Prvá kríza s veľkým K

31.10.2019 06:00
Bill Clinton prezident
Clintonova administratíva zrušila viaceré zákony regulujúce finančný sektor ešte z čias F. D. Roosevelta a „vydláždila“ tak cestu pre vznik globálnej finančnej krízy 2007 / 2008. Autor:

Pred 90 rokmi Veľká hospodárska kríza zasiahla Európu plnou silou, spôsobila enormný nárast nezamestnanosti, biedu, hlad, vysťahovalectvo, nástup fašizmu a nacizmu a napokon vyústila do 2. svetovej vojny s katastrofálnymi následkami. Strach, že sa prehliadnu signály novej prípadnej krízy má za následok, že sa varovania v týchto dňoch opakujú pričasto.

V západnej literatúre názov Veľká hospodárska kríza nie je bežný. Krach na newyorskej burze v októbri 1929 sa označuje za začiatok Veľkej depresie, ktorá v USA trvala až po 2. svetovú vojnu. Aby sme zachovali nám známu terminológiu, budeme hovoriť i naďalej o Veľkej hospodárskej kríze, resp. o prvej kríze s veľkým K.

Cválajúce dvadsiate roky 20. storočia

Prvá svetová vojna pre štáty ako Francúzsko, či Nemecko mala také devastačné účinky, že ľudia chceli čím skôr na ňu zabudnúť. Nie všetkým sa to darilo. Nemecko-švajčiarsky spisovateľ Erich Maria Remarque vo svojom románe Traja kamaráti rozpráva o Berlíne dvadsiatych „zlatých rokov“, v meste naplnenom rozpustilou zábavou, rozšafnosťou a umeleckými výstrelkami. Jeho hlavná postava, Robert Lohkamp, predstaviteľ „stratenej generácie“, po návrate z vojny však iba ťažko nachádza sám seba.

Atmosféra dvadsiatych rokov známych ako „zlaté roky“ v Nemecku nebola ojedinelá. „Années folles“ prípadne tzv. bláznivé roky boli v Paríži ešte extravagantnejšie ako v Berlíne. Kultúrny rozmach v Paríži nadobúdal nové vrcholy: Naplno sa rozvinul umelecký smer známy ako art déco a avantgardné umelecké hnutia ešte spred prvej svetovej vojny ako postimpresionizmus, kubizmus, fauvizmus a v slovesnom umení dadaizmus a vznikli nové – ako surrealizmus. Medzi umelcami parížskeho kultúrneho sveta dominovali Jean-Paul Sartre, André Breton, Louis Aragon, Paul Éluard, výtvarní umelci Joan Miró a Salvador Dalí a mnohí ďalší. Kaviarenský život, v ktorom kraľovala Američanka afrického pôvodu Josephine Bakerová, napĺňal parížske noci. Parížania sa nadchýnali americkým džezom.

Parížania sa nadchýnali americkou kultúrou, no v USA pre dvadsiate roky 20. storočia známe ako „cválajúce dvadsiate roky“ bol oveľa charakteristickejší hospodársky rozmach. Po konci 1. svetovej vojny tam nastalo obdobie veľkých technických inovácií, hospodárskeho rastu a nových demokratických slobôd. Devätnásty prídavok Ústavy USA v auguste roku 1920 poskytol hlasovacie práva americkým ženám. Rast produktivity práce, okrem iného dosiahnutý zavedením novej formy organizácie práce – taylorizmu, rast zamestnanosti, pokles cien a sprístupnenie úverov masám, mali za následok prvýkrát v dejinách masovú zdanlivo neobmedzenú spotrebu – konzumerizmus.

Masovo sa nakupovali fordky, ktoré okolo roku 1924 bolo možno kúpiť za 300 dolárov. Inštalovala sa elektrina, masovo sa kupovali rádiové prijímače a telefóny, rozvíjalo sa letectvo a prekvitala kinematografia – zvukový film nahrádzal nemý film.

Utópia voľného trhu

Spojené štáty postihla v rokoch 1920 – 1921 hlboká recesia: priemyselná produkcia poklesla o 30 percent, nezamestnanosť narástla na dvojciferné číslo, ceny sa zrútili. Po 18 mesiacoch sa však prepad zastavil a do roka USA dosiahli plnú zamestnanosť. Bez zásahov vlády. Pokladalo sa to za dôkaz, že trhový mechanizmus funguje, za „triumf laissez- faire“. Viera v „neviditeľnú ruku trhu“ bola na vrchole. Cválajúce dvadsiate roky túto vieru v USA utvrdili.

Začiatkom 20. storočia vlády USA opierajúc sa o zákon známy ako Sherman Act z roku 1890 zasiahli proti rozpínavosti monopolov, no regulácia bankového sektora takmer neexistovala. Keď sa v roku 1900 znížila na polovicu požiadavka na základný kapitál banky, do roku 1921 ich na americkej pôde už existovalo 31-tisíc. Okrem toho vznikali nové finančné inštitúcie (investičné trusty) a newyorská burza (NYSE) sa postupne stávala dôležitejšou ako dovtedajšie centrum globálneho finančného sveta City of London. Všetko prosperovalo.

Atmosféra v dvadsiatych rokoch 20. storočia bola preto voči akýmkoľvek zásahom do trhu nepriateľskou. Do NYSE štát od jej vzniku koncom 18. storočia nezasahoval. Prezident Calvin Coolidge (v úrade 1923 – 1929) uvoľnil reguláciu podnikateľského sektora ešte viac. Dlhoročný minister financií Andrew Mellon bol neotrasiteľným zástancom ideológie voľného trhu. Obaja zastávali názor, že „rastúci príliv zdvíha všetky loďky“, inými slovami, že z rastúceho koláča sa každému ujde. To, že napriek tomuto aforizmu dochádzalo vtedy ku koncentrácii bohatstva a k rastu nerovností, sa prehliadalo. Mellon sa vyznamenal i tým, že znížil hornú sadzbu dane z príjmu zo 40 na 20 oercent a dane z nehnuteľností na polovicu – zrejme v prospech tých, ktorí to najmenej potrebovali.

Spojené štáty americké vyšli z prvej svetovej vojny ako veľmoc, z druhej ako hegemón. V priebehu a počas Veľkej vojny sa stali kľúčovým veriteľským štátom, od ktorého záviseli najväčšie európske krajiny. Spočiatku dvom vládam Trojdohody – Anglicku a Francúzsku požičiavali iba súkromné americké banky a hlavným sprostredkovateľom boli ľudia okolo J. P. Morgana. Po vstupe USA do vojny súkromné úvery nahradili úvery americkej vlády. Keď po Veľkej vojne Nemecko drvili reparácie, plán pomenovaný po viceprezidentovi Charlesovi G. Dawesovi mu okrem iného umožnil požičať si časť chýbajúcich prostriedkov na newyorskej burze. Bez Dawesovho plánu a amerických investícií by sa sotva mohli Nemci tešiť zo „zlatých dvadsiatych“ rokov.

Dvadsiate roky boli pre USA úspešné i finančne. Dividendy v nových odvetviach rástli závratným tempom, stúpajúce ceny akcií lákali domácich a zahraničných investorov a úroky zo zahraničných úverov a zahraničné investície nafukovali zásoby amerického zlata. Eufória bola všeobecná a nevyhla sa ani drobným Američanom. Kupovali všetko a na úver. Až takmer do výšky 100 percent si požičiavali, aby si mohli kúpiť automobil, dom či investovať na burze. Vidina rýchleho zisku bola lákavá. Nikto nechcel zostať bokom. „Pažravosť“ a „neovládateľné nadšenie“ z obchodovania na burze urobili z požičiavania „národný šport“. Rast akciového trhu bol hnaný rastúcim dlhom, ktorý bol väčšinou splatný na požiadanie.

Bublina rástla. Ceny akcií U. S. Steelu, AT&T, General Electric vyleteli nahor, ceny Chryslera sa za šesť rokov zhodnotili 13-krát (Selwyn Parker: The Great Crash. Piatkus, London 2008). Ak sa aj vyskytli zakolísania cien na burze, verilo sa, že sú len dočasné. V týždni medzi 24. a 29. októbrom 1929 však už ceny na newyorskej burze skolabovali úplne. 24. október 1929 vošiel do histórie ako Čierny štvrtok a 28. október ako Čierny pondelok. Historické zdroje o tragických dôsledkoch krachu na burze v New Yorku nie sú jednoznačné. Počet samovrážd sa zrejme zveličoval. Autor klasickej štúdie o finančnej katastrofe v r. 1929 John K. Galbraih (The Great Crash 1929, Penguin Books, 2009) uviedol, že vlna samovrážd po páde newyorskej burzy bola súčasťou legendy o nej. No nasledujúcich 12 rokov až po vstup USA do druhej svetovej vojny, ktorým sa Veľká depresia končila, boli pre milióny Američanov naozaj tragickými.

Nielen pre nich. Nákaza najskôr zasiahla ďalšie akciové trhy v USA a vzápätí v Kanade a postupne preskočila do Európy: Nemecka, Rakúska, atď. Najskôr zasiahla finančný sektor a čoskoro sa rozrástla do celého hospodárstva. Veľká hospodárka kríza alebo po novom Veľká depresia zasiahla Európu plnou silou, spôsobila enormný nárast nezamestnanosti, biedu, hlad, vysťahovalectvo, nástup fašizmu a nacizmu a napokon vyústila do 2. svetovej vojny s katastrofálnymi následkami.

„Zásluhy“ vládnej politiky na vzniku Veľkej depresie

Herbert Hoover, ktorý sa stal prezidentom USA pol roka pred začiatkom Veľkej depresie, dúfal v zastavenie hospodárskeho poklesu mobilizáciou podnikateľského sektora. Apeloval naň, aby neznižoval mzdy a neprepúšťal, aby neprestal investovať a pod. Až keď začiatkom roka 1932 nezamestnanosť dosiahla 23 percent, odhodlal sa na intervencie vlády, ktoré mali rozpumpovať hospodárstvo. Za jeho vlády Kongres v r. 1932 schválil dôležitý tzv. Glass–Steagall Act sprísňujúci podmienky pre bankový sektor, ktorý zrušil až prezident William Clinton. Ignorovaním varovaní, aby neprijal ochranárske opatrenia v prospech amerických farmárov, Hoover rozpútal obchodnú vojnu, ktorá Veľkú depresiu ešte predĺžila.

Aj keď sa za Hoovera začali financovať prvé verejné projekty a prijali prvé kroky proti narastajúcemu chaosu, evidentne už bolo neskoro. Republikán Hoover za svoju ideológiu, ktorá ho viedla po dlhý čas k nečinnosti, musel zaplatiť. Prezidentom USA výnimočne na tri obdobia sa stal demokrat Franklin Delano Roosevelt (FDR).

Chudobná americká matka s deťmi v čase Veľkej...
Chudobná americká matka s deťmi v čase Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Autor: Wikipedia

Roosevelt známy svojím Novým údelom (v skutočnosti išlo o prvý a druhý New Deal) boj proti Veľkej depresii postavil ako zápas proti vtedajšej podobe kapitalizmu, ktorý vyústil do krachu burzy v roku 1929 a do najväčšej depresie, akú Spojené štáty vôbec kedy zažili. Reformy počas jeho vlád sa nedotýkali iba intervencií do obnovy hospodárskeho rastu, ale postavili na hlavu dovtedajšie modly – zlatý štandard, nulový deficit, upravovali vzťahy medzi prácou a kapitálom uzákonením minimálnej mzdy a odborov a zákazu detskej práce. Zákonom o sociálnej starostlivosti, ktorý zaviedol po prvýkrát univerzálny dôchodok, podporu v nezamestnanosti a niektoré sociálne dávky, založil americký sociálny štát. Jeho daňová politika bola postavená na zámere plniť silnú prerozdeľovaciu funkciu.

Napriek všetkému úsiliu až prechodom na vojnové hospodárstvo sa napokon americká ekonomika dostala z depresie a dosiahla plnú zamestnanosť.

Kým Hoover svojím otáľaním už nebol schopný pribrzdiť rozmáhajúcu sa depresiu, nemecký kancelár Heinrich Brüning k zhoršeniu depresie v Nemecku výdatne napomohol a vydláždil tak cestu k nástupu nacizmu. Jeho politika znižovania deficitu zvyšovaním daní, znižovaním výdavkov štátu, ako napríklad dávok sociálnej pomoci, vysokých úrokov a pod. v čase depresie nemohla mať iné ako kontraproduktívne účinky.

Lekcie, z ktorých sme sa nepoučili

Hovorí sa, že učiť sa treba z histórie. Bohužiaľ, o histórii hospodárskeho života aj absolventi elitných univerzít vedia málo. Tradične sa v nich prednášajú ortodoxné ekonomické teórie a napriek tomu, že po vypuknutí druhej krízy s veľkým K sa študenti na univerzitách v Manchestri, Massachuttes atď. vzbúrili a dožadovali, aby sa učili o tom, čo sa naozaj v hospodárskom živote odohráva, mnoho sa nezmenilo.

„Míľniky“ hospodárskej histórie sa ignorovali doteraz a budú sa asi naďalej. Napriek tomu, že vieme, že skoro všetko sa z rokov predchádzajúcich Veľkej hospodárskej kríze opakovalo v modernej verzii pred rokmi 2007 / 2008. Výsledok nebol identický iba preto, že tí, čo manažovali Veľkú recesiu po roku 2008 predsa len si ešte pamätali, aké kardinálne chyby sa urobili pri manažovaní toho, čo nasledovalo po roku 1929.

Na vznik obidvoch kríz s veľkým K ktosi upozorňoval, ale mainstream nepočúval. Pripomeňme si, ako britská kráľovná Alžbeta II. zahanbila profesorov elitnej London School of Economics (LSE), keď v novembri 2008 pri slávnostnom otvorení novej budovy LSE položila riaditeľovi výskumného centra Luisovi Garicanovi krátku otázku: „Prečo si to (príchod krízy) nik nevšimol?“ Málo artikulovanú odpoveď zmäteného profesora komentovala jediným slovom: „Strašné!“ Neskôr v trojstranovom liste LSE odpovedala podrobnejšie: „Každý sa spoliehal na toho druhého v presvedčení, že každý robí správnu vec. …príčinou bolo zlyhanie mnohých brilantných ľudí doma i v zahraničí, ktorí neporozumeli rizikám (finančného) systému, ako i obrovský príklad zbožného želania spojeného s povýšenectvom.“

K „mnohými brilantným ľuďom“, ktorí ignorovali príznaky začínajúcej sa globálnej finančnej krízy v r. 2007 / 2008, nepatrila šestica ekonómov, medzi ktorými v tom čase boli iba jeden-dvaja známejší na verejnosti: ekonomický poradca vo dvoch Clintonových administratívach Nouriel Roubini či guvernér centrálnej banky v Indii Raghuram Rajan.

V prvej polovici dvadsiatych rokov bola situácia analogická. Nikto nechcel počúvať varovania šéfa U. S. Steelu Myrona C. Taylora, bankára Paula Warburga alebo štatistika a matematika v jednej osobe Rogera Babsona. „Neovládateľné nadšenie“ nad tým, ako všetko prosperuje a „neukojiteľná pažravosť“ zbohatnúť, ktoré sa neskôr vydávali za príčiny krízy, no v skutočnosti boli iba jej symptómami, robili každého hluchým. Napokon o nekončiacej sa prosperite presviedčal všetkých A. Mellon, ktorého reputácia ministra dosahovala vrchol. Paradoxne, jeden z najvýznamnejších ekonómov USA Irving Fisher opakovane bagatelizoval prvé príznaky Krízy, v ktorej napokon sám stratil všetky svoje investície a takmer sa z neho stal bezdomovec.

Lekcia z ignorovania varovaní, ktoré predchádzali dvom Krízam, ako sa zdá, má svoju dobrú ale i problematickejšiu stránku. Strach, že sa prehliadnu signály novej prípadnej krízy má za následok, že sa varovania v týchto dňoch opakujú pričasto. Existuje sociálno-psychologický fakt, známy ako „self-fulfilling prophecy”, t.¤j. proroctvo, ktoré sa naplní a ktoré odráža skutočnosť, že ak existuje silné očakávanie niečoho, ľudia sa správajú tak, že sa toto očakávanie stane skutočnosťou. O to skôr, že medzi prorokmi krízy je znovu Nouriel Roubini, ktorý spolu s Brunellom Rosom pred rokom napísali: „Okolo roku 2020 podmienky na vznik finančnej krízy, po ktorej bude nasledovať globálna recesia, dozrejú.“ Vznik krízy nemožno úplne vylúčiť napriek tomu, že analýza faktorov nasvedčuje zatiaľ skôr vznik novej recesie ako novej krízy.

Rôzny čas, ale analogické príčiny

Príčinami obidvoch kríz s veľkým K neboli ani „neprimerané nadšenie“, ani „pažravosť“, čo neznamená, že ich treba úplne ignorovať. No príčiny obidvoch kríz sú iné. V prvom i druhom prípade to bol finančný sektor, ktorý sa rozrastal už pred rokom 1929 a neskôr dosiahol astronomické rozmery. Inovatívne finančné produkty, tzv. deriváty v r. 2008 viac ako desaťnásobne prevýšili globálny HDP. Už začiatkom 20. storočia rozvoj finančného sektora dal vznik tzv. finančnému kapitalizmu – názov, ktorého autorom je teoretik nemeckej SPD Rudolf Hilferding. Jeho vznik a nárast bol aj dôsledkom toho, že finančný sektor bol regulovaný nedostatočne. Analogicky Clintonova administratíva zrušila viaceré zákony regulujúce finančný sektor ešte z čias F. D. Roosevelta a „vydláždila“ tak cestu pre vznik globálnej finančnej krízy 2007 / 2008.

Pred rokom 1929 i pred začiatkom finančnej krízy 2007 / 2008 rástol do astronomických výšok aj dlh. Na rozdiel od štandardných predstáv to však nebol vládny dlh, ale súkromný dlh. Vládny dlh USA v r. 1929 predstavoval 16 percent HDP a dokonca i pred začiatkom roka 2008 mal takmer úroveň povolenú Maastrichtskou zmluvou – okolo 62 percent. Naopak, súkromný dlh, t. j dlh domácností, nefinančného a finančného podnikateľského sektora eskaloval pred obidvoma krízami.

V r. 1929 dosiahol americký súkromný dlh 82 percent a v roku 2009 až 212,9 percent HDP. I dnes je súkromný dlh USA skoro dvojnásobný v porovnaní s vládnym dlhom. Trhy sa však súkromným dlhom natoľko neznepokojujú: Veria, že ak bude zle, vládny sektor pomôže…

A čo je ešte závažnejšie: dlh sa ani pred rokom 1929, ani pred rokom 2007 nepoužil primárne na reálne investície, no na investície do finančných produktov. Rastúca financializácia a absentujúca regulácia finančného sektora, ktoré podporovali nabaľovanie dlhu a vznik dlhovej bubliny, boli hlavnými príčinami začiatku Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 a globálnej finančnej krízy v roku 2007 / 2008. Bez nich by Veľká depresia ani Veľká recesia nevznikli.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veľká hospodárska kríza #USA #2. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku