Prevzali ste chlapcov, urobili z nich mužov. Príbeh posledného Francúza, ktorý bojoval v SNP

Hľadíte do tváre muža, ktorý v predchádzajúcich mesiacoch prežil najväčšie dobrodružstvo svojho života – Roger Naël sa ako jeden z najmladších spomedzi Francúzov v lete 1944 vrhol do Slovenského národného povstania proti okupačnej moci, ktorej smrtiacu efektívnosť Francúzi zakúsili v inom lete, v lete 1940. Fotografia vznikla po Naëlovej demobilizácii na jar 1945, má na nej niečo vyše 20 rokov.

27.04.2020 06:00
12
Roger Naël na snímke z roku 1945 po demobilizácii. Foto: ARCHÍV
Roger Naël Roger Naël na snímke z roku 1945 po demobilizácii.

Farár v Kostole sv. Júliusa uprostred mestečka Malestroit o 75 rokov neskôr zdôrazní jeho veľkorysosť voči blížnym a ochotu vždy pomôcť. Ale veď to všetko mal zapísané v tvári už na fotografii z mladosti… Rakva s telesnými ostatkami Rogera Naëla, ktorý v neskorých hodinách veľkonočnej soboty – ako napísali miestne noviny – „zložil zbrane“, je zahalená francúzskou štátnou vlajkou, medzi vyznamenaniami sa na nej vynímajú francúzske insígnie rytiera Čestnej légie a slovenský Rad bieleho dvojkríža. (Pri rakve improvizovaná, o to autentickejšia kytica ruží zo záhrady veľvyslanectva, z kúska slovenskej pôdy uprostred Francúzska – záhradníctva sú v čase karantény zavreté.)

Bretónsky Malestroit sa stal pre drobného Parížana po odchode do penzie roku 1986 novým mikrokozmom: tu až do jej smrti v lete 2019 žil s manželkou Simone, tu rodičov navštevoval Jean-Pierre žijúci neďaleko, obe vysoké štátne pocty prevzal niekoľko krokov od Kostola sv. Júliusa, roku 2015 z rúk (Bretónca) Jeana-Yvesa Le Driana, vtedy ministra obrany a dnes zahraničných vecí, neskôr na jeseň 2017 vyznamenanie udelené prezidentom Andrejom Kiskom z rúk slovenského veľvyslanca. Cintorín pár metrov od skromného domu, v ktorom sme koncom januára oslávili 95. narodeniny, sa po pohrebe s vojenskými poctami napokon stal miestom jeho posledného odpočinku.

Splácali aj istý preddavok

Ani s odstupom času ma neprestáva fascinovať motivácia tohto Francúza a jeho vyše dvesto spolubojovníkov, „chlapcov a mužov prvej hodiny“ (v druhej vlne sa k nim v úvode februára 1945 pridajú ďalšie dve stovky). Mnohí z nich skutočne mladíci bez základného vojenského výcviku ako Roger, napriek tomu sa pustili do zápasu s neistým výsledkom, a to na pôde exotickej krajiny, „o ktorej toho veľa nevedeli“.

Pri rakve improvizovaná, o to autentickejšia kytica ruží zo záhrady veľvyslanectva, z kúska slovenskej pôdy uprostred Francúzska – záhradníctva sú v čase karantény zavreté.

Alternatívou bolo vyčkať prechod frontu a vrátiť sa bez ujmy domov; zvolila si ju väčšina Francúzov pracujúcich rovnako ako Naël v dubnickej zbrojovke. Rozhodnutie vziať do rúk zbraň (za ktoré sedemnásti „Dubničania“ a celkovo vyše stovka Francúzov zaplatili cenu najvyššiu) bolo ich odpoveďou na de Gaullovu londýnsku výzvu z júna 1940 postaviť sa nacistom a v prípade politicky najzrelších spomedzi nich aj dištancovaním sa od úlohy, ktorú Francúzsko zohralo v prípade Mníchova a zmaru ČSR. Jeho nulitu de Gaulle formálne aj verejne uznal ako predseda Francúzskeho národného výboru na štvrté výročie Daladierovho autogramu a neskôr, len dvanásť dní pred vypuknutím Povstania, ju potvrdil už ako čerstvý predseda dočasnej vlády Francúzskej republiky.

Hoci si toho chlapci a muži nemuseli byť vedomí, splácali aj istý preddavok: v čase vpádu nemeckých nacistov 10. mája 1940 Francúzsko (v obnovenej čs. armáde politicky zaštiťovanej posledným „vyslanectvom ČSR“ na čele s legendárnym Štefanom Osuským v Paríži) udatne bránili aj dva pluky tvorené Slovákmi a Čechmi, v tomto poradí. Regrutovali sa spomedzi ekonomických emigrantov, teda poväčšine Slovákov (medzi dvomi vojnami ich sem z ČSR za prácou odišlo možno až 80-tisíc, slovenský príbeh, ktorý ešte čaká na svoje spracovanie; navrátilci neskôr na lazoch a v Bohom zabudnutých horských dedinkách vytvoria dôležité jazykové rozhranie medzi miestnym obyvateľstvom a francúzskymi partizánmi), v menšej miere z Čechov, ktorí utiekli z územia Protektorátu a rozhodli sa pripojiť k západnému odboju. Československí letci (po výcviku v Chartres, teda presne tam, kde sa o štvrťstoročie pred nimi začala trajektória aviátora Milana Rastislava Štefánika) zostrelili alebo pomohli zostreliť 130 nepriateľských lietadiel. Všetci poznajú zástoj Čechov a Slovákov v Bitke o Britániu, málokto pozná ich miesto v bitke o Francúzsko, porážky sa nepočítajú… (Česi a Slováci v citadele Dunkerque budú jedni z mála tých, ktorí kapitolu 2. svetovej vojny vo Francúzsku, tiež v máji, aj uzavrú.)

Z veľkorysého gesta so skratkou SNP ťažíme dodnes

Rovnako málokto vie, že na začiatku stykov Francúzov de Lannuriena (neskoršieho legendárneho veliteľa celého korpusu) a de la Roncièra s formujúcim sa slovenským hnutím odporu stál diplomat – Ján Spišiak, vyslanec Slovenskej republiky v Budapešti (rovnako ako Wallenberg odvlečený do ZSSR, z gulagu sa mu však podarilo vyviaznuť, rovnako ako Wallenberg posmrtne uvedený do kruhu Spravodlivých medzi národmi, ale to je takisto iný slovenský príbeh).

Z veľkorysého gesta so skratkou SNP ťažíme dodnes, je zdrojom medzinárodného postavenia štátu aj jeho demokratickej dôveryhodnosti, v línii s bratislavským predjarím 1968, pokojným zvrhnutím režimu 1989 a ústrojnou národnoštátnou emancipáciou 1992. Predošlé súvetie venujem slovenským vrstovníkom Rogera Naëla, chlapcom a mladíkom (nie, nie mužom), ktorí dnes v hojných počtoch volia neonacistov…

Keď vo Francúzsku na jar 2008 umrel posledný vojak 1. svetovej vojny, vláda mu usporiadala štátny pohreb.

Účasť francúzskeho korpusu v SNP, v rovine politickej jeho uznanie za súčasť odboja slobodného Francúzska podčiarknuté vysokým vyznamenaním Vojnovým krížom s palmami – v decembri 1944 o jeho udelení rozhodol generál de Gaulle – v rovine povedomia o odbojných Slovákoch správy vo francúzskom rozhlase, francúzskom vysielaní BBC a v denníkoch, hocako sporadické, o krajanoch bojujúcich proti nacistom na ďalekom povstaleckom Slovensku, v rovine ľudskej slová uznania Francúzov, že bez pomoci miestnych by v partizánskej etape ich bojovej cesty dlho neprežili, vysoké ocenenie za to, že v extrémnych podmienkach tlaku nacistov aj gardistov Slováci, ľudovo povedané, „držali jazyk za zubami“, sieťovina slovensko-francúzskych väzieb udržiavaných na osnove Povstania aj po roku 1945 a 1948, všetky tieto tri roviny tvorili, tvoria a, verím, aj budú tvoriť substrát slovensko-francúzskych vzťahov, oficiálnych aj tých každodenných.

Je príznačné, že hoci sa Francúzi po našej krajine pohybovali krátko, od leta 1944 do jari 1945, mnohí z nich stihli naraziť na osobnosti, ktoré už vtedy (Kolakovič) či po vojne (Jukl, Žingor) predstavovali protikomunistický étos Slovenska – a tak aj všetci dopadli. Profesora Kolakoviča sovietizovaná Štátna bezpečnosť vyštvala z ČSR už roku 1946 (mimochodom, svoju životnú púť ukončil v Paríži, v neznámom hrobe). Dvadsaťsedemročného aktivistu tajnej cirkvi Vladimíra Jukla v 50. rokoch odsúdili na 25 rokov natvrdo (z ktorých si vyše polovice aj odsedel, mal potom čo vysvetľovať Jeanovi Boyerovi, s ktorým sa v Hronci druhý raz narodil; neskoršieho predsedu Združenia francúzskych partizánov na Slovensku sme pochovali minulú zimu). Veliteľa Viliama Žingora, archetyp slovenského partizána (bol prvým záchytným bodom Francúzov na Slovensku), roku 1950 bez pocty rovno obesili. Napokon, predzvestím komunizácie povojnovej ČSR je postava sovietskeho politruka, ktorého sa de Lannurienovi ešte podarilo z francúzskej jednotky vytlačiť.

Keď François Mitterrand v decembri 1988 na pôde francúzskeho veľvyslanectva v Prahe raňajkoval s výberom československých disidentov (napospol Čechmi), čo bol jeho spôsob diplomatického uvedenia čoraz paranoickejšieho režimu do „problematiky“, ktorá ho prenasledovala, kým ho nedostihla o rok neskôr, Slovensko sa dôstojnou súčasťou tejto dôležitej návštevy stalo práve cez prezidentov odkaz na účasť Francúzov v SNP.

Roger Naël (prvý zľava) a jeho niekdajší... Foto: TASR, PAVOL ĎURČO
Roger Naël Roger Naël (prvý zľava) a jeho niekdajší spolubojovníci počas spomienkového podujatia v spojitosti s účasťou Francúzov v SNP. Snímka je z augusta 2004 pri príležitosti 60. výročia vypuknutia Povstania.

Nahrádzali pretrhnutie vzťahov

Odchod posledného bojovníka je zároveň príležitosťou konštatovať, že Povstanie a účasť Francúzov v ňom (teda „politické“ odkazovanie na tento faktor, ale najmä suma pokračujúcich osobných väzieb medzi Francúzmi, ktorí boli po prechode na partizánsky spôsob boja na území krajiny „všadeprítomní“ a zároveň existenčne závislí od domácich, a Slovákmi, či už ich niekdajšími podporovateľmi, alebo len jednoducho ľuďmi užívajúcimi si kontakt s mužmi a ženami „z mäsa a kostí“ spoza železnej opony) v prípade Slovenska aspoň čiastočne nahrádzali pretrhnutie československo-francúzskych vzťahov, ktoré priniesla práve 2. svetová vojna a dokonal komunistický prevrat.

Pripomeňme, že do jej vypuknutia, či pre ešte jemnejšiu periodizáciu, do osudnej poslednej septembrovej noci roku 1938, bolo Francúzsko (po Veľkej vojne rozhodujúca kontinentálna veľmoc a krstný otec novej stredoeurópskej entity) pre ambicióznu ČSR „normatívnym“ štátom – prvá republika sa oň opierala medzinárodne a hospodársky, pri budování státu všeobecne a brannej moci zvlášť, pri formovaní novej elity, mimochodom, osobitne slovenskej.

Odchovaný spisbou Jozefa Jablonického som si prirodzene vedomý karikatúry Povstania pred rokom 1989 v podobe predostretej osvedčovateľom Husákom (a dobovo podfarbenej úlohy Francúzov v ňom v podobe predostretej pečaťolámačom Chňoupkom), „človečenská“ úroveň však ostávala voči ideologizovanému obrazu SNP ako komunistickej záležitosti viac-menej rezistentná; skúškou správnosti tézy, ako spomínajú starší v povstaleckých obciach na Slovensku, je krajská mobilizácia, ktorú vyhlasovala Štátna bezpečnosť v letnej sezóne návštev Francúzov (dobový režim si nechcel odoprieť tézu o internaciona­listickom a vo svojej podstate protiimperialis­tickom charaktere SNP a takéto medzinárodné kontakty aj s „kapitalistickou cudzinou“ podporoval).

Keď vo Francúzsku na jar 2008 umrel posledný vojak 1. svetovej vojny, vláda mu usporiadala štátny pohreb. Ceremóniou v parížskej Invalidovni za účasti prezidenta Nicolasa Sarkozyho a jeho predchodcu Jacqua Chiraca si Francúzi v holde vzdanom Lazarovi Ponticellimu – celá krajina na minútu zmeravela a vlajky v ten deň ostali spustené na pol žrde – uctili všetky obete prvej kataklizmy minulého storočia.

Francúzsko si v popandemickej polovici roku 2020 pripomenie sériu výročí súvisiacich s 2. svetovou vojnou (čo ako bonus sľubuje zaujímavý intelektuálny zážitok: v tejto krajine dodnes nejde o jednoduchú matériu), ako aj s jej ústrednou postavou, zároveň aj ústrednou postavou povojnových politických dejín štátu – Charlesom de Gaullom: 80 rokov od umŕtvujúcej porážky a londýnskej výzvy ako jej kontrapunktu (jún), 75 od oslobodenia (máj), 130. výročie generálovho narodenia a polstoročnicu jeho smrti (november).

Spomienka, takisto v Invalidovni, termínom sa viažuca k výročiu vypuknutia Povstania, slovensko-francúzska pocta, ako v týchto dňoch napísal francúzsky historik, „malému veľkému mužovi“ Rogerovi Naëlovi a cez jeho osobu všetkým bojovým druhom, ktorí, rešpektujúc neúprosný zákon bytia, „zložili zbrane“ pred ním, teda dnes už len spomienka synov, sa stane oslavou slobodomyseľnosti Slovákov, Francúzov a príslušníkov ďalších desiatok národov, ktorí na správnom mieste a v správnom okamihu urobili správnu vec.

Dlhujem ešte vysvetlenie citátu z nadpisu: týmito slovami príslušníci čaty, v ktorej slúžil Roger Naël, na konci bojovej cesty ocenili úlohu ich veliteľa, poručíka Jeana Geysselyho (neskoršieho predsedu Združenia francúzskych dobrovoľných bojovníkov na Slovensku).

Posledného muža už teda niet…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
12 debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzi v SNP #francúzski partizáni v SNP #Slovenské národné povstanie #SNP