Jedna z mojich najprenikavejších spomienok na detstvo je pohľad na petržalské paneláky vynárajúce sa spoza lužného lesa na opačnom brehu Dunaja z okna bytu mojich starých rodičov. Pridržiavala ma na ňom naša suseda, narodená ešte v 19. storočí. Dodnes si pamätám na starecké škvrny okolo úst, keď mi čarovnou nemeckou slovenčinou, po ktorej už ani stopy niet, opisovala divočinu niekdajších luhov a hájov a mesto, v ktorom vyrastala.
Diaľnica Mosta SNP, architektonickej pýchy Bratislavy, tisícročný mestský organizmus surovo rozrezala tak, aby sa už nikdy nedal zašiť, a ľudí, ktorým vliezla priamo do kuchýň, rozmetala zväčša po nových sídliskách, a zavŕšila amnéziu, ktorá sa nad Dunajom rozprestrela ako vtieravá, neodbytná hmla. Takto mi to naša suseda nehovorila a takto som si to ani ja sama, pochopiteľne, vtedy neinterpretovala. Len som sa opýtala, prečo to urobili, a ona mi odpovedala, že preto, aby mali moderní ľudia kde bývať a kde pracovať.
Krajina – nocľaháreň…
Pokiaľ mi len pamäť siaha, sprevádzala ma Bratislava, ktorú som nikdy nezažila, na každom kroku. Neviem, koľko detí vyrastajúcich v meste v 80. rokoch, to prežívalo tak ťažko, ale čosi mi hovorí, že som asi bola vo výraznej menšine. Pre mňa zlo režimu, v ktorom sme žili, znamenalo vtedy hlavne toto.
Zničené mesto premenené na nocľaháreň a hodiny strávené za dverami výberovej základnej školy, kam ma posielali súdružky učiteľky, kým spolužiaci písali slohové práce na tému „prázdniny u starých rodičov na dedine“, ku ktorej si mysleli, že nemám čo povedať. Zvykla som tam zavše skončiť, aj keď mi slohové práce dovolili písať; napríklad na tému Most SNP a socialistická architektúra Bratislavy: „Pracujúci ľud sa po moste istotne pohodlnejšie presunie do zamestnania na druhom brehu a je dobré, že má kde bývať, svojím umiestnením je však táto stavba skrz-naskrz nevhodná, pretože zničila historické mesto, napríklad niekoľko židovských synagóg, a našu susedu obrala o domov. Budovy moderných sídlisk sú navyše škaredé a nekvalitné a je tam málo zelene.“
Za dverami sme sa stretli a celý trest sme sa v kŕčoch začínajúcej puberty presmiali so spolužiačkou, ktorá zas do slohovej práce napísala, že „prázdniny u starých rodičov na dedine netrávi, pretože ich odtiaľ odviezli do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau“.
… a čo robili tvoji predkovia
Zlo režimu pre mňa znamenalo aj príšernú zlosť a bolesť, keď sa moji spolužiaci vracali z oných prázdnin u starých rodičov na dedine či ešte skôr z dovoleniek v Juhoslávii, pretože slovenská dedina ich rodičom rýchlo voňať prestala, a okázalo, akoby bola nejaká odvaha vysloviť to, opakovali, ako v „Blave“ nič nie je a aké je Slovensko zaostalé. Ako písal Július Satinský, šľak ma išiel trafiť.
Nevedela som nič o mechanizmoch historických krívd a zamlčiavaných skutočností storočia, na ktorého konci som prežila detstvo, nevedela som, čo je to buržoázny pôvod, ani to, ako sa dá vyvodiť z priezviska, nerozumela som ihneď, prečo môj starý otec nesmel po roku 1968 pokračovať vo svojej práci a prečo môj otec vytrvalo opakoval, keď mu ponúkali kariérny postup za vstup do KSS: „Súdruhovia, radšej vstúpim do hovna, ako do strany.“
Nerozumela som potláčanej nenávisti v hlasoch niektorých súdružiek učiteliek, keď vysvetľovali, ako intelektuáli nevedia nič o tvrdej robote a hlboko, úprimne som nenávidela nášho „prvého robotníckeho prezidenta“ z fotografie s Clementisovou baranicou, ktorá vznikla ešte predtým, ako ho poslal na popravisko.
Málo som rozumela, aká hlboká kultúrna priepasť sa rozprestiera medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi, hoci sa mi v rodine niekedy dávala parádne „vyžrať“, a už vonkoncom mi neliezlo do hlavy, prečo sa mojej najlepšej kamarátky pred celou triedou so zle zakrývanou škodoradosťou a morbídne predstieranou milotou vypytovali, či sa naozaj volá Zelená, či náhodou otecko nebol „Grün“. Tá potláčaná nenávisť, ktorá sa dala krájať, hoci sa prejavovala „iba“ takto, bola o to ťažšie uchopiteľná, že sme sa predsa učili, že komunisti a Sovietsky zväz bojovali proti režimu, ktorý u nás zabíjal partizánov a posielal ľudí do plynu.
Doma sme počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky a Karla Kryla a jedna učiteľka, ktorá ma mala rada, radšej mame naznačila, že by bolo lepšie, keby si môj brat nepospevoval cez veľkú prestávku Bratříčku, nevzlykej. Mne sa zdalo nepochopiteľné, že Kryla takmer nikto nepozná. Bolo čoraz rukolapnejšie, že režim, ktorý nás mal učiť láske k vlasti a láske k mestu, v ktorom žijeme, k láske k slovenskej prírode a slovenskej dedine a ktorý zdanlivo ospevoval a idealizoval pracujúceho človeka, nás od lásky k prostrediu vlastne odrádzal a pracujúcemu človeku sa vysmieval, odcudzoval ho sebe samému.
Keď sa schyľovalo ku chvíli, keď celá táto Pandorina skrinka potláčaných krívd, poloprávd a zatrpknutej zloby mala vybuchnúť, rodičia ma utešovali: „Neboj sa, teraz už bude všetko dobre. Ľudia sa zas začnú mať radi a všetko, čo pokazili, napravia.“
Ľahký sniežik na gitare
V decembri sa už námestia zapĺňali pravidelne a na gitaru Karla Kryla padal ľahučký sneh. Každý, kto aj dovtedy netušil, kto je Alexander Dubček, si ku trikolóre pripínal odznačik s jeho portrétom a šťastné sídliskové deti milovali Václava Havla. Udalosti novembra 1989 nadobudli chvíľami takú neuveriteľnú radosť a nádej, že sa mi zo spomienky na to dojatie ešte aj teraz chce plakať. Vtedy som však videla plakať len riaditeľku našej prestížnej socialistickej školy, manželku veľmi exponovaného slovenského komunistického politika, a nebolo mi jej ľúto. Dnes dúfam, že to všetko v zdraví prežila. Zdá sa mi, že so cťou, pretože som neskôr ju ani jej manžela nikdy nevidela na žiadnej prestížnej kapitalistickej pozícii, kde by vysvetľovala, že to členstvo v strane bolo „vynútené“ a tak podobne.
Naša prešporácka suseda (a keby len ona) neplakala ani sa netešila, ani nehromžila: Dodnes vidím tie šokom a nepochopením rozšírené oči, keď bez slova sledovala, ako sa štátne hranice priestoru, v ktorom sa v 19. storočí za cisára pána narodila, už po vari piatykrát menia a zmenšujú a režim prichádza už asi siedmy. Kedysi, keď bol niekto starý, zvyklo sa hovoriť, že je „starý ako republika“. V skutočnosti prežili najväčšie rany ľudia, ktorí boli ešte starší.
Dnes už celkom jasne vidím, že za mnohé omyly nemožno ľudí, čo sa dožili konca minulého storočia, ani prísne súdiť. Prežiť so zdravým rozumom v spoločnosti, kde sa každé desaťročie či dvadsaťročie radikálne menia politické pomery a kde s každým takýmto zvratom prichádza povinné mazanie minulosti a budovanie „na zelenej lúke“, sa prakticky rovná zázraku.
Je nad slnko jasnejšie, že za väčšinu tráum a omylov nemohlo samotné socialistické zriadenie – bolo len jedným ohnivkom v celej reťazi nanucovaných politických rozhodnutí, ktoré spravili zo stredoeurópskeho priestoru bojisko nezmieriteľných nacionalizmov a neprekonateľných, či povedzme ťažko prekonateľných, kultúrnych rozdielov a diskurzov.
Nemilosrdná podoba Slovenska
Keď sa minulý rok oslavovala storočnica Československa, málokto neprichádzal len so superlatívmi. Kritika by predsa znamenala, že sme prinajmenšom monarchisti alebo že nenávidíme vlastný národ a podobné nezmysly. V celej tej demagógii jasne ako dúha v daždi žiarili slová českej umenovedkyne Mileny Bartlovej, ktorá pripomínala, že republiku, no i ktorékoľvek zriadenie, ktoré si naozaj vážime, najlepšie oslávime jeho konštruktívnou kritikou.
Pretože jedine kritika vedená rozumom a láskou dokáže udržiavať v chode naozajstnú revolúciu, jedine taká kritika môže docieliť, že tá revolúcia nepožerie vlastné deti, že sa nezvrtne vo svoj opak. V tohtoročných oslavách tridsiatich rokov demokracie sa takisto nešetrí superlatívmi a „diskusia“ sa vedie na demarkačnej línii „bolo lepšie vtedy“ – „lepšie je teraz“. Konštruktívna kritika minimálna, v opačnom prípade sa môže ľahko stať, že ťa označia za starú štruktúru – podobne plocho, ako si bývalý režim vyrábal „buržoázne“ živly. Ak som v úvode písala najmä o Bratislave, malo to svoj dôvod. Som presvedčená, že o ľuďoch najlepšie vypovedá podoba prostredia, v ktorom žijú a za ktoré sú plne zodpovední.
Mesto a krajina je len metafora, ale jediná pravdivá. Vyľudnené regióny a predimenzované mestá, ľudia zbavení ideálov a ilúzií, absolútne opovrhnutie obyčajným človekom milión, ale najmä humanitným vzdelaním, čoho výsledkom je, že umožňujeme vyrábať politikov z nevzdelancov a zo zlodejov – to je súčasná nemilosrdná podoba Slovenska, ktoré v čase prevratu pred tridsiatimi rokmi ešte malo všetky predpoklady na to, aby „bolo všetko dobre, ľudia sa zas začali mať radi a všetko, čo pokazili, napravili“.