolo výrazom odporu Slovákov proti fašizmu, a preto by sme mali naň mali byť hrdí“, rozhodne súhlasilo 46% respondentov a skôr súhlasilo 39%, skôr nesúhlasilo 7% a rozhodne nesúhlasili 2%, 6% sa nevedelo vyjadriť. S výrokom „SNP bolo povstaním proti vlastnému štátu, a preto ho treba hodnotiť negatívne“, rozhodne súhlasili iba dve percentá respondentov a skôr súhlasilo 7%, rozhodne nesúhlasilo 51% a skôr nesúhlasilo 30%, desať percent nevedelo zaujať postoj. Pritom pozitívne hodnotenie SNP jednoznačne prevládalo vo všetkých demografických kategóriách a u priaznivcov všetkých vtedajších parlamentných strán vrátane ĽS-NS – 74% potenciálnych voličov tejto strany súhlasilo s prvým výrokom a iba 16% s druhým výrokom. To svedčí o tom, že deň začatia SNP sa ako štátny sviatok dobre ujal a je v slovenskej spoločnosti široko pozitívne akceptovaný.

My skupina poslancov za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), čo sme ho na druhý pokus presadili prostredníctvom zákona Slovenskej národnej rady z 29. septembra 1992 č. 489/1992 Zb. o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky, by sme preto mohli byť spokojní. Po spontánnych a masových oslavách 50. výročia SNP v Banskej Bystrici r. 1994 ho slovenská spoločnosť definitívne prijala za svoj.

Keď sa však pozrieme na poznatky, ktoré priniesol čerstvý výskum agentúry AKO k problematike záujmu, znalostí a názorov na SNP, Slovenský štát, holokaust a politický extrémizmus medzi mladými ľuďmi vo veku od 15 do 20 rokov, je jasné, že žiadne sebauspokojenie s vnímaním tejto významnej udalosti našej novodobej histórie nie je na mieste.

A to nielen kvôli tomu, že do politiky, ako poznamenal pri jednej príležitosti predseda slovenského parlamentu, sa dostávajú ľudia popierajúci holokaust, že skryto i otvorene presadzujú extrémistické názory a postoje, že Marián Kotleba ešte ako vodca medzitým rozpustenej Slovenskej pospolitosti v protiklade so všeobecne dostupnými poznatkami serióznej slovenskej aj európskej historiografie označil SNP za puč a partizánov za banditov, že v prejave k 14. marcu v roku 2009, na 70. výročie vzniku vojnovej SR údajnú celospoločenskú duchovnú a morálnu krízu slovenskej spoločnosti pripísal práve 29. augustu 1944, „keď sa zradná časť slovenského národa postavila proti vlastnému štátu a proti svojmu jedinému a veľmi dobrému prezidentovi, pánovi doktorovi Jozefovi Tisovi".

Sebauspokojenie nie je namieste predovšetkým preto, že sa evidentne narúša medzigeneračná kontinuita vo vnímaní základnej tradície modernej demokratickej slovenskej štátnosti, a najmä že sa dramaticky zužuje elementárna poznatková báza vnímania slovenskej národnej histórie u mladších generácií a tým sa otvára priestor pre návrat starých mýtov o vojnovej Slovenskej republike, ktoré sa zdali v uplynulých 26 rokoch predsa len zásadným spôsobom marginalizované predovšetkým v odbornom, ale aj v politickom a mediálnom diskurze.

V tomto kontexte sa preto oplatí pripomenúť si historické a spoločensko-politické kontexty, ktoré mňa i mojich politických kolegov po Novembri viedli k tomu, že sme tvrdohlavo presadzovali, aby sa 29. august vyhlásil za štátny sviatok.

Kult osobnosti

Krátko po Novembri sa na jednej strane odblokovali všetky tabu, zákazy a stereotypy, ktoré vyprodukoval účelový ideologický výklad najnovších dejín, osobitne obdobia od r. 1938. Na druhej strane sa a priori nedôverovalo všetkej historiografickej tvorbe z obdobia po februári 1948. Do slovenského politického diskurzu najmä pričinením ľudáckej po vojnovej emigrácie, ktorá dostala neobmedzený priestor prezentovať svoj historický naratív a mohla argumentovať, že ľudáci a katolíci sa stali obeťami komunizmu, priam vtrhla téma vojnovej Slovenskej republiky. S ňou prišli pokusy rehabilitovať, ba až glorifikovať jej prezidenta Jozefa Tisu. Stali sme sa svedkami akejsi negácie negácie.

KSS sa po vojne usilovala legitimizovať najmä prostredníctvom negácie farskej republiky, ako nazval vojnový Slovenský štát spisovateľ Dominik Tatarka vo svojom známom románe. Zmysel existencie a pôsobenia KSS akoby spočíval najmä v odstránení či sankcionovaní všetkého, čo predstavoval fašizoidný Tisov režim. Tiso bol v stalinistickej historiografii vykresľovaný v zredukovanej schematickej podobe – ako klerikálny fašista, národný socialista, diktátor, ktorý si udržiaval moc iba terorom, vojnový zločinec a zradca.

Po 40 rokoch monopolnej vlády KSČ, ktorá sa zdiskreditovala uplatňovaním totalitných metód udržiavania a uplatňovania moci a osobitne prenasledovaním katolíckej cirkvi, a to najmä pod zámienkou, že významná časť slovenského kléru bola mocenskou oporou Tisovho režimu a podporovateľom kolaborácie s Hitlerom, sa paušálnym odmietaním všetkého, čo sa spájalo s KSS, zase otvorila cesta pre návrat viacerých cieľov a agend ľudáckej politiky.

Slovenskí emigranti, ktorí sami seba prezentovali ako ľudí, ktorí vedia, čo je demokracia a nepodľahli odnárodňovacím tlakom komunistického režimu, J. Tisa s odvolávaním sa na „biele miesta v slovenských dejinách“ vykresľovali ako zapáleného slovenského národovca, zakladateľa prvého samostatného slovenského štátu, demokrata a principiálneho bojovníka proti boľševizmu, za dobro, spravodlivosť, právo a slobodu, organizátora blahobytu slovenského národa vo vojnových časoch a skvelého katolíckeho politika a zároveň morálneho a ušľachtilého kňaza, ako obeť okolností ba dokonca ako martýra a svätca.

Začal sa budovať kult Tisovej osobnosti. Historiografia venovaná jeho životu mala často podobu hagiografie. Zrodil sa mýtus o Tisovi ako záchrancovi desiatok tisícov slovenských Židov a Tiso sa začal používať ako symbol slovenskej zvrchovanosti a štátnosti.

Objavili sa požiadavky na prehodnotenie procesu s J. Tisom pred Národným súdom. František Vnuk vyvolal doslova škandál svojím rozhovorom pre Literárny týždenník v apríli 1990. Ale nielen emigrantskí historici chválili Tisa a kritizovali SNP. Urobil tak v jednej prednáške aj člen Slovenského snemu Pavol Čarnogurský.

Ľudácky odkaz na hlinených nohách

To všetko sa dialo v senzitívnej atmosfére otvárania otázky prebudovania federácie na autentickú. Prológom bola diskusia k 20 rokom trvania federácie v Literárnom týždenníku v r. 1988. Viacerí jej účastníci odmietali jestvujúcu formu federácie a požadovali, aby sa – konečne – prijali národné ústavy, ako to predpokladal ústavný zákon o čs. federácii. Historik Pavol Kanis konštatoval: „Právo na vlastný štát je prirodzeným právom národa.“ Spisovateľ a esejista Vladimír Mináč v ďalšom čísle povedal, že v dôsledku nevypracovania republikovej ústavy sa „vzďaľujeme slovenskej štátnosti“. Ďalší historik Anton Hrnko napísal: „Slovenský národ má právo na vlastnú národnú štátnosť. Táto štátnosť ešte nie je dobudovaná.“

Takéto uvažovanie vyústilo vo významnú udalosť v predrevolučnej SNR. 31. októbra roku 1989 časť poslancov SNR si napriek politickému nátlaku vtedy dovolila vysloviť otvorený nesúhlas s koncepciou prijatia tzv. trojjedinej ústavy, ktorú pripravila komisia vedená ministrom bez kresla vlády ČSSR M. Čalfom a ktorú presadzovalo Predsedníctvo ÚV KSČ. Generálny tajomník ÚV KSČ M. Jakeš a predseda Federálneho zhromaždenia A. Jindra republikové ústavy odmietali.

Ale aj český opozičný disent jednoznačne nadraďoval federálnu ústavu nad republikové, resp. vypracovanie republikových ústav ani nepožadoval. Až Ján Čarnogurský v júni 1989 vyzval Hnutie za občiansku slobodu, ktoré sa chystalo prostredníctvom Petra Pitharta vypracovať vlastný návrh (federálnej) ústavy a vystúpiť s ním v režimom ponúkanej všeľudovej diskusii k novej ústave, aby obe republiky mali najprv svoje vlastné ústavy. Asymetria v prístupe k riešeniu štátoprávnych otázok v Čechách a na Slovensku teda bola prítomná už pred Novembrom. V nových, demokratických podmienkach sa iba naplno prejavila. Slovenská verejnosť brala dobudovanie slovenskej štátnosti prijatím národných ústav a štátnych symbolov ako základu nápravy federácie oveľa vážnejšie, ako pristupovala česká verejnosť k českej štátnosti. A to už pred Novembrom, nielen po ňom.

Český historik J. Rychlík napísal: „V českom chápaní bolo Československo vlastne akýmsi českým štátom rozšíreným na východ. Preto Česi považovali za ideálny stav unitárny štát s jedinou vládou a jediným parlamentom. Vznik československej federácie v r. 1968 chápali Česi ako ústupok Slovákom, ako niečo z českého hľadiska zbytočného a nežiaduceho.“ O rozdieloch vo vnímaní federácie hneď po revolúcii P. Pithart napísal: „Akási federácia tu, málo platné, bola. Ale neautentická, kulisovitá, ,nefunkčná‘ (Václav Havel). Na tom jedinom sa vari zhodli všetci. Čechom to neprekážalo, Slovákom veľmi.“

Táto asymetria v prístupe k rekonštrukcii federácie spôsobila o. i. to, že vyššie spomenuté slovenské požiadavky sa nielen v Čechách, ale aj na Slovensku príliš často paušálne a zjednodušene označovali za prejav nacionalizmu, xenofóbie, separatizmu či dokonca neofašizmu, za úsilie o návrat k vojnovej Slovenskej republike a k Tisovmu odkazu, za nový pokus „vraziť Čechom nôž do chrbta“. (Tento mýtus bol v Čechách a na Morave veľmi rozšírený.)

Táto podozrievavosť vzrástla po voľbách v r. 1990, keď sa rozhorela diskusia v súvislosti s odhalením pamätnej tabule J. Tisovi v Bánovciach nad Bebravou za prítomnosti katolíckeho disidenta kardinála Korca. Kým hlavná vládnuca strana VPN a české vládnuce politické strany tento akt odsúdili ako navodzovanie „hnedej totality“, slovenskí kresťanskí demokrati a niektorí ľudia zo SNS Tisa obhajovali podobnými argumentmi ako ľudácki emigranti. Žiadali oddeliť jeho zodpovednosť za Slovenský štát od jeho prínosu pre národ. To vyvolávalo podozrenie, že katolícka hierarchia a kresťanskí demokrati sa ešte nezriekli ľudáckeho odkazu.

V tejto situácii sme si uvedomovali, že nikto z politikov nemôže za slovenských profesionálnych historikov zviesť zápas s mýtmi o J. Tisovi, Slovenskom štáte a slovenskom holokauste, ktoré šírili amatérski historici emigranti i niektorí domáci publicisti, zápas o prekonanie rozšírenej predstavy, že slobodné historické bádanie znamená zmenu znamienok – čo bolo označované za kladné, musí byť dnes záporné a naopak, že nič nie je nesporné, že všetko sa musí prebádať a interpretovať odznovu.

Treba povedať, že najmä HÚ SAV zohral na tomto poli obrovskú úlohu, osobitne čo sa týka zdokumentovania holokaustu na Slovensku, vyvrátenia a korekcie nepresností a ideologických stereotypov pri výklade obdobia vojnovej SR a vydávania dokumentov a pamätí z tohto obdobia. Na vedeckých konferenciách sa stále jasnejšie ukazovalo, že argumentácia kvalifikovanej slovenskej historiografie je oveľa presvedčivejšia než to, čo predkladajú M. Ďurica, F. Vnuk a ich epigóni. Verejná mienka na Slovensku sa jednoznačne priklonila na stranu akademických historikov.

Návrh piatich poslancov SNR za SĽD o vyhlásení...
Návrh piatich poslancov SNR za SĽD o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok SR zdôvodnil 29. septembra 1992 Pavol Kanis. Zľava Ľubomír Fogaš, Peter Weiss, Pavol Kanis a Ivan Gašparovič Autor: archív TASR/Peter Brenkus

Tri politické reakcie

Zároveň sme však cítili, že na situáciu treba reagovať aj politicky. Našou odpoveďou na skúsenosť slovenskej spoločnosti s dvomi totalitnými režimami – ľudáckym a komunistickým, čiernym a červeným, s dvomi štátnymi ideológiami, ktoré boli navzájom nezlučiteľné, bola zdanlivo jednoduchá požiadavka – budovanie laického, svetonázorovo neutrálneho štátu. Koncentrovaným vyjadrením nášho úsilia, aby jednu dominantnú ideológiu po zmene režimu nenahradila iná, aby sa miesto nanucovaného vedeckého ateizmu za vlády KSČ nevrátil forsírovaný klerikalizmus alebo sa neetablovala iná štátom uprednostňovaná, privilegovaná politická ideológia, bola formulácia prvého článku slovenskej ústavy – „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Každý názor a politický smer mal teda mať právo na existenciu a na účasť v demokratickej politickej súťaži. Výnimku mali tvoriť iba extrémistické názory a ich politickí nositelia. Na tejto formulácii SDĽ trvala a za prvú demokratickú slovenskú ústavu postavenú na takto postavenej premise sme v SNR hlasovali. Osobne som vždy počas pôsobenia v politike poukazoval na pokusy odkláňať sa od napĺňania prvého článku ústavy.

Druhou odpoveďou na zdedený z histórie nezmieriteľný antagonizmus komunisti verzus ľudáci bola z našej strany transformácia KSS na stranu sociálnodemokra­tického typu a hlboké a úprimné prehodnotenie ideologických a interpretačných stereotypov vo vzťahu k najnovším slovenským dejinám, najmä obdobia od roku 1938. Len tak bolo možné nastavovať účinné zrkadlo ľudáckym stereotypom a mýtom. A to sa nám podarilo, v r. 1992 kandidovala SDĽ so sociálnodemokra­tickým programom a na protest proti zmene jej ideologických základov a hodnotenia dôležitých momentov slovenskej a československej histórie vznikli Zväz komunistov Slovenska a nová KSS, ktoré nás obviňovali zo zrady starých dobrých komunistických princípov.

Treťou odpoveďou bolo pokúsiť sa postaviť demokratickú Slovenskú republiku na živej slovenskej a zároveň univerzálnej európskej tradícii antifašistickej rezistencie. Slovenské národné povstanie malo stále vo veľkej časti spoločnosti vysoký kredit. Žili a verejne boli aktívni ešte mnohí jeho priami účastníci a pamätníci krutej nacistickej a gardistickej perzekúcie po jeho vojenskom zatlačení do hôr a ich príbuzní. Tiso vyznamenávajúci esesákov na námestí v Banskej Bystrici bol stále silno zapísaný v pamäti Slovákov bez ohľadu na to, aký mali postoj k vedúcej úlohe KSČ. Tí sa vehementne dožadovali satisfakcie v podobe vyhlásenia významnej udalosti svojho života a života ich rodín za štátny sviatok. Malo sa tak skoncovať s historickým paradoxom:

S výnimkou nariadenia SNR č. 73/1945 Zb. z 3. júla 1945, ktoré vyhlásilo 29. august za slovenský národný sviatok, SNP bolo vždy zaraďované nanajvýš medzi významné dni. V čs. zákonoch z r. 1946 a neskôr r. 1948, ktoré upravovali otázku štátnych sviatkov, nebolo označené ani za významný deň! Stalo sa tak až zákonom z roku 1951. Teda hoci KSČ ako vládnuca strana šírila obraz SNP ako ozbrojeného vystúpenia slovenského ľudu pod vedením komunistickej strany a za výdatnej pomoci Sovietskeho zväzu a využívala ho ako ideologický nástroj na zdôvodnenie uchopenia moci v r. 1948, počas jej monopolnej vlády sa 29. august nestal štátnym sviatkom…

Svetlou výnimkou priaznivejšieho vzťahu k SNP bol rok 1968 a niekoľko ďalších rokov. Nenapravila to ani nová federálna úprava štátnych sviatkov a významných dní z 9. mája 1990. Za významné dni Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky určila 5. máj, 29. august, 17. november (deň boja študentov za slobodu a demokraciu). V tomto zákone teda nie je 29. august ani bližšie vysvetlený, kým v zákone z roku 1951, ktorý sa menil a dopĺňal, bolo aspoň v zátvorke uvedené vysvetlenie: Slovenské národné povstanie.

Požiadavke napraviť to, vrátiť SNP jeho historický a spoločenský význam, očistený od nánosov utilitárnej politickej interpretácie predstaviteľmi predchádzajúceho režimu sme s kolegami poslancami SNR Eduardom Bárányom a Jánom Trepáčom vyšli v ústrety. A 27. augusta 1990 sme podali návrh, aby SNR schválila 29. august za štátny sviatok SR.

V dôvodovej správe sme napísali: „Do vedomia národov a štátov sa zaznamenávajú udalosti, ktoré mimoriadnym spôsobom ovplyvnili ich históriu, myslenie a činy celých generácií. K takýmto udalostiam nesporne patrí aj Slovenské národné povstanie – jedno z najmasovejších antifašistických ozbrojených vystúpení v Európe za druhej svetovej vojny (…). Hlavným programovým cieľom Povstania bolo zbaviť sa chýb a omylov predmníchovskej štátnosti i fašistického útlaku v rokoch slovenského štátu, pomôcť urýchliť porážku nacistického Nemecka a jeho spojencov, budovať novú republiku ako pluralitný demokratický štát, v ktorom dva rovnoprávne národy – Česi a Slováci – nájdu slobodný domov […]. Na týchto dejinných faktoroch nemôžu nič zmeniť ani deformácie hodnotenia Slovenského národného povstania v päťdesiatych alebo nasledujúcich rokoch, ani falzifikácie a glorifikácia jeho odkazu. Povstanie, očistené od všetkých pokusov znehodnotiť jeho miesto a význam v moderných dejinách Česko-Slovenska, ostáva ničím nezastupiteľným faktorom pokrokových tradícií.“

Pri predkladaní tohto návrhu v SNR som sa opieral o množstvo listov od priamych účastníkov odboja. O. i. som preto povedal: „Cítim svoju možnosť a povinnosť niečo splatiť našim otcom. Áno, aj otcom či dedom mnohých z vás… Sme si naozaj takí istí, že natoľko sme pochopili čas, mysle a prácu svojich otcov a dedov, že ich môžeme dnes bez váhania súdiť či aspoň nerozhodne zasunúť ich túžby, boj a obete medzi zaprášené zložky historického archívu? Uložíme jedno z najnárodnejších vystúpení národa ad acta? Lebo čím bolo Povstanie veľké, len svojou vojenskou hodnotou? Tým, že vôbec vzniklo a bolo jedným z najmasovejších vystúpení proti fašizmu? Podľa mňa nie. Najväčšie bolo tým, že to bol náš špecifický a jednoznačný vstup do Európy medzi moderné európske národy, tým, že mu išlo o viac, než o holú existenciu a plné vrecká. Išlo mu o morálny kredit národa, ktorý vtedajší štát deportoval do lágrov. Išlo mu o jeho sebaurčenie, ktoré malo v tom čase charakter provincie veľkonemeckej rí­še.“

Na námietky, že SNP znamenalo násilie, som odpovedal: „Áno, Povstanie bolo násilným aktom, ale bola vojna. Na nenásilie sa vtedy odpovedalo tak, ako nám to predviedli „bratia“ z SS v Kľaku, Telgárte, Nemeckej, Kremničke. A, mimochodom, nepomáhalo im pri tom málo Slovákov? Dnes sú to všetko iba beztvaré obete politického násilia? Aj tí, ktorí strieľali do tyla, aj tí, ktorí sa na to nemohli pozerať a tiež napokon zdvihli zbraň?“

Na záver som za klub vtedy ešte komunistických poslancov povedal, že „náš dnešný súhlas s kompromisným návrhom na jednorazové uctenie si obetí politického násilia nie je aj súhlasom na ďalšie prekrúcanie a delenie dejín, nech by sa už dialo pod akoukoľvek zástavou. Náš návrh na vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky považujeme aj naďalej za aktuálny, aj keď ho dnes nemôžeme schváliť. Považujeme ho za aktuálny, keď pre nič iné, tak preto, aby sme sa mohli svojim otcom pozrieť do očí“.

K odmietnutiu nášho návrhu sa retrospektívne vyjadril jeden z vtedajších poslancov SNR Peter Tatár: „My sme návrh komunistov odsunuli. VPN s KDH povedali – dobre je to úžasný sviatok, ale nebudeme ho prijímať na podnet komunistov. Až potom v roku 1991 alebo 1992, sme prijali spoločný návrh, že SNP je štátny sviatok.“ K tomu sa žiada iba technický komentár – po voľbách v roku 1992 už tá časť VPN, ktorú predstavoval Peter Tatár, v SNR vôbec nesedela a poslanci KDH hlasovali proti novému návrhu, ktorý podali iba poslanci za SDĽ.

Tradícia národná a európska

Pokusy o Tisovu rehabilitáciu pokračovali a poslanec za HZDS Ján Smolec zvolil začiatkom roku 1991 taktiku urobiť z vinníka obeť a pokúšal sa vojnového zločinca urobiť z E. Beneša a relativizovať neprávosti a zločiny, ktoré sa udiali počas existencie vojnovej SR.

Následne došlo 14. marca k nechutnému a šokujúcemu incidentu na námestí SNP, keď účastníci zhromaždenia velebili tento dátum ako jeden z najväčších a najsvätejších v histórii slovenského národa a hrubo napadli prezidenta Havla, keď sa na námestí nečakane ukázal, čo v Čechách, ale aj v zahraničí vyvolalo ohlasy, že Slovensko je politicky nevyspelé, nacionalistické, separatistické a kvázi fašistické. Celkovo sa dianie na Slovensku so stále väčšou frekvenciou a intenzitou začalo v západnej tlači a medzi západnými politikmi označovať ako návrat k vojnovej SR. Sám som to intenzívne pociťoval v komunikácii so západnými diplomatmi i žurnalistami i počas návštev v zahraničí. Neschopnosť diferencovať medzi slovenskými politickými prúdmi usilujúcimi sa o nápravu federácie a hádzanie všetkých, ktorí nesúhlasili s uľpievaním na centralistickej podobe spoločného štátu do jedného mecha ako nacionalistov, separatistov a Tisových pohrobkov skomplikovala aj rozhovory o reforme čs. federácie. Tiso sa stal symbolom všetkého zlého na Slovensku a príklon k nemu sa nezriedka pripisoval Slovákom ako takým.

Zo všetkých týchto dôvodov sme pokladali za aktuálne po schválení Ústavy SR, na príprave a odsúhlasení ktorej sa SDĽ zásadným spôsobom podieľala, znovu nastoliť otázku vyhlásenia 29. augusta za štátny sviatok a stanovenia štátnej tradície osamostatňujúcej sa SR, ktorá by bola tak národná, ako aj európska. SNP bolo prihlásením sa príslušníkov slovenského národa a bojovníkov z ďalších 34 národov k veľkej protifašistickej koalícii vedenej ZSSR, USA a Veľkou Britániou. Bolo odmietnutím totalitného režimu založeného na vodcovskom princípe, ktorý prijal a uplatňoval norimberskú rasovú legislatívu a poslal viac ako 60-tisíc slovenských Židov do nacistických koncentračných táborov na smrť.

Predstavovalo pozitívnu občiansko-politickú tradíciu – zrodilo sa na základe konsenzu odlišných, ba priam protikladných politických strán v mene nadradeného národného záujmu a schopnosti ich dohody na spoločnej politickej akcii. Predstavovalo tradíciu vojenskú – statočný boj slovenských bojovníkov proti presile, ku ktorej sa mohli bez akýchkoľvek rozpakov hlásiť ozbrojené sily demokratickej Slovenskej republiky.

Predstavovalo tiež tradíciu štátoprávnu – odmietlo politickú ideológiu čechoslovakizmu a obnovu ČSR ako unitárneho štátu, presadilo princíp rovný s rovným, vrátane práva na zriadenie samostatných slovenských orgánov verejnej moci a smerovanie k federatívnemu usporiadaniu Československa. Bola to teda pozitívna a nespochybniteľná tradícia, vhodná pre SR vstupujúcu na medzinárodnú scénu ako nezávislý a samostatný subjekt medzinárodného práva. A bola jasným odmietnutím všetkých negatív a kontroverzií vojnovej SR.

V mene skupiny predkladateľov z SDĽ vystúpil tentoraz Pavol Kanis. Návrh zákona znel: „Vedomá si významu Slovenského národného povstania, v ktorom slovenský národ 29. augusta povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu ľudských a občianskych práv a nehľadiac na obete prejavil túžbu žiť slobodne a hlásiac sa k odkazu celého antifašistického odboja, Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone: § 1 – 29. august, výročie Slovenského národného povstania, je štátnym sviatkom Slovenskej republiky; § 2 – 29. august je dňom pracovného pokoja; § 3 -Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Pavol Kanis vychádzal pri predkladaní zákona aj z vyjadrení historikov, ktoré v rámci legislatívneho procesu zaslali nielen predkladateľom, ale aj predsedovi SNR. Doručených bolo tiež približne stodvadsať podporných stanovísk a petícií. Vo vyhlásení zo 7. septembra 1992, ktoré podpísalo deväť historikov: Jozef Bystrický, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Václav Štefanský, Katarína Zavacká, Ľubomír Lipták, Dušan Halaj, Ján Stanislav a Dezider Tóth, sa uvádzalo, že signatári sa hlásia k odkazu SNP a „k ideám, ktoré podnietili toto celonárodné vzopnutie sa. Nepoznáme ani jeden štát, ktorý by nemal v úcte protifašistický odboj svojho obyvateľstva.“

V jednom zo siedmich vyhlásení, ktoré odmietali 29. august ako štátny sviatok a ktoré 25. septembra podpísala skupina historikov František Bielik, Ladislav Deák, Hedviga Hudáková, Imrich Kružliak, Štefan Poranovič, Robert Letz, Anna Magdolenová, Stanislav Májek, Ivan Mrva, Peter Mulík a Belo Polla, sa uvádzalo, že „prijatie takéhoto návrhu je predčasné, kým udalosti súvisiace s Povstaním nebudú vedecky prehodnotené a kým si naša spoločnosť neutvorí pravdivý obraz o Povstaní.“ Zároveň navrhli, aby sa štátnym sviatkom stal 19. september, keď v roku 1848 štúrovská Slovenská národná rada vyhlásila „neodvislosť slovenského národa“.

Tento rok prvýkrát v histórii Slovensko...
Tento rok prvýkrát v histórii Slovensko oslávilo výročie SNP v Banskej Bystrici vojenskou prehliadkou. Autor: TASR, Dušan Hein

Záchrana od hanby fašizmu

Dôležité bolo, že návrh skupiny poslancov za SDĽ prijala za svoj vtedajšia vláda V. Mečiara. S týmto súhlasom vzrástla šanca, že návrh získa hlasy dostatočného počtu poslancov za HZDS. Samozrejme, v konečnom dôsledku rozhodovala vôľa jednotlivých poslancov stotožniť sa s hodnotami SNP.

V tomto kontexte treba spomenúť jeden nedoceňovaný moment – poslanci Spolužitia a Maďarského kresťanskodemo­kratického hnutia sa postavili za to, aby demokratická Slovenská republika stála na tradíciách SNP, čo bol významný štátotvorný akt. Poslanec Arpád Duka-Zólyomi to odôvodnil tým, tým, že SNP zachránilo Slovensko od hanby fašizmu oddaných slovenských politikov; že pomohlo urýchliť pád fašistickej moci v Európe; že vychádzalo z pluralitného presvedčenia, že treba zachrániť aspoň zvyšky ľudskosti pred besnou likvidáciou; že bolo národné, ale aj internacionálne, bojovali v ňom Francúzi, Maďari, Poliaci, Rusi, Židia a ďalší, pričom bojoval každý za seba, za svoj národ a zároveň za iné národy; že v Povstaní sa bojovalo o záchranu ľudí, ktorí boli vopred určení na likvidáciu, teda predovšetkým Židov. Na záver zdôraznil, že „aj keď sa v tieni Povstania skrývali aj neduhy – pokračovatelia fašizmu, ktorí spriadali svoje plány, ako opäť segregovať a rozlišovať… plány podobné fašistickým – vyhnanie, vysídlenie a likvidácia Nemcov a Maďarov, tieto predstavy však nemali nič spoločné s duchom Povstania, ktoré bolo protifašistické, protinacistické, teda aj protitotalitné. Preto my poslanci Spolužitia a MKDH podporujeme, aby výročie vypuknutia Povstania – 29. august – bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky.“

Pavol Kanis vo svojom úvodnom prejave k návrhu o. i. uviedol, že „práve z hľadiska súčasných potrieb slovenskej zahraničnej politiky je potrebné, aby si demokratické politické sily združené v tomto parlamente uvedomili, čo sme dlžní Slovenskému národnému povstaniu, čo sme dlžní tejto demokratickej tradícii“.

A v odpovedi na rôzne výhrady a pripomienky k návrhu uviedol: „Áno, pán poslanec Brňák veľmi správne postihol, že jedným z hlavných politických zámerov navrhovateľov Slovenského národného povstania za štátny sviatok je signál k medzinárodnému spoločenstvu. Mnohí z vás možno si pamätajú, alebo pán poslanec Hrnko, ktorý robil v historiografii, zrejme dobre pozná úsilie Beneša a jeho mystifikáciu, ktorou chcel Slovákom nalepiť vinu za rozbitie republiky a spochybniť ich pred svetom, že je to národ, ktorý odmieta západnú demokraciu. A nebola iba jedna takáto mystifikácia, alebo iba jeden takýto prípad. Nedávno som mal možnosť spolu s prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady stretnúť sa s významnými talianskymi politikmi – pánom Spadolinim, Fanfanim, Napolitanom, v ktorých mysli dnešné snaženie Slovenska, súčasný emancipačný boj, akoby bol dákou ozvenou bývalého fašistického Slovenského štátu. To je realita svetovej verejnej mienky. To si nevymýšľajú navrhovatelia, ale navrhovatelia, tak ako pán poslanec Brňák správne postrehol, sledujú aj tento akcent. Myslím si, že to, aká je svetová verejná mienka o Slovensku, by zrejme stálo za jednu rozpravu alebo interpelácie, ale je to skutočnosť, ktorú musíme rešpektovať a musíme vyvíjať aktívne úsilie, bez ohľadu na politické strany, tieto dezinformácie napraviť a ukázať skutočný obraz o Slovensku.“

Na hlasy v diskusii, podľa ktorých by sme sa mali tváriť nad výsledkami druhej svetovej vojny a nad jednoznačným pripojením sa slovenského národa k antifašistickej koalícii rozpačito a odsudzovať SNP kvôli násiliu, som odpovedal: „Dámy a páni, otázku možno postaviť aj takto: tí, ktorí deportovali morálny kredit národa do koncentračných lágrov, tí, ktorí poslali desaťtisíce židovských spoluobčanov na smrť, majú byť z morálneho hľadiska stavaní na jednu úroveň s tými, ktorí sa už na to nemohli dívať a povstali? Veď takto by sme mohli vlastne pokojne spochybniť nielen zmysel antifašistického zápasu ako celku, ale aj zmysel vyhlásenia, ktoré urobila Slovenská národná rada k deportáciám Židov.“

Na vyjadrenie poslanca KDH Neuwirtha, že Slovenským národným povstaním sa začala tragédia slovenského národa, že to bol čierny deň, odpovedal Kanis otázkou: „Môže pán poslanec Neuwirth uviesť, aké slovenské jednotky bojovali proti Slovenskému národnému povstaniu? Boli to len pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a nemecké vojsko. Žiadna iná slovenská jednotka proti Povstaniu nebojovala.“

Keďže najtuhší odpor voči schváleniu 29. augusta ako štátneho sviatku prezentoval poslanec za KDH A. Neuwirth, P. Kanis zacitoval nasledujúce vyjadrenie: „Každý rok si koncom augusta pripomíname výročie, ktoré napriek rôznym premenám spoločnosti zostáva natrvalo svetlým bodom našich novodobých dejín. Pred 47 rokmi náš národ svojím činom upútal pozornosť Európy a dokázal, že humanitu, slobodu a demokraciu stavia nad všetky ostatné hodnoty. Odmietol život podriadený lži o iných národoch a nenávisť voči nim. Prihlásil sa k pravdivému pohľadu na svet okolo seba a postavil sa po boku tých, ktorí čelili najväčšiemu zlu ohrozujúcemu cele ľudstvo." P. Kanis dodal: „Tieto myšlienky si veľmi vážim. Predniesol ich predseda vlády Slovenskej republiky pán Ján Čarnogurský na oslavách 47. výročia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Preto ma prekvapuje vystúpenie pána Neuwirtha, ale zrejme to bude otázka posunu názorov na túto udalosť.“

Na spochybňovanie 29. augusta tvrdením Jozefa Prokeša zo SNS, že budeme oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu, a tvrdenie poslanca Feketeho, že vojna nikoho tak nepostihla, ako nás, pretože samostatný štát zanikol, Kanis odpovedal, že od samotného vzniku Slovenského štátu v marci 1939 ho sami ľudáci chápali ako núdzové riešenie. „O tom, že chápali Slovenský štát ako štát z núdze, nebolo pochýb ani počas jeho existencie a tým menej pochýb bolo v jeseni 1944. … Nemôžeme … zabudnúť ani na to, že na jeseň 1944 takmer všetkým vrstvám vo vtedajšom režime, nielen v tých zložkách, ktoré boli v opozícii alebo ktoré boli v ilegalite, ale aj tým, ktoré boli pri moci, bolo jasné, že treba hľadať riešenie, ako si zachovať, vlastnú tvár alebo dobré pozície po vojne. To, že Hitler prehrá, že fašizmus prehrá, že Nemecko prehrá, bolo na jeseň 1944 úplne jasné. Všetky tri prúdy, ktoré boli, ak zoberiem Beneša a londýnsku vládu, ak zoberiem potom jednotlivé zložky ľudáckeho režimu, ak zoberieme aj prípravy Povstania, všetky sledovali istým spôsobom dostať sa z tejto zlej historickej situácie a zachovať nejaké východiskové pozície pre slovenský národ.“

V diskusii na túto tému som odpovedal otázkou: „Potrebuje dnešná Slovenská republika, ktorá slobodne deklarovala svoju zvrchovanosť a prijala svoju ústavu, pre svoju budúcnosť zvrchovaného štátu barličky odvolávania sa na režim, ktorý vznikol a udržiaval sa z vôle veľkonemeckej ríše? Domnievam sa, že takéto barličky Slovenská republika nepotrebuje. Preto nevidím dôvody spochybňovať 29. august ako deň vhodný na vyhlásenie za štátny sviatok.“

V neskoršej publicistike som upozorňoval, „Ak ktosi z ústavných činiteľov šermuje so suverénnou slovenskou štátnosťou z vojnových čias, tak môže poskytnúť zámienku tým, čo by veľmi radi dosiahli, aby sa SR nestala spoločným dedičom zmlúv, ktoré uzavrelo Česko-Slovensko. Povojnová história bola veľmi komplikovaná, a preto je dôležité, aby sa zachovala právna kontinuita. Ide napr. o odškodnenie slovenských obetí nacistických koncentračných táborov. Niet predsa lepšej zámienky na odsunutie tejto spravodlivej požiadavky ako konštatovanie, že ktosi z oficiálnych činiteľov našej krajiny nestojí o právnu kontinuitu Slovenska v rámci bývalej česko-slovenskej štátnosti.“

Na záver Pavol Kanis zdôraznil, že kvôli hodnotám, ktoré predstavuje SNP, je oprávnené, aby Slovenská národná rada prijala 29. august ako štátny sviatok.

Pozmeňovací návrh Antona Neuwirtha (KDH), aby sa 29. august stal pamätným dňom celonárodného všeobecného zmierenia, bol zamietnutý. V konečnom hlasovaní bolo 89 poslancov za zákon o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok, až 38 zo 128 prítomných poslancov sa zdržalo alebo bolo proti návrhu zákona.

Ako hlasovali poslanci SNR 29. septembra 1992 o štátnom sviatku SNP:

ZA: Tóthová Katarína, Fogaš Ľubomír, Bajan Vladimír, Cabaj Tibor, Findra Ján, Homola Pavol, Kobela Stanislav, Matejka Arpád, Pivoluska Ján, Ťavodová Gizela, Výboch Ivan, Bárány Eduard, Fico Robert, Jakuš Jozef, Ľupták Ján, Varjú Ján, Hudec Ivan, Bugár Vojtech, Rózsa Ernö, Weiss Peter, Bartošíková Mária, Cingel Tomáš, Gaulieder František, Hudina Milan, Korec Ján, Mäsiar Dušan, Sokol Jozef, Tomeček Peter, Zeman Ján, Bogdan Pavol, Frena Ján, Jaroš Peter, Marhulíková Oľga, Fiľakovský Ján, Draxlerová Anna, Duka-Zólyomi Arpád, Koncoš Pavel, Sečánsky Milan, Bartošová Eva, Danielová Viera, Gbúrová Marcela, Hrbal Ján, Kuriščák Štefan, Mrenka Milan, Šárossy Stanislav, Vanko Marián, Zoričák Alfonz, Dano Štefan, Ftáčnik Milan, Kanis Pavol, Oravcová Marta, Fehér Mikuláš, Harna Štefan, Bárta Pavol, Polka Ladislav, Laluha Ivan, Belan Ján, Dubjel Karol, Hanák Juraj, Jaroš Ivan, Kuzbert Tibor, Novotný Ľubomír, Šutovský Jozef, Valčeková Eva, Žingor Radomír, Dudáš Andrej, Guldanová Bibiana, Kliman Ladislav, Plesník Juraj, Weis Ján, Doboš László, Keltošová Oľga, Kočtúch Hvezdoň, Aibeková Marta, Bernaťák Albín, Ďurana Ján, Hanker Jozef, Kelemen Marián, Ľupták Ivan, Ondrejovičová Milada, Tarčák Jozef, Vajda Miloš, Ballek Ladislav, Ďurišinová Mária, Jakubík Pavol, Košnár Jozef, Rothmayerová Gabriela, Zselenák Jozef, Köteles Ladislav

PROTI: Rea Jozef, Brocka Július, Masarik Ján, Neuwirth Anton, Čarnogurský Ján, Mikloško František, Romanovská Mária, Dzurinda Mikuláš, Brňák Peter, Figeľ Ján, Slota Ján, Lauko Peter

ZDRŽAL SA: Hrušovský Pavol, Korbela Igor, Vicen Vlastimil, Vrabec Marián, Pollák Miroslav, Húska Augustín Marián, Mušková Ľudmila, Vrábľová Mária, Krivčík Ján, Csáky Pál, Gazdík Igor, Pribula Igor, Čapkovic Jozef, Kvasnička Ladislav, Taraj Štefan, Goč Rudolf, Rusnáková Eva, Letko Milan, Pittner Ladislav, Tahy Miroslav, Ištoňová Alžbeta, Surový Ivor, Sojka Viliam, Polačko Jozef, Černák Ľudovít

NEHLASOVAL: Gašparovič Ivan

NEPRÍTOMNÍ: Prokeš Jozef, Miček Miroslav, Chamula Igor, Hraško Juraj, Fóthy János, Andel Marián, Michelko Ján, Kaliská Gabriela, Chmelík Bohumil, Kňažko Milan, Mečiar Vladimír, Móri Imrich, Kvietik Štefan, Javorský František, Fekete Ján, Šebo Ján, Miškovský Vladimír, Bauerová Edita, Kačmár Bohumil, Hrnko Anton, Sokol Peter, Komlósy Zsolt

CHYBNÉ HLASOVANIE: Farkas Pavol

„Dejiny idú cez rodiny.“

Podľa názoru Pavla Kanisa v jednej publicistickej relácii, bola diskusia k návrhu zákona týkajúceho sa SNP, v ktorej sa zúčastnilo dvadsať poslancov, vzorovou debatou o tom, ako sa dá v parlamente kultúrne hovoriť o veciach, v ktorých ide o podstatu. S týmto hodnotením môžem ako pamätník iba súhlasiť. Rovnako aj s jeho názorom, že hoci rokovanie bolo „názormi dramatické", zaobišlo sa bez scén, ktoré by sa vymykali vtedajšej kultúre rokovania parlamentu. Zaujímavý ostáva aj jeho postreh, že mnohí vystupujúci v diskusii svoj priaznivý postoj vyjadrovali tým, čo zažili ich rodinní príslušníci. História vo vedomí človeka ide skôr cez históriu vlastnej rodiny než cez tú v učebniciach. Stručne sa dá povedať, že dejiny idú cez rodiny.“

Prvýkrát sa 29. august ako štátny sviatok oslavoval v roku 1993 v Martine, kde vystúpil predseda vlády Vladimír Mečiar. Vo vystúpení reagoval na negatívne hodnotenia SNP a tendencie diskreditovať SNP, späté s vnímaním a hodnotením samostatného Slovenského štátu 1939 – 1945. Upozornil, že SNP nebolo aktom proti vtedajšiemu Slovenskému štátu, ale aktom proti systému, ktorý v ňom existoval. Podľa neho nebolo majetkom žiadnej politickej strany, ale vecou „národného svedomia a vedomia väčšiny občanov, bojom za slobodu a dôstojnosť človeka, hľadaním miesta nášho národa v povojnovej Európe“, a teda spochybňovaním Povstania sa začína spochybňovanie novodobých dejín slovenského národa.

Premiér zdôraznil, že „Slovenská republika nie je pokračovateľom Slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 ani územím, ani demokratickým usporiadaním a charakterom moci“. Aj ďalší rečníci a účastníci martinských osláv nesúhlasne reagovali na „aktivity pohrobkov klérofašistického režimu na Slovensku v rokoch vojny“, čo dokumentuje, že prúd zobrazovania SNP v negatívnom svetle silnel. Svedčí o tom aj seminár zameraný proti Povstaniu pod názvom Dies Ater (Nešťastný deň), ktorý sa pod záštitou Matice slovenskej uskutočnil 26. 8. 1993 v Bratislave, na ktorom sa SNP pranierovalo ako augustový puč či dielo domácich zradcov.

O rok neskôr, počas vlády Jozefa Moravčíka, bol Pavol Kanis ministrom obrany a vláda mu uložila povinnosť organizovať oslavy 50. výročia SNP. V Banskej Bystrici sa na nich spontánne a s nadšením zúčastnili desaťtisíce ľudí a niekoľko prezidentov, predsedov parlamentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí zo štátov, ktorých občania bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Bolo to potvrdenie aj pre zahraničie, že čerstvo samostatná Slovenská republika sa jednoznačne hlási k princípom slobody a demokracie a nebude sa v ničom viazať na dedičstvo Slovenského štátu. To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO. Pavol Kanis v jednom rozhovore oprávnene povedal, „že tieto okrúhle oslavy dali „bodku nad i“ a po roku 1994 názory proti Povstaniu nemali šancu.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné povstanie #oslavy 75. výročia SNP #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku