Rok 1989 – štartér Veľkej transformácie Slovenska

25.11.2019 13:30
tanky, konverzia
Na Slovensku v rokoch 1990 - 1991 prebehla rozsiahla, rýchla a neúspešná konverzia. V jedinom roku vojenská výroba v SR poklesla o 90 percent. Na foto (1991): montáž cvičnej makety tanku T-72 v martinských ZŤS. Autor: ,

Scenár ekonomickej transformácie postsocialistických krajín vznikol v kuchyni Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a Ministerstva financií USA ako jednotná schéma pre všetky transformujúce sa štáty na princípe, ktorý je známy z obchodnej praxe: „Jedna veľkosť vhodná pre všetkých.“

V diskusnom paneli, ktorý zorganizoval v predposledný októbrový týždeň Rennerov inštitút a Nadácia pre progresívne štúdiá vo Viedni o pretrvávajúcom delení Európy na Východ a Západ, maďarský profesor Attila Ágh vyjadril názor, že transformácia stredoeurópskym postkomunistickým štátom priniesla slobodu, demokraciu a – neoliberálny kapitalizmus.

V novembri 89 sa demonštrovalo za prvé dva výdobytky, o tom, ako budú vyzerať nové sociálno-ekonomické pomery, vedel – okrem niekoľkých lídrov Občianskeho fóra (OF) a možno Verejnosti proti násiliu (VPN), málokto. Ani nemohli mať ešte ucelené predstavy, ako kapitalizmus – s ľudskou či inou tvárou – vybudovať. Rodil sa totiž, ako výstižne nazval svoje svedectvo o českej privatizácii prvý minister bez portefeuille poverený privatizáciou v českej vláde Petra Pitharta a neskôr predseda výkonného výboru Fondu národného majetku a Komisie pre cenné papiere Tomáš Ježek, zo skúmavky. (Tomáš Ježek: Zrození ze skoumavky, Prostor, Praha 2007.)

Môžeme sa sporiť o tom, či niekto pád Berlínskeho múru predvídal alebo nie, no o tom, ako Veľkú transformáciu, zahŕňajúcu transformáciu z totalitného na demokratický režim, z centrálne plánovaného hospodárstva na trhové – a ako sa ukázalo v niektorých prípadoch i z viacnárodných štátov na národné štáty uskutočniť, sa sotva uvažovalo.

Na Západe existovala sovietologická škola, ku ktorej patrili i niektorí západní ekonómovia, tú však s požiadavkou pripraviť scenáre, ako túto transformáciu realizovať, zrejme nikto neoslovil. Scenár ekonomickej transformácie vznikol inde: v kuchyni Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a Ministerstva financií USA ako jednotná schéma pre všetky transformujúce sa štáty na princípe, ktorý je známy z obchodnej praxe: „Jedna veľkosť vhodná pre všetkých.“

Washingtonský konsenzus – jediná alternatíva?

Tento scenár či „transformačný blueprint“ bol založený na tzv. Washingtonskom konsenze, štandardnom reformnom balíku pozostávajúcom z 10 princípov, ktorý takto nazval anglický ekonóm a jeho kritik John Williamson. Vyskúšali ho predtým v niektorých latinskoamerických štátoch a Jeffrey Sachs, americký ekonóm, na týchto princípoch postavil svoj stabilizačný plán, ktorým – na pozvanie bolívijského diktátora Hugo Banzera, porazil hyperinfláciu v tomto štáte. Cenou za to bol prudký rast nezamestnanosti a chudoby.

Ako znalec Washingtonského konsenzu sa stal poradcom niektorých vlád po páde režimov vo východnej Európe. V Poľsku radil vláde Tadeusza Mazowieckeho a jeho ministrovi financií Leszkovi Balcerowiczovi, v Rusku vláde Jegora Gajdara a pod. Ak teda zvykneme hovoriť o Balcerowiczovej reforme, Gajdarovej reforme či Klausovej reforme, všetky sú založené na rovnakých princípoch Washingtonského konsenzu a odlišujú sa iba v jednotlivostiach.

Transformačný scenár bol postavený v skratke na troch pilieroch: na makroekonomickej stabilizácii, liberalizácii a privatizácii. Dvojica autorov Dorothee Bohle and Béla Greskovits v knižke Kapitalistická rozmanitosť na európskej periférii (Capitalist Diversity on Europe's Periphery, Cornell University Press, Ithaca, NY 2012) analyzovala vznikajúci kapitalizmus v strednej Európe a v Pobaltí, opierajúc sa o prácu zakladateľa ekonomickej antropológie Karla Polanyiho, ktorý vo svojej knihe Veľká transformácia z roku 1944 prišiel s konceptom „zakotvenosti“ ekonomiky v politike, resp. trhu „zakotveného“ v spoločnosti. (Podľa tohto konceptu prvá nie je ekonomika, ale politika. Kampaň a politika Billa Clintona s heslom The economy, stupid! vlastne zakryli podiel demokratickej politiky na vytváraní hospodárskych vzťahov – deformácia, ktorá prežíva dodnes.)

Vychádzajúc z Polanyiho konceptu autori rozdelili postkomunistické štáty strednej Európy a Pobaltia podľa toho, aký kapitalizmus začali budovať, do troch skupín: neoliberálny kapitalizmus v Pobaltí, „zakotvený neoliberalizmus“ v štátoch V4 a neo-korporativizmus v Slovinsku. Transformačný scenár v najčistejšej podobe sa presadil v pobaltských štátoch. Bol založený na rýchlej makroekonomickej stabilizácii založenej na drastickom znižovaní sociálnych výdavkov, na šokovej liberalizácii cien, obchodu a pohybu kapitálu, rýchlej privatizácii aj v sektoroch ako vzdelanie, zdravie a pod. a nízkych daniach (v Pobaltí i Rusku na rovnej dani). Estónci, Litovci a Lotyši sociálne dôsledky takejto transformácie boli ochotní zaplatiť – ako cenu za oslobodenie sa spod jarma Sovietskeho zväzu.

V štátoch V4 politici museli aspoň do určitej miery reagovať na tlak voličstva, ktoré liplo na sociálnych výhodách minulého režimu. Neoliberálna transformácia preto zahrnula aj niektoré prvky sociálneho štátu tzv. kontinentálneho typu známeho z Nemecka. Slovinsko bolo jediným štátom, ktorý si mohol model neoliberálnej transformácie dovoliť nerealizovať a v ktorom bola aj politická sila mu odolať.

Otázkou je, či scenár transformácie založený na troch pilieroch musel byť jediným možným a či jediným možným riešením bola jeho rýchla realizácia, ktorá dostala meno „šoková terapia“. V Československu sa začal realizovať v roku 1991, v Poľsku o rok skôr tvrdým stabilizačným programom L. Balcerowicza. Prvé sociálne dôsledky tohto scenára podnietili viacerých sociálno-demokratických ekonómov na Západe postaviť si otázku, či sa transformácia z plánovaného hospodárstva na trhové nedá uskutočniť inak.

Zostáva ale historickou pravdou, že strany sociálno-demokratickej orientácie, z ktorých mnohé boli v Európe pri moci, nenavrhli sociálno-demokratickú alternatívu transformácie. Deväťdesiate roky boli obdobím úspešného prenikania neoliberálnej ideológie, resp. tzv. trhového fundamentalizmu do Európy, sociálno-demokratické strany nevynímajúc. To bol hlavný dôvod, prečo transformačný blueprint presadzovaný v strednej a východnej Európe nerozporovali.

Prvý alternatívny prístup k transformácii vznikol v Rakúsku a jeho hlavným iniciátorom bol profesor Egon Matzner, zhodou okolností manžel druhej veľvyslankyne Rakúska na Slovensku pani Gabriele Matzner. Podarilo sa mu dať dohromady odborníkov zo západných univerzít a dokonca do komisie nazvanej Agenda pre sociálno-ekonomickú obnovu centrálnej a východnej Európy prizval i niekoľkých z východnej Európy. Ich alternatívny návrh nazvaný Šok trhom bol publikovaný už v roku 1992 vo Viedni a súbežne vo viacerých jazykoch vo viacerých štátoch.

Nosnou myšlienkou tohto prístupu bolo, že trh je spoločenským konceptom, nemôže vzniknúť zo dňa na deň a čo je najdôležitejšie, trh je nástrojom na podporu rastu, zamestnanosti a blahobytu, a nie cieľom, za ktorý ho pokladali autori a realizátori blueprintu založeného na Washingtonskom konsenze.

Všetky tri zložky transformačného blueprintu majú svoje opodstatnenie, no autori, poukazujúc na skúsenosti s obnovou povojnovej západnej Európy, argumentovali, že liberalizácia cien a obchodu má prebiehať postupne, že stabilizácia je dlhodobejšie neudržateľná, ak prebehne tak, že ekonomika sa dostane do kolapsu, že nemá byť všetko objektom privatizácie a že štát má zohrávať pri transformácii významnú úlohu – má rozhodovať o obsahu, rozsahu a časovej postupnosti opatrení tak, aby sa narobili minimálne škody.

Druhú iniciatívu medzinárodnej skupiny odborníkov podporovalo Európske fórum o demokracii a solidarite so sídlom v Bruseli a jej výsledkom bola štúdia Transformácia a integrácia, ktorú v roku 1995 vydal známy výskumný inštitút blízky strane labouristov v Londýne. Na rozdiel od toho z roku 1992 bol tento návrh už konkrétnejší a zameral sa podrobne na jednotlivé politiky tak, ako by ich mala presadzovať sociálna demokracia.

Pravdaže, ani v transformujúcich sa štátoch neboli názory na transformáciu jednotné. Federálnemu ministrovi Václavovi Klausovi, ktorý presadzoval šokovú terapiu, oponoval napríklad Valtr Komárek, v tom čase riaditeľ Prognostického ústavu ČSAV. Podpredseda českej vlády Petra Pitharta – František Vlasák (OF) pripravoval so svojím tímom iný scenár transformácie, ako propagoval Václav Klaus.

Na Slovensku sa medzi rokmi 1990 – 1992 rovnako formovali alternatívne predstavy voči federálnemu scenáru. Prišiel s nimi napríklad Ekonomický klub pri SDĽ či NEZES (Nezávislé združenie ekonómov Slovenska), ktoré sa neskôr stalo liahňou politikov Mečiarovho HZDS. Alternatívne názory presadzovali na rozdiel od šokovej terapie tzv. gradualistickú transformáciu. Medzi sebou sa prirodzene diferencovali názormi na rozsah a rýchlosť privatizácie, liberalizácie a pod.

Prečo sa nepresadil žiaden z alternatívnych prístupov k transformácii a prečo transformačný blueprint z dielne MMF, SB a Ministerstva financií USA odmietlo iba Slovinsko?

Veľká transformácia Slovenska

Slovensko prechádzalo trojitou transformáciou. Transformáciu na demokratický štát naštartovali prvé riadne voľby, ktoré prebehli bez mimoriadnych udalostí. Začiatku druhej – ekonomickej transformácie, tzv. Klausovej reformy ešte v spoločnom štáte v roku 1991 predchádzal rozpad vojenského priemyslu na Slovensku, ktorý predstavoval prevažnú časť federálneho vojenského priemyslu.

K tzv. konverzii vojenského priemyslu po rozpade Varšavskej zmluvy muselo dôjsť, lenže namiesto konverzie došlo k rozpadu celého veľkého segmentu priemyselnej produkcie SR. Kľúčové rozhodnutia o konverzii v SR urobila ešte federálna vláda v roku 1989 a po nej už nová vláda v roku 1990. V tejto vláde prevažovali zástancovia voľného trhu („free market“), resp. nezasahovania do ekonomiky, a preto spočiatku vyhral názor, že náklady konverzie musia pokryť podniky samy.

Nekoncepčnosť vládnej politiky, oneskorenosť prijímaných opatrení na riešenie ekonomických dosahov a celkové podcenenie účasti štátu pri riešení konverzie mali závažné následky na slovenské hospodárstvo a sociálnu situáciu v SR. Prebehla bezprecedentne rozsiahla a rýchla a dodajme, že neúspešná konverzia. V jedinom roku vojenská výroba v SR poklesla o 90 percent.

Dôsledkom toho stratilo v prvých rokoch transformácie zamestnanie asi 100-tisíc ľudí na Slovensku. Väčšina z nich vytvorila armádu dlhodobo nezamestnaných. Z tohto šoku sa slovenská ekonomika spamätávala dlho.

Druhým šokom pre slovenské hospodárstvo bolo rozbitie RVHP, t.j. obchodnej organizácie štátov sovietskeho bloku. Keďže prevažná časť vývozu SR smerovala do členských štátov tejto organizácie, jej rozpad znamenal stratu dôležitých trhov.

Tretia transformácia Slovenska na samostatný štát predstavovala ďalší dodatočný šok pre slovenské hospodárstvo. Po rozpade ČSFR nenastal až taký drastický prepad obchodu medzi dvoma novými štátmi, ako sa pôvodne predpokladalo. No isté je, že slovenské hospodárstvo bolo na českú ekonomiku naviazané viac ako naopak, a preto dosahy rozdelenia na slovenské hospodárstvo boli väčšie ako na české hospodárstvo.

Začiatok tzv. veľkej privatizácie v situácii, keď neexistovali inštitucionálne podmienky, ktoré by zabránili tzv. predprivatizačnej agónii podnikov a neskôr ich tunelovaniu, priniesli ďalší prepad zamestnanosti s HDP na Slovensku. Na úroveň roku 1989 sa slovenské HDP dostalo až takmer o desať rokov od novembra 1989.

Všetky dodatočné šoky, resp. šoky z transformácie umocnili negatívne dôsledky federálneho transformačného scenára. Po rozdelení ČSFR presviedčal predseda vlády Vladimír Mečiar, že tzv. slovenská cesta transformácie bude znamenať pre Slovensko rýchle napredovanie. Čoskoro sa však ukázalo, že to bolo naopak.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ekonomická transformácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku