Moja účasť na takmer tristoročnom príbehu sa začala pred necelými desiatimi rokmi na úvod diplomatickej misie v Bukurešti. Jedného pekného rána, keď už evidentne začala jar víťaziť nad zimou, mi zazvonil na stole telefón. Pani starostka z neveľkej obce Mojtín na strednom Považí sa na mňa v krátkom, ale naliehavom rozhovore obrátila s veľmi nezvyčajnou žiadosťou. „Pán veľvyslanec, tam niekde u vás v Rumunsku je pochovaný náš cisársky večný vojak Ladislav Škultéty-Gábriš, prosím, nájdite ho.“
Keď som zložil, nevedel som, kto bol viac nervózny. Či pani starostka, ktorá zrejme nehovorí každý deň s veľvyslancom, alebo ja. Zažil som počas kariéry nejednu z bežného života sa vymykajúcu stresovú situáciu. Ako mladý konzul som musel identifikovať obete leteckého nešťastia v stredoamerickej Tegucigalpe, medzi nimi aj môjho kolegu. Ale aby som hľadal v nemalom Rumunsku dvestoročný hrob s vojakom, o ktorom som dovtedy nič nepočul, na to som veru pripravený nebol. S cieľom získať čas na premýšľanie, čo s tým, som si vyžiadal súhlas svojich nadriadených na túto zvláštnu misiu. Súhlas prišiel obratom. Medzitým mi niekto poradil, aby som sa opýtal slovenských kňazov, tí väčšinou vedia viac ako pospolitý ľud.
Smutný osud Slovákov u južných susedov
Slováci, ktorých predkovia doputovali z rôznych slovenských chotárov na Dolniaky niekedy na prelome 18. a 19. storočia, žijú na území dnešného Rumunska mimoriadne čulým životom. Počtom neveľká menšina má síce malý, ale takmer kompletný školský systém a celú sieť kostolov. Katolíckych i evanjelických. V porovnaní s pôvodne desaťnásobne početnejšou slovenskou menšinou v susednom Maďarsku žičlivé prostredie rumunskej spoločnosti a štátu vytvorilo oveľa priaznivejšie podmienky na zachovanie identity rumunských Slovákov.
Niet asi veľa miest na svete, kde vás chlapec na bicykli pozdraví po slovensky, netušiac, odkiaľ prichádzate. Naši krajania boli po prvej svetovej vojne doslova zachránení mierovou zmluvou z Trianonu, keďže v jej dôsledku zostali na rumunskej strane hranice. Toto sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Slovákov žijúcich na území srbskej Vojvodiny.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Tá istá zmluva pririekla tragický osud slovenskej menšine, ktorá sa ocitla u našich južných susedov. Smutným dôkazom toho je mesto Békešská Čaba v dnešnom východnom Maďarsku. Pred viac ako sto rokmi tam žilo až 60-tisíc Slovákov, čo bolo najväčšie slovenské osídlenie v Uhorskom kráľovstve, ak nerátame vtedajší viacjazyčný Prešporok. Architektonickým svedectvom je najväčší evanjelický chrám v tejto časti Európy postavený čabianskymi Slovákmi. Dobové nápisy v interiéri kostola sa k nám prihovárajú v slovenčine, ktorá je však v uliciach mesta dnes už veľmi vzácna.
Iným a skutočne nemým svedkom slovenského (dobového) života sú miestne cintoríny. Odpočívajú tam desaťtisíce slovenských rodičov a prarodičov, ktorým maďarská šovinistická politika nedovolila preniesť svoju identitu na svoje deti a vnukov. Tým, ktorí si dodnes neuvedomujú dosah mierovej zmluvy z Trianonu na samotnú existenciu slovenského národa, odporúčam návštevu dnešného Maďarska. Tam pochopia, aký osud naprojektovali maďarské elity pre „budúcnosť“ nemaďarských národov v monarchii v prípade, že by nevznikla Československá republika.
Impozantná mohyla z lešteného mramoru
Vráťme sa späť k večnému vojakovi. Jeden z oslovených slovenských kňazov poznal odpoveď na moju naliehavú otázku. „Choďte do Aradu, na starý Cintorín sv. Mikuláša, tam by mal byť hľadaný hrob.“ Najbližším lietadlom som cestoval na sever do Sedmohradska. Čakal ma zástupca slovenskej menšiny a doviedol ma na miesto. Priebežne som si dopĺňal veľkú medzeru v mojich znalostiach o príbehu večného vojaka. Medzitým som sa dozvedel, že v pozadí starostkinej žiadosti mala byť obava z pripravovaného rušenia, prípadne presťahovania jeho hrobu.
Na starom cintoríne ma privítal jeho správca a miestny nemecký kňaz v jednej osobe. Prvé, čo ma prekvapilo s ohľadom na to, že sa tam už dlhší čas nepochováva, bol do očí bijúci poriadok a čistota na pietnom mieste. V duchu som si pomyslel: Nemecký kňaz, to sa hneď pozná. O chvíľu som už stál pred posledným miestom odpočinku husára Gábriša, kde sa týčila impozantná, hádam trojmetrová mohyla z lešteného mramoru. Ocenil som kňazovu starostlivosť o vzorne udržiavaný hrob a on mi počas rozhovoru nepotvrdil zvesti, že by sa malo s hrobom niečo diať.
Nadšený zo splnenia nezvyčajnej úlohy som sa vrátil do Bukurešti. Ten istý deň som informoval pani starostku, že hrob sa podarilo identifikovať a je v úplnom poriadku. Ak ho chcú Mojtínčania navštíviť a vzdať hold svojmu slávnemu rodákovi, nič im v tom nebráni. „Pán veľvyslanec, ďakujeme, a máme ešte jednu prosbu,“ ozvalo sa na druhej strane telefónu. „Dovezte nám Gábriša domov, do Mojtína.“ Na chvíľu som onemel. Ale ako? Ako? „Vy si už voľajako poradíte, nie ste pre nás neznámy človek a keby sa to podarilo do konca júna (bola druhá polovica marca) tak, aby na Ladislava a na jeho 275. výročie narodenia bol doma, boli by sme veľmi vďační. Máte našu dôveru.“
Americkou cestou
Mal som pocit, že obe hemisféry môjho mozgu súčasne analyzujú dva rôzne prístupy.
Prvý je úradnícky – nedá sa. Neviem o inom prípade, že by sa slovenský diplomat zaoberal prevozom dvestoročných ľudských pozostatkov. Navyše v takom „šibeničnom termíne“. Nikto mi v tom, tobôž v cudzine, neporadí ani nepomôže. Navrhnem cteným Mojtínčanom, aby pricestovali do Aradu, kde pripravíme spolu s Rumunmi pietnu spomienku atď. Určite to pochopia a nič mi nebudú vyčítať.
Druhý prístup – vydám sa americkou cestou. Vysvetlím. Z každej krajiny, kde som pôsobil, som sa snažil odniesť si skúsenosť, lepšie povedané lekciu. Tá americká spočíva v tom, že Američania, ktorých som počas diplomatickej misie v USA poznal, nemajú v slovníku výraz „nedá sa". Keďže mám rád výzvy a nikdy som neľutoval tie veci, ktoré som urobil (pripúšťam, že niektoré z nich som mohol urobiť inak), ale ľutoval som tie, ktoré som neurobil, išiel som americkou cestou.
Foto: TASR, Milan Podmaník
Nevedel som však, kde a s kým začať. Žiadny manuál ani aplikácia v mobile na to neexistujú. Bol som prvý polrok v Bukurešti a úmerne tomu som poznal miestne prostredie. Pýtal som sa teda mnohých rumunských partnerov v nádeji, že onen pevný bod v (Gábrišovom) vesmíre nájdem. Ministerstvo obrany, zahraničných vecí, kultúry, vnútra, zdravotníctva, asociácia vojnových veteránov, pamiatkari – stále nič. So slušnosťou a poniektorí aj s počudovaním reagovali, že keby to nebola tak strašne stará vec, možno by vedeli pomôcť, ale toto nemá v kompetencii asi nikto. Na takéto niečo postupy a predpisy neexistujú. To mi vôbec nepomáhalo.
Ako veľvyslanec nemôžem obchádzať zákony a zvyklosti štátu, v ktorom pôsobím. Nuž a keď neexistujú, nemôžem ich vytvárať. Oslovil som aj medzivládnu slovensko-rumunskú komisiu pre starostlivosť o vojnové hroby. Reagovali, že časová pôsobnosť ich mandátu sa vzťahuje iba na obete svetovej vojny z 20. storočia a nevedia mi pomôcť ani poradiť. Už som sa zberal zavolať starostke do Mojtína, že to asi vzdáme, keď mi nejaký hlas pošepkal: Skús osloviť správcu cintorína, ten by mohol poznať riešenie.
Pomaďarčovali všetko. Aj mŕtvych na cintorínoch
Zbalil som zo dva-tri kúsky keramiky, fľašu kvalitnej slivovice a letel som znova do Aradu. Mali sme s nemeckým farárom dlhý rozhovor. Slovensko a Rumunsko majú mnoho podobnej histórie, ktorej súčasťou je aj mnohogeneračná skúsenosť so spolužitím s nemeckou menšinou.
Nemci učili našich predkov pred mnohými storočiami vyrábať okrem iného aj keramiku a im zasa chutili naše slivky v destilovanej podobe. Vzorky som mu priniesol. V priebehu príjemnej debaty som sa dozvedel aj to, prečo je nápis na Gábrišovej mohyle v maďarskom jazyku. Bol predsa husárom habsburskej monarchie, a nie Uhorského kráľovstva! Podarilo sa mi získať jeho rodný list, ktorý bol v latinskom jazyku, a nie maďarčine. Zahynul po poslednom boji na následky zranenia v miestnom lazarete, takmer pol storočia pred rakúsko-uhorským vyrovnaním.
Koncom 19. storočia, podľa slov nemeckého farára, v čase najtuhšej maďarizácie Sedmohradska, sa pomaďarčovalo všetko. Tomuto osudu neušli ani mŕtvi na cintorínoch, ktorí za svojho života nikdy Maďarmi neboli. Možno aj vrabce, ktoré poletovali nad hrobmi, zrazu museli čvirikať po maďarsky – pomyslel som si. V tomto ovzduší a v rámci miléniových osláv Uhorského kráľovstva bol Gábrišov hrob rekonštruovaný a doplnený o mohylu s maďarským nápisom. Urobili z neho Maďara dávno po jeho smrti, keď sa nemohol brániť.
Kňaz uviedol, že spravuje cintorín niekoľko desaťročí a nespomína si na návštevy Gábrišovho hrobu, ktoré by dokumentovali záujem oň. Po celý čas rozhovoru som otáľal s otázkou, kvôli ktorej som za ním prišiel. Tak trochu som sa obával nepriaznivej odpovede, na ktorú by už reparát zrejme nebol. Oboznámil som Nemca so svojou komunikáciou s Mojtínom a povedal som mu, že rodná obec si želá, aby pozostatky večného vojaka mohli spočinúť tam, kde prišiel na svet. Čo on na to a či mi vie poradiť.
Po chvíľke uvažovania hovorí: „Pán veľvyslanec, napíšte mi osobný list a ja k tomu zaujmem stanovisko.“ Rozlúčili sme sa a vrátil som sa na veľvyslanectvo. Nemeškal som s napísaním svojej žiadosti a po desiatich dňoch prišla odpoveď. S ohľadom na to, že rodina Gábriša je neznáma, je s veľkým odstupom času v kompetencii správcu cintorína rozhodnúť o tom, ako naložiť s pozostatkami zosnulého. Osobnej žiadosti veľvyslanca, ktorá sa opiera o žiadosť rodnej obce, správca cintorína vyhovuje.
Čakanie s búšením srdca
Po tejto skvelej správe sme začali realizačnú fázu operácie „Gábriš“. Objednali sme firmu, ktorá sa venuje exhumáciám. Od odborníkov som sa dozvedel, že v našom prípade, keďže už ide o výrazne staršie ľudské pozostatky, ide o elevatio (vyzdvihnutie), a nie o exhumáciu.
Dohodol sa termín a pozval som rumunských činiteľov: primátora mesta Aradu, predstaviteľa župy, náčelníka polície, veliteľa vojenského okruhu päťhviezdičkového generála a zástupcov slovenskej menšiny. Pricestovala pani starostka z Mojtína, tamojší kňaz a učiteľ školy. Počas krásneho jarného a slnečného dňa bol približne tucet čestných hostí svedkom mimoriadne nevšednej udalosti.
Pracovníci firmy museli na rekonštruovanom hrobe najprv rozbiť tri na sebe položené betónové dosky, aby sa odkryl vymurovaný interiér hrobu. Ten bol vpredu skrátený o priestor na mohylu a v spodnej polovici sa nachádzali zhrnuté rôzne časti ľudskej kostry – kĺby, úlomky stehennej a ramennej kosti, lebka. Keď sme v priebehu elevatio podchvíľou nakúkali do hrobu, cítil som sa (trochu nadnesiem) ako Indiana Jones. Čakali sme s búšením srdca, čo po takmer dvesto rokoch vyjde na povrch zeme. Napokon sme sa dočkali.
Súvislé kúsky zelenej plstenej látky a pravé gombíky boli dôkazom toho, že tam bol pochovaný husársky vojak. Nádej, že nájdeme husársku šabľu a Gábrišovo vyznamenanie od cisára, sa nám, žiaľ, nesplnila. Zázrak sa neudial. Tieto vzácne artefakty boli dozaista pri rekonštrukcii hrobu „presťahované“ do múzeí v Budapešti. To, čo sme našli, bolo uložené do dôstojnej drevenej schránky. Požiadal som pracovníkov firmy, aby tam priložili aj dve-tri lopaty rumunskej zeme, v ktorej Gábriš odpočíval taký dlhý čas. S rumunskou delegáciou na čele s generálom sme večného vojaka odprevadili na aradské letisko, kde už čakalo špeciálne lietadlo Ozbrojených síl Slovenskej republiky. O necelé dve hodiny na slovenskom území vítal Gábriša s vojenskými poctami náčelník Generálneho štábu SR.
Gábriš bojoval na frontoch 22 vojen
Na 27. jún 2013 sa obec Mojtín pripravovala na ceremóniu slávnostného uloženia pozostatkov (depositio) Gábriša, ktorý sa narodil v rovnaký deň v roku 1738. Dvanásťročný narukoval do armády, v ktorej pôsobil neuveriteľných 81 rokov až do svojej smrti 19. augusta 1831.
Večný vojak sa už počas svojho života stal legendou rakúskej armády. Písali sa o ňom romány, bola zložená aj opereta. Slúžil štyrom cisárom a bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii ľudstva. Viac ako 40 rokov bol zástavníkom pluku a boli mu udelené najvyššie vojenské vyznamenania pre túto hodnosť: strieborná medaila za hrdinstvo a medaila delového kríža.
Dvanásťročný narukoval do armády, v ktorej pôsobil neuveriteľných 81 rokov až do svojej smrti 19. augusta 1831.
Bojoval na frontoch 22 vojen a prežil 256 bitiek vrátane takých slávnych, akými bolo obliehanie Belehradu alebo dobytie Berlína. Tam sprevádzal svojho veliteľa, poľného maršala Andreja Hadíka, tiež slovenského pôvodu. Ten sa preslávil svojím husárskym kúskom, keď s neveľkou jednotkou 3 500 husárov obsadil práve Berlín. Nikto predtým ani potom také niečo nedokázal, ak si uvedomíme, že stratil v boji len desať mužov. Berlín musel zaplatiť výkupné, ktoré maršal poslal svojej panovníčke Márii Terézii. Aj takéto neuveriteľné dobrodružstvá boli súčasťou vojenského životopisu večného vojaka.
Nikdy nezabudol, odkiaľ pochádzal
Okrem vlastností, ktoré by mali ctiť každého vojaka, by som chcel u Gábriša podčiarknuť jednu jeho výnimočnú a rozhodne nadčasovú charakteristickú črtu. Kdekoľvek sa večný vojak nachádzal a bojoval, či to boli napoleonské vojny, alebo boje proti tureckej okupácii, nikdy nezabudol, odkiaľ pochádzal.
Svoje životné úspory odkázal rodnej obci s cieľom postaviť školu a kostol. Nechcel, aby jeho rodáci odchádzali do sveta negramotní ako on, ktorý sa naučil čítať a písať až ako vojak. Zdôrazňujem, že – pri všetkej úcte – Gábriš nebol generálom alebo iným vojenským veliteľom, ale „len“ vojakom z mužstva. Pochopil však, že vzdelanie a viera sú dva základné piliere, o ktoré sa človek môže vždy oprieť. Aj v nespočetných vojnách, ako to bolo v jeho prípade. V mojich očiach večný vojak bol a zostane „generálom“ nielen chrabrosti a vernosti, ale aj ducha.
Svoje životné úspory odkázal rodnej obci s cieľom postaviť školu a kostol.
Slávnostná omša na počesť večného vojaka sa konala v Kostole sv. Cyrila a Metoda, ktorý dal postaviť práve on. Jeho pozostatky boli uložené niekoľko metrov opodiaľ, kde do roka pribudla úchvatná jazdecká socha husára zástavníka. Možno najkrajšia na Slovensku.
Popri starostke Mojtína, náčelníkovi generálneho štábu a cirkevných hodnostároch som mal česť predniesť príhovor pri ukladaní pozostatkov večného vojaka do jeho rodnej zeme. Zdôraznil som jeho posolstvo pre našu súčasnú generáciu obsiahnuté v predchádzajúcom odseku. Kamkoľvek nás osud, práca a život odvejú, nikdy nezabudnúť, odkiaľ pochádzame. Pri jeho otvorenom hrobe som si uvedomil krásny oblúk vernosti, ktorý sa uzavrel. Gábriš nikdy nezabudol na rodný Mojtín a jeho Mojtín nezabudol na večného vojaka. Až po doznení dojímavej ceremónie mi došlo, že návratom na Slovensko po jeho dvestoročnom dočasnom spánku v rumunskom Sedmohradsku sa z neho stáva skutočný večný vojak. Aký je len jeden na svete.
Nechcel, aby jeho rodáci odchádzali do sveta negramotní ako on, ktorý sa naučil čítať a písať až ako vojak.
Aby bol príbeh návratu slávneho husára domov kompletný, nemožno nespomenúť aj jeden rušivý moment. Budapešť, zrejme s cieľom narušiť pozitívnu atmosféru podujatia a v rámci svojho, nikým neodsúhlaseného „exkluzívneho“ vlastníctva dejín a priestoru Karpatskej kotliny, obvinila slovenskú stranu z „ukradnutia“ večného vojaka (sic). Keď si však maďarská strana uvedomila absurdnosť svojho tvrdenia, stíchla. Nemá žiadnu logiku hovoriť o krádeži v situácii, keď sa akýkoľvek človek, smrteľník, vracia na večný odpočinok tam, kde sa narodil. Navyše ak ten človek mal preukázateľne k svojmu rodisku celoživotný a pevný vzťah.
Mojtín si teda svoju úlohu splnil. Presvedčil zodpovedné inštitúcie, aby dostal svojho rodáka späť – domov. Teraz by už mala aj širšia slovenská spoločnosť prispieť k tomu, aby sa legenda svetovej vojenskej histórie stala súčasťou našej národnej pamäti. Koncom júna je Ladislava a deň, keď sa Gábriš narodil, vhodná príležitosť, ako si ho uctiť.
Budú raz králi na Bratislavskom hrade?
Príbeh večného vojaka je jasným dôkazom toho, že slovenské dejiny sa nezačali 1. januára 1993 získaním samostatnosti štátu. Pre tých, ktorí súhlasia s tézou, že Slovensko patrí medzi víťazov modernej histórie nášho kontinentu, mám námet, ako túto tézu ešte viac zhmotniť. Úspech krajiny by sa nemal redukovať na počet automobilov vyrobených na obyvateľa alebo na to, či je, alebo nie je súčasťou určitých medzinárodných štruktúr. Pri všetkej úcte k obom veľmi dôležitým parametrom, majú dočasný charakter.
Významu historickej pamäti pre národ a štát v kontexte pestovania pozitívneho a prirodzeného vzťahu spoločnosti k vlastnému štátu som sa venoval v eseji v marci tohto roku. Zdôraznil som, že by sme nemali zabúdať na tú časť dejín, ktorá ide za rámec našej samostatnosti a priamo súvisí s osobnosťami slovenského pôvodu alebo s územím dnešnej Slovenskej republiky. Je všeobecne známe, že takmer tri storočia bolo naše hlavné mesto korunovačným mestom monarchie. Tu sa diali kľúčové dejinné udalosti so zásadným politickým významom pre širší priestor, akým je súčasné Slovensko. Panovníci a panovníčky v Dóme sv. Martina preberali od boha svetskú moc. Nie jeden ani dvaja. Bolo ich sedemnásť.
Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda
Aby som bol konkrétny. Onedlho si pripomenieme 30. výročie samostatnej SR, čo môžeme využiť aj ako príležitosť obzrieť sa trochu viac dozadu. Inými slovami, do väčšieho zrkadla dejín, než na aké sme zvyknutí naším každodenným šumom. Istý čas sa už môžeme kochať romantickým prostredím obnovenej barokovej záhrady na Bratislavskom hrade. Viete, čo v nej chýba? Sochy tých mocnárov, ktorí niekoľko sto metrov pod hradným kopcom prevzali kráľovské insígnie ako potvrdenie ich svetskej moci.
Nie je v mojej kompetencii o tom rozhodnúť. Predstavu mi však nikto zobrať nemôže. Súčasťou tejto predstavy sú mladomanželia alebo japonskí turisti, ktorí si robia v rozkvitnutej záhrade spoločné fotografie s Máriou Teréziou. Tou svetoznámou panovníčkou, pre ktorú Gábriš pod vedením Hadíka dobyl Berlín. Myslím si, ba som presvedčený, že mladomanželia v kruhu rodiny si budú viac ceniť takéto zvečnené zábery ako fotky s bizarnou postavičkou vyliezajúcou z kanála na ulici… Podobný pocit budú mať aj Japonci, keď budú pri kalíšku saké opisovať priateľom svoje zážitky z exotickej Bratislavy.
V roku 2016 počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ z pozície veľvyslanca SR v Bukurešti som návrh s inštaláciou kráľovských sôch predložil predsedovi Národnej rady SR, ktorá je správcom Bratislavského hradu. Návrh ho nezaujal. O tri roky neskôr som s rovnakým podnetom oslovil vtedajšieho ministra zahraničných vecí SR. Ani toho návrh nezaujal. Týmto som asi „vyčerpal“ možnosti úradníckeho postupu.
Nevzdávam sa. Možno niekto zo ctených čitateľov bude vedieť poradiť či pomôcť, ako nájsť riešenie úlohy, aby sa králi z rôznych európskych panovníckych rodov stali tak trošku aj slovenskými.