Slovenské vojnové reminiscencie

8. mája sme si v Slovenskej republike dôstojne pripomenuli oslobodenie Československej republiky a koniec najstrašnejšej a najničivejšej vojny v dejinách. V súvislosti s diskusiami o podiele na porážke Tretej ríše, do ktorých sa premietajú aj aktuálne politické záujmy a preferencie, stojí za to pripomenúť si, ako vznikli, vyvíjali sa a uskutočňovali politické zámery nemeckých nacistov. Lebo vojnu nezačali pripravovať v roku 1938, ako by sa podľa niektorých článkov a politických deklarácií mohlo zdať.

21.05.2020 12:00
rodina, predkovia, pamiatka, Petrohrad Foto:
Koronavírus neumožnil v tomto roku usporiadať veľkolepé oslavy konca druhej svetovej vojny. Na snímke z 9. mája je rodina z Petrohradu, ktorá aspoň pri okne ukazovala portréty svojich predkov, ktorí bojovali proti hitlerovcom.
debata (34)

Aj v kontexte slovenských historických skúseností a dnešných záujmov by sme sa mali vrátiť až do 20. februára 1920, keď bol schválený program NSDAP. V prvom bode sa požadovalo „Na základe práva na sebaurčenie národov zjednotenie všetkých Nemcov a vznik Veľkého Nemecka.“ Tento revizionistický cieľ odôvodňovaný kolektívnymi právami národnostných menšín a etnickou spravodlivosťou sa na konci roku 1938 naplnil obsadením Sudet na základe Mníchovskej dohody.

Prostredníctvom jej mladšej sestry, Viedenskej arbitráže, zase Maďarsko 2. novembra 1938 uskutočnilo svoje revizionistické plány. Najmä kvôli nim sa stalo spojencom Hitlera pri budovaní nového európskeho poriadku. Slovensko muselo odstúpiť 10 390 km2, teda asi pätinu územia, na ktorom žilo 854-tisíc obyvateľov. So spomienkou na tieto akty by sme sa veru nemali nadchýnať akurát anexiou Krymu odvolávajúcou sa na uplatnenie kolektívnych práv tam žijúceho ruského obyvateľstva.

Druhým bodom programu NSDAP bolo zrušenie Versaillskej a Saintgermainskej mierovej zmluvy. Hitler tento bod naplnil v rokoch 1935 a 1936, keď anektoval Sársko a demilitarizované Porýnie. Namiesto vojenskej reakcie Francúzska a Británie na jasné porušenie povojnového usporiadania sa začala politika appeasementu.

Nasledoval anšlus Rakúska a Mníchov. A potom prišiel Pakt Ribbentrop – Molotov a delenie Poľska. Pri spomienke na toto historické memento by sme si mali uvedomiť, že Slovenská republika je „status quo“ štát, ktorý nemá žiadny záujem, aby sa akýmkoľvek spôsobom a kdekoľvek spochybňovalo povojnové usporiadanie medzinárodnoprávne zafixované Helsinským aktom z roku 1975.

Drang nach Osten

V treťom bode programu NSDAP žiada „zem a pôdu (kolónie) pre obživu nášho ľudu a usídlenie prírastku nášho obyvateľstva“. Rozvinul ho Hitler v diele Mein Kampf. Požadoval v ňom „Drang nach Osten“ a vytvorenie nového „Lebensraumu“ pre rasovo nadradený nemecký národ na Východe, na úkor menejcenných slovanských a ďalších národov.

Tento cieľ sa precizoval v Generalplan-Ost, ktorý vznikol v štábe Ríšskeho komisára pre upevnenie nemectva Heinricha Himmlera v roku 1941. Išlo o prísne tajný plán genocídy a zotročovania obyvateľstva na územiach východnej Európy okupovaných Nemeckom. Delil sa na „malý“, realizovaný počas vojny, a „veľký“, ktorý sa mal realizovať po nacistickom víťazstve v priebehu 30 rokov.

Genocída Slovanov išla ruka v ruke s genocídou Židov.

Genocída a zotročenie čakali 85 % Poliakov, 75 % Bielorusov, 65 % Ukrajincov, 50–75 % Čechov, 50–60 % Rusov v európskej časti ZSSR. Slovanov, ktorí mali zostať v „nemeckom životnom priestore“, čakal osud otrokov v nemeckých továrňach či veľkostatkoch nemeckých majiteľov. Malo dôjsť k ich „prirodzenému vymiznutiu“ tým, že budú vykastrovaní. „Rasovo vhodní“ Slovania mali byť germanizovaní. Politika genocídy, teroru a vyhladzovania sa uskutočňovala už v priebehu vojny. Na okupovaných územiach boli vypálené tisíce miest a dedín. Straty civilného obyvateľstva boli obrovské.

Aj keď sa Slováci v Generalplan-Ost nespomínali, ani tento Tisov „Hifsvolk“, teda „pomocný národ“, nečakala po vojne radostná budúcnosť. V máji 1940 vedúci Hlavného úradu pre rasu a osídľovanie Günther Pancke po návšteve Slovenska napísal, táto krajina je „cintorín nemectva“, poslovančená pôvodne germánska krajina. Tvrdil, že po odstránení 500-tisíc nežiaducich osôb bude možné Slovensko opätovne získať pre Nemecko jeho ponemčením. Malo na to stačiť 100-tisíc rodín z Ríše, aby Slováci dostali novú vedúcu vrstvu.

„Rasovo nevhodné a rušivé živly“

V správe nacistického poradcu Hlinkovej gardy Naglera z februára 1942 sa píše aj o vyčistení k nemeckému východnému priestoru patriaceho slovenského národa. Konštatoval, že vzhľadom na staré prepojenie Slovenska s Nemcami sú dané všetky podmienky na asimiláciu, samozrejme, za predpokladu, že budú odstránené „rasovo nevhodné a rušivé živly“. Akým spôsobom, to si Slováci vyskúšali na vlastnej koži. Nacistickými projektmi o budúcnosti Slovenska sa zaoberali vysokí predstavitelia SS počnúc Himmlerom a aj vodca nemeckej menšiny na Slovensku Karmazin. Po víťazstve Tretej ríše vo vojne by sa im otvoril voľný priestor na realizáciu radikálnych riešení.

Vo štvrtom bode programu NSDAP nájdeme začiatok riešenia židovskej otázky: „Štátnym občanom môže byť len súkmeňovec. Súkmeňovec je len ten, kto má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žiadny Žid nemôže preto byť súkmeňovcom.“ Rasistickú protižidovskú politiku dôkladne rozviedol Hitler v knihe Mein Kampf a v množstve verejných prejavov ešte pred uchopením moci.

Zachoval sa protokol z porady o „konečnom riešení židovskej otázky“ z 20. januára 1942 vo Wannsee, ktorú viedol R. Heydrich. Stala sa začiatkom priemyselného spôsobu likvidácie Židov v nacistických koncentračných táboroch. Genocída Slovanov tak išla ruka v ruke s genocídou Židov. Preto si treba pripomenúť, že vo vojnovej Slovenskej republike boli najprísnejšie rasové zákony v Európe, že Hitler bol veľmi spokojný s tým, ako mu ten farárko posiela Židov, že za každého do koncentrákov odtransportovaného Žida zaplatil slovenský štát Nemecku 500 ríšskych mariek.

Dobytie nového životného priestoru

Treba spomenúť aj záver programu NSDAP: „Vodcovia strany sľubujú, že budú bezohľadne postupovať s cieľom realizácie predošlých bodov, v prípade nevyhnutnosti i s nasadením vlastných životov.“ Bezhraničná krutosť, aj k vlastnému národu, sa naozaj stala hlavnou charakteristikou vojny, ktorú Hitler začal pripravovať už takmer 20 rokov pred jej rozpútaním. Jeho politickým programom bolo dobytie nového životného priestoru pre Nemecko a bezohľadná germanizácia, systematické vyhladenie celých národov a etnických skupín a zotročenie tých častí obyvateľstva, ktoré nemali byť podrobené genocíde a ponemčeniu. Cieľom bolo, aby o 100 rokov žilo v Európe nie 80, ale 250 miliónov Nemcov.

Jeden z dôkazov nemeckých vojnových zločinov.... Foto: SITA/AP
koncentračný tábor, väzni, oslobodenie Jeden z dôkazov nemeckých vojnových zločinov. Na snímke zo 7. mája 1945 sú vychudnutí oslobodení väzni z nacistického koncentráku v Evensee na rakúskom území.

Zločineckým cieľom nacistov zodpovedali aj zločinecké metódy. Skutočnosť, že Nemecku išlo o svetovládu a zničenie a zotročenie celých národov, že vo vojne išlo doslova o biologické prežitie stoviek miliónov ľudí a o zachovanie elementárnych základov ich dovtedajšieho spôsobu života, jazyka a kultúry, po stáročia formovanej civilizácie, viedla k vytvoreniu antifašistickej koalície. Teda aj k úzkej spolupráci medzi USA, Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom, hoci o Stalinovom režime nemali spojenci žiadne ilúzie.

Roosvelt a Churchill dobre vedeli, že ak by Sovietsky zväz neodolal útoku Tretej ríše a neustál bitku o Stalingrad a naftu na Kaukaze, ak by nebol odvrátil nemecký pokus o zvrat pri Kursku a Hitler by na vedenie vojny získal popri celej okupovanej Európe aj surovinový, priemyslový a ľudský potenciál ZSSR, na rade budú oni a celý ostatný svet, ktorý ešte nebol ovládaný Treťou ríšou a militaristickým Japonskom.

Živú predstavu, aké obete musela kvôli tomu Červená armáda podstúpiť, som získal pri návšteve jednej veľkej ruskej obce pri Voroneži v roku 1978. Na pamätníku k 30. výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne boli mená padlých. Okolo stálo vyše sto ruských žien v čiernych šatkách. Vdovy a matky, ktoré prišli o synov. Predsedníčka miestneho sovietu povedala vetu, na ktorú nezabudnem – osemsto vzali, tristo sa vrátilo. Víťazstvo nad nacistickým Nemeckom nie je preto pre Rusko ako najväčší národ bývalého Sovietskeho zväzu nejaký mýtus, ako dnes niektorí s dávkou irónie píšu.

Je to strašná skúsenosť plná krvi a nesmierneho utrpenia, na konci ktorej bolo vyhnanie okupantov z vlasti, dobytie Berlína a nezastupiteľná pomoc pri záchrane Európy pre nacizmom. Veď o život prišlo takmer 17 % obyvateľov Ruska. Len v Bielorusku, na Ukrajine a v Poľsku ešte o niečo viac. Spomienka na obete je aj po dvoch generáciách preto stále živá. Podceňovať či dokonca znevažovať ich akýmkoľvek spôsobom je ako znevažovať obete Slovenského národného povstania a nacistického vyčíňania v Kremničke, Tokajíku a ďalších vypálených obciach.

Antifašistická koalícia ako výraz úsilia o záchranu ľudskej civilizácie pred svetovládnymi plánmi Hitlera napriek nezmieriteľným ideologickým rozporom a protirečivým predstavám spojencov o povojnovom usporiadaní Európy pretrvala až do konečnej porážky Nemecka a Japonska. Jej štáty si vzájomne materiálne, ekonomicky, politicky i vojensky pomáhali. Víťazstvo tak bolo spoločné. Preto nebolo jedno, kto na čej strane stál a či kolaboroval s nacistami.

Význam Povstania

Slováci sa k tejto aliancii pridali Slovenským národným povstaním. Ešte predtým sa však do zápasu proti nacistickej hrôzovláde zapojili tisíce občanov Československej republiky na západnom i východnom fronte a napokon prostredníctvom prvého Československého armádneho zboru. Oslobodenie Československej republiky stálo životy 140-tisíc sovietskych, 33-tisíc rumunských, viac ako 120 amerických a takmer 100 poľských vojakov, ako aj tisíce slovenských a českých vojakov, partizánov a odbojárov.

U nás i v Česku si človek nemohol nevšimnúť, že historický fakt oslobodzovania Československa dominantne Červenou armádou nie je všetkým príjemný.

Toto všetko by sme si mali aj po 75 rokoch pripomínať, aby sa z našej kolektívnej pamäti nevytratil fakt, že na príkaz Jozefa Tisa v prvý deň druhej svetovej vojny slovenské jednotky vpochodovali do Poľska spoločne s nemeckými, že zanedlho došlo aj k vypovedaniu vojny USA a Veľkej Británii a že česť a dôstojné miesto v Európe, ale aj silnú pozíciu v obnovenej ČSR zabezpečilo slovenskému národu práve SNP.

Vojnová Slovenská republika, ktorá vznikla ako vedľajší produkt Hitlerovej mocenskej politiky, vzhľadom na charakter jej režimu a totálnu podriadenosť Nemecku sa ocitla v slepej uličke a nemala žiadnu budúcnosť v povojnovej Európe. Politický zápas v roku 1992 o schválenie 29. augusta za štátny sviatok bol preto aj zápasom o to, aby na štátnu samostatnosť sa chystajúce Slovensko nebolo v žiadnom ohľade v demokratickej Európe vnímané ako pokračovateľ vojnového slovenského štátu, ale ako slobodná demokratická republika, ktorá si ctí odkaz veľkej protifašistickej koalície i odkaz veľkého občianskeho konsenzu predstaviteľov rôznorodých politických strán, ktoré Povstanie pripravili a viedli. O tom, že sa to podarilo, svedčí náš vstup do EÚ v roku 2004.

V tomto širokom historickom kontexte je nevyhnutné konštatovať neodpustiteľnú zradu gottwaldovského vedenia KSČ, v ktorom sedeli aj Slováci, ktorej sa dopustilo na všetkých statočných a vlastný život nasadzujúcich účastníkoch protifašistického odboja. Inscenované politické monsterprocesy proti takým postavám protinacistického odboja, ako boli na Slovensku partizánski velitelia V. Žingor a J. Trojan a predstaviteľ londýnskeho odboja V. Clementis a v Česku H. Píka a M. Horáková, aby som menoval len niektorých, len preto, že si dovolili mať iný názor, než pokladalo za žiaduci, nehovoriac už o procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami, za ktorých boli označení politickí vodcovia Povstania, sa stali znesvätením zmyslu veľkej protifašistickej koalície i politického konsenzu, ktorý umožnil Slovákom zaradiť sa medzi víťazné národy v druhej svetovej vojne.

Aby netrestali otcov za to, čo urobili synovia

U nás i v Česku si človek nemohol nevšimnúť, že historický fakt oslobodzovania Československa dominantne Červenou armádou nie je všetkým príjemný. Na oslavách 75. výročia SNP v Banskej Bystrici vedúci ruskej delegácie prítomných požiadal, aby netrestali otcov za to, čo urobili synovia, v narážke na inváziu sovietskych vojsk do Československa, a prítomní ho odmenili potleskom.

Podobne by sme nemali spochybňovať obete padlých červenoarmejcov na našom území ani preto, že sa nám z dobrých dôvodov nepáčia niektoré aspekty politiky súčasného vedenia Ruskej federácie. Tí mŕtvi za ňu predsa nemôžu. Oni len pomohli zabrániť tomu, aby naše národy stratili svoju reč, ich príslušníci sa narodili ako otroci otrokom kdesi na Sibíri. 8. mája sme predsa neoslavovali Stalinove gulagy a zločiny, ktorých sa dopustil. Pripomínali sme si obete zväčša mladých mužov i žien v mene ukončenia utrpenia, ktoré spôsobilo nacistické Nemecko, a zabránenia ďalšej genocíde v Hitlerovej Novej Európe.

Na kritiku pre spojenectvo s boľševikmi odpovedal generál De Gaulle vo svojich pamätiach: „Vedel som, samozrejme, že víťazstvo, na ktorom by mali hlavný podiel Sovieti, by postavilo svet pred iné nebezpečenstvo. S tým treba počítať, keď sa bojovalo po ich boku. Domnieval som sa však, že prv, ako sa dá človek do filozofovania, musí žiť, a teda zvíťaziť.“

A tí, ktorí si kladú otázku, kto pozval Stalina do strednej Európy, môžu na ňu hľadať odpoveď pri štúdiu prehistórie Mníchovskej dohody a diel historikov, ktorí sa zaoberajú príčinami otvorenia druhého frontu až 6. júna 1944 alebo nezdaru spojencov v prvej fáze operácie v Ardenách, ktorý im zabránil rýchlejšie preniknúť do Nemecka zo západu.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #druhá svetová vojna #spomienka na holokaust #nemeckí nacisti