Dekáda rozpadu

23.01.2020 06:00
moderná doba, share, hashtag
Podľa analytičky Renee DiResta ,,sme ďaleko za fázou len názorových bublín a hlboko v prostredí oddelených komunít s vlastnými realitami a vlastnými faktami“. Autor:

„Ideálny subjekt totalitnej vlády nie je presvedčený nácko alebo komunista, ale ľudia, pre ktorých už neexistuje rozdiel medzi skutočnosťou a fikciou, pravdou a lžou,“ napísala v roku 1951 Hannah Arendtová. Povedať na začiatku tretej dekády tretieho tisícročia, že sa k tomuto stavu nebezpečne blížime, by bolo zľahčovaním situácie. V skutočnosti sme v ňom až po uši.

Nejde len o prvého muža USA, údajne klamúceho alebo zavádzajúceho častejšie, ako si priemerný Američan umýva ruky, na čom ale vôbec nezáleží, lebo polovica krajiny to vidí po svojom. Nejde ani o dnes už široko dostupné „deepfake“ videá, dokonale manipulujúce obraz aj zvuk, tváre aj vyjadrenia ich protagonistov, ani o škandalózne rozhodnutie najväčšej sociálnej siete rezignovať na kontrolu pravdivosti politickej reklamy. Ide o to, že manipulácia, nedôvera, spochybniteľnosť prakticky akéhokoľvek tvrdenia, vlastné pravdy, popierajúce vedecky doložené fakty, sa stali akoby genetikou, zdrojovým kódom dnešného verejného diskurzu.

Strata aspoň základnej zdieľanej informačnej reality, teda stav, keď si rôzne subkultúry, politické či svetonázorové, žijú vo svojich vlastných realitách, čo je jedna z prapríčin dnešnej kultúry nedôvery, samozrejme, neprišiel zo včera na dnes. Je dôsledkom zhruba polstoročia plazivej a všadeprítomnej individualizácie, prepadu dôvery v oficiálne inštitúcie. U nás ako dôsledok komunizmu a neskôr kapitalizmu „karpatského typu“. V západnom svete, konkrétne v USA, ako reakcia na „veľké klamstvá“ vojny vo Vietname, Watergate, Iraku či finančnej krízy 2008. Teda prepadu dôvery v oficiálne pravdy.

Rovnako je plodom postmoderny s jej relativizáciou objektívnej pravdy a nástupom veku PR a marketingu s ich mantrou „vnímanie je realita“, takisto bulvarizácie a trivializácie spravodajstva, ktoré tak trefne už v roku 1985 popísal Neil Postman v knihe Amusing Ourselves to Death (r. 1985, v čes. preklade Ubavit se k smrti vyšla v r. 2010), až po kultové filmové snímky či už trilógie Matrix s voľným výberom realít v podobe červenej alebo modrej pilulky, Fight Club a mnohých ďalších. Nástup alternatívnych, rozšírených, virtuálnych realít a právd sa prakticky stal „zeitgeistom“ našej doby.

Horľavé akcelerátory

Do tohto vývoja vstúpili, slovami bývalej hlavnej knižnej kritičky The New York Times Michiko Kakutaniovej, ako „vysoko horľavé akcelerátory“ nové médiá, internet 2.0 a sociálne siete s ich užívateľmi tvoreným obsahom ako čoraz dominantnejšie nosiče našej informačnej reality. Problém je, že tieto sú ako médiá rozširovania poznania ľudí a chápania sveta absolútne nevhodné. A podľa toho je aj bilancia ich prínosu pre kvalitu a úroveň spoločenskej diskusie a fungovanie spoločnosti hrozivá.

O vytváraní názorových bublín vďaka individualizovanému obsahu našej facebookovej či twitterovej nástenky alebo poradia google-odkazov podľa našich predstáv a prianí – nevyslovených, ale z našej dátovej stopy odčítaných, a v dôsledku toho o názorovom sebautvrdzovaní rôznych komunít a poklese schopnosti diskusie naprieč „bublinami“ sa už popísalo viac než dosť.

Trend sa ďalej zosilňuje. Naposledy známa analytička online-priestoru Zeynep Tufekci referovala o skúsenosti, ako jej samej youtubová ponuka videí podsúvala stále okrajovejšie, extrémistickejšie videá v téme jej záujmu. Prirodzene, keďže viac extrémne videá generujú väčšiu pozornosť publika, jedinú tvrdú menu online priestoru. A ponúkané videá tvoria 70 percent všetkého času, ktorý užívatelia trávia na tejto sieti.

„Sme ďaleko za fázou len názorových bublín a hlboko v prostredí oddelených komunít s vlastnými realitami a vlastnými faktami,“ skonštatovala na margo trendu rozpadu aspoň bazálnej zdieľanej spoločenskej reality známa analytička konšpiračných teórií Renee DiResta. Je príznačné, že, ako hovoria prieskumy, ľudia svoju nástenku sociálnych sietí pokladajú za vcelku objektívny obraz reality, keď táto obsahovo zodpovedá predovšetkým ich predstavám o svete…

Studená občianska vojna

O nič menším problémom, v skutočnosti podstatou nášho problému je fakt, že na uspokojenie našej informačnej potreby využívame v čoraz väčšej miere médiá – sociálne siete, ktoré sú stavané v prvom rade na socializačnú, sebaprezentačnú a v politickej rovine prednostne na agitačnú a mobilizačnú funkciu. Ich charakter a dizajn sa teda nekryjú s jedným kľúčovým typom využitia, čo má na spoločnosť veľmi vážne dosahy.

Popri probléme potenciálnej anonymity zdroja internetovej informácie, produkujúcej zákonite nízku kvalitu, vysokú agresivitu a hrubú manipuláciu, a popri virálnosti ako nosnom kritériu šírenia internetového obsahu, je vážnym problémom tohto nového informačného sveta fakt, že chýba, prípadne významne zmenšuje pozíciu jedného z tradičných sprostredkovateľov spoločenskej reality pre širokú verejnosť.

Koleso histórie sa, samozrejme, nedá otočiť späť, ale faktom je, že kľúčovým mienkotvorcom informačného poriadku zlatého veku západných demokracií povedzme do 80. rokov minulého storočia boli veľké spravodajské médiá a ich osobnosti. Mali x chýb, boli elitárske, často účelovo slúžili majiteľom a mocným – o to životne dôležitejšie boli a sú tie skutočne verejnoprávne… – ale definovali široko zdieľanú realitu, ktorá je aspoň v základnej miere pre fungovanie spoločnosti nevyhnutná.

Dnes tento medzičlánok, samozrejme, nevypadáva z hry, veľké spravodajské médiá stále sú významným aktérom, avšak v priestore, ktorý čoraz viac využívame pre naše informovanie o dianí okolo nás, len jedným zo širokej plejády. Dnes sme tak ako koncoví konzumenti informácií v čoraz väčšej miere bez filtrov, tlmičov, či ochranných skiel spravodajských médií, ktoré nám súboj najrôznejších aktérov spracúvajú, selektujú a kontextujú, aby sme dianiu a svetu viac rozumeli, cez nástenky našich sociálnych sietí priamymi svedkami súboja záujmov tisícov aktérov. Tento súboj je vďaka dizajnu tohto priestoru vedený čoraz agresívnejšie, a to zákonite nevedie k vyššej miere poznania, ale k väčšiemu zneisteniu, spochybneniu každého tvrdenia a všadeprítomnej nedôvere.

Takéto prostredie zákonite speje k akejsi permanentnej studenej občianskej vojne, kde sa predovšetkým útočí, obviňuje, dehonestuje, diskredituje, a až na poslednom mieste vecne diskutuje.

Priamo v našich smartfónoch sa nám tak odohráva politicko-ideologický súboj o definovanie dominantného jazyka a my sme permanentne vťahovaní do rôznych súbojov o „kultúru smrti, deti hamburgerov, zlepence, mafie“ a iné bojové pokriky.

Pre tvorcov tejto hry sú sociálne médiá ideálnym nástrojom, ktorý širokú verejnosť politizuje a mobilizuje. Otázka je, či nie nad mieru, ktorá je pre normálne spolužitie, celkom nevyhnutne plné kompromisov a aspoň základného rešpektu, potrebná. Že toto prostredie priťahuje a zvýznamňuje najmä agresorov bez zábran a úrovne a snaha o vecnú, pokojnú diskusiu sa rovná hrdinskému činu, je už len postranným produktom, nepridávajúcim na dôvere v systém zastupiteľskej demokracie.

„Múdrosť davu“

Hovoriť v tomto prostredí o niečom takom, ako je naplnenie práva na informačné sebaurčenie, je mierne iluzórne. Predstava, že človek bude popri tisícke svojich denných povinností dešifrovať, aký autor, z akého zdroja zohľadnil vo svojom príspevku predovšetkým vedecky podložené fakty a koľko domiešal svojho vlastného bádania, koľko cielenej manipulácie, je úplne naivná.

Na sprostredkovateľov a vysvetľovačov sveta sme odkázaní, vždy sme boli a vždy budeme. Kým kedysi sme si ich aspoň sčasti delili, takých, ktorí mali všeobecný rešpekt a dôveru, pretože potvrdzovali prinajmenšom aké-také osobné a odborné kvality, dnes si každý nachádza pre svoju pravdu koľko len chce, kedykoľvek a za pár sekúnd cez svoj vyhľadávač. O ich kvalite, odbornej zdatnosti sa dá pochybovať.

Všetky „fact-checkingy“, softvéry na odhaľovanie botov a trollov, zoznamy dezinfowebov, rôzne občianske digitálne iniciatívy, manuály kritického myslenia, mediálna gramotnosť, toto všetko sú v tejto situácii cenné a potrebné nástroje. Problém ale je, že nezasahujú koreň problému. Obrazne povedané, na dva a pol miliardy užívateľov Facebooku, ergo potenciálnych „publicistov“, potenciálne aktívnych v režime 24 / 7 to nikdy nemôže stačiť. Nie je fyzicky ani technicky reálne preveriť obsah ich produkcie, ani keď Mark Zuckerberg a vedenie Google najmú desaťtisíce „kontrolórov obsahu“ a pustia do priestoru svoju umelú inteligenciu. Tento nonstop sa generujúci a čoraz bizarnejší informačný babylon nemajú šancu pokryť svojimi kontrolnými nástrojmi.

Bližšie k podstate problému sa dostáva napríklad Maggie Jackson v knihe Roztržití s konštatovaním o tom, že „hlas pre každého, aspoň v teórii je dobrý spôsob riadiť krajinu, volá sa to demokracia, ale nemusí to byť najlepší spôsob, ako tvoriť a rozširovať poznanie“, či Andrew Keen, podnikateľ zo Silicon Valley a autor knihy Kult amatéra, varujúci už v roku 2007 pred tým, že internet síce demokratizoval informácie, ale takisto nahradil prirodzené poznanie „múdrosťou davu“ a nebezpečne rozmazal rozdiel medzi faktom a názorom, informovaným argumentom a rozbujnenou špekuláciou.

Samozrejme, že touto elitárskou pozíciou sa dostávame na šikmú plochu z pohľadu prvenstva plurality, slobody slova, či známej vety Voltairea „urobím všetko pre to, aby ste mohli slobodne vyjadriť svoj názor“. Ako však nedávno vo svojej zdrvujúcej kritike sociálnych médií zhrnul komik Sacha Baron Cohen: „sloboda prejavu nie je sloboda dosahu“.

Je vysoko otázne, resp. viac-menej pochybné, či je pre spoločnosť prínosné, aby kadejaký uletený šarlatán, šialenec či extrémista a jeho nenávistné prejavy mali rovnaký, alebo dokonca širší a ako je už preukázané rýchlejší zásah publika, teda spoločnosti, ako seriózna, preverená informácia či vedecké poznanie. Presne toto však spôsobil Internet 2.0 a sociálne médiá.

Informačný babylon

Máme teda celkom slušnú dilemu. Internet 2.0, blogy, teda občianska žurnalistika aj sociálne médiá enormne demokratizoval verejný diskurz, dal hlas neprivilegovaným aktérom. Otázka však je, či nie v podobe, ohrozujúcej demokraciu ako takú? Inak povedané, či sme pri demokratizácii tohto priestoru nezabudli na to, že neregulovaný priestor tohto typu musí z logiky veci degenerovať, pretože je z princípu zneužiteľný ako informačná zbraň hromadného ničenia?

Nie náhodou je tzv. „weaponizácia“ internetu na agresívne, útočné ciele, či už politické, ekonomické alebo iné, jeho aktuálne najviac diskutovanou charakteristikou. Ak sa teda zhodneme, že verejná diskusia istej kvality a úrovne patrí do kategórie „verejného blaha“, to znamená, že je pre zachovanie demokracie a funkčnej spoločnosti nevyhnutná, potom je diskusia o pravidlách a regulácii tohto priestoru, smerujúcich k naplneniu verejného záujmu azda na mieste. Takáto regulácia ale dnes viac-menej absentuje.

V digitálnom informačnom priestore ostávame do veľkej miery zajatí v libertariánskej kultúry bez pravidiel, prípadne s pravidlami, ktoré určuje päť hlavných hráčov na trhu, ktorým medzičasom prischla anglická skratka BAADD: priveľkí, podkopávajúci konkurenčnú súťaž, vytvárajúci závislosť, deštruktívni pre demokraciu.

Aj preto tu máme dnes, 30 rokov po konštrukcii www-protokolu nie kvalitnejšiu verejnú diskusiu, ale informačný babylon, anarchiu, ktorá vyhovuje oveľa viac rôznym informačným či manipulačným predátorom bez zábran, ako bežným užívateľom.

Recept na prežitie…

Otázkou ostáva – ako ďalej? Zázračné riešenia, samozrejme, neexistujú, na to je spoločnosť príliš prepojená a dynamická. Dobrým začiatkom by bola tvrdá protimonopolná regulácia najväčších digitálnych gigantov, v celku príkladný je postup či už Európskej komisie alebo niektorých krajín. Podporu si, samozrejme, zaslúžia všetky iniciatívy z oblasti mediálnej gramotnosti, kritického myslenia, odhaľovania dezinformácií, ktoré však musia merať rovnakým metrom, lebo inak veci viac škodia, ako pomáhajú.

V každom prípade je ale potrebná cielená snaha o akékoľvek rozširovanie priestoru zdieľanej skúsenosti, či už priamej alebo mediálnej, naprieč sociálnymi skupinami a komunitami, v školách, vo verejnom priestore, kultúre, médiách.

Napokon, aj história učí, že akcelerátorom zmyslu pre „spoločné“ je najmä skúsenosť zdieľaného ohrozenia, kedysi vojna. Či to môže byť dnes klimatická hrozba, fašizmus, umelá inteligencia alebo niečo úplne iné, je vec otvorená. Ale isté je, ako evolúcia hovorí, že spoločnosť rozbitá do nesúrodých atómov, neschopných spoločnej akcie, nie je najlepším receptom na prežitie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#postmoderna #pluralita názorov #nedôvera
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku